Slovenský čuvač a československý vlčiak. Dve takmer zabudnuté plemená. Československý vlčiak bol šľachtený pre pohraničiarov, ale neuspel. Dnes sa používa v záchranárstve, v športe, a tiež v canisterapii. Slovenský čuvač je horský pes. Ochraňuje stádo, ktoré berie ako svoju rodinu. Svojhlavosť mu zostala, pracuje sám. Ak snívate o tom, že chcete mať doma vlka, tak to nestačí. Vlčiak nepatrí do rúk neskúseným chovateľom. Potrebuje veľmi dobrú socializáciu, nesmie zostať doma na dvore. Žiadny pes nesmie vo svorke “preskočiť” majiteľa, musí byť v rodine na poslednom mieste. V Shtoodiu sa stretli Zuzka Trčanová, chovateľka a pomocná poradkyňa chovu slovenského čuvača a Janka Brussová, chovateľka a poradkyňa chovu československého vlčiaka.
JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu u nás v štúdiu v Banskej Bystrici sedia dve šarmantné dámy. A ja to teraz s vaším dovolením prečítam, aby som neurobil nejakú zásadnú chybu hneď na začiatku. Takže je tu s nami Janka Brussová, chovateľka a hlavný poradca chovu československého vlčiaka a Zuzana Trčanová, chovateľka a pomocná poradkyňa chovu slovenského čuvača. Dievčatá ahojte!
ZT: Ahoj.
JB: Ahoj.
JD: Takže pre tých, ktorí sa na nás pozerajú, toto je Janka, toto je Zuzana. Janka zastupuje československého vlčiaka a Zuzana slovenského čuvača. Ja by som vás dievčatá takto na úvod rád poprosil, aby sme to hneď dali na koľaje, ako ja zvyknem hovoriť. Popíšte prosím štyrmi holými alebo aj rozvitými vetami našim poslucháčom a divákom, ako vaše plemeno vyzerá, aké sú jeho základné charakteristiky a kde si ho môžu predstaviť, v akej scenérií, v akej prírode, v akej situácii.
JB: Československý vlčiak je plemeno, ktoré si ťažko pomýliť s iným plemenom. Je to pes, ktorý naozaj je stredne veľkého rámca. Je to pes, ktorý má neobmedzenú výšku. Pes, ktorý vlastne pripomína vlka. Vlka pripomína nielen pohybom, ale aj osrstením, maskou, typickou hlavou. Takže je to pes, ktorý naozaj keď s ním kráčate po ulici, tak všetci na vás pozrú, že či to máte toho vlka alebo máte nejakého kríženca. Je zaujímavý, pretože tento psík sa vlastne podobá najviac tomu, čo poznáme, divokému zvieraťu a je najbližšie k tomuto kríženiu, o ktorom si povieme neskôr.
JD: A môžem potvrdiť to, čo povedala Janka. Áno, vzbudzuje rešpekt a ja teda nejakého psíka mám. Nejakého psíka som už videl, dokonca tu s nami v štúdiu nejaký psík už bol a je tu teraz s nami aj vlk. A opýtal som sa, že či je to v poriadku, aby som sa k nemu priblížil, aby som si s ním urobil fotografiu, ktorú som poslal môjmu synovi, vzbudzuje rešpekt a napriek tomu mi Janka povedala, že sa teda tu konkrétne jedná o sučku, ktorá je nižšieho vzrastu, že sa naozaj nemám čoho báť. A napriek tomu sa mi akože srdiečko rozbúchalo. Takže toľko k československému vlčiakovi. Ako je to so slovenským čuvačom?
ZT: Slovenský čuvač. Keď sa povie slovenský čuvač, tak si predstavíme salašníctvo, Liptov, Oravu, naše hory, ovce a vlky, medvede, pretože čuvač stáročia strážil ovce pred týmito predátormi. Čiže na to bol vyšľachtený, aby ochraňoval stáda, aby ich mal ako svoju rodinu, tak je prispôsobený aj telesným rámcom. Je približne rovnako veľký ako ovce a sfarbenie srsti je biele. Je husto osrstený kvôli horským podmienkam, v ktorých vždy žil a biela srsť je kvôli tomu, aby sa ľahko dal rozoznať od toho predátora, či vlka alebo medveďa.
JD: Výborne a zároveň sa môže aj nenápadne..
ZT: áno, pomedzi ovce..
JD: pomedzi ovce skryť a sledovať, či náhodou niekde nejaké nebezpečenstvo nehrozí.
