S02E11 Dokonalí s nedokonalosťami

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici sedia dve krásne dámy, ktoré prišli až zo západného Slovenska. Dve hodiny sedeli v aute, sú tu a nezjedli ani občerstvenie. Viac zostane mne a Kubovi. Kubo, pozdravujem ťa! Ej, to bol Kubo, ktorého ste nevideli ani nepočuli. V štúdiu so mnou sedia a srdečne vítam Janku Štiglicovú a Alexandru Sašku Berenči.

JŠ: Ahojte!

AB: Ahoj.

JD: Ahojte, Berenči som povedal po maďarsky, ale údajne sú korene toho mena až v Chorvátsku. Takže teraz keď sa všetci nadýchneme, taká tá soľ od mora, čo? To je paráda. A hoci sme to začali takto žoviálne a s úsmevom, naša dnešná téma možno až taká usmievavá nebude. Téma má názov Dokonalí s nedokonalosťami. Budeme sa rozprávať väčšinou o psíkoch a mačkách, ktoré majú nejaké postihnutie, či už vrodené alebo získané počas života, alebo je to postihnutie, ktoré jednoducho či chceme alebo nie, prichádza s vekom nášho zvieratka. Takže Janka, lebo Berenči povedala, aby som sa teda pýtal najprv Janky (smiech), tak sa budem pýtať Janky. Janka, skús nám povedať kto si a prečo tu dnes v Zverissime sedíš a budeš nám rozprávať práve o Dokonalých s nedokonalosťami.

JŠ: Tak som v prvom rade milovník zvierat. A z toho vyplýva aj moja návšteva, dnešná tu. Keďže sa dlhé roky venujeme záchrane zvierat a v posledných rokoch hlavne hendikepovaným, ktoré sú vo veľkej miere utláčané. Takže dneska sme sa o tom došli porozprávať a priblížiť ľuďom ako to je, aký je život s hendikepovanými zvieratami.

JD: Tak si skúsme na začiatok povedať, aké sú tie najčastejšie hendikepy alebo postihnutia. Ospravedlňujem sa milovníkom vtáčikov, budeme sa dnes väčšinou teda rozprávať o psoch a mačkách. Takže keď poviem naše zvieratko, tak rozumejte mačka a pes. Takže aké sú tie najčastejšie postihnutia?

JŠ: Oni sú rôzne, fakt to závisí od toho, odkiaľ to zviera je. Ale u nás gro zvierat, čo je tak, sú vlastne chromé zvieratá, ochrnuté, ktoré majitelia zanedbali. Potom sú to samozrejme slepé psíky, hluché psíky, psíky po zraneniach, ktoré prišli o nohu. Čiže naozaj sú to, sú to, je to široká škála tých postihnutí.

JD: Ty máš momentálne v opatere, ak to tak môžem nazvať, oprav ma, ak poviem niečo nepresné, v takejto opatere máš koľko zvierat momentálne?

JŠ: No v opatere momentálne máme 20 psov a z toho 17 ja mám doma a ostatní traja sú v dočaskách, v dočasných opaterách.

JD: A z tých sedemnástich je najčastejšie postihnutie čo?

JŠ: To sú práve, to sú práve tie ochrnuté zvieratá. A teda vo veľkej miere sú to zvieratá, ktoré pochádzajú od majiteľov.

JD: Čo to znamená?

JŠ: No majitelia zanedbali zdravotný stav, neriešili to a keď už to zviera prestalo chodiť, tak sa rozhodli, že je načase ho dať utratiť. A keďže veterinári nám volajú, že či by ho nevieme prijať a ak máme kapacity, tak ho proste prijmeme a zvieratko zachránime.

JD: A tých 17, ktoré máš teraz, to je naplnená kapacita alebo máš ešte rezervy?

JŠ: No.. (smiech)

AB: Ona má vždy rezervy.

JŠ: Toto, toto nemôžem povedať úplne nahlas, lebo môj manžel sa s tým samozrejme nestotožní. Ale nie, vždy vždy sa nejakým spôsobom dá vyčarovať tá kapacita, ale to samozrejme tiež záleží od toho postihnutia, aby som ja dokázala tým zvieratám dať všetko, čo potrebujú. Nechcem prekročiť nejakú hranicu a tie zvieratá potom u mňa budú zbytočne strádať a nebudú mať to, čo oni potrebujú. Čiže pre mňa základ je to, aby tie zvieratá, ktoré mám momentálne v starostlivosti, mali od A do Z úplne všetko, čo majú mať.

JD: Je je rozdiel - pravdepodobne je - ja by som chcel vedieť, že v čom je ten rozdiel, keď sa zvieratko s postihnutím narodí a keď sa to postihnutie, ten úraz stane počas jeho života?

JŠ: V konečnom dôsledku tam nie je zase nejaký veľký rozdiel, lebo tie zvieratá to nevnímajú. Oni to postihnutie proste neriešia. Oni oni žijú prítomnosťou, prispôsobia sa tomu akokoľvek, ono horšie to je, keď to postihnutie vzniká nejakým úrazom. Keď sú tie zvieratá bolestivé a prechádzajú si ako keby takým tým obdobím, kedy naozaj trpia tými bolesťami, potrebujú podstúpiť amputácie alebo proste reoperácie alebo niečo podobné. Takže jedine asi v tom je taký ten rozdiel, keď keď majú takéto bolestivé obdobie, ale inak v konečnom dôsledku oni proste keď sa z toho dostanú, tak neriešia vôbec svoj stav.

JD: Vidíš, lebo ja som si napríklad myslel, že mi povieš, že keď sa psík slepý narodí, tak sa tomu okamžite prispôsobí a keďže nikdy nevedel, aké to je vidieť, tak toto považuje za niečo normálne. Ale ak psík, ktorý vidí, narodí sa ako zdravé šteňa a má tri roky a nejakým úrazom napríklad príde o jedno alebo o obidve oči a odrazu ostane slepý a bude vedieť porovnať, aký bol môj život a jeho kvalita, kým som videl a teraz nevidím, tak som si myslel, že to preňho bude oveľa, oveľa náročnejšie vzdať sa nedobrovoľne jedného zo zmyslov.

