S01 E13 Nauč sa im rozumieť bez slov

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu u mňa v Banskej Bystrici v Shtoodiu sedí doteraz najmladšia hostka, ktorá má len, a ja viem, že pri dáme by sa to nemalo hovoriť, ale ja si ešte stále myslím, že toto je vek, ktorý môžem ozvučiť. Takže moja dnešná hostka má len pätnásť rokov a podľa jej vlastných slov mala prvé úspešné pokusy o výcvik psa už vo svojich dvoch rokoch. Dámy a páni, vítam tu u nás Lujzu Hockickovú. Lula ahoj.

LH: Ahoj, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

JD: Rado sa stalo. To je všetko. Ďakujem vám pekne za pozornosť a vidíme sa opäť o týždeň. Nie, robím si samozrejme srandu. A ja by som takto na úvod rád odcitoval niečo, čo máš napísané na svojom Instagrame pod fotkou svojej mamy so psom. Tá fotka je takého staršieho dáta, je čiernobiela, mamina je tam úplne mladá a ty si napísala: Ak by som povedala, že to kde som teraz som vybudovala sama, tak by som klamala. Pomohla mi k tomu hlavne ona, moja mamka. Úspešne sme spolu napredovali a teraz som predbehla ja ju a zobrala som žezlo. Koniec citátu. Je to naozaj tak?

LH: Je to naozaj tak. Pamätám si, že keď sme boli raz na výstave v Lučenci, na klubovej výstave, krátko.. na klubovej výstave kólií, tak som išla vlastne do Junior handlingu so psom a tam si ma všimol rozhodca a vlastne mamke povedal, že nech už psa nikdy nehandluje ona, lebo že to robiť nevie a že to robím lepšie ako ona. Síce ju to možno zaskočilo, ale bolo to také milé, že to proste tak skonštatoval a videl vo mne aj on ten talent. Aj s viacerými trénermi. No a s mamkou sme sa na tom pobavili. A potom som ho fakt handlovala iba ja. Takže takto to aj skončilo, že..

JD: Ja tu mám teraz pripravenú otázku, na ktorú odpoveď pravdepodobne poznám, napriek tomu ju položím. Kto je teda pre teba vzorom?

LH: Tak určite tá mamka, lebo ona ma úplne viedla od detstva k tomu, aby som ten vzťah taký, aký mám so psami, ale nielen so psami, so zvieratami celkovo, mala a ona je proste tá, ktorá ma naučila vlastne skoro všetko o psoch čo viem, akože čo som vedela ako malé dieťa. A vyslovene ona bola ten ťahač mňa, že ma všade nosila. Vedela, že asi toto bude to, čo ma bude baviť a napĺňať a že toto má zmysel.

JD: Takto sa to celé začalo a teraz sme vo fáze, kedy sa venuješ - a ak to poviem nesprávne, tak okamžite ma oprav - výcviku psov a snažíš sa najmä majiteľom nejakým spôsobom tlmočiť tú komunikáciu a znamenia a signály, ktoré pes vysiela. Hovorím to aspoň plus mínus dobre?

LH: Úplne správne si to povedal.

JD: Oukej, tak akým spôsobom to vlastne prebieha? Že ja, ja som sa o tebe dopočul, že si mladá, nádejná, vieš komunikovať bez slov so zvieraťom, ja mám doma psíka a chcem to nejakým spôsobom toho môjho psa naučiť. A zároveň chcem ovládať aspoň niečo z toho, čo ovládaš ty. Čo mám spraviť?