JD: Teraz sa môžeme porozprávať možno o tom, kedy a prečo jednotlivé tieto dve plemená, ktoré vy tu dnes zastupujete a o ktorých budete rozprávať, prečo vznikli, ako sa to šľachtenie začalo, aký bol pôvodný úmysel toho šľachtenia a zámer, na čo sa tie psíky budú využívať a ako sa to možno za tie roky, možno viac, možno menej rokov, to mi poviete vy, ten zámer odklonil v súčasnosti od toho, ktorý bol pôvodný.
JB: Československý vlčiak, plemeno, ktoré vzniklo biologickým pokusom vlastne v roku 1955. Tento pokus znamenalo, že stále sme boli vlastne Československo v tej dobe. Takže vlastne bol vyšľachtený na to, alebo bol taký plán v rámci toho projektu, že sa bude krížiť vlk s nemeckým ovčiakom, s vybraným nemeckým ovčiakom, pretože chceli vlastne vyšľachtiť psa pracovného, ktorý bude slúžiť na hraniciach. Takže bol to vlastne pes určený pre armádu, pre účely výcviku kynológie a pre pohraničie. Tento pokus vlastne trval niekoľko rokov. Na začiatku tohto všetkého bola použitá vlčica Brita, na ktorú sa vybral nemecký ovčiak, ktorý vlastne bol zakladateľ prvej F1 línie, kde vznikli prvé krížence. Tieto krížence sa potom používali ďalej v chove, ale nie všetky boli vybraté, iba tie, ktoré naozaj spĺňali tie prísne požiadavky. V rámci vývoja plemena potom bolo použité vlastne niečo opačné, že bolo ťažšie po vlčici odchovávať šteniatka, pretože tá vlčica skrátka ona vás nepustí k tým šteniatkam. Možno viac sa tam podedilo toho vlka. Takže potom sa urobil druhý pokus, kde sa použila nemecká ovčiačka, ktorá sa skrížila s vlkom Šarikom. Potom tam ešte bol ďalší zástupca vlkov, bol to Argo. A ako posledný pokus bola pridaná vlčica Lady. Ale tam asi veľa potomstva neostalo. Ktoré sa využilo.
JD: Prečo sa tie pokusy tak akoby, že ďalší pokus, ďalší pokus, ďalší pokus? Čo sa na tých predošlých..
JB: Išlo o to urobiť tú variabilitu, aby proste bolo to zastúpenie tých psov viacnásobné, aby sa to dalo potom použiť medzi sebou, aby sa to krížilo. Viac menej tak či tak je to plemeno, ktoré je úzko príbuzensky urobené. Takže sa snažili tí chovatelia, aby bola tá široká škála tých šteniat, aby tie šteniatka boli využité v chove, ale hlavne nie všetky sa dali využiť. Tam bola prísna selekcia a tento pes koniec koncov pre tieto účely nevyhovel, lebo ťažko zvládal zmenu zmenu tých psovodov na hranici. Ten účel mal byť, že to bude pracovný pes. Zmysel toho všetkého bolo, že nemecký ovčiak by sa mal vylepšiť. To znamená, že mal by byť vytrvalejší, odolnejší, silnejší. A to chceli urobiť týmto prikrížením. A ono to vlastne nevyšlo úplne, pretože tie gény toho vlka tam zotrvávali. A tie psy mnohokrát nezniesli zmenu psovodom na tých hraniciach, nemali radi zmeny, boli ťažšie cvičiteľní, veľakrát boli plachí.
JD: A to sú tie tie faktory, ktoré priniesol vlk ako taký do toho kríženia?
JB: Áno, áno, priniesol to ako kríženec. Takže tento pokus ako čo sa týka armády bol taký, že toto plemeno nevyhovelo ich požiadavkám a dá sa povedať, že istý moment prichádzalo do do zabudnutia, že sa povedalo, že možno to ani neni tá správna cesta. Lenže našli si tieto šteniatka, tieto odchovy nielen vojakov, ale potom mnohých civilistov, kde ste si možno rozdali s tým, že si ich nechali, si ich obľúbili a pokračovali v tom ďalej. U nás na základe toho, že bolo Československo tak na našej strane bol, u nás sa tomu vraví zakladateľ plemena, František Rosík a za českú stranu to bol Karel Hartl. Takže vlastne týchto pokladáme za zakladateľov celého plemena, že oni to vytvorili, vyšľachtili. Ale potom po rozpade Československej republiky, tak sa stalo, že vlastne tým, že Slovensko malo väčší záujem v tej dobe, v tých rokoch 80-tych 90-tych o zachovanie tohto plemena a o to, že predsa len malo to význam, malo to zmysel, že nezabudne sa na toto plemeno. Takže ono ostalo vlastne u civilistov, začalo sa chovať. Pokračovalo sa v tom, čo sa začalo. Česi sa toho v tej dobe istým spôsobom trošku vzdali, takže Slováci to dotiahli do konca. Dotiahli to tak ďaleko, že naozaj tento pes k dnešnému dňu patrí oficiálne do skupiny FCI1, ovčiarske a pastierske psy. Je to psík s rodokmeňom a stojí za tým veľa, veľa práce.