JŠ: Nie, toto je ľudský pohľad. Toto je ľudský pohľad na zviera. Zvieratá majú trošku iný pohľad, oni vedia nehovorím, že okamžite, ale vedia sa prispôsobiť situácii. Mali sme psíka, ktorý proste prišiel o očko jedno, druhé bolo tiež akokeby v liečení, ale už bolo proste nefunkčné. A pes dokázal omnoho lepšie fungovať, keď sa mu vyoperovali obidve oči,

JD: .. och!

JŠ: ..ako keď, áno, ako keď tie oči mal, pretože to oko alebo proste to to nejaký ten ten defekt spôsobuje, spôsobuje bolesti. A keď ho tej bolesti zbavíš, tak to zviera dokáže..

JD: jeho kvalita života, hoci teda prišiel..

JŠ: áno jeho kvalita života je omnoho, omnoho vyššia a lepšia, lebo oni proste fungujú. Hendikepy sú, máme my ľudia v hlave. Zvieratá ich nemajú.

AB: Oni to tak nevnímajú.

JŠ: Oni proste neriešia.

AB: Oni nevedia, že oni sú iní ako tie ostatné psy, neriešia to, to vidíme my, oni nie.

JD: Janka a teraz je možno dobrá otázka z mojej strany, ako som si ju hneď pochválil, nie tú otázku, ešte som ju ani nepovedal a už som sa pochválil (smiech). Ako sa zmení život majiteľa takéhoto zvieratka?

JŠ: Aj toto záleží vo veľkej miere od postihnutia. A keď sa bavíme napríklad o ochrnutom psíkovi, tak tam treba možnože trošku upraviť ten bezbariérový prístup, ale už dneska existujú také akokeby podstavce na kolieskach, na ktorých sa ten pes vie pohybovať vo vnútri. Čiže možnože trošku dávať pozor, aby nešiel dole schodmi, urobiť nejakú tú zábranu. Ale, ale primárne si nemyslím, že treba nejak veľmi veľký robiť. Keď je slepý psík, treba ho navigovať. Samozrejme záleží od toho, či ten psík tam žil predtým alebo alebo nie.

JD: Ak tam nežil, existuje nejaký - ospravedlňujem sa, ak sa pýtam hlúposť. Existuje nejaký spôsob, nejaký manuál ako toho psíka, ktorý je slepý a prišiel do nového prostredia, možno aj k novému majiteľovi, ako ho nejakým spôsobom, ako to povedať, naučiť

JŠ: navigovať

JD: naučiť a navigovať na ten priestor?

JŠ: Oni tie zvieratá majú fantasticky vyvinuté všetky zmysly, čiže on ak dôjde o zrak, on sa riadi čuchom, sluchom. U nás túto úlohu zastupuje náš pes, naša sučka, ktorá v podstate nám socializuje zvieratá, robí takého ako doprovodcu a máme ju, keď k nám dôjde slepé zvieratko, tak ona ho povodí po dome. Povodí ho, poukazuje kam môže, kam nemôže, kde sú misky a upratuje to zviera.

JD: Wau.

JŠ: No oni tak ako oni tie zvieratá to majú medzi sebou upratané.

JD: To sa chcem presne opýtať, že či to majú zvieratá medzi sebou automaticky, alebo tvoja sučka - povedzme aj jej meno, pozdravíme ju.

JŠ: Zarina.

JD: Zarina, waf, waf!

JŠ: Áno, je to tiež fantastický psík. Je to taký kríženec typu bull, taký staffordík a tiež sa ku nám dostala ako postihnutá ona je. Ona bola tak stočená do podkovy, kde sa len tak točila akože celé zle a dneska ako krásne behá aj napriek tomu, že ostala inkontinentá, ale je to vodca svorky a je fantastická, pretože krásne dokáže odhadnúť ľudí pri adopciách a vie tie zvieratá zakomponovať do tej domácnosti, do tej našej svorky.

JD: A to je jej charakterová črta alebo prešla nejakým výcvikom, aby sa toto načila?

JŠ: Neprešla, ona proste ku nám došla ako psychicky totálne zlomený pes. Okrem tých zdravotných problémov.

AB: Ona niekoľko rokov sa nepriblížila ani ku nám a to sme tam chodili akože pomaly dennodenne.

JD: Čo tým myslíš, nepriblížila, bála sa vás?

AB: Ona utekala pred nami. Bála sa.

JD: To bola Alexandra.

JŠ: (smiech)

JD: Ten hlas, ktorý ste práve teraz počuli v prvej alebo druhej vete, tak toto je Alexandra. Ona tu stále s nami sedí, nikam neodišla.

AB: Ja sa ešte k slovu dostanem. (smiech)

JD: To sa nebojím. Dobre, takže toto, toto.

JŠ: No a ešte sa vrátim k tomu, že čo človek môže urobiť, keď nemá dajme tomu psíka, tak samozrejme oni tie zvieratá sú veľmi vnímavé, čiže oni si tak dokážu, ale je fajn, keď mu ten človek ukáže, chodí pri ňom, hej rukou ho usmerňuje, kde je roh, kde je proste nejaká nejaká zábrana a tak ďalej. A ten psík si potom podvedome už zapamätá, kde kade môže ísť. A dokáže fungovať úplne bez problémov tým, že má ten sluch, vycibrený čuch, čiže aj po schodoch dokáže ísť, dokáže fungovať úplne bez problémov. A dokonca existujú také, ja tomu hovorím svätožiara, ktoré sa dá, to sa dáva ako obojok na hlavu, taký taký neviem to ani.. kotúč alebo taký taký kruh a ten akokeby signalizuje a nedovolí tomu zvieratku naraziť do nejakých predmetov.

JD: Rozumiem, taký chránič.

JŠ: No, taký skôr senzor.

