Keď idete so psom do lesa, takmer naisto vstupujete do poľovného revíru. Až 91% územia Slovenska je rozdelených na poľovné revíry. Majiteľ psa by mal vedieť, nakoľko dokáže svojho psa ovládať. Poľovník nesmie odloviť psa, ktorý je viditeľne označený obojkom alebo postrojom. Problém je, keď si psy chodia do lesa opakovane “zapoľovať” na divú zver. Čo robiť, keď sa stretnete s divou zverou? Ako zabezpečiť svojho psa? Keď sa vám stratí psík, často ho pomáhajú nájsť práve poľovníci. O tom, ako sa správať v lese so psom vyspovedal Janko Dobrík hosťa Jozefa Bučka, predsedu komisie pre poľovníctvo, životné prostredie a strelectvo Slovenského poľovníckeho zväzu.
JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu so mnou v štúdiu v Banskej Bystrici sedí a s vaším dovolením, dámy a páni, zoberiem si papier, pretože tu so mnou sedí inžinier Jozef Bučko, predseda Komisie pre poľovníctvo, životné prostredie a strelectvo Slovenského poľovníckeho zväzu. Jozef, vitaj u nás!
JB: Ďakujem za pozvanie. Dobrý večer.
JD: Prečítal som to správne?
JB: Áno.
JD: Jozef povedal "Dobrý večer", pretože my to nahrávame večer. Vy to počúvate ráno, dobré ráno, ak to počúva niekto na obed, tak dobrú chuť. Jozef, dobrý večer. Naša dnešná téma s Jozefom bude, že Pes a les - priateľ alebo hrozba. Je, ja som začal tak rozšafne, ale v podstate je to vážna téma a máme tu urobenú pomerne hustú a výživnú predprípravu s Jozefom. Chceli by sme vám toho povedať dosť, takže poďme rovno na to, aby sme to do tých tridsiatich - tridsiatich piatich minút stihli. Jozef, povedz nám, prosím, hneď na začiatku, čo je to poľovný revír a ako sú tieto revíry na Slovensku rozdelené.
JB: Poľovný revír je určité územie vymedzené hranicou, ktorá, ktoré vlastne slúži poľovníkom na to, že môžu na tomto území loviť zver, starať sa o ňu a chodiť tam na vychádzky a realizovať to, ten výkon práva poľovníctva. Tú hranicu v podstate nijako v krajine nevieme priamo vidieť, nie je vyznačený, ale vieme si ju pozrieť v niektorých mapových podkladoch, ku ktorým sa zrejme dostaneme, ešte o tom budeme diskutovať, ale je to teda určitá plocha v okolí dediny, je to niekedy niekoľko katastrov. Priemerná výmera revíru na Slovensku je okolo 2300 hektárov, aby mali poslucháči nejakú predstavu. Čiže a poľovník, ktorý, poľovník môže poľovať práve v tomto revíri, do ktorého je začlenený v rámci nejakej organizačnej štruktúry poľovníckej organizácie. Je tam skupina tých miestnych poľovníkov, ktorí majú určité povinnosti a práva a môžu vykonávať to právo poľovníctva len v tomto revíri. Týchto revírov...
JD: Ja sa hneď musím do zátvorky opýtať ako laik, že aký je rozdiel a či vôbec je rozdiel medzi poľovným revírom, ako si povedal vedľa dediny a lesom vedľa dediny.
JB: Les je súčasťou poľovných revírov. Poľovná plocha, Slovensko je na 91% alebo 92% celé územie rozdelené na poľovné revíry. Poľovné revíry nie sú len dajme tomu v intravilánoch, kde sa nemôže vykonávať právo poľovníctva, čiže všetko mimo intravilán je väčšinou súčasťou poľovného revíru nejakého. Tých máme na Slovensku 1880, takže naozaj je ich veľké množstvo. Je veľké množstvo tých poľovníkov, tých je cez 60 tisíc a títo sú vlastne začlenení do týchto poľovných revírov.
JD: No a teraz mám sa začať báť, lebo ja sa, ja mám..
JB: Prečo?
JD: Tak ja mám psíka, chodím.. Dodnes som chodil s mojím psom do lesa. Od zajtra budem s mojím psom chodiť v mojej hlave do poľovného revíru.
JB: To je dobre.
JD: (smiech)
JB: To chceme dosiahnuť, aby si aj aj teda psovodi a milovníci psov tiež uvedomili, že nie je to len územie nikoho, ale že aj iné aktivity, nemusia to byť len poľovníci, môžu to byť záhradkári, môže to byť chovatelia iných druhov zvierat, existujú v spoločnosti a teda mali by si. Keď som, keď chcem jazdiť na motorke, tak si musím niečo naštudovať z dopravných predpisov. Keď chcem chovať psa, tak by som si mal aspoň tie základné informácie, na čo slúži možno aj tento podcast, získať.