JD: Ako je to so slovenským čuvačom?
ZT: So slovenským čuvačom je to trošku inak, pretože patrí do tejto skupiny horské psy, veľké horské psy, ktoré sa používali veľmi dávno. Prvé zmienky sú v štvrtom storočí nášho letopočtu, letopočtu a tak ďalej. Čiže ako sa začalo osídľovať a ako sa začalo začali chovať hospodárske zvieratá, lebo tam už používali psy na ochranu tých zvierat. Išlo to tak prirodzene. Ku nám prišiel tak s valašskou kolonizáciou najmä, z Rumunska. Ale keď sa presunieme bližšie k našim rokom, tak samozrejme vždy bol využívaný hlavne na toto v tých horských oblastiach na stráženie stád. Ale v roku 1929 práve profesor Antonín Hrůza z Čiech, bol to profesor na veterinárnej univerzite v Brne, tak on sa najviac zaslúžil za zachovanie čuvača ako čistého plemena, čiže fungovali normálne na salašoch, ale bolo, bol to pes neuznaný Kynologickou jednotou a vlastne aby sa nestratil, aby sa udržal, tak vlastne zobral prvého psa Jerryho a prvú sučku Koru a vlastne to bol zakladajúci pár. V tom dvadsiatom deviatom spravili prvý vrh kontrolovaný. No a môžeme to tak povedať, že všetky čuvače majú, sú potomkovia týchto prvých. Vlastne pán profesor Antonín Hrůza, ten bol taký môžeme to povedať ako záchranca plemena.
JD: Už druhýkrát si použila slovo záchranca. Hrozilo tam niečo, lebo od tohto momentu je vývoj nejaký, ale už druhýkrát si povedala to slovo záchranca. Hrozilo tam niečo akože ukončenie, vyhynutie alebo pomenujme to akokoľvek?
ZT: Mohli si ho vlastne zobrať akože prisvojiť napríklad Maďari mali také reči, že to je ich kuvas. Že to neni čuvač, že to je len ich kuvas. Alebo aj Poliaci boli takí, že to je náš podhalan.
JD: Takže bolo aj kvôli tomu to bolo potrebné urobiť to, čo sa v tom 29-tom urobilo.
ZT: Aj preto, ale aj aby sa pán profesor aj dokázal, aj fotografiami, aj rôznymi, rôzne dokázal, že áno, je to náš čuvač, je z Tatier a patrí nám Slovákom. Zaujímavosťou bolo, že boli dva rázy, taký podhorský nížinný. nie rázy, typy, ten bol trošku nižší, okolo 50 centimetrov, približne 20-25 kg a ten horský, ten okolo 65 centimetrov a ťažší. Ale postupne tým krížením sa tento nižší typ stratil a zostal už iba tento vyšší. Tam máme štandard pre psov od 62 do 70 centimetrov, pre sučky 59 až 65 centimetrov.
JD: Ja zase aby to bolo ako taký sendvič tento náš podcast a tento rozhovor. Povedzte mi teraz niečo o vás. Lebo na začiatku som vás predstavil akože chovateľka, hlavný poradca chovu. Je to, je to tvoje jediné prvé zamestnanie alebo je to vôbec zamestnanie? Alebo je to skôr niečo ako ako poslanie a cítiš to tak v srdiečku, ale popritom robíš možno niečo úplne iné?
