S02E17 Psí lekári

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes nás je tu v štúdiu v Bystrici viac ako obvykle. Je tu so mnou Amir, Teddy a v neposlednom rade je tu so mnou Miro Suja, kanisterapeut. Miro ahoj!

MS: Ahoj Janko, pozdravujem ťa.

JD: To je krásny hlas, krásny muž. Naša dnešná téma je Psí lekári, kanisterapia v nemocniciach. Áno, mám s tým osobné skúsenosti, takže táto debata možno bude poznačená niečím osobnejším, ale stále to bude veľmi príjemné.

MS: Ja viem o tom a doplním ťa. Moja dcéra mi vravela, ty ideš k Jankovi. Vieš o tom, že Janko má tento, mal tento problém? Takže od dcéry viem, že mal si osobnú skúsenosť.

JD: Mám, a že ešte stále ju mám a veď k tomu sa dostaneme. Ale to, čo ma zaujíma hneď na úvod. V príprave na dnešné natáčanie som sa dozvedel a je to tvoja myšlienka, išlo to z tvojich úst a z tvojho pera, že ty sa cítiš tak, že v minulom živote si bol vlk.

MS: Áno. Áno.

JD: No veľmi ma zaujíma, že prečo takáto myšlienka vyšla a že čo, aký príbeh je za tým.

MS: Ono je to vlastne asi celým mojím životom sa to vlečie. A okrem toho, mal som svojho kanadského červeného vlka a vlk mi je strašne blízky a ja sa cítim byť ako vlkom, takže asi tak nejak.

JD: Čím sa to prejavuje alebo čo sú podľa teba tie charakteristické črty vlka, ktoré máš aj ty?

MS: Mám rád samotu, ale keď ma hodíš niekde medzi ľudí, tak sa to nejak tak prehodí. A nie že by som sa chcel stať vodcom, ale nejak tak sa tá skupina preklopí ku mne a nejak tak to vediem. Zrazu to vediem.

JD: Rozumiem. No kanisterapia. Ako to bolo, že prečo si sa rozhodol najprv primárne, že vôbec pracovať celoživotne so psami? A keď už so psíkmi, tak prečo práve v tejto oblasti kanisterapie?

MS: Janko znova odpoviem, bol to vývoj, pretože od mala malička môj nebohý otec vlastne pracoval so psíkmi a mne sa ti to nejak. Vieš, ja to hovorím mojim dcéram, to sa nenaučíš, to musí v tebe byť. Mám dve dcéry, jedna, jedna nie, druhá Kristínka, tá je, tá by mohla pracovať so psami. Má ten hlas, má to v sebe to fluidum, ktoré vlastne tých psov dokáže ovládať. A ja ti to mám v sebe odmalička, čiže vždy som mal nejakých tých svojich psíkov. Cvičil som služobné plemená, no a potom sa ti to nejak tak preklopilo skoro pred dvadsiatimi rokmi, že ma oslovila známa, ktorá mi povedala, že vlastne v Brne je táto škola a že aby som tam nastúpil. Takže ona, ona je ten človek, ktorý ma k tomu priviedol, ku kanisterapii.

JD: A prebiehalo to ako? Urobil si si školu? Počas toho štúdia si si pravdepodobne potvrdil, že sedíš v správnom vlaku a ďalej bolo čo?

MS: Nastúpil som, bola to Masarykova univerzita v Brne, Pedagogická fakulta, odbor kanisterapia. A mne stačilo už len to, že sú to psi, ako nič viacej. Sú to psi, ale počas štúdia som vlastne zistil, že určite nikdy nebudem pracovať s deťmi, pretože ja keď vidím utrpenie dieťaťa, tak sa roz-, tak normálne dokážem plakať. Nehanbím sa za to. Dojíma ma to, neskutočne. Tak som si povedal, budem pracovať so seniormi. No lenže znova ty mieniš, život mení a opak je pravdou. Mám 90% detí, sú úžasné a mám deti rôznej vekovej kategórie a 10% mám asi dospelých. Takže, vieš, to čo si ty povieš, to si ty môžeš povedať, ale život ti ukáže úplne niečo iné.

JD: Ako to funguje, čo sa týka celého vášho bytia, žitia a zžitia sa spolu s takýmito dvomi fešákmi, keď sa chystáš na to, na čo sa chystáš? Ako prebieha to spoznávanie, ako vôbec možno už aj tým výberom, možno plemena alebo jednotlivcov na to, čo s nimi chceš robiť, ako to je. Ty to nejak cítiš v sebe alebo sa pozrieš tomu tomu šteniatku do očí a pochopíte to. Alebo po nejakom krátkom alebo dlhšom čase to jednoducho si potvrdíš. Prípadne si vieš povedať aj že, hm, tu to fungovať bude a tu to prosto bol omyl a musím si hľadať iného parťáka.