LH: Tak vlastne ja vediem tréningy a ľudia za mnou prídu s problémom, ktorý majú. Či je to vlastne to, že psík sa bojí alebo šteká na nejaké podnety, alebo napríklad kuše doma veci, hocičo, čo vlastne ľudia nazývajú problémom. A o tom sa vlastne porozprávame. Ukážem im, ako funguje psia hlava, čo častokrát nechápu, že ako sa môže proste pes z piatich minút akože zmeniť. A sú z toho úplne v šoku, lebo oni tým psom nerozumejú a oni si myslia, že pes nefunguje tak, ako funguje v realite. Hej, napríklad. Dajme si príklad "ku mne". Najzákladnejší povel, ktorý pes musí ovládať, musí. To je normálne.. musí to byť. Povel ku mne je využitý pri všetkom. Či ide auto, psa si potrebujem odvolať, keď ho mám navoľno samozrejme. Idú deti, boja sa psa. Musím si ho vedieť zavolať. Od všetkého, od háravej feny, od vlastne hocičoho, nejakého podnetu, ktorého, ktorého, ktorý toho psa rozrušil, ktorý toho psa rozrušil. A vlastne ľudia častokrát robia to, že prídu, povedia "ku mne Benynko" a idú oni za ním. To je úplne prvá chyba. A ten pes si povie. A však on príde ku mne. Aj tak neviem, čo mám robiť. Dobre, prídem, dostanem piškótku za to, že som vlastne nič neurobil, že ňuchám. To je vlastne prvá chyba, lebo ten pes si nechápe, že za čo dostal vlastne tú odmenu. A v hlave sa mu niečo odohráva, že možno to tak bude, lebo nevie za čo dostal odmenu. Človek samozrejme si myslel, že pes prišiel k nemu. Nie že človek išiel k psovi, ale pes išiel k nemu. To je vlastne chyba. Takže ďalšia vec je tá, že pes ňuchá. Človek kričí "Beny, ku mne". Človek úplne rezignoval, pes ho vôbec nepočúva, pes ho má na saláme. Normálne saláma a ňuchá ďalej. Človek už je normálne hotový zo života, nahnevaný, ponáhľa sa do práce, kričí, vrieska, ide za psom, pustí ho. Pes mu zas už utečie. Vlastne za tým pachom, za tým, čo cítil. A človek zase kričí. Potom príde bitka, lebo človek nevie čo má robiť. No a funguje to tak teraz vám poviem, že pes si hlave odohrá akože to sa mu hlave odohráva. Človek kričí "Beny, ku mne". Pes - a viem, že môžem ňuchať. Mám čas. On na mňa aj tak počká, lebo sa o mňa bojí, že mu utečiem. Takže ňuchám si ďalej. Bude kričať ešte raz. O však nech kričí. Aj tak vlastne rezignuje, lebo ja neprídem. To je úplne v pohode. Odmena mi stojí za to, aby som prišiel tam. A radšej si tu poňuchám. Veď nemá až takú dobrú odmenu, akú by som ja očakával. Okej, dobre, ňuchám si ďalej. Príde majiteľ a vlastne keby utekal od psa, aby mal pes pocit, že to ho v zapätí stratí, čo on nechce, lebo pes rozmýšla tak, aha, ja ho nechcem stratiť, tak budem bežať za ním. Vlastne tak sa učí to privolanie, že pes (oprava: majiteľ) uteká preč od psa, keď je aj ňuchá a hocičo a ľudia nechápu, že to funguje, lebo oni nerozumejú ako ten pes rozmýšľa. Keď takto doteraz stáli a čakali naňho a pozerali, pes pozeral na nich a ňuchal ďalej. Človek pozeral na psa a bol z toho hotový, že to nefunguje. Tak pes presne vedel, že to nemá akože nejaký význam. No ale keď už sa to zrazu zmení a ľudia ku mne prídu na tréning, a ja urobím toto, že im poviem, že utekajte od psa. Dupte, že pes potrebuje počuť to, aby vy akože od neho odchádzate. Tak vtedy sú, že ježiš on fakt prišiel. No super, to je toto, čo chceme. No super, sme spokojní. Hej, on, ale to nestačí. Ďalšie veci, podpora toho psa: "Super, šikovný pes, Beny, Beny, super, ku mne, ku mne!" toto vôbec nevedia. To je vlastne to sú také body, že ľudia nevedia ako s tými psami pracovať, lebo toto je pre toho psa úplne radosť, robiť zo seba šialenca pred psom je tá najväčšia radosť toho psa.

JD: Pred majiteľom.