JB: Čo sa týka chovu psov, určite to vnímam ako ako poslanie. Mám to niekde hlboko v srdci, je to nemenné. Vždycky vravím, že to sa s tým človek musí narodiť. U mňa sa to týka nielen psov a chovateľstva, ale aj koní, lebo naozaj odmalička som spätá s prírodou a so životom s tými koňmi a s tými psíkmi. Takže niekto sa ma opýta, že koho mám viac radšej, či ten pes alebo kôň. U mňa to je úplne 50 na 50. Aj keď sa dneska ideme rozprávať o psíkoch, ale naozaj celý môj život je spätý vlastne aj s tými koníkmi, aj s tými psíkmi. Dostala som sa k tomu ako malé dieťa. Vôbec to nebolo dané rodinou. Otec bol vojak, mama bola učiteľka, takže nie, nemáme to podedené, že vyrastala som na farme alebo na nejakom družstve, ale bolo to niekde vo vnútri mňa. Začala som vlastne jazdiť v nejakých šiestich rokoch po prisťahovaní sa z Českej republiky, ale zároveň sme už vtedy mali doma na dvore akože jazvečíkov. Chovali sme celý život aj rôznych, nie že chovali ako chovateľstvo, ale zachraňovali sme psíkov z ulice, takže sme chovali doma, starali sa aj o tých najdúchov. No a československý vlčiak bol taký môj obrovský sen, pretože mi ho ukázal môj otec. Tým, že bol vojak, robil v armáde, tak on mi ukázal tiež jedného dňa takúto knihu, niečo podobné ako kolegynka slovenský čuvač. A vlastne bol to československý vlčiak, ktorú napísal v tej dobe tiež pán Karel Hartl a Jindřich Jedlička. A otec mi ukázal, že tohto psa raz budeme mať. A tým, že bol vyšľachtený naozaj pre tú armádu, tak som vravela otcovi, že že dobre, ale v tej dobe nebol facebook, nebol internet, boli len nejaké chovateľské noviny a podobne, tak v tej inzercii ste ho nenašli. Ten psík sa nedal zohnať, neboli žiadne šteniatka, on vlastne v tých rokoch deväťdesiatych bol dosť nedostupný. Vôbec nebol atraktívny tak ako je tomu dneska. Takisto mu hrozilo to, že že že ani nebude. Jak hovoríme o tom, že záchranca u čuvačov tak vlastne aj československý vlčiak je taký zachránený. No a popritom všetkom, keď človek vlastne je v tínedžerských rokoch, potom príde nejaká vysoká škola, tak tie zvieratká stále boli tým hlavným, čo ma držalo proste, aby človek fungoval, aby mal motiváciu, aby ho bavilo to, čo robí. Takže vlastne v tom čase, keď som zháňala tohto československého vlčiaka, sa mi vyskytlo mať ešte iné plemená. Ale jedného dňa na farme, kde som pôsobila, vyrastala, tak prišiel jeden pán, ktorý mal šesť takýchto vlkov, uviazal ich o stromy a išiel na pivo. A ja prvýkrát v živote naživo v sedemnástich rokoch som videla tohto psa a nielen v knihe. Nikdy predtým som sa s tým nestretla nikde, tak som šla za tým chlapom a mu vravím, že odkiaľ ste. A on bol vlastne o štyri dediny ďalej. Býval tam, prišiel pešo s tými psami, no a slovo dalo slovo, tak sme sa stali kamaráti. A naozaj, vlastne v tom roku 2002 mi podaroval do spolumajiteľstva 5-mesačného psíka, takže to bol vlastne ten začiatok a bol to pes, volal sa Cezar Lupus Bohemia Genao a pochádzal z Česka, práveže..
JD: Wau!
JB: Ani nie zo Slovenska, ale z Česka. Takže bol vlastne od aj teraz rozhodkyne tiež pre toto plemeno, takže z Českej republiky bol môj prvý pes. Bol trochu plachý, bol taký tmavší, ale mal tú povahu naozaj takú vlčiu a vzbudzoval dojem. Bol to samec, bol impozantný, tak ako sme sa bavili o tých štandardoch, tak vlastne tento pes má spodnú hranicu, ale hornú hranicu nemá. Čiže vlastne ten pes by mal mať minimálne 65 centimetrov, ale môže mať kľudne aj 75 a sučky sú menšie. Je tam dôležité vidieť ten rozdiel medzi psom a sučkou, ten pohlavný výraz, takže sučky sú na spodnej hranici 60 centimetrov. Dôležité je, aby tam bolo dodržané to, že oni majú naozaj mať dĺžku tej nohy, to znamená od zeme k lakťu viac ako 55% výšky. Čiže proste je tam dôležité, aby tá noha bola dlhá a aby ten psík pôsobil ladne. Je neštandardné mať naozaj československého vlčiaka, ktorý by mal výšku 75 centimetrov, ale by mal krátku nohu. Ono by to vyzeralo