MS: No, akonáhle príde šteniatko ako ty vravíš mne do oka a do srdiečka, tak budeme pracovať. Keby aj nepracoval priam, lebo v rámci kanisterapie máš rôzne odvetvia a títo chlapci moji sú na všetko, majú skúšky, ale keď by dajme tomu, keby mu nevyhovovala fyzioterapia, tak ho nebudem tlačiť do toho. Ale teraz sa vrátim k tomu plemenu. Kanisterapiu môže vykonávať akékoľvek plemeno. To nie je o tom, že to musí byť zlatý retriever. Napríklad na západe najviac používajú Staffordov a PitBullov. Sú to najlepšie plemená na kanisterapiu, lebo majú tú hranicu bolestivosti úplne niekde inde a sú to psy, ktoré milujú ľudí. To, že bohužiaľ, vnímajú ich ako zabijakov, to tie psy zo seba neurobili. Vždy je majiteľ na to alebo za to zodpovedný. Takže ja som mal hnedého labradora, ktorého som volal Profesor, lebo bol fakt úžasný. Už je za dúhovým mostom. Mal som jorkšíra, mal 2,5 kg. On bol úžasný k seniorom, lebo ten senior si chce toho psíka aj pomojkať. Mal som babičku, ktorá mala skoro 100 rokov, tá ho zobrala na ruky a ty môj "sráčik". Úžasná bola. Mal som border kóliu, ktorá robila kanisterapiu a si predstav, mala skúšky aj na fyzioterapiu, čož je najnáročnejšia vec pre psa. A u border kólie, ktorá je neskutočne aktívna.

JD: Áno.

MS: A Sally nám to nádherne zvládal. Hej, mal som rôzne plemená. Prešlo mi cez ruky veľa psíkov, lebo som cvičil aj do rodín psíky, ktoré mali majú dieťa, potrebovali spoločníka, tak som ho vycvičil, urobili si s ním skúšky. Takže psíkov mi prešlo veľa. Ale áno, v tomto máš pravdu. Vždy sa orientujem v rámci našej spoločnosti a ten zlatý retríver alebo labrador je im najmilší, najprijateľnejší. Tak preto vlastne zlatý retriever alebo labrador. Už som povedal, že border kóliu nikdy v živote na kanisterapiu, lebo ten Sally bol úžasný. Mal urobené skúšky na všetko. Jemná motorika, hrubá motorika, aktivačné, motivačné práce, fyzioterapia. Pracoval krásne, ale je to plemeno, ktoré potrebuje behať, potrebuje lietať ešte v rámci tých aktivačných motivačných prác. Tam tam ešte bol, ale v inej veci, keď sme robili napríklad jemnú hrubú motoriku alebo fyzioterapiu. Tak on sa na teba doslova pozrel a: "Oco, prečo mi toto robíš?" On akože urobil to, ale videl si na ňom, že to robí len kvôli tebe, kvôli ničomu inému. A toto som povedal, už nikdy v živote by som toto neurobil border kolii.

JD: A s Amirom a s Teddym ste ako dlho trojka?

MS: Amir má 5 rokov, Teddy má 8 rokov, takže vlastne.

JD: Celú tú dobu?

MS: Áno. Celú tú dobu vlastne ako šteniatko príde ku mne, tak okamžite nastupuje prípravu na kanisterapiu. Čiže to je socializácia, tá musí byť veľmi dokonalá. Na to musíš dávať veľký pozor. Ja sa snažím ľuďom povedať, keď mi volajú, lebo veľa ľudí mi volá ohľadom nejakých rád, poviem vždycky do štrnásteho týždňa toho šteniatka dávajte veľký pozor. To je vtískavacie obdobie, čo zažije v tomto veku, jemu sa to ako pečať odtlačí do rozumu a ono sa to nemusí prejaviť o rok, o dva roky, ono sa to môže prejaviť aj o tri roky. Že príde nejaká situácia a zareaguje presne tak, ako nechceš. Čiže vyhnúť sa negatívnym veciam, aby aby s tým nebol v kontakte. A už po štrnástom týždni to už ideme úplne v pohode. To viem, že už už tam nenastane nič také, ale tá socializácia. Čiže Janko, mesto, akékoľvek podlahy, terény, autá, zvuky, všetko čo si predstavíš a ty musíš tam byť tá opora, tá skala, o ktorú sa on oprie a vie, že keď aj bude ten najväčší humbuk, tak si tam ty a keď si tam ty, tak je všetko v poriadku.