LH: Teda hej, prepáč. Takže ľudia častokrát nechápu, ako to funguje. Vlastne nie častokrát, skoro stále. Väčšina ľudí, čo má psov vôbec netušia, ako tá hlava psia funguje absolútne. Už len či idem po ulici a vidím. No napríklad ku mne s Benym. Alebo: "Fuj, pusti to, pusti to, Belka. Nepapaj to. Toto je zlé." No tak presne. Ďalšia vec. Pes asné, že zožerie. Hej a začne s tým utekať, lebo vie, že príde trest, že urobil niečo zlé. Samozrejme, lebo ľudia čo prídu. Fuj, čo si to urobila? Zbijú ho. No pes si to spojí. A si povie, dobre, zoberiem to, vyskúšam. Však dobrec, chcem sa s ním trošku zabaviť. Tým, že vlastne budeme utekať, on ma bude naháňať. Bude kričať. Vlastne my sa budeme hrať a bude to úplne úžasné. Síce bude potom nahnevaný, možno príde bitka, ale stojí mi to za to sa s ním trošku pohrať, lebo pes to nevníma tak, že akože je to zlé, ale on chce s tým majiteľom ten kontakt. Lebo ľudia idú pred prácou ráno rýchlo vyvenčiť psa. Toto sa napríklad stane. A tým pes predĺži prechádzku. On je príliš múdry. Takže on veľmi dobre rozmýšľa. No a príde vlastne ten človek. Vyberie mu to z papule. Alebo už keď nestihol, tak pes to zožral. A potom vlastne sú problémy, lebo pes zožral napríklad mäso s klincom. To už sú tie horšie prípady, lebo to už samozrejme sú nástrahy, lebo ľudia nemajú radi psov presne kvôli takým ľuďom, ktorí majú psov z nevedomosti alebo z toho ako nevedia s nimi robiť. Nemajú nás psíčkarov radi ostatní ľudia, lebo vidia, že tie psy nie sú vychované a nie je to chyba tých psov, ale chyba ľudí. A ľudia proste nechcú s nimi pracovať.

JD: No tak v prvom rade je to chyba ľudí. Ale zaujíma ma akoby ten druhý pohľad na ten príklad s tým, že on niečo má v pysku, čo by tam nemal mať akým spôsobom. Bez toho, aby som ho musel naháňať. A pes mal pocit, že sa hráme, čo mám ja ako majiteľ spraviť?

LH: Tak určite, keď viem, že môj pes mi zožral už niečo. Alebo sa ťahá za nejakým mäsom. Ja ako majiteľ musím predvídať, že všade môže byť niečo. Hej a nechcem tomu psovi zle, lebo viem, že z toho napríklad mäska, čo našiel vonku varené alebo nejakého jedla mu bude zle. Či už je to s nejakým jedom alebo s hocičím, tak ja musím predvídať, či to vôbec bude. A učí sa to tým spôsobom, alebo ja to učím tým spôsobom, keď ľudia ku mne prídu. Nežranie zo zeme, že rozhádžem granule po chodníku. Hej, ten pes tým, že vlastne sme na sídlisku, nečaká to, že tam bude. Vlastne on nevie a keď k tomu príde náhodne, rýchlo to chce zjesť. No ale v tom momente ja mu v tom zabránim a poviem mu povel a ja ho vlastne odmením za to, že to nezožral. A on musí zistiť. Aha, to čo má ona je lepšie ako to, čo je na zemi. Preto keď mi povie ten povel napríklad fuj, nie, nesmieš alebo hocičo iné, čo si vy zvolíte. Tak vlastne ten pes si to spojí. Aha, poviem "Nie", "fuj", okej, idem preč od toho jedla, ovládam sám seba a dostanem odmenu za to, že som odišiel od jedla a odvolala ma.

JD: Mám tu napísanú takú poznámku. Ešte predtým, ako sme sa rozprávali pred nahrávaním, že on dáva a čaká, čo dostane. On v zmysle pes. Povedz mi o tom viac.

LH: Tak vlastne, keďže psy nám ponúkajú rôzne správania, majitelia psov si tu už mohli určite všimnúť, či je to kňučanie, labka, drgá do nášho tela a rôzne ďalšie uprené pohľady. Tak vlastne môžeme si dať príklad šteniatka, ktoré sa učí pišať a kakať vlastne vonku. Ľudia nechápu, že sa im psík vypišá ako šteniatko dnuka a príde trest. Zase noviny.

JD: Áno.