JD: Presne to chcem povedať.
JB: ..aby boli zorientovaní, aby sme boli vzájomne zorientovaní, aby sme vedeli, čomu sa teda hlavne vyhýbať, aby tie trecie plochy a konflikty nevznikali.
JD: Poslucháči a diváci tohto podcastu Zverissimo si to nemusia študovať, pretože sú múdri a počúvajú a pozerajú práve Zverissimo. A dnes sem prišiel Jozef, ktorý vám povie, ktorý nám povie, pretože ja som na vašej strane, ja neviem o tom nič, ale povedz nám teda, prosím ťa, aké sú tie veci, ktoré by sme mali mať naštudované, ktoré by sme mali chápať, ktoré by sme mali dodržiavať, keď idem so psom do lesa lomeno poľovného revíru.
JB: Tak samotný Zákon o poľovníctve v podstate definuje, že pri tej, pri vychádzkach do revíru by ten pes navoľno nemal byť vo väčšej vzdialenosti ako 50 metrov od tej osoby, ktorá ho vedie alebo ktorá ho pri vychádzke sprevádza. Nie je to len tento zákon, ktorý sa tomu venuje. Je to samozrejme aj Zákon 282 o.. ktorý usmerňuje držanie psov. Takisto zákon o ochrane prírody, ktorý v niektorých stupňoch ochrany 4, minimálne v tom štvrtom teda stanovuje, že pes nesmie byť pustený navoľno, takže viacero týchto legislatívnych noriem, takisto Zákon o lesoch to spomína, že pes nemôže byť navoľno vypustený v lese. Čiže psíčkár by mal vedieť, že do akej miery vie ovládať svojho psa, aby neporušoval tieto zákony, ktoré mu to v našej krajine, ktoré mu to predpisujú a následne aby tie konflikty nevznikali. Ten pes, keď odíde cez tých 50 metrov, tak samozrejme ten majiteľ už častokrát stráca nejaký ten kontakt alebo dohľad na to, čo ten pes robí. Nevravím, že je to vždy, ani ani ten poľovník to vždy, v podstate tých prípadov, kedy naozaj ten poľovník zasiahne, je minimálne množstvo. Aj keď v médiách sa s nimi stretávame, lebo je to veľmi nepríjemné, takže sa to potom aj zmedializuje. Ale poľovníci aj podľa Zákona o poľovníctve majú takisto jedna z ich povinností je ochrana poľovníctva, čím sa myslí aj ochrana zveri. Keďže tieto naše domáce miláčiky častokrát, keď sa naučia loviť tú zver, strhávať, čo znamená, že sa jej hodia na krk a strhnú zadusia ju a prípadne ju začnú aj konzumovať. Takých fotografií máme bohužiaľ veľa alebo prípadov. Chodíme to zbierať, čiže je to vtedy nepríjemné. A práve na to slúži tá ochrana poľovníctva, keď poľovná stráž, ktorá chodí po revíri a má na toto dohliadať, sa stretne bohužiaľ s takým psom. Nemusí byť práve na s tým psovodom, ale môže to byť pes, ktorého nezodpovedný majiteľ ho nedostatočne uzavrie v nejakej voliére, nestará sa o neho alebo ho nedostatočne kŕmi. Ten pes sa naučí chodiť do hory. Raz sa mu podarí strhnúť nejakú srnu a následne si na to zvykne a potom je s tým problém, on sa tam vracia. Nemôže za to ten pes, bohužiaľ je to stále chyba človeka, ktorý niečo nezvládol. Takže v skratke asi toľko, ale keď ide, idete do lesa ako psíčkari a ste zodpovední, tak samozrejme viem, či mám psa pod kontrolou. Ak ho dajme tomu cvičím, ešte to neni úplne doladené, tak použijem radšej možno nejaké dlhšie vodítko. Dneska máme modernú techniku, môžem použiť výcvikové obojky, ktoré sú veľmi efektívne a zastavia aj toho najväčšieho psa. Dajú sa od najjemnejšieho toho signálu impulzu pustiť a ja sám s tým cvičím psy a je to veľmi naozaj dobré. Nie je to trápenie, keď to človek opäť rozumne využíva. Stačí tie tie elektro impulzy veľmi jemné a dosahujú sa špičkové výsledky. A následne potom ten pes, keď to má na krku pri nejakom venčení, tak ja stále vravím, že jemu to vyčistí uši, lebo moje psi potom počujú aj šepkanie na 50 metrov a nemusím po nich kričať a rešpektujú to, čo im kážem.
JD: No a sú nejaké, nejaký balíček doporučení alebo aj fyzických vecí, ktoré by si mne ako majiteľovi psa doporučil zobrať si na vychádzku do do lesa? Samozrejme, nechcem maľovať čerta na stenu. Hovorím o nejakom fiktívnom hypotetickom prípade, že by som sa stretol v poľovnom, stretol v poľovnom revíri s divokou zverou.