JD: Alebo senzor. Opäť mám takú dobrú otázku. Už druhý krát sa chválim za otázku, ktorú idem položiť. Aká je pravdepodobnosť, že si od teba niekto adoptuje alebo zoberie k sebe domov zvieratko, ktoré k tebe prišlo postihnuté, prešlo pravdepodobne niečím, to si ešte povieme, ako vyzerá tvoj bežný deň, aká je pravdepodobnosť, že si niekto chce zobrať k sebe domov postihnuté zviera?

JŠ: Veľmi malá, naozaj veľmi malá. Tu sa musia nájsť ľudia, ktorí proste zvieratá milujú srdcom a nie očami, čo je v dnešnej dobe dosť zázrak, doslova. Lebo ľudia stále vyberajú očami a nie srdcom a nechce sa tým ľuďom zapodievať sa s chorými zvieratami alebo nejak nejak hendikepovanými, postihnutými. Postihnutým nechce sa im vymieňať tie plienky alebo ja neviem, nechce sa im do toho. Každý chce mať krásne hotové zviera, aby sa mohol predviesť, aby sa mohol popýšiť a.

AB: Ale starať sa, to už je iná vec.

JD: Opäť Alexandra (smiech).

JD: Dobre, a čo teda ty, ty tie zvieratá liečiš, trénuješ a tým pádom zlepšuješ ich kvalitu života. Lebo čo si máme predstaviť pod celým tým ansámblom vecí, ktoré pre tých psíkov a mačky, ktoré k tebe prídu, robíš čo?

JŠ: Všetko, všetko od začiatku akonáhle..

JD: To znamená, že si terapeut, že si doktor, že si majiteľ, že si srdciar, tá, ktorá nejde iba zrakom, ale srdcom áno?

JŠ: Áno, áno, u nás, keď sa ku nám to zviera dostane, tak samozrejme základ, čo je, musí prejsť základnou diagnostikou, to je, to je veľmi dôležité. Pokiaľ nemáš diagnózu, nemôžeš to zviera nejakým spôsobom liečiť.

JD: Diagnostikuješ ty?

JŠ: Nie, nie, nie.

JD: Nie?

JŠ: Nie. Diagnostikujú, diagnostikujú veterinári, samozrejme, lebo tým, že sú to väčšinou hendikepované zvieratá, tak samozrejme je potrebná špecializovaná diagnostika, ako je napríklad neurológia, chirurgia atď. Čiže toto je základ. Kedy prvý krok je veterina, urobí sa základná krv. Robia sa vlastne všetky všetky tieto hodnoty, sono, röntgeny a tak ďalej. A to tiež samozrejme závisí od toho postihnutia a už keď máme diagnózu, potom sa riešia ďalej veci, či už je to operácia, pokiaľ je možná, čiže zviera dáme zoperovať a akonáhle je zoperované, prichádza ku nám opäť a znova a my ho už potom učíme chodiť. Rehabilitujeme s ním a alebo akékoľvek iné postihnutie, ktoré teda vyžaduje nejakú tú starostlivosť, tak tá sa už potom následne deje u nás.

JD: Rozumiem.

JŠ: No a to zviera potom následne socializujeme, zaraďujeme do svorky a už keď je psychicky v poriadku, fyzicky v poriadku, tak vlastne začíname hľadať nový domov.

JD: Ja sa v týchto podcastoch takmer nikdy nerozprávam o peniazoch. Teraz by som možno veľmi krátko tú tému otvoril. Ani možno nechcem žiadne konkrétne cifry, ale odkiaľ?

JŠ: Nechci.

JD: Odkiaľ na to, akým spôsobom, odkiaľ na to berieš peniažky?

JŠ: No prvé roky, keď sme to ešte robili ako súkromné osoby, tak z nášho rodinného rozpočtu.

JD: Čiže manžel zarábal, a ty si to používala?

JŠ: A tak aj ja, ja zarábam, no však tak nielen manžel.

AB: Vtedy ešte nemala 17 psov, vtedy ešte zvládala chodiť do práce.

JD: (smiech)

JŠ: No a potom som robila z domu samozrejme a tak ďalej. A teda asi 7 krát som preflákala na veterine fasádu našu na dome a tak. Ale teda to nerada rozoberám, lebo ak by to teda počul môj manžel, tak.

JD: Pozdravujeme manžela.

JŠ: Nebude úplne stotožnený s týmto (smiech). Ale jasné z vlastných zdrojov. No a potom už keď sme teda na to nestačili a tých hendikepovaných zvierat pribúdalo, tak sme si vlastne založili občianske združenie. To bolo tak prirodzene vyústilo vlastne tá naša dlhoročná záchrana do takéhoto oficiálneho stavu. No a potom samozrejme už je možnosť aj tých dvoch percent. Aj teda ľudia prispievajú. Takže..

JD: Firmy, jednotlivci, milovníci?

JŠ: Aj firmy, firmy určite, máme jednu úžasnú firmu.

JD: Môžeš ju menovať.

JŠ: Môžem menovať?

JD: Samozrejme, poďakovať.

JŠ: Je to firma KJG a ja som teda úplne úplne neskutočne nadšená, že sa nájdu aj firmy, ktoré proste dlhé roky podporujú zvieratá. Podporujú vlastne tieto tieto neziskové sektory, takže to klobúk dole pred nimi a samozrejme aj jednotlivci. A my našťastie máme okolo seba fantastických ľudí, ktorí nás naozaj mesiac čo mesiac podporujú. Keď je potrebná nejaká väčšia väčšia suma peňazí, sú pri nás, pošlú tie peniaze. Takže a samozrejme, stále ja pracujem, manžel pracuje, takže.

AB: A dokonca ten pán, čo chodí každý rok na akciu...

JŠ: Áno, áno máme, máme jedného úžasného. On teda nechce byť nikdy menovaný, ale máme jedného úžasného človeka. Každý rok robíme akciu takú, takú charitatívnu adopčnú a on každý rok príde na tú akciu a dá mi peniaze do ruky. Ako..

AB: A neni to málo peňazí.

JŠ: Neni to málo peňazí.

JD: A nič za to nechce. Nechce mať niekde meno, nechce byť menovaný.

JŠ: Nie, nechce byť menovaný, nechce, dokonca stále mu aspoň ponúkam a už som mu tento rok dala náramok, či minulý rok dala náramok..