JD: Pokračuj prosím ďalej v tomto výčte toho výcviku.

MS: No vlastne, keď tá socializácia prebieha vlastne úplne stále komplet, tá socializácia prebieha aj teraz. Lebo môže sa stať, že s čím sa nestretli v živote a ty tam si, aby si ho podporil. Takže tá socializácia ide celý život. Ale v rámci, v rámci tej kanisterapie. Potom zoberiem si invalidný vozík, zoberiem si kamaráta alebo dcéru, posadím na invalidný vozík a ideme okolo invalidného vozíku chodiť, povzbudzovať ho, dávať na invalidný vozík labky, aby zisťoval, že je všetko v poriadku, že to je vec, ktorá patrí k životu. To isté francúzske barle alebo paličky, dáždnik. Sedíš len tak na lúke alebo doma a zabávaš sa s dáždnikom. Najskôr len tak si máš ten, že neni vystretý a potom si ho pomaly začneš, nie prudko, ale pomaly si ho začneš otvárať pri ňom, zatvárať, otvárať a pritom ho chváliš, odmeňuješ ho a potom príde chvíľa, keď zrazu vystrelí. Ale musíš ho mať toho psíka pri sebe, aby videl, že vystrelil a nič sa nestalo. Takže takéto veci. Veľmi dôležité nie ísť do mesta len cez deň, ale ísť aj večer alebo ráno, lebo iné zvuky má mesto cez deň, iné má večer, iné má ráno. Keď vieš, kedy bijú, keď je v meste napríklad kostolná veža, keď začne byť zvon, tak ty vieš o desiatej bude byť. Tak ja tam prídem za desať desať, sadnem si, hladkáme sa a čakáme kým začne a keď začne, samozrejme, že jeho to zaujme, ale ja ho pekne hladkám, ukľudňujem, v poriadku a on si takto zvykne na kostolné zvony. Čiže akákoľvek situácia, ty tam musíš byť a stáť a sedieť a ubezpečovať ho. Všetko je v poriadku.

JD: A toto isté pravdepodobne potom platí aj pri tých pacientoch, pri tých aj malých deťoch, ktoré sú tiež nie úplne riadené strely a vedia z ničoho nič vykríknuť, vedia z ničoho nič potiahnuť alebo sa hodiť na toho psíka.

MS: Áno, presne. Nehladkáš psa. Keď je od malička. Ja nikdy som nerobil, že takto som psíka hladkal môjho nikdy. Ja som ho hladkal, potom som ho takto začal búchať, potom som ho chytil za srsť a takto sme sa rozprávali a on si presne na to zvyká, pretože niektoré deti majú nekontrolovateľné pohyby, tiky a on príde zrazu k tomu psovi. Nie že on mu nechce ublížiť, ale jednoducho chytí a zrazu za tú srsť, ale ten pes to vníma úplne v pohode. Príde dieťa, ktoré ho nebude hladkať, ale rovno ho udrie. Nie preto, že by, že by ho chcel udrieť, ale jednoducho udrelo ho. A ten pes to vníma ako normálnu bežnú vec, lebo je na to naučený. Ja napríklad Janko doma, keď sme, ja veľmi málo hladkám Amira a Teddyho. U nás to nefunguje tak, že chlapci prídu a chcú sa hladkať. Nie, nie, nie. Ak vás chcem hladkať, ja vám dám najavo, ale pointa toho je, že preto teraz ten Teddy je pri tebe vlastne, lebo chce, aby si ho hladkal.

JD: A ja som to okamžite začal robiť. Je to v poriadku?

MS: Áno, to je úplne. To je presne, to je tá podstata toho psíka. Musí byť kontaktný. Príde k tebe a keď si ho nevšímaš, prestaň ho hladkať teraz. Takto a daj si ruku a čakaj a pozri sa, čo urobí, vidíš?

JD: (smiech)

MS: A toto, a toto je to, kde ťa on donúti k tej aktivite.

JD: Urobil by toto isté aj na detskej onkológii v Banskej Bystrici?

MS: Urobil.

JD: Dvojročnému dievčatku, ktoré nemá vlásky. Možno nemá za sebou dobrý deň.

MS: Urobil. Ale teraz ti prepáč, že ťa preruším.

JD: Musíš ma.