JB: Tak pri tej divokej zveri môžeme teda, do tých pomôcok by som jednoznačne zahrnul tak ako to popisuje v podstate aj tá poľovná stráž by nemala, nesmie odloviť psa alebo aj mačku, ktorá je viditeľne označená. Čiže napríklad ten pes má viditeľný obojok vo farbe inej ako je srsť, aby sa dal teda na určitú vzdialenosť rozoznať alebo má taký farebný postroj. Takže ďalšie pomôcky, možno to dlhšie vodítko. Potom sú to tieto elektronické obojky výcvikové, ktoré sme spomínali, GPS vysielače, aby sme rýchlo vedeli, keď nám pes niekde ujde, aby sme vedeli, kde je, aj kvôli jeho bezpečnosti, môže byť blízko cesty, môže byť blízko železnice, môže tam niečo vyňuchávať. A vtedy práve ja viem rýchlo toho za tým psom ísť, a viem ho stade zobrať, aby sa mu niečo nestalo. Čiže aj my, poľovníci sme v podstate milovníci psov. Máme, väčšina z nás má poľovné psy. To sú rodinní, členovia rodiny, miláčikovia, čiže my s nimi cítime. A naozaj, keď sa dostávame do situácie, že musíme zakročiť, keď ten pes je teda naozaj robí také veci, ktoré by nemal v tom lese, tak tiež sme v takom rozpoložení, že nám to nie je úplne jedno, ale prihliadame aj na tú zver. Ale je to minimum prípadov a aj keď tie prešľapy niekedy sa stanú aj na jednej aj na druhej strane ako u psíčkárov, tak možno aj u poľovníkov. Prípadne musí dôjsť k tomu, že ten poľovník zakročí, lebo naozaj ten pes to robí opakovane, viackrát sa s tým stretli, takže potom..
JD: Predpokladám, že teraz rozprávaš..
JB: Nedá sa, nedá sa dohodnúť s majiteľom.
JD: .. Aj z vlastných skúseností, práve o tom, že ten ten pes, ktorý má nezodpovedného majiteľa, sa opakovane vracia do toho lesa a strháva tú.
JB: Áno, tiež aktívne poľujeme v revíri našom a stretli sme sa. Slovensko je husto osídlené, vidiecky osídlené, čiže tých psíkov máme naozaj na tom vidieku veľa. Ľudia sú cez deň v práci a psy, keď ich nemajú dostatočne zabezpečené, tak chodia si zapoľovať a naučia sa na to. Majú svoj režim. Dajú sa dva tri psy z dediny dokopy a vznikne svorka. Sú to v podstate zvieratá, ktoré dakedy boli, pochádzajú z vlkov, dakedy boli vlkmi, takže oni tie pudy v sebe majú. Za to ich láka tá zver a za to keď sú hladné, tak si vedia týmto spôsobom poradiť, lebo tie inštinkty oni stále v sebe majú.
JD: Takže naozaj si to môžem predstaviť tak, že z jednej dediny, kde sú povedzme dva tri takéto psíky, ktoré majú to v sebe, majú ten drive a zároveň majú, pardon teda ale, nezodpovedného majiteľa, tak sa z nich stane malá svorka, ktorá chodí cez deň, počas neprítomnosti majiteľa v dome, chodia do lesa, kde si nejakým spôsobom ako svorka ulovia a strhnú tú srnu a potom..
JB: Presne tak, oni poľujú presne spôsobom ako vlky. Oni sa do toho veľmi rýchlo dostanú. To sú menšie psy idú štekotom duria možno tú srnu a tie väčšie psy, ktoré vedia rýchlo vybehnúť na ňu, tak čakajú prednastavené presne ako to robia vlky, tak tie psy to v tých génoch niekde vyhľadajú a v inštinktov a takto sa oni zdivejú a začnú to robiť. S tým sme sa stretli a je to bežná vec.