AB: že teda zadarmo, občerstvenie..

JŠ: Zadarmo aspoň občerstvenie, ešte aj to si chcel zaplatiť. Takže to je neskutočný človek. Akože vážne to niekedy až nechápem.

JD: Tak sú ľudia, ktorí vyberajú srdcom ani nie vyberajú, on srdcom vyberie peniaze z účtu a dá ti ich, aby ty si zlepšila kvalitu života tým zvieratkám.

JŠ: Áno, áno, a to je, to si ja si veľmi vážim takýchto ľudí. Naozaj, ktorí nepotrebujú byť proste nikde prezentovaní. A ono väčšina tých ľudí, ktorí takýmto spôsobom pomáhajú, nechcú byť menovaní, nechcú, alebo keď aj sú, tak nie, nemusíš, ani nie, kašli na to, je to zbytočné.

JD: Rozumiem.

JŠ: Takže je to, bez nich by sa to nedalo. To hovorím na rovinu. Bez ľudí, ktorých máme okolo seba, to nejde.

JD: Tak s Jankou a s ukecanou Berenči sa budeme rozprávať aj po krátkej pauze. Prepáč, brutálne si idem tvoje meno. Strašne. Ja sa naozaj sa tu cítim ako na dovolenke.

AB: Ja budem fakt slávna po dnešku.

JD: Takže s Jankou a s Alexandrou Saškou Berenči sa budeme rozprávať aj o po ..

AB: .. o dovolenke (smiech)

JD: Aj po krátkej pauze a povieme si bližšie o tom, ako vyzerá Jankin bežný deň so sedemnástimi postihnutými psíkmi u nej na dvore. Takže ostaňte s nami a nezabudnite nás sledovať na Instagrame, Facebooku a YouTube.

reklamný odkaz: Nové ultra prémiové funkčné veterinárne diéty Alleva Care. Revolučný spôsob výživy v prípade ochorení mačiek a psov. Alleva Care kúpite u svojho veterinárneho lekára.

JD: Vitajte späť! Sme opäť tu v Shtoodiu v Banskej Bystrici. Rozprávam sa s Jankou a so Saškou o dokonalých s nedokonalosťami, o psíkoch a mačkách, ktoré majú vrodenú alebo získanú nejakú a doteraz som rozprával najmä o fyzických nedostatkoch a vadách, ale ono to asi nebude len na tej fyzickej úrovni, ale pravdepodobne tu môžeme hovoriť aj o postihnutí psychickom. Je to tak?

AB: Je. Mali sme psíka, ktorý bol, mal Downov syndróm a autizmus a teda na ňom to bolo riadne aj vidieť. Ľudia sa ho veľmi báli. Pritom to bol úplný miláčik, maznáčik, ale mal desivý pohľad práve tým, že bol taký iný a teda on mal aj ten pohľad na svet iný. To bol veľký pes Cane Corso, ja som ho išla venčiť a on skákal pred autami, ktoré išli po ceste, lebo sa bál a k nemu si proste človek musel ani nieže nájsť cestu, lebo to podľa mňa neni o tom, že sa to človek naučí, ale musel si s ním človek sadnúť a musel mu rozumieť.

JD: Čo bolo predpokladám tvoj prípad.

AB: Áno, keďže som to zdedila po mojej krstnej matke túto slabosť pre všetky indisponované zvieratá, či už psychicky alebo fyzicky. Ale teda on bol aj fyzicky chorý, nielen psychicky. On mal chudák kombo asi všetkého možného.

JŠ: Keď o ňom hovoríš v minulom čase, išiel do nejakej inej rodiny, alebo išiel už..

AB: Nie, musel...

JD: Rozumiem. Koľko psíkov máš momentálne doma?

AB: Momentálne mám troch.

JD: Troch. Lebo neviem, či som to povedal nahlas. Mám to tu poznačené. Alexandra Barenči je dočasná opatrovníčka. Hovorím to správne?

AB: Áno.

JD: Takže máš ešte raz troch?

AB: Momentálne troch, z toho dvaja sú moji. Obidve sú adoptované zo Zverokruhu. A jedného som získala, získala no, došla som na vianočný večierok Zverokruhu a odišla som so psom.

JD: Tieto Vianoce? Je to takto čerstvé?

AB: Nie, minulý rok, minulý rok a vlastne jedného mám v dočasnej opatere.

JD: A čo si pod tým môžeme predstaviť, že ho máš v dočasnej opatere?

AB: No že sa.

JD: Kedy? Kedy sa, kedy je tá doba určitá, keď je to dočasná opatera?

AB: Doba určitá je to odvtedy, odkedy sa psík zachráni a dostane sa pod OZ-ko. Až dovtedy, dokým si nenájde domov.

JD: No ale Janka povedala, že to také úplne jednoduché nie je. Môže sa z dočasnej opatrovníčky stať majiteľka navždy?

AB: Môže a vôbec by mi to nevadilo.

JD: Ty dokonca by si to tak asi aj chcela, nie?

AB: Pri tomto, ktorého mám teraz, tak áno. Ja som ho zbadala, ja som sa do neho zamilovala. Ale teda neni to len o mne no.

JD: Vidíš, to je tiež taký opačný pohľad na to. Ale som sa ťa pýtal, že ako často sa to stane, že si ho niekto zoberie takéhoto postihnutého psíka k sebe domov. Povedala si mi, že to je zriedkavé, ale keď sa to stane, smútiš?

JŠ: Keď mi to zviera odíde z domu?

JD: Hej.

JŠ: Vždy, vždy. Ale neni to taký smútok, ktorý by ma akokeby pokladal na kolená.

JD: Rozumiem.

JŠ: Je to smútok v podstate, že mi je ľúto za tým alebo smutno za tým zvieratkom, ale ak ide od nás proste do lepšieho. Čo teda asi nie. Ale nie.

JD: Do dobrého.

AB: Jedine, žeby išiel k nám.

JŠ: Do dobrého, máme máme veľa psov, čiže tým pádom niektoré to zviera potrebuje takú individuálnejšiu starostlivosť, čiže je to úplne super, ak odchádza jednoducho ja sa strašne teším. Som veľmi rada, že..