MS: Ale pointa čoho je, lebo ty neprídeš na detskú onkológiu alebo do nemocnice alebo do akéhokoľvek zariadenia a pustíš psov. Aha, a tu sú. Nie. Všetko musí mať hlavu a pätu. Každá moja hodina má začiatok, stred a koniec. To znamená v rámci, keď sme spomenuli onkológiu moje psy, zoberme si, že tento stôl je vlastne tá miestnosť. Tam vzadu mám psov, ktorí ležia a čakajú. Tu v strede mám vlastne vždycky je tam buď deka alebo niečo, na čo my sedíme. Pretože aj my keby sme chceli byť autentickí, tak nesedíme tu pri stoloch, ale sedíme na zemi a tak sa rozprávame, pretože nikto sa nepovyšuje, nikto sa neponižuje v rámci mojich hodín. Čiže preto sme na zemi pri psoch, lebo sme si všetci rovnocenní. Tým to je. To je prvý moment, ktorý dáš najavo, aj tomu psovi, ale aj tomu klientovi, ktorý s tebou je. Takže tu je deka a tu sú dvere, skade mi deti prichádzajú. Ja to dieťa uvítam, aj keď sa prvýkrát s ním vidím. Vždy je veľmi dôležitá komunikácia. Vhodnosť slov, ktoré vyberáš, nemôžeš hocičo použiť, ale jednoducho príde ti klientík dvojročný, trojročný s maminkou. Úsmev a pozitívna nálada uvítaš a povieš, opýtaš sa ho, že či mi dovolí. Janko, dovolíš mi, aby som ti predstavil Amira a Teddyho? Tamto tí čo ležia? A ty ako dieťa?

JD: A tu sa začína ten vždy jedinečný príbeh. Podľa mňa, nie.

MS: Áno, presne. A ty povieš, že áno. A mne stačí, že len kývneš, lebo tu nejde o to, že ty nemusíš rozprávať. Mám Šimonka, ktorý nechce veľmi rozprávať, ale očami a hlavou mi vždycky dá najavo. Takže teraz ty súhlasíš, aby som ti ich predstavil. Tak ťa poprosím, aby sme si sadli na tú deku alebo na tú podložku. Sadneme si a opýtam sa ťa: "Janko, tak mi dovoľ, aby som ti ich predstavil. Tamto je Teddy, má 8 rokov, je to zlatý retríver a toto je Amir, on má 5 rokov a tiež je zlatý retríver. A teraz mi povedz, ktorý chceš aby prišiel k tebe skôr, Amir alebo Teddy?" a ty si vyberáš. to nie je o mne, že ja ti tam niečo nanútim alebo nasáčkujem. Lebo vieš, tie deti sú zraniteľné, sú tam, kde sú a tá voľba ich, tá mi ich otvára. A oni si vyberú buď Teddyho alebo Amira. Zavolám, príde, sadne si k nemu a: "Tak poď, pohladkáme ho." Pohladkáme, máme nejaké veci, ktoré s ktorými si to dieťa otváram. Tam sú tie piškóty, ktoré, ktoré vlastne nedávame z ruky. Tak a teraz ma sleduj, Janko, čo urobím. zoberiem piškótu a poviem: "Amir, nesmieš!" A položím na labku. Tak Janko a teraz ma počúvaj: "Jeden, dva, tri, štyri, päť, môžeš!" A vtedy to Amir zje a to by si mal vidieť ako sa Janko rozosmeje.

JD: Uhm.

MS: Ako sa mu to páči. a teraz to aj Janko chce vyskúšať. Vieš, a urobíme to s Amirom. No ale máme tu Teddyho. Vidíš to je to predsa, že ťa vidíš, núti ťa. Ale máme tu Teddyho a samozrejme aj Teddy by chcel a to isté urobí. A takto si ich otvorím a počujem ako tie decká sa tešia, keď mám prísť a keď prídem už teraz už nehovorím. Áno, keď príde nové dieťa, tak áno. Znova je tento postup, ale už keď mi tam príde dieťa, ktoré tam bolo druhý, tretíkrát, povieme: "Emka, je na tebe. Ty už vieš, ty ich už poznáš. Povedz si ty, čo chceš." A oni si už sami povedia, či chcú hladkať, či chcú ležať na nich. Lebo máme tam deti, ktoré chcú ležať. To znamená, že vypolohujem, nerobím, fyzioterapiu, ktorá je vážna, ale to je taká tá pohodová fyzioterapia, kde psíka si dám ľahnúť. Dieťa sa mi oprie o psíka pod nohy dám ďalšieho psíka tak blízko, aby jednou rukou mohlo hladkať aj druhou a počúvaj ma tie decká niektoré celú, celých tých pätnásť, desať, pätnásť. Podľa toho, koľko minút majú, tak mi budú robiť to. Alebo mám tam deti, ktoré chcú česať, zoberú hrebeň a budú česať. Mám tam deti, ako som ti ukazoval, Karolínka..

JD: Tá chce venčiť. To bolo simulované venčenie.