JB: Ešte k tým pomôckam potom, naozaj psíčkar by, sa teda vrátim, by mohol mať nejaký slzný sprej na to, aby ochránil možno svojho psa, lebo niekedy je práve problém, že druhý pes vybehne na vášho menšieho alebo sa stretnú dve sučky alebo 2 psy, nesadnú si a vtedy musíte brániť toho svojho psa. Veľakrát sa stalo aj nám poľovníkom priamo v našom revíri, že z domu vybehli dajme tomu vlčiaky a zabili jazvečíka poľovného, lebo im nesedel. A tam, ten poľovník ho dvíhal do vzduchu, ale keď ho už raz chňapne taký veľký pes, takže aj takto opačne sa to stáva. Čiže za to možno aj mať niečo, keď naozaj tie psy, lebo môžu napadnúť aj vás. Ja mám kamaráta, čo chodí fotiť, fotiť medvede. On mi stále vraví. Ja ho obdivujem, lebo ja sa pred medveďmi mám rešpekt. On je odvážnejší, ale vraví: "Ja medveďa nebojím a bojím sa psov." Lebo jemu sa stalo tu pri Zvolene, že bol fotiť v poli zajace a takisto venčili tam pitbulla, ktorý bol navoľno a keď ho zbadal, utiekol majiteľke 300 metrov a on si musel dať až ruksak na väzy, lebo ten pitbull mu skočil na krk a keby nemal, on vravel, že keby nemal ten ruksak, že čím sa bráni, tak by možnože aj ho dáko zadusil ten, ten pitbull. Bol z toho aj súd, takže takto opačne, možno aj pre tú svoju ochranu, lebo naozaj ten pes, keď takto ujde nielen za zverou, ale môže ujsť aj za človekom. A keby tam bolo dieťa, tak to môže dopadnúť ešte horšie.
JD: Predtým, ako sme začali nahrávať dnešnú časť podcastu, som sa Jozefa opýtal, že bolo by fajn, myslíš, že by si doporučil, aby som ja ako majiteľ psa, ked idem na vychádzku s našou Pepsi do lesa, aby som mal so sebou nejaký sprej alebo plašič na medvede.. Tak by som sa k tomu vrátil, že či je alebo nie to podľa teba zmysluplné zohnať si nejaký sprej na medvede alebo nejakú plašičku?
JB: Jednoznačne tie spreje na medvede sú veľmi účinné, účinnejšie častokrát ako aj zbraň nejaká guľová, pištoľ. Čiže odporúčajú sa práve tieto spreje. Aj videá, čo sú dajme tomu na nejakých sociálnych sieťach, tak funguje to veľakrát dobre, je to ľahké, je to na opasku, je to legálne. Zbraň musíte mať určité povolenia, zbrojný preukaz, aby ste mohli s ňou chodiť. Určite tie spreje sú perfektné. V dnešnej dobe máme na Slovensku relatívne vysoký počet tých medveďov, ten stret nie je až taký..
JD: ..ojedinelý
JB: ojedinelý, často o tom počujeme. A ďalšia vec je, že práve títo psíčkári, tí tie psy majú jemný čuch. Oni toho medveďa, vy ho ešte nevidíte a oni už možno po vetre ho cítia, vedia o ňom. Niektorý pes sa zľakne, niektorí sa toho pachu úplne zháčia, ako sa to deje napríklad pri koňoch. Keď zacítia medveďa, tak sa častokrát splašili a ušli aj z hory. A takisto pes, ale pes niektorý beží za tým pachom, lebo v ňom preváži tá jeho odvaha.
JD: Áno.
JB: A veľakrát sa už stalo, že práve ten malý pes, ktorý tam prišiel, medveď ho chcel vyhnať, tak došikoval toho medveďa potom priamo k majiteľovi.
JD: Ach.
JB: Takže môžu vzniknúť aj takéto, aj z toho dôvodu by v podmienkach Slovenska mali tí psíčkári naozaj mať tie psy pod kontrolou. A keď sú v oblastiach, kde sa medvede prirodzene vyskytujú, vedia o nich, že tu nad dedinou našou je stále medveď, takže tam by som bol ešte obozretnejší a menej púšťal toho psa, lebo ten medveď tam môže byť pri nejakej potrave. Pes ho naozaj vyprovokuje a došikuje.. už keď je, už keď sa bojí, tak beží naspäť ku gazdovi a tým pádom príde aj s medveďom.
JD: Presne tak.
JB: No a potom tam ešte môže byť, že v jarnom období taký ďalší druh zveri je tá diviačia, lebo ostatná zver väčšinou na človeka nezaútočí, ale tá diviačia, keď má mladé diviačica v takom ako kotlíku na zemi, ešte sa nepohybujú s ňou, takže ona je tam s nimi, alebo sa k nim vracia. Tak to hniezdo si tak bráni. Tak vtedy, keď psíčkár príde do blízkosti takejto diviačice, ak to zbadá že ešte nevybehne, tak radšej treba. Mne sa to tiež stalo, že som prišiel na 5 metrov, keď som ju zbadal, tak ona sa nehýbala. Možno keby som išiel ďalej, tak príde ten útok, ale ja som len vycúval, psa som mal našťastie na vodítku, vycúvali sme a diviačica ostala akože zatajená, aby chránila tie mladé, ale veľakrát sa stane, že práve v tom jarnom období tá diviačica alebo potom tie medvede sú problém. Ostatné druhy viac menej nie sú, aj vlkov sa častokrát ľudia boja, ale vlk, keď je má prirodzené správanie, tak ten uteká a ani keby ste mu mláďatá vyberali z brlohu, tak na vás nezaútočí.