JD: Len je ti ľúto.

JŠ: Áno, je mi za ním smutno, ale neni to proste, že by som sa teraz išla zrútiť z toho, takže.

JD: Chápem, chápem.

JŠ: Je to, toto je taký príjemný smútok by som povedala.

JD: Janka, povedz nám, ako vyzerá tvoj bežný deň so sedemnástimi postihnutými psíkmi u teba doma?

JŠ: No klasicky, keď sa ráno zobudím.

JD: Ak sa vôbec dá povedať, že je tam nejaký klasický deň. Ak sa aspoň dva na seba podobajú, tak nám ich skús.

JŠ: Áno, oni sa musia práve podobať.

JD: Dobre, tak rozprávaj.

JŠ: Lebo ja tým, že mám napríklad niektoré zvieratá nechodiace, mám aj 35-kilovú labradoradorku, ktorá proste nechodí, tak každé ráno musíme psíkov odplienkovať, povynášať ich von, nech sa vyšpinia a potom samozrejme dovnútra zase zaplienkovať, vyčistiť, vykúpať, proste čo čo urobiť okolo tú hygienu, ktorá je veľmi podstatná pri týchto zvieratách, tak vlastne urobiť to a potom začne kŕmenie, podávanie liekov. Potom cvičíme so zvieratami, ktoré potrebujú cvičiť a tak ďalej. Potom samozrejme začína venčenie so zvieratami a to na kolá chodíme, lebo však nie so všetkými sa dá naraz, takže každému sa treba venovať inak. No potom sem tam sa mi podarí sa vrátiť k mojej vlastnej práci, keď je ticho a kľud a večer presne to isté. Čiže je to taký večný kolobeh toto, od rána do večera a keď sú, keď máme choré zvieratá nejaké, tak samozrejme to sú prebdené noci, lebo stále nad nimi dohliadať a proste riešiť, či náhodou netreba na pohotovosť atď. Takže to je, je to taký, jeden deň sa podobá na druhý.

JD: Keď si povedala, že teda venčenie je jednou z tých súčastí, alebo jednou z tých častí toho dňa. Ako reagujú ľudia, keď si na prechádzke s postihnutým psíkom?

JŠ: Veľmi individuálne, tiež samozrejme záleží od toho, že že aké zviera práve venčím. Raz sme boli s celou tou našou svorkou aj s kamarátom a sme práve túto labradoradorku zobrali. Taký špeciálny vozíček máme na ňu. Tak sme ju zobrali na hrádzu a každý tak na nás pozeral, že čo, že prečo teda toho psa máme vo vnútri. Prečo ho kočíkujeme a ľudia to nevedia pochopiť, že pre mňa je dôležité, aby to zviera poznalo aj iný svet, ako napríklad u nás doma, že jednoducho my sme ju tam dali vonku na hrádzu a ona sa tam tešila a neviem čo. Mala som ja neviem sučku odobratú zo zápasov, ktorá bola v abnormálne katastrofálnom stave, že naozaj to bola kostra, celá dobitá, doráňaná a samozrejme, potrebovala som s ňou chodiť von, venčiť ju trošku, teda socializovať. Tak ľudia na mňa ukazovali prstom, že som tyrana a iné podobné veci, že ľudia si nevedia domyslieť, prečo to zviera vyzerá tak, ako vyzerá. Jasné, ja som za a ja som rada, keď si ľudia všímajú, ale prídem, opýtam sa, ale nie to, že hneď začnem osočovať a vykrikovať a ukazovať prstom. Takže sú tie reakcie rôzne, no.

AB: Alebo som ticho, keď neviem.

JD: Najlepšie.

JŠ: Ale sú potom ľudia, ktorí ťuťu ňuňu a jej, aké je to úžasné, keď vidia psa na vozíku, tak tak rôzne. No.

JD: Keď sme sa rozprávali o tých, o vzniku tých tých postihnutí, tak ja sa teraz chcem opýtať akože úplne face to face, za koľko takýchto postihnutí môže človek a ľudská hlúposť?

AB: Deväťdesiat percent?

JD: Tak to je hrozné. Berenči, to je hrozné.

JŠ: No u nás doma čo máme, tak naozaj je gro zvierat proste žiaľ dokašlalných majiteľmi.

JD: A k vám sa dostanú ako? Niekto ho nájde?

JŠ: Ani nie, že nájde. Ako áno, niektoré tie zvieratá sú vyhodené, ale väčšinou nám volajú veterinári z celého Slovenska s tým, že teda či nemáme miesto a nemôžeme ich zobrať, pretože majitelia ich prišli na veterinu dať utratiť, s čím veterinári samozrejme už dneska aspoň väčšina teda nie je stotožnená a hľadajú možnosti, ako tým zvieratám pomôcť. Tak potom nás vlastne následne oslovujú a ak mám to miesto, ak mám kapacity, tak ho zoberiem pod seba.

JD: A logisticky, ako to funguje logisticky, lebo si povedala veterinári z celého Slovenska, tak zavolajú ti z Košíc, dovezú ho oni, dovezie ho majiteľ alebo sadneš do auta?

JŠ: Nie, ono je to veľmi komplikované vlastne, ale vždy sa dá nájsť taká tá správna cesta. Lebo väčšinou ak - príklad je zviera ochrnuté alebo nechodí, niečo sa udeje. V prvom rade riešim prevoz na veterinu. Máme vlastne veteriny v Trenčíne, NeuroVet, ktorý nám robí neurologické operácie alebo rieši MR-ko a tak ďalej. A potom v Žiline máme kliniku, ktorá rieši všeobecne tie stavy. Takže buď ho dám odtiaľ previezť na jeden, alebo na jednu alebo na druhú kliniku s tým, že ak nemôže niekto z tej kliniky, kde je doteraz alebo kde je hospitalizovaný alebo teda nálezca, tak hľadáme cez Facebook prevoz a musím si zaklopať, že vždycky sa niekto nájde, kto pre to zvieratko ide, odvezie ho na tú kliniku a potom odtiaľ si ho my už vyzdvihneme.