MS: Áno, presne, že to je malá vychádzka, ale urobí strašne veľkú radosť. Videl si tú Karolínka, aká bola šťastná, ako sa smiala. a oboch ich po tej chodbe vodila. A tam sa zabúda na všetky tie starosti. Tam sa to vypúšťa všetko a tam sú len tie psy, ktoré, ktoré teraz sa venujú tým deťom.

JD: My si teraz s Mirom, ak dovolíte, urobíme krátku prestávku a aj po nej sa budeme rozprávať o kanisterapii a o tom, aká je, aká je nevyhnutná a aká, ako dokáže robiť zázraky. A to teraz nebolo len tak do vetra povedané, ale presne viem, o čom hovorím. Možno sa o tom rozrozprávam v tej druhej polovici. Nezabudnite nás, prosím, sledovať aj na sociálnych sieťach, Facebook, YouTube a Instagram. O chvíľu sme späť.

reklamný odkaz: Podporte zdravie a vitalitu vášho štvornožca s produktami Alleva a jej radami Equilibrium, Natural a Holistic, ktoré sú skvelou voľbou pre top formu vášho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Ahoj Dvojnožci, po krátkej pauze vitajte späť u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici, kde sa s Mirom Sujom, dobre som to vyskloňoval?

MS: Dobre, dobre.

JD: Rozprávame o kanisterapii a o tom. V tej prvej polovici sme si povedali o ich skúsenostiach s kanisterapiou na detskej onkológii v Banskej Bystrici. A teraz by som sa ťa možno opýtal ako tak plus mínus prebieha deň, kedy liečiš alebo si prítomný pri klientoch, ktorí nie sú deti.

MS: Dospelí?

JD: No tak.

MS: V nemocnici alebo nie v nemocnici?

JD: To nechám na teba.

MS: Dobre. Tak zoberme nemocnicu, tam je to úžasné, lebo tu musím, ak môžem, ak ak nie, tak to Jakub vystrihnite. Ja sa musím veľmi skloniť pred nemocnicou AGEL vo Zvolene, pretože oni ma oslovili a oni prišli s tou myšlienkou, že ich zamestnanci, zdravotné sestričky majú takú víziu a že či by som tam chodil. Takže toto ozaj klobúk dole pred nimi. Takže tam už tretí rok chodím, interné oddelenie, neurológiu a rôzne oddelenia. Chodíme tam aj na na onkológiu, tam sú dospelí. A tam to prebieha úžasne Janko. To to prídeš na izbu, a teraz stará babička úplne v šoku zbadá psa a potom zrazu sa ti rozplače a začne ti ho objímať, lebo aj ona má takého psa. Vieš čo sa mi raz stalo? Taká babička, tá mohla mať okolo 70 rokov. Vykríkla, že pes a začala ho objímať, po chvíli prestala a hovorí: "A prečo ťa ja objímam, keď sa ja psov bojím!" Toto doslova som zažil, že pani úplne zabudla na..

JD: Zázraky, čo si.

MS: To sú. To sú silné momenty. A tí, tí pacienti alebo ja to nazývam klienti, oni, oni, už Amir si nosí svoju plachtu. Hej, sestričky nám dajú plachtu, on si ju nosí, lebo oni ho už chcú do postele, čiže rozprestrieme plachtu na posteľ. On si k nim vyskočí a oni ho objímajú, oni ho hladkajú a oni chcú byť s ním. A keď odchádzame, tak vidíš také to, nechcel by som povedať sklamanie, ale to, že už idete? Hej.

JD: Krátka, krátka vsuvka z mojej strany. Keď mi rozprával o tých deťoch na onkológii, tak ten časový úsek si povedal niekde medzi 10 a 15 minút. Ako je to pri týchto starších klientoch?

MS: Tiež je to zase záleží, keď je to v nemocnici, ako to konkrétne oddelenie je obsadené. Čiže niekedy môžeme sa zdržať pri klientovi len 5 minút a niekedy nám vyjde 10. Ale keď robím povedzme príklad zariadenie, Žiar nad Hronom musím spomenúť. Tam ja som povedal, že keď zostarnem, tak tam si dám žiadosť, lebo je to nádherné zariadenie. Fakt a skvelý kolektív, riaditeľka úžasná. Takže tam tam pôjdem na starobu. A tam, tam počúvaj ma. Tiež som mal klientov, ktorí sa báli psov. To keby si, Janko, ak niekedy budeš mať čas, ja ťa rád pozvem tam, aby si to videl, aby si to videl na vlastné oči, alebo hocikde so mnou na "kanisku", lebo moja kolegyňa povedala, keď sme boli na onkológii a tiež som ju zavolal, nech sa príde pozrieť, tak ona povedala, že ona sedela a cítila sa ako v divadle, že pre ňu to bol neskutočný zážitok ma sledovať pri práci. No ale vrátim sa k týmto starým, starším seniorom. Tak tí sú úžasní. Počúvaj ma, tí už normálne, ja, ja tam môžem nechať Amira alebo Teddyho a oni si ho ovládajú. Oni už presne povely vedia: "Amir, ku mne! Amir, sadni!" Tam ide navodiť, aby nemali ten pocit nepotrebnosti. Ale tiež sme spolu vytvorili psíka, čiže zamerali sme sa na jemnú motoriku, ale takisto ovládajú psa s vodítkom, bez vodítka. Čiže hovorím, ak by si niekedy mal chuť, zavolaj ja ti poviem a môžeš, môžeš sledovať, zažiješ, ozaj zažiješ niečo, čo si nikdy v živote nezažil a to ti garantujem.