JD: Wow, my si teraz s vašim dovolením urobíme krátku pauzu, po ktorej sa budeme s Jozefom rozprávať o trojuholníku les, pes a pach. O chvíľu sme späť a vy nás nezabudnite sledovať na sociálnych sieťach YouTube, Facebook a Instagram.
reklamný odkaz: Ideálne krmivo pre vášho športujúceho štvornožca ponúka Alleva a jej rady Natural, Equilibrium a Holistic. Sú určené na podporu zdravia, imunity a vitality vášho domáceho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.
JD: Vitajte späť u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici. Prihováram sa vám opäť ja, Jano Dobrík z podcastu Zverissimo. Mojím dnešným hosťom je Jozef a rozprávame sa na tému Pes a les. V tejto druhej polovici, Jozef, by som to rovno otočil na to, že či existuje nejaké ročné obdobie alebo sezóna, kedy ja ako majiteľ psa s mojím psom idem, idem do lesa na prechádzku a môžem spôsobiť väčšie prípadné problémy a škody ako ako v inom čase.
JB: Tak samozrejme, dá sa to povedať hlavne o tej jari, kedy teda tie zvieratá, rodia sa mláďatá alebo sú rôzne znášky vtákov, aj na zemi hniezdiacich, dajme tomu bažant jarabica. A práve vtedy ten pes s tým jemným nosom všetko vie vyhľadať a častokrát aj môže narobiť škodu, či už priamo nejakým poranením tohto živočícha, vyplašením možno tej samice z hniezda, zachladne to hniezdo alebo vyplaší, zbytočne stresuje tú zver, tú samicu odíde na dlhšie od toho mláďaťa alebo sa dostane do kontaktu to mláďa, zoberie pachy, častokrát tam príde potom aj ten psíčkár. Alebo to nemusí byť len psíčkár. S tým máme tiež veľké problémy, že ľudia nachádzajú tieto odložené mláďatá, lebo dajme tomu aj srna alebo jelenica, tesne po narodení to mláďa ešte nie je dosť silné, aby ju sprevádzalo, takže je odložené, ona sa k nemu viackrát za deň vracia, aby mu dala mlieko, ale zase ide preč, aby ho chránila, aby ho naňho neupozorňovala a práve tento pes ho dokáže odhaliť. Príde k nemu a keď tam príde aj psíčkár, chcú ho, zoberú ho rýchlo na ruky, bežia s ním za, častokrát za poľovníkmi, čo s ním a týmto urobia len zle. Lebo tá samica, keď sa to mláďa potom aj vráti, tak cíti tie pachy a veľakrát sa nechá ho tak, už ho nechce. Nemusí to byť vždy, ale teda najlepšie je, keď takto sa stane, rýchlo psa zobrať, čo najmenej tam napachovať to miesto, odísť, nechať kľud a tá samica určite. Oni si zvukové signály dajú, mláďa zapípa, samica sa mu ozve a príde, príde k nemu a už bude všetko v poriadku. Čiže nebrať nič z poľa domov (smiech). Nezachraňovať, nezachraňovať, nie to s tým, keď to, keď zoberiete domov, väčšinou to uhynie, lebo na nejakej fľaši to chovať je otročina. Nikdy to nevychováte tak a keď sa vám to aj podarí vychovať, nemá to tie návyky, aby to vedelo v prírode prežiť. Čiže je s tým len problém. Buď problémový jedinec alebo ho vypustíte a zakrátko zahynie, lebo nemá od tej matky prevzaté tie vzorce správania.
JD: To si mám naozaj predstaviť malú srnku? Teraz si povedal 3x, že zoberiete to, vychovávate to. To naozaj sa deje, že človek nájde..
JB: No jasné, oni to berú, je to milé a možno to tam piští a oni si myslia, že je to opustené. Lenže to je zase tá nevedomosť, že tie zvieratá to prirodzene tak robia. A keď to mláďatko nevládze za tou srnou ešte chodiť, tak ona ho radšej necháva schované niekde pri kríku, vracia sa ho nakŕmiť a po nejakých dvoch týždňoch zosilnie a začne s ňou chodiť. Čiže to je také aj antipredačné správanie, lebo to mláďa vlastne keby bolo pri nej, tak keď tam nabehne líška alebo nejaký vlk alebo iný predátor, tak ho dobehne a rýchlo ho chytí. Ale keď je odložené, tak tie predátory niečo nájdu, možno 5% vyzbierajú, ale tie ostatné schované prežijú a z toho je tá ďalšia generácia.
JD: Ľudia, neberte si domov malé srnky. Prosím, nerobte to, fakt.