LH: Stará metóda, ktorá ľudia majú akože v hlave, že to bude fungovať. Nie, nefunguje to tak. Opravme to, prosím. Každé šteniatko je ako malé dieťa. Nehnevajte sa na mňa, že to takto prirovnávam, ale je to tak. Zažila som si, že už aj pani povedala. Ako môžte vôbec niečo také povedať. Deti sú úplne niečo iné ako psy. Vôbec to nie je tak. Šteniatko zobudí sa, potrebuje ísť piškať. Rýchlo zoberiem psa na ruky, dám ho von. Odmena príde hneď za tým ako sa vypišá a spojí si to. Okej, vypišal som sa vonku, prišla odmena, nebudem pišať dnu. Ale to proste tie šteniatka ešte nerozmýšľajú, takže to ľudia musia na to dávať dôraz, aby to šteniatko fungovalo, ako má. Takže napapá sa, ideme vonku rýchlo zobrať na ruky. Treba ho zobrať na ruky, pretože keď ho necháte chodiť, tak sa vypišá, lebo už to neudrží. A keď zoberiete šteniatko do vzduchu, tak sa nepopišá. To je je pravda.

JD: To je dobrý trik.

LH: No, takže tak. Ale na tom šteniatku napríklad ja už vidím, kedy potrebuje pišať. Ľudia to nechápu. Mala som úplne najmenšie, asi najmenšie, ale tak dvojmesačné šteniatko klasicky. A oni jak to ty vieš, že tomu psovi treba pišať a ja vieš. No lebo samozrejme zobudí sa, naje sa, napije sa, postaví sa, či už len sa ide proste prejsť, už hneď musíte toho psa vy vnímať. To že aha, okej, môže sa niečo diať. Nechcem, aby mi tu pokakal ani popišal, idem s ním von. A tak si on v hlave spojí, že sa pišá a kaká vonku. Takto sa to učí. Je to úplne jednoduché a toto musí zvládnuť každý človek, ktorý si donesie domov psa. Ale smutná je pravda, že nie každý to zvláda. A psi sú proste naučení, niektorí tak alebo niektorí pišajú do aj do roka doma, lebo tí ľudia to nezvládli a je to proste smutné.

JD: No a aj toto je podľa mňa veľmi dobrý príklad toho, že že robiť takýto podcast s takýmito hosťami má zmysel, pretože si to treba vypočuť a možno sa trošku zamyslieť nad tým, že áno, zadovážiť si psa je jedna vec, ale druhá vec je, že to je jednoducho nejakým spôsobom záväzok a vytváranie si vzťahu a vytváranie si komunikácie. Takže ja som rád, že si tu dnes s nami bola že si nám toto porozprávala. Čím ale nekončím náš rozhovor, len som to tak chcel ozvučiť, že má to zmysel podľa mňa robiť takýto podcast o takýchto témach, pretože psíčkarov je kopec a ak je to naozaj pravda, ako hovoríš ty, že všetci ešte stále riešia tie staré zaužívané triky a ťahy, ktoré v konečnom dôsledku nefungujú, tak kvôli tomu robí.. aj kvôli tomu robíme Zverissimo.

JD: Prosím ťa Instagram Lula and Dogs 5800 followerov. Chápem to tak, že týchto followerov týchto ľudí pravdepodobne inšpiruješ ty. To je v poriadku, ale ja sa chcem opýtať, kto okrem rodičov možno inšpiruje teba?

LH: Tak mňa určite inšpirujú zahraniční tréneri alebo proste úspešní psíčkari, ktorí skúšajú nové metódy, cvičia s tými psami a vidím, že to má zmysel, že to má nejakú hlavu a pätu, nakoľko všetko musí mať nejakú postupnosť, aj hlavu a pätu pri tých psoch. Musí to fungovať a oni ma tak dosť inšpirujú, lebo vidím, že tam je to iné. Vlastne v každej krajine, krajine so psami je to úplne iné, takže sa rôzne s nimi pracuje.

JD: Ako je to, opäť to akože musím nalepiť na tvoj vek. Ako je to s tým, že takto mladý tréner takto mladá dievčina trénuje psov? Ty máš možnosť niekde byť na cvičáku, alebo máš vlastný cvičák, alebo s otcom nejakým spôsobom fungujete spolu v tom trénovaní alebo kde? Konkrétne sa pýtam na to miesto, kde ty dokážeš cvičiť psov a učiť majiteľov akým spôsobom komunikovať.