JD: No nemusíš mi to ani garantovať, pretože ja už som to zažil. O kanisterapii som nemal žiadne predstavy, nebol som toho nikdy súčasťou, ani - a to sa ospravedlňujem - som sa o to nikdy nezaujímal. Ale stalo sa, čo sa stalo. Prosto sme sa ocitli s mojím synkom na onkológii v Banskej Bystrici a tam jednoducho stojí čas a akákoľvek aktivita je vítaná. A jednou z nich bolo práve to, že sme dostali možnosť ísť na kanisterapiu. Timko, môj syn má veľmi vrúcny vzťah k zvieratám, máme ich doma viac a psík je číslo jedna. Tak ja som to..

MS: Takže ste to zažili a videl si to.

JD: Ja som to, áno, očakával som, že okamžite po tom skočí. Skočil po tom a išli sme prvýkrát. Vôbec žiadny strach. Bol, vtedy bol veľmi slabučký, takže tam ani chodiť, ani nič, iba si, Timko si iba sadol. Obidvaja psíkovia prišli k nemu a jednou rukou hladkal jedného, druhou rukou druhého. Ukázali mu tam pár trikov. Ale v ten prvý deň nevedel oceniť tie triky a nebol z toho "wow". Vtedy mu naozaj išlo iba o to, mať tam tie dve veľké psie hlavy a prejaviť im tú lásku.

MS: Ale však mi potvrdíš, že dokázal z toho žiť niekoľko dní? Z toho pocitu.

JD: No práve tam smeruje tento môj príbeh, pretože raz za týždeň je kanisterapia na onkológii v Banskej Bystrici. Alebo bola, keď sme tam boli my.

MS: Je. Teraz tam chodím každý pondelok.

JD: No, každý pondelok, takže pondelok o pol štvrtej sa to skončilo. Tých jeho 10-15 minút slávy a ďalších 6 dní sme odpočítavali, a každý deň niekoľkokrát, koľko dní nám ešte teda ostáva.

MS: Ku psíkom, no..

JD: A potom sa stalo to, že jednoducho jeho zdravotný stav nedovoľoval, aby vyšiel na to poschodie a bol s nimi. A to bol rozpad. To vtedy, vtedy mi tak stislo srdce. Ja som povedal, že tam na tej izbe sa neplače a tu som mal čo robiť, aby som sa udržal, pretože som nechcel v ňom ešte viac živiť ten pocit. Videl som, že on je zlomený a keby sa ešte aj otec zlomil, tak to mu asi nepridá.

MS: Samozrejme.

JD: Ale naozaj je to zázrak, čo tam tie psíky dokážu. Čo tam ten majiteľ s tými psíkmi dokáže. Ako si dokážeš okamžite získať toho klienta, nepoviem pacienta, ale toho klienta, ako ten klient naozaj je oddaný.

JD: Ok, to je, to je Timotej, ktorý má a mal aj predtým veľmi pozitívny vzťah k zvieratám. Ale možno ty mi povedz, aké to je, keď sa ti rodič nejakého dieťaťa, vymýšľam si, dvojročná Anička sa dokonca bála psov, alebo k nemu nemala nikdy žiadny vzťah. Prídeš ty a celé sa to za 20 sekúnd zlomí. Čo ten rodič povie okrem toho, že "wow". A čo mu ty povieš ako vysvetlenie?