JD: Čo si, ja chodím zo Žiliny do Bratislavy osemkrát mesačne.

JŠ: Výborne.

JD: Vymeníme za čísla.

AB: Dobre vedieť.

JŠ: Výborne a ja viem, na koho sa obrátiť.

JD: Počúvaj takto, takto, ak ti takto môžem pomôcť a dôveruješ mi, že to zvládnem, tak veľmi rád.

AB: Áno, my sme, my sme teraz zo Žiliny takto riešili tri štyri cesty, kedy sme potrebovali to zviera dostať naspäť do smerom do Bratislavy.

JD: A takýmto jednoduchým spôsobom som sa dostal k Jankinmu telefónnemu číslu. Žmurk, žmurk (smiech).

AB: Ale je to obrovská pomoc. Naozaj.

JŠ: Verím, preto sa na to pýtam.

AB: Keď tí ľudia sa toho chytia a nemajú problém a niekto má cestu, jeho to nič nestojí, OZ-ku tu to pomôže.

JŠ: A ja ešte keď môžem, tak ja by som k tomuto dodala jednu vec, že sme mali prípad práve ochrnutého šteniatka, ktorý bol teda v osade ďaleký východ a išiel na hospitalizáciu myslím, že do Michaloviec ak sa nemýlim, alebo tam niekde a hľadali sme prevoz práve do Trenčína na neurológiu, nikto sa u nás nenašiel, tak známy z Čiech išiel vlastne do Michaloviec, z Michaloviec išiel do Trenčína a z Trenčína potom sa vracal domov. Takže takúto, to bolo, to bolo, to bola neskutočná pomoc a vďaka nemu to zviera malo zachránený život. Vďaka nemu dneska chodí a vďaka nemu má nový domov u neho.

JD: Ale! Ohoo.

JŠ: Áno, takže on sa vlastne on ako ho prevážal, on sa do neho zamiloval a aj keď hovorí, lebo oni sú v podstate tiež občianskym združením, tiež sa venujú, oni sú taká naša dcérska organizácia.

JD: Ani nevieš ako si mi urobila oslý mostík, pretože ďalšiu otázku, ktorú tu mám poznačenú, idem ťa normálne, idem vás obidve vyzvať k nejakému buď smiešnemu, romantickému alebo možno aj smutnému príbehu. Je to tu normálne zaradené v dramaturgii dnešného rozhovoru a ty si začala s týmto príbehom, tak proste pokračujme. Dajte ešte, dajte ešte jeden.

AB: No tak asi podľa mňa taký úplne že naj naj naj, kedy by sa ľudia mali naozaj zamyslieť nad tým, prečo nie je dobré teda množiť psov a riešiť všetky tieto veci okolo je ten Kuko, o ktorom som hovorila, teda že mal aj psychické problémy, aj fyzické. On bol niekoľkokrát, on vlastne prišiel do Zverokruhu ako šteniatko, ktoré teda nemohlo mať žiadny pohyb, pretože samozrejme tam bola zanedbaná starostlivosť od majiteľov, ktorí ho priniesli na veterinu s tým, že ho idú dať utratiť. Jana sa ho ujala a teda bol niekoľkokrát operovaný. On mal krčné, krčné stavce alebo.. Krčné stavce.

JŠ: No, to už sú také odborné názvy, čo do toho by sme nemuseli ísť, ale.

AB: No, poviem to tak polopate, ako to je.

JD: Prosím ťa, áno.

AB: Tak proste bol niekoľkokrát operovaný, mal teda bolesti. Nemohol, on si vôbec neužil šteňací život. On bol stále v klietke, ale teda len preto, aby si nezlomil väzy, lebo on nemohol. Muselo sa mu to najprv zahojiť, potom tam boli nejaké komplikácie, zase bol reoperovaný znovu s tým istým a vlastne celá starostlivosť. No samozrejme, ja s manželom teraz už sme sa do neho zamilovali a dovliekli sme si ho teda domov, lebo však máme to v rodine (smiech). Takže obrovské hebedo Cane Corso psíka som na rukách vláčila, nakladala do auta na veteriny, každé štyri hodiny lieky, v noci vstávať, ale to bol. Ten pes bol tak vďačný, on zakaždým, keď sa on ráno sa postavil k posteli a takto na mňa pozeral, že.. Jak na svätý obrázok. To proste, to je, to musí človek robiť hlavne srdcom, aby to zvládol. Lebo ak to niekto robí ako povinnosť, tak sa z toho zblázni proste.

JD: A je vôbec niekto taký, kto to robí ako povinnosť?

AB: Uhm.

JD: Je naozaj?

AB: Ale teda naozaj tým, že ja od malička milujem zvieratá, od malička medzi nimi vyrastám a teda ako som zistila, tak áno mám proste slabosť pre tieto hendikepované zvieratá. Tak ja som to brala tak nejak ako súčasť života. Mne nevadilo, že sme 4 mesiace nespali, že sme každý deň boli pomaly na veterine. To keď vidíte čo vám to zviera za to dá na oplátku, to je proste neskutočný pocit. A on bol, hovorím, to bola láska na prvý pohľad. Úplne, že koľko sme chodili k vám, že ideme s ním domov, berieme si ho.

JŠ: Dlho, dlho.

AB: No a teda my sme vlastne ani nedokončili dom, ale bývali sme v dome bez kuchyne a bez postele preto, aby sme si mohli zobrať Kuka domov. A vlastne tam sme sa o neho starali asi štyri alebo päť mesiacov a potom bohužiaľ sme ho teda nechali ísť, lebo už to bolo preňho väčšie trápenie ako radosť zo života.

JŠ: Človek tak stále dúfa, že nejakým spôsobom že sa nájde proste ten liek na tú a stále sa diagnostikovalo a riešilo sa to okolo neho a žiaľ sa to proste nepodarilo. Ale aj napriek tomu, že mal koniec taký aký mal, tak bol to tak šťastný, veselý psík.

AB: Neskutočný.