LH: Tak keďže ja hlavne riešim tú socializáciu a tú reaktivitu a rôzne ďalšie takéto veci, sa dozviete sa o mne zaujímavosť - nemám cvičák. A trénujem vlastne v parkoch na sídliskách, kde je menej ruchu ako v meste napríklad keď ten pes potrebuje menej ruchu, tak je to na sídlisku, aby nebol až tak rozrušený z tých rôznych podnetov. A potom už keď je vyšší level, tak ide do mesta a skúša aj tam. Takže vlastne rôzne v parkoch, na sídlisku a v meste.

JD: Čiže ono sa to dá istým spôsobom brať ako benefit, áno? Že nie je čisto fixovaný v nejakom teraz úvodzovky hore dole "sterilnom prostredí" iba na teba. A potom by sa mohlo stať, že príde do reálneho sveta, kde akýkoľvek vzruch ho vlastne nejakým spôsobom dostáva mimo tú zabehnutú komunikáciu.

LH: Tak toto je super, že si mi takto tuto túto vec nahodil, lebo chcela som povedať to, že ten pes potom nepracuje mimo cvičáku. Preto trénujem akože takto v ruchu a rôzne na rôznych miestach, pretože ten pes si spoji potom v hlave. Zase sme pri tej akože hlavičke psa. On si povie, aha, okej, trénuje sa iba tu, tu dostávam veľa odmeniek. Tu musím pracovať, lebo však tu sa mi to oplatí. Keďže pes je ekonomické zviera, robí iba vtedy, keď sa mu oplatí, tak si povie okej tak tu vydržím tuto hodinu na cvičáku, budem tu trénovať a potom vlastne mám voľno. Leháro, môžem si ňuchať vonku a robiť proste všetko a ľudia si povedia a avšak sme chodili na cvičák, veď proste to musí fungovať a nefunguje to. A nie je to ako keby, je to zároveň chyba aj ľudí, lebo nevedia s tým psom pracovať mimo cvičáku alebo to nerobia. Ale zároveň týmto som nechcela nejako povedať, že cvičáky spoločné sú zlé.

JD: Nie, ani to z toho tak nevyplýva. Vyplýva z toho to, že vlastne aj to, že ty nemáš cvičák sa dá otočiť ako pozitívna vec a rovno akoby niečo preskočiť a toho psa učiť v reálnych podmienkach.

LH: Tak toto je určite oveľa lepšie, lebo fakt v tom oplotenom priestore si pes povie okej, dobre, tak tu fakt vydržím tú hodinu a potom mám fakt voľno a tí ľudia nechápu, že si povedia, avšak sme chodili na ten cvičák, veď malo by to fungovať, on je naučený a hovoria: "Laky, ľahni, ľahni, ľahni!" a pes si neľahá. "Laky, ostaň!", Laky sa obzrie dookola a vidí bicykel. Beží za bicyklom a potom je tu kameň úrazu. "Laky, ku mne!" Laky beží ďalej za bicyklom. Cyklista kričí, chyťte stop sa, chyťte si toho psa, mamička hysterická s dvoma deťmi. Panebože, pes tu behá za bicyklom a neviem čo. A už je tu proste milión a kvantum problémov ďalších. Takže tak asi to nejako funguje, že tie psy potom nefungujú mimo cvičáku. Samozrejme nie každý pes je taký. Treba podotknúť to, že ľudia musia pracovať aj mimo tréningov s tými psami, nielen na tréningu, lebo toto sa isté môže stať aj u mňa. Hej, pes si povie. A som tu zase, dobre. Je tu ona, lebo on vidí mňa ako osobu a vidí, že pri mne musí makať. No tak by si povedal to isté. Lenže ja vždycky hovorím svojim klientom. Toto musíte robiť všade, kde ste, či ste na dovolenke s tým psom, či ste dajme tomu doma na poli, alebo ste v dedine. Musí to fungovať.

JD: A koniec koncov je to v ich záujme, lebo ja mám tiež psa. Na všetky tieto príbehy sa pozerám skrz to, že ja som majiteľ toho psa a keď ťa už oslovím, tak viem prečo a viem, čo od toho očakávať. A keď ty mi povieš, že alfa omega je to, že ja to s ním budem robiť aj mimo cvičák alebo mimo ten park, tak jednoducho ak to chcem, tak to robím.