MS: Snažím sa vťahovať v rámci tých pár minút, čo tam mám Aničku aj jej mamičku, aby bola súčasťou, lebo tak ako pri socializácii to šteniatko cíti oporu vo mne, tak to dieťa, tá Anička sa cíti vždycky lepšie, keď tá mamička je blízko nej, aby nebola.. Darmo, že je v miestnosti, že ju vidí, ale nie je pri nej. A keď mamička je pri nej, aj keď sa mamička bojí, ja im to vysvetlím. A ten Amir nikdy nie je alebo Teddy hneď pri nich. Čiže ony si sadnú na tú podušku a príde opatrne, ten pes prichádza opatrne a ľahne si pol metra od nich, takže tam ony pomaly nadobudnú tú istotu a pomaličky vlastne. A buď prvá zlomí maminka Aničku tým, že pohladká psíka alebo Anička pohladká psíka a maminku zlomí, že zistí, že nemá sa čoho báť. To sú Janko, to sú, to sú fakt zázraky, ktoré sa dejú.

JD: Je kanisterapia bežná u nás na Slovensku?

MS: No, čo sa týka kanisterapie, ešte je stále v plienkach. Nie je to, nie je to úplne bežné, ale už sa to nejakým spôsobom ťahá. Takže pevne verím, že to bude, ako je to úplne bežné vonku vo svete alebo len v Čechách.

JD: Bol si niekedy prizvaný aj ísť mimo hranice štátu urobiť takúto vec?

MS: Mňa volajú aj v rámci Slovenska niekde do Bratislavy, ale bohužiaľ nie som schopný, pretože tak som vyťažený, že, že nedávam to, že by som išiel niekde inde. A ja som dakedy bol vlastne, lebo ja som študoval teda v Čechách a tá základňa bola moja tam, takže tam, tam som bol ako doma. No a teraz vlastne ako sme vytvorili ja, Ivanka a Brigitka Canisterapeutické združenie Slovensko. Tak, tak sme už tu na Slovensku.

JD: A stane sa niekedy, že si, že si prizvaný k nejakému klientovi, o ktorom sa dozvieš diagnózu alebo jeho traumu a vyslovene to nie je vhodný klient pre teba a tvoj spôsob?

MS: Bola Bianka, kde som povedal v živote viacej. Táto mi ku psovi nepáchne a hovorím to tak, ako som to vtedy cítil. Ale našli sme si s Biankou.. lebo ona bola presne taká, ktorá mi likvidovala psov. Ale to je to najľahšie odmietnuť to dieťa, lebo, lebo hej. Ale naučiť sa pracovať s tým dieťaťom. Tak ako som sa ja naučil pracovať s Biankou a bola súčasťou mojich psov a už potom som si ju presne naučil, čo sa psíkovi nerobí a čo sa robí. Takže asi tak.

JD: Takže napriek tomu si to neodmietol.

MS: Nie, neodmietol som.

JD: A ty si mi tak skôr vysvetlil ten ľudský faktor alebo charakter toho klienta. Ja sa skôr pýtam na tú terapiu, na tú, na tú diagnózu, že či je tu nejaká diagnóza, ktorá vyslovene s tou kanisterapiou nejde dokopy.

MS: Nestretol som sa s takou.

JD: Výborne, dúfal som v takúto odpoveď.

MS: Mal som, mal som schizofrenikov, mal som rôzne. A keď sa pýtaš, že keď ma zavolali.. Taký ľudský príbeh. Keď bol Amir na neurológii sme boli, prišli za nami rodinní príslušníci z JIS-ky, že tam leží vo veľmi zlom stave ich rodinný príslušník a že že on bol chovateľ. Ja už som sa potom dozvedel, kto to bol a bol to môj známy. Ale bol aj veľký ako teda rozhodca na výstavách a u poľovných plemien. Tak sme samozrejme išli a Amira sme uložili do postele. Ruku na neho. Normálne, videl si iba slzu z oka a keď sme prišli domov, o dve hodiny mi volali, že zomrel. Takže vidíš. Človek, ktorý bol celý život spojený so psami, tak ten Amir prišiel a odprevadil ho. Takže, to sú silné momenty Janko.

JD: Hovorme o tom, čo ti pomáha, aby si to celé zvládal. Kde máš psychohygienu, kde máš výdych, kde máš hobby?

MS: Výborná otázka, výborná..

JD: Ďakujem ti (smiech).

MS: Výborná. Janko, poviem ti, viem, čo si zažíval s Timkom, lebo po prvej alebo teda po prvých dvoch a pol hodinách strávených prvýkrát, keď som bol na onkológii v Banskej Bystrici, som prišiel domov zlomený ako indiánsky šíp. Nevládal som. Psy boli úplne stiahnuté, ja som sa nevedel dva dni dať dokopy. Dva dni a spomenul som si na jednu pani, ktorá mi raz povedala, ktorá ma, raz sa mi to v živote stalo pred dvadsiatimi rokmi a povedala mi vtedy: "Mirko, nájdite si tečúci potok, strom, kde bude a buďte tam po kolená." Janko, ja som po dvoch dňoch, čo som fakt nevládal, išiel do potoka. Tam som stál, objímal som strom.. A manželka ma videla, keď som odchádzal z domu, ona mi ešte hovorila, oco, ale veď ty nezájdeš tým autom. Domov som prišiel vysmiaty, oddýchnutý, nový človek. Toto reálne, čiže psychohygiena, keď som veľmi zlomený, robím toto. A keď nie, tak ľudovky a najradšej husle, to je pre mňa. To ma dobíja.