JD: Dobre, ale tiež mi počas toho ako si rozprával napadla aj taká otázka, že čo sa stane, ak ja idem do lesa s mojím psom a ten pes tam zožerie trus divého zvieraťa. Čo sa môže stať? Čo všetko hrozí môjmu psovi?
JB: Tak, ak je to trus nejakého bylinožravca, tak väčšinou to nie je až také riziko. Ale pozor, lebo napríklad máme aj mäsožravce, čo sú dajme tomu líšky, kuny alebo tie väčšie šelmy a často sa stane hlavne mladé psy zvyknú tieto exkrementy konzumovať. Tam je potom riziko, že tie parazity, ktoré oni prenášajú. Samozrejme týmto spôsobom sa veľmi rýchlo prenesú aj na psa, čo je nebezpečné. Ja som veľký psíčkár, ale neuznávam veľa, aj ja mám v rodine sesternice, ktoré majú tie malé psíky a nechávajú sa, celú tvár si vyoblizovať, ja ich stále na to upozorňujem. Dneska sa napríklad veľmi šíri pásomnica líšia, čo je, prenáša ju práve tá líška a je veľmi nebezpečná, lebo vy ju odhalíte, ak teda nejdete špeciálne na to vyšetrenie a až keď je to fatálne, ona veľmi poškodzuje pečeň dajme tomu. A človek sa práve z toho psa, on si, pes sa čistí, líže si srsť a tak ďalej a tým pádom, keď vás oblizuje, môže vám preniesť vajíčko tej pásomnice a budete nakazení aj vy. Môžete to zistiť neskoro a môže to byť až fatálne. Čiže treba byť v strehu. Napríklad nedávno bola konferencia v Maďarsku, kde vraveli, že príliš stúpa práve v mestách táto pásomnica, na pieskoviskách, všade, kde sa tieto psy, lebo oni to takisto prenášajú. Oni, keď ho majiteľ neodčerví a má to, tak to opäť roznáša aj on a sa to šíri. Takže treba byť naozaj v strehu. Treba s rezervou riešiť aj to, to také mojkanie s tými miláčikmi, lebo môže to byť aj nebezpečné, prípadne pravidelne odčervovať toho psa, aby sme čo najviac predchádzali tomu, že niečo má v sebe dlhodobo a môže to roznášať aj na členov našej rodiny.
JD: Ojoj, tak to už žiadna sranda.
JB: Čiže môže sa to naozaj stať. Stále na to upozorňujú aj v médiách. Nemusí to byť len ten exkrement, môže to byť neumytý hríb z hory, neumyté ovocie z hory. Líška si značí rôzne miesta, čiže my nevieme, kde to je. Čiže radšej všetko, čo chceme konzumovať, umývať. Nie, všetci to tak spravíme, že si odtrhneme čučoriedku, jahodu atď. Ale mali by sme s tým rátať, že môže tam byť aj toto riziko. A práve tieto psy, keď vieme, aj môj pes, keď bol mladý, tak som videl, že občas niečo takéto si pamlsok dal na chodníku, ktorý našiel. Ale tam práve som videl, že pozor, on môže aj to skonzumovať, čo aj jemu uškodí, ale môže aj nám. Takže mali by sme byť obozretní.
JD: Tak to teda ja budem, po tejto výpovedi budem.
JB: (smiech)
JD: Jozef, prosím ťa, poďme k tomu, čo som avizoval tesne pred pauzou. Ten trojuholník, pach, les, pes. Je to široká téma, viem, my sme ohraničení. Skús nám ale povedať to najhlavnejšie, to gro z tohto trojuholníku v tých vzťahoch, čo všetko sa tam môže stať, aké nebezpečenstvá nám hrozia a ako im môžeme predchádzať.