JŠ: On sa dokázal hrať už potom. On proste sa jašil, tešil a naozaj on, nikto mi neverí. Teda keď poviem, že pes s Downovým syndrómom. Ale teda on ho, on ho podľa mňa naozaj mal. On bol taký taký veľmi zvláštny.

AB: On bol vyslovene také teliatko. Úplne, že to sa nedá ani opísať.

JŠ: A je ich veľa takých takých tých, ono moc šťastných a veselých asi nie je. Pri tých samotných záchranách, aj keď už teda v tom konečnom dôsledku už potom je to také, že keď dneska sledujem tie zvieratá, ako sa jašia a bláznia, ako proste neriešia absolútne nič a ja, ja mám rozbitý celý barák, lebo proste sa tam dvaja aziati naháňajú a francúzsky buldoček tam tam roztrháva hračky a pelechy, tak je to také, že už sa aj na tom zasmejem, ale mali sme, väčšinou tie príbehy veľmi, veľmi ťažké a veľmi také až nepekné.

JD: Povedali sme si na začiatku, že tie tri najčastejšie postihnutia sú zrak, sluch a amputácia. Ja by som začal možno teraz ešte takto pred koncom sa trošku povenovať týmto trom, týmto trom veciam. Aké to je napríklad po tej amputácii, čo to všetko so sebou prináša? Ako ja sa mám o toho psíka starať? Čo, na čo dávať pozor, z čoho zase nebyť pokakaný a tomu psíkovi dať voľnosť a podporiť ho v niečom. Aké to je? Čo si mám predstaviť?

AB: Tak určite v prvom rade hneď po operácii kľudový režim, ale to je po každej operácii, to je jedno či to je.. teda vážnejšej operácii. To je jedno, či to je amputácia končatiny alebo niečo iné, kedy treba oddychovať. Podľa mňa nič také nejaké svetoborné, nič však lieky, povedia na veterine, čo treba dávať. Samozrejme ako sme my mali teraz, máme zo Zverokruhu v dočaske psíka bez nôžky, mal starú zlomeninu, on bol tiež odobratý vlastne z osady a pred tromi týždňami mu amputovali, ale museli mu teda amputovať celú až od lopatky.

JŠ: Aj s lopatkou.

AB: A on to prvé dni mal bolesti, áno však cíti to, hej, je to normálne, ale teda dostával lieky od bolesti, ale trvalo to podľa mňa dva tri dni a ten pes sa správal ako keby mu nič nebolo a teraz lieta po dvore tak, že ho.

JD: HoHo!

AB: Natočíme na video, tak nie je vidno, ktorý má štyri nohy a ktorý tri. Traja psi sa naháňajú a nevidíš, ktorý je ktorý.

JD: A je to v poriadku sa napríklad pousmiať nad tým? Nie je to chrapúnske?

AB: Nad čím?

JD: No nad tým, že mám, mám psíka s tromi nohami, ktorý behá po záhrade a ja sa vlastne usmievam.

AB: Samozrejme.

JD: Je to v poriadku.

AB: Veď ten pes behá a teší sa, tak prečo by sme sa neusmievali?

JŠ: Teda hlavne usmievaš sa preto, lebo si šťastný, že ten pes žije.

JD: Že to dal.

JŠ: Že to dal, že žije.

AB: Áno, áno, ale on to hlavne vôbec nevníma. On nevie, že jemu niečo je, nám idú ľudia okolo plota a teraz pozerajú, že Ježiš, ten pes má tri nohy!

JD: O tom hovorím.

AB: A ja teraz na nich, že zdá sa vám, že s ním niečo nie je v poriadku, akože by to nejak vnímal? On je šťastný, on skáče, on behá, na posteľ mi vyskočí, na gauč mi vyskočí. Jemu nič nie je. On nevie o tom, že je iný ako ostatní. Takže.

JD: Tomu rozumiem. To si povedala aj na začiatku. Toto je skôr taký ten môj, keby ako ty hovoríš, ja som na svojej vlastnej záhrade, behá mi tam trojnohý havko a ja sa usmievam alebo sa nedaj boh smejem a popri mojom plote ide niekto na prechádzke a pozerá sa na blázna, ktorý sa smeje na trojnohom psovi.

AB: Nie, je to úplne v poriadku. Ja sa musím priznať, že ja sa smejem aj keď sa šmykne a spadne, ale je to úplne v poriadku, lebo ten pes je zdravý, jemu nič nie je. Naozaj, proste len nemá jednu nohu.

JD: Okej, ten sluch, ak príde psík o sluch. Existujú nejaké špeciálne spôsoby, ako s ním komunikovať? Alebo možno ako nielen komunikovať, ale aj to bezpečie, keď ste niekde, vymýšľam tiež, akože my máme tiež už staršieho psíka, má 14 a pol, Jack Russel a je hluchá. Je už takmer úplne hluchá. Keď s ňou idem niekde na prechádzku, tak ona je tak naučená chodiť vedľa mňa alebo tesne predo mnou, že nie je vždy nutné mať ju na vôdzke, ale keď ide auto, ona ho nepočuje. Čiže ako komunikovať?

AB: No a preto ju treba na tej vôdzke mať.

JD: Je to, to je vlastne najjednoduchšie, mať ju na vôdzke a nemusím tým pádom sa spoliehať na žiadne nejaké gestá a tento spôsob komunikácie, keďže je hluchá. Mať ju na vôdzke a predídem akože nejakej..

AB: Tak to je najväčšia istota podľa mňa.