JD: A vieš čo, a rozumiem tomu, pretože nech mám akékoľvek starosti, tak tá studená voda, tá tečúca studená voda je súčasťou môjho života už piaty rok. Bez výnimky sa sprchujem len v studenej vode a chodím alebo chodieval som, teraz už na to nie je čas, aj do takých tých jazier, kde sme si potrebovali ten ľad rozsekať. Takže áno, tá táto voda a táto terapia a tento spôsob psychohygieny je mne osobne veľmi blízky. Budem to musieť pomaličky pohnať k záveru, ale ak som sa pýtal teba na to, čo robíš ako svoju psychohygienu, tak sa opýtam, že čo robia chalani, ako trávia voľný čas?

MS: Mám päť miest, ktoré sú rôzne rozložené v rámci Zvolena a zvolenského okresu, lebo so zlatým retríverom nemôžeš chodiť na to isté miesto. Majú dobrú pamäť a ony keby tam boli tretíkrát za sebou, už tam neni pre nich nič nové na objavenie. Čiže mením tieto miesta a objavujú, hrabú. Teddy hrabe, hľadá tieto hraboše, dierky, hraboše, to úplne. A Amir, ten hľadá zase blato, mláky a také. Takže oni úplne vonka a nestariem sa do nich. Nestariem sa, mám ich na dostrel, to znamená, že ich vidím, ony mňa si kontrolujú, ale nechávam ich úplne. Amir okrem toho má svoj osobný bežiaci pás doma, takže na tom beháva a plávajú. To je ich taký, taký relax.

JD: Je tu ešte nejaká téma, ktorú ja som neotvoril a ty by si sa tomu chcel povenovať?

MS: Janko nebudeme otvárať druhé témy.

JD: Ó, ty si najlepší.

MS: Nie, nie, načo, zbytočne. Povedali sme to podstatné. Ja si myslím, aj keď by som povedal, že to bol len len také, také..

JD: Ja viem, ja viem, ale to je tu.

MS: Dalo by sa.

JD: Vieš, čo mi lichotí a čo podľa mňa lichotí celému tomuto projektu Zverissimo. Že takmer každý, ak nie úplne každý jeden hosť, potom ako sa to celé vypne. Ja sa ho opýtam ako sa cítil a že či je, či je v pohode. Či ten čas, ktorý nám venoval, považuje za pozitívny alebo za životné plus. Tak takmer každý povie, že áno, cítil sa tu dobre, ale ja by som o tom ešte toľko veľa dokázal porozprávať. To je ale dobre, pretože my tu máme nejaké hranice, tú minutáž, povieme si, čo dokážeme za 30 minút a o rok sú tu naspäť.

MS: Myslím si, že mňa sa ani nemusíš pýtať, na mne to vidíš, že som spokojný. Takže (smiech).

JD: Ďakujem ti veľmi pekne. Bolo to, bolo to tak ľudské, tak teplé, tak vrúcne sa tu s tebou porozprávať, že si to určite budem pamätať. Ďakujem veľmi pekne, Mirko.

MS: Mne bolo cťou. Ďakujem, Janko.

Chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci, ja som Janka z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných psíkov. Prečo môj pes nepočúva niekoho cudzieho, ale mňa áno? Moja odpoveď znie: "Vďaka Bohu!" Keby ten pes počúval každého iného, kto by naňho zavolal, bolo by to samozrejme nie dobré. A ja som aj rada, že môj pes nerešpektuje každého. Ľudia, keď za mnou prídu ohľadne výcviku, tak ich otázka znie: "Bude počúvať náš pes aj iných členov rodiny?" Áno, bude, ak sa mu budú venovať, a ak budú od neho vyžadovať určité povely. To znamená, že ak sa aj oni budú venovať trochu tomu tréningu. Pretože aby nás pes rešpektoval, počúval povely, musí byť vytvorený nejaký vzťah medzi tým psom a medzi človekom, ktorého má počúvať. Preto ten pes, ak niekto na neho cudzí zavolá alebo niekto cudzí mu dá nejaký povel a ten pes toho človeka vôbec nepozná, je pre neho prirodzené, že tie povely nebude poslúchať. Hav!

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.