JB: Tak ten pach, to je jeden z významných zmyslov tých psov, oni sa cez to dorozumievajú. Zato, keď ideme venčiť v meste, tak každý roh, on si musí prečítať, čo mu tam nechal ten jeho kamarát, ktorý tade išiel pred chvíľou. A naozaj, oni si takto, ako si vlky značia teritórium, tak oni si tiež predávajú informácie. Tu som bol ja, ja som takýto a toto a ďalej, komunikujú medzi sebou. Takže veľmi dobre cítia pach. My poľovné psy poľovníci chovajú za to, že my dajme tomu, keď potrebujeme dohľadať poranenú zver, tak vieme niektoré psy nasadiť aj po 48 hodinách a oni na tej stope 48 hodinovej hu vedia sledovať, čiže my by sme inú šancu nemali ako to zviera vyhľadať a on ide a stále cíti, kade to zviera išlo. Čiže sú to naozaj.. my poľovníci využívame ten ich čuch na to, aby sme dokázali možno naozaj, ako som spomenul, tú poranenú zver vyhľadať a ukončiť jej trápenie. Psy tieto vlastnosti zdedili od tých predchodcov vlkov, ktoré naozaj ten nos majú veľmi precízny a živia sa tým lovom tej zvery. Čiže keď pes príde do lesa, tak on tam vidí široké spektrum tých rôznych pachov. Vidí tam tie staršie stopy, ktoré vie, že tam niečo prešlo včera, vidí tam a potom zrazu nájde stopu, ktorá prebehla zver tade pred hodinou a tá mu svieti úplne načerveno. A to väčšinou býva, že sa nám začne mykať aj na tom vodítku alebo nám vypáli po tej stope. A práve to sú tie chvíle, kedy ho musíme vedieť ovládať, lebo tá zver je ešte blízko, on to, on to vie, že je blízko. On ju chce naháňať. A tá stopa, my ju, my ju ani nevidíme, ale on nemusí na tú čerstvú stopu ani nos dávať na zem beží, lebo jemu sa vytvorí taký pachový tunel v lese. A tá zver zanecháva aj otretím srsti mokrej o listy, jemu sa to vysvieti, tie čerstvé pachy a on v podstate ide veľmi ľahko za tou zverou. Za to vie ju naháňať aj behom, že on vôbec nehľadá, že kde stúpila, kde odbočila, ale keď je čerstvá, tak on hlava hore a beží za ňou. Čiže on to vidí jednoznačne, kade išla tú cestu. Toto my túto vlastnosť využívame a zvieratá, tie, ktoré sú aj domáci miláčikovia, tak v nich v tom lese sa to takto prebudí a oni to zase v ten svoj prospech, že a idem naháňať. A pozri, veď ja mám vlastnosť, že ja viem bežať za tou zverou, aj keď bývam doma na gauči, lebo to vlastne oni stále majú, ten majú akože nos, majú veľmi citlivý, takže tieto pachy sú pre ne ako nejaké také lákadlá a vedia naozaj s tým nosom veľmi dobre pracovať. Takže musíme s tým rátať, že keď niekde prídeme do takého prostredia, kde sa mohla pohybovať zver alebo vidíme aj pobytové znaky, nejaké stopy, rozryté, atď. tak pozor, tu si ho radšej, aj keď na lúke som ho mal navoľno, ale tu v lese už aj ja vidím, že tu bola nejaká zver, takže radšej si ho dám na remienok a mám bezpečie, som v bezpečí potom možnože aj ja, že mi vybehne za tým diviakom alebo prípadne za tým medveďom, atď. Alebo nenájde to mláďa, čo nechceme.
JD: A ja som si tu v poznámkach napísal aj otázku, že či vy ako poľovníci sa nejakým, nejakým špeciálnym spôsobom chránite vaše psy počas poľovačky.
JB: Z tých pomôcok, ktoré používame, tak samozrejme sú to základné veci pri tom love, aby boli viditeľné tie psy. Poľovníci bývajú označení reflexnými vestami, aby sme sa navzájom videli, aby tá naozaj bezpečnosť bola čo najväčšia. Psy majú buď teda opäť reflexné pásiky, nejaké reflexné obojky, aby sme ich aj v tom hustom nejakom poraste, keď pracujú s tou zverou, s tými diviakmi alebo s malou zverou, vedeli dobre rozoznať. Môžu mať zvončeky, môžu mať celé reflexné postroje. To sa niekedy používa pre tých diviakoch, ktoré ich môžu napadnúť tak, aby diviak tým klom ostrým psíka nerozpáral, tak sa mu dávajú až také celé postroje, také chrániče, také vesty na psy. No a potom samozrejme, ako som spomínal, tie GPS obojky, tie sú výborné, lebo vieme, máme prehľad, keď aj je poľovačka, kde sa nám psy nachádzajú, či sú ešte v rámci tej oblasti, kde chceme poľovať určitú zver alebo či náhodou pes dakde zabehol a treba ho ísť zobrať, aby sme zase aj tú bezpečnosť toho psa nejakým spôsobom podporili, aby sa nám netúlal niekde po koľajnici po ceste a aby sme ho vedeli rýchlo odchytiť a zobrať, lebo aj on môže niekedy zablúdiť, aj keď majú dobrú orientáciu poľovné psy väčšinou, ale môže sa stať, že zablúdia. Takže toto sú tie také základné - zviditeľniť toho psa pri tej poľovačke. A samozrejme potom platia prísne pravidlá, že poľovníci musia, môžu teda vystreliť na to, čo jednoznačne rozoznajú. Takže nemalo by to byť niečo, že sa mu zazdalo a je to náhodou ten pes a.. Musí rozoznať presne, na čo strieľa.