JŠ: Áno. Ono tiež samozrejme závisí od toho, že keď ty máš toho psíka 14 rokov, je na teba naučený a vie si ťa kontrolovať a kontroluje si ťa celý život. Je to niečo iné, ale samozrejme je tam vždycky to riziko, že sa zľakne, niečo sa proste udeje, vybehne mi na cestu. To riziko tam je, ale to by mohol bez ohľadu na to, či je hluchý alebo nie je. A je rozdiel, keď máš psíka, ktorý si len teraz na teba zvyká, že ho máš nejakú krátku dobu. A to je práve napríklad prípad tejto bullky, čo sme odoberali z tých z tých zápasov. Ona bola hluchá a keď sme, sa samozrejme, chvíľku to trvá, kým človek na to príde, že čo sa deje tým, že oni sú v zlých stavoch, tak postupne sa proste vyplavujú na povrch tieto zdravotné problémy. No a keď sme na to prišli, tak sme ju začali učiť posunkovú reč. Teda nie reč, ale teda na posunky, čo je úplne úžasné, pretože ona bola tak šikovná, že ona sa napríklad za pol dňa naučila na posunky sadni, ľahni, zostaň a tak ďalej. A dneska funguje perfektne. Má nádherný život, dokonca je pustená na voľno v niektorých prípadoch alebo teda na tých venčoviskách a stále vie krásne reagovať na ten povel. Čiže keď majiteľka ukáže, ona vie prísť a sadnúť si napríklad. Takže oni tie zvieratá sú v tomto neriešia to, nemajú hranice, oni si proste idú svoje.

JD: Tento formát má nejaké svoje pravidlá dievčatá a jednou z nich je to, že máme nejaký časový limit. Ja by som sa s vami veľmi rád rozprával ešte dlhšie, ale budem to musieť trošku nahnať ku koncu. Opýtam sa teda, čo vás čaká a aké máte predsavzatia na rok 2024?

AB: Ja žiadne, ja si nedávam predsavzatia. Ja žijem život tak ako ide. Čo príde, to beriem, s tým pracujem.

JD: Ale už aj to je predsavzatie.

AB: Ale teda asi porodiť, to bude moje predsavzatie na rok 2024.

JD: Áno, pre tých, ktorí nás iba počúvate, tak Alexandra Saška Berenči je v požehnanom stave, takže.

AB: Áno a dá sa opatrovať zvieratá aj v požehnanom stave a vláčiť ich na rukách aj bez nohy von.

JD: Tak budeme držať palce v roku 2024.

AB: Nič nie je prekážkou.

JD: Janka?

JŠ: No ono to u nás ani nie je predsavzatie, ale to je taký skôr dlhodobý cieľ, na ktorom pracujeme už dlhšie, len žial sa nám stále nedarí nájsť vhodný pozemok. Ja tým, že som naozaj zveromyl telom aj dušou, tak chcem založiť azyl pre, aj pre hospodárske zvieratá. Čiže rozšíriť celú tú moju činnosť a zachraňovať naozaj staré, hendikepované, proste vyrodené zvieratá akéhokoľvek druhu, pretože ja si myslím, že každý ten jeden život je dôležitý. Každý, každá tá bytosť tu je z nejakého dôvodu a zaslúži si žiť alebo dožiť ten život v láske a v pokoji a v starostlivosti.

JD: Tak prehovorilo srdce. Povedz ešte, kde ťa ľudia, ktorí by ti chceli a mali nejakým spôsobom chcieť pomôcť, kde ťa nájdu a ako môžu kontaktovať?

JŠ: Tým, že ja nie som veľmi technický typ, ani zručný typ, ani teda na to nemám veľmi čas. Tak my máme vytvorenú iba facebookovú stránku a mailovú adresu teda máme. A mňa je nieže ťažko zastihnúť doma, ale tým, že ja nemám nikdy čas. Ja mám proste ten deň tak zaprataný, že pre mňa je veľký problém vôbec s niekým komunikovať alebo teda prijímať návštevy. A ďalšia vec je to, že aj tie zvieratá reagujú na každého človeka inak. Nie sú úplne úplne kontaktné.

JD: Veď nechcem tu od teba adresu, aby ti tam ľudia chodili klopať.

JŠ: Nie, to mi je jasné.

JD: Stačí číslo účtu teraz treba povedať.

JŠ: Tak to si nepamätám (smiech). To si nepamätám, ale keď si nájdu facebookovú stránku Zverokruh, tak tam si môžu pozrieť našu prácu a to, čomu sa venujeme.

JD: A venujete sa veľmi krásnej veci. Dievčatá, to bol jeden z najlepších rozhovorov. A pritom som sa obával, že to bude jeden z najťažších, že tu budeme plakať. A keď hovorím, budeme, myslím tým najmä mňa. Ale opak bol pravdou, takže ma to veľmi príjemne prekvapilo, že aj na zdanlivo takú smutnú tému sa dá pozrieť takto ľudsky a takto pozitívne. Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli. Ďakujem vám za rozhovor.

AB: Ďakujeme.

JŠ: Ďakujeme.

chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci, ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Ako pomôžem psovi sa zohriať? Tu je veľmi veľa vecí, kde potrebujete rozlíšiť, či psa oblečiem alebo psa neoblečiem, alebo čo vlastne znamená zahriať psa. Poďme sa ale teraz momentálne skúsiť povenovať oblečeniu, ktoré mnohí ľudia zamietajú. Keď si ale predstavíte, že máte psíka doma, doma si udržujete 21 stupňov a vonku klesne teplota pod mínus päť. Je to obrovský teplotný rozdiel, keď vy z toho komfortného tepla vystúpite do tej nekomfortnej zimy. Čiže pokiaľ je pes mladý, pokiaľ je naozaj zdravý, má hustú srsť, tak si dokážem toho psíka nechať bez oblečenia dajme tomu vonku, nech si behá, skáče. Samozrejme, že ho niekde neuviažem, ale chcem, aby ten pes behal, aby sa zohrial. Pokiaľ mám ale psíka staršieho, je pre mňa nevyhnutné obliecť to zviera aj v prípade, že má dlhší kožuch, lebo už to staršie telo sa nedokáže tak ľahko vyrovnať s tou teplotou a veľmi jednoducho tam dôjde ku podchladeniu, prípadne k prechladnutiu. A následky, ktoré pri staršom psovi si toto ochorenie nesie, je potom možno dlhšie trvajúce alebo možno aj finančne náročné. Čiže veľmi rozmýšľam nad tým, kedy psa oblečiem, či ho oblečiem, či je to potrebné, ale hlavne nesmie to byť módny doplnok, musí to byť funkčné, aby som ja svojmu psovi nijak neublížila. Hav!

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.