LH: No veľa ľudí sa k tomu stavia tak, že vlastne si povedia, že dobre. Boli sme dvakrát teraz do týždňa, máme voľno. Pes si povie: "Ježiš, jak fajne,výborne, boli sme tam dvakrát, už viem, že mám voľno," lebo takto to napríklad zopakovali dva týždne, že ten pes proste nerobil nič a potom vlastne je to moja chyba, že ten pes sa nikde neposúva. Musíme robiť to isté dokola, lebo vidím, že ten pes nerozumie, čo má robiť, keď je..

JD: Vidíš, to je možno to, že otázka.. Ktorá komunikácia je náročnejšia? So psom alebo s majiteľmi?

LH: Myslím, že toto je úplne jednoznačná odpoveď.

JD: Tak na ňu ani nevyslov. Nevyslov tú odpoveď, vieme.

JD: Vieš čo? Ja sa ešte opýtam, lebo ako som ti povedal, že ja som majiteľom psa, máme malého jacka russela. Je veľký rozdiel v komunikácii medzi rasou a rasou?

LH: Určite je rozdiel, nie až tak veľký, lebo veľa psov funguje na rovnaký spôsob. Tým, že ich trénujem proste veľa a veľa rôznych tých plemien, tak vidím, že to funguje. Ale jasné, že je rozdiel, keď si niekto zadováži borderku, ktorá bola naučená na pasenie oviec a teraz pasie autá a ľudia nevedia čo s tým majú robiť, lebo oni si to neuvedomujú, že si vlastne kúpili psa, pre ktorého je toto prirodzená vec, lebo na to bol celé tie stáročia šľachtený. Hej, tá borderka tie autá vidí ako ovce, ako stádo oviec a ona vlastne sa točí, pasie, šteká, lebo toto je pre ňu, že ovca.

JD: Vedia majitelia vyhodnotiť, akým spôsobom so svojím psom, so svojou rasou komunikovať?

LH: Málokto to vie. Málokto má naštudované o tom plemene a tie podstatné veci a preto vznikajú tie komunikačné nedorozumenia. Takže určite by som chcela všetkých poprosiť, keď už si idete zadovážiť psa, tak si prečítajte všetky mínusy, plusy plemena, lebo máte potom zbytočné problémy a nechcete to ako vy ľudia riešiť. Alebo keď chcete tak veľmi málo z vás a poviete si o však dobre, je to len pes. No nie, ten pes je spoločník na pätnásť rokov a potrebujem mať bez konfliktného a bez problémového psa, ktorý so mnou môže chodiť aj do.. Neviem kde všade. Aj na kraj sveta.

JD: Ak si to náhodou neprečítajú tí ľudia, tak potom by mali navštíviť tvoje kurzy a tvoj, naučiť sa tvoj spôsob komunikácie so psami. Lula, pýtam sa to každého jedného môjho hosťa. Je tu nejaká téma, ktorú ja som neotvoril a ty by si o nej chcela ešte na záver niečo povedať?

LH: Určite je. Chcela by som vám povedať všetkým poslucháčom, že keď už si donesiete toho psíka, tak vnímajte ho, čítajte jeho potreby. Pretože ak do vás škrabe labkou, tak si niečo pýta. Pozerá na vás, uprene hľadí, čaká, kýve chvostom, piští. Znamená to niečo. Nie je to to, že mám zavrieť dvere a choď si ľahnúť spať. Musím rozmýšľať. Pes mal vodu, má plnú misku. Jedol. Keď som s ním bol vonku, zapozeral som sa ako človek do mobilu. Riešim biznis alebo hocičo iné. Kakal, pišal, je vyvenčený, hral sa so mnou dneska. Mal proste všetky tie potreby čo má mať urobené. Akože treba rozmýšlať a toho psa vnímať. To je to najhlavnejšie. A potom napríklad aj tým cvičením psov si upevňujete ako ľudia so psami vzťah, je to veľmi dôležité. Takže či už mu poviem sadni a dám mu odmenku, ľahni a má to ten tréning má len päť minút a sú to základné veci, ktoré viem zvládnuť ja sám bez trénera. Kľudne to robte. To je úplne úžasné. Pre toho psa je to radosť, pretože vidí, že robíte to, čo vás spolu baví.

JD: Robte radosť svojím psíkom.

LH: Určite.

JD: Lula, ďakujem ti veľmi pekne za dnešnú časť podcastu. Rozprávali sme sa o tom, ako sa dá naučiť komunikácia so psom aj bez slov. Ďakujem ti veľmi pekne.

LH: Ďakujem aj ja.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.