JD: Existuje nejaká osveta? Lebo ja si myslím, že za mnohými takýmito prípadmi, o ktorých tu hovoríme, buď úplne presne, alebo sa okolo nich krútime, môže práve nevedomosť majiteľa toho psa. Tak to sa pýtam, či existuje nejaká osveta, alebo kde by som sa ja ako laik, ak náhodou nepočúvam Zverissimo s Jozefom, kde by som sa ja ako laik mal dozvedieť minimálne tie základné pravidlá a nejaké dobré rady, keď idem so psom do lesa.
JB: Samozrejme, Slovenská poľovnícka komora sa snaží čo najviac informovať verejnosť, vychádzať v ústrety, pripravovať rôzne môžete nájsť takisto na YouTube s Rozumom do lesa relácie alebo priamo v Halali boli niektoré časti venované aj tomu, ako sa správať pri týchto vychádzkach. Veľa takých videí, ktoré sa dáva na YouTube priamo pre by som povedal až nepoľovníkov, aby sme vzájomne dobre vychádzali a aby ku tým konfliktom nedochádzalo. Takže stačí sa možno obrátiť na Slovenskú poľovnícku komoru, na tie materiály, ktoré sú tam zverejnené. V YouTube si dať vyhľadávať tieto témy a určite sa dostanete na materiály, ktoré Slovenská poľovnícka komora práve pre verejnosť pripravila a sú tam stále k dispozícii.
JD: Bomba! Jozef, ja by som takto debatoval ešte hodiny, ale tento formát má nejaké svoje ohraničenie, preto by som sa takto na záver chcel opýtať alebo dať ti priestor. Ak je tu nejaký message alebo nejaká téma, ktorú by si chcel buď podčiarknuť alebo nanovo otvoriť. Teraz je ten priestor.
JB: Tak ako poľovníkov nás veľmi mrzí, že s tými psíčkármi, s ktorými takisto cítime a ktorých chápeme, lebo oni majú radi tiež vychádzky do prírody s tými svojimi miláčikmi. Aby sme nejako prehlbovali tú spoluprácu, aby sme teda, aby tých poľovníkov brali nielen ako nepriateľov, ale my naozaj sme organizovaní a vieme byť nápomocní, keď sa v rámci tých revírov tí jednotliví poľovníci, ktorí tam pôsobia pri tých dedinách, pri tých mestách, treba si nájsť na nich kontakt, môže sa vám stratiť psík. Treba nám dať vedieť. My máme tiež kontakty na sociálnych sieťach. Keď sa aj nám stratia psy, dáme si info, rozpošleme desiatkam až stovkám ľudí, ktorí v tom regióne, keď ten psík sa niekde objaví, dajú vedieť a takto si vieme navzájom pomáhať, čiže prehlbovať tú spoluprácu, aby sme naozaj sa vyhýbali tým konfliktným situáciám a aby sme skôr hľadali tie prieniky, kde si vieme vzájomne pomôcť, kde si vieme vzájomne vysvetliť, prípadne na tých vyšších úrovniach by sme sa mohli mohli spolupracovať na nejakej osvete. Poľovníci prídu a spravia možno pre tých psíčkárov, psíčkári povedia možno nejaké problémy alebo nejaké požiadavky, ktoré v revíri by im mohli poľovníci vyjsť v ústrety. Čiže rozvíjať tú spoluprácu, aby sme naozaj spolupracovali dobre a priateľsky vychádzali.
JD: To je veľmi, veľmi pekný message na záver! Ľudský, presne taký, ako sa snažíme robiť Zverissimo - ľudsky, pre ľudí, o ľuďoch a o ich zvieratách. Jozef, ďakujem Ti veľmi pekne za to, že si prijal pozvanie a za túto krásnu debatu.
JB: Ďakujem aj ja za pozvanie. Dovidenia.
JD: Ahojte!
chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci, ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Čo robiť, aby sa váš pes nebál vecí, ktoré sa okolo neho rýchlo hýbu. Máme na mysli kolobežku alebo prípadne rýchly bicykel alebo keď prefrčí motorka. No tu je tiež jedna naozaj podstatná vec. Pracujte na tom so psom od úplného začiatku, ako si psíka donesiete domov. Či už je to šteniatko, ktoré zvládne takýto pohyb pomedzi ľudí, alebo je to psíček z útulku, ktorého postupne budete vzdialenosťou približovať k takýmto nejakým veciam. Treba si naozaj nájsť priestor, kde sa kolobežky pohybujú, kde sa pohybujú bicykle, aby si ten psíček pomalinky na to zvykal. Samozrejme odporúčam zobrať si so sebou veľmi dobré pamlsky, veľmi voňavé, aby sa pes naozaj chcel sústrediť na to, že to od vás chce dostať a akonáhle zbadá bicykel, dostane odmenu. Keď okolo neho preletí kolobežka, znovu dostane odmenu a on za chvíľu zistí, že on chce ešte viac kolobežiek a ešte viac bicyklov, lebo len tak sa tie pamlsky k nemu dostanú. Hav!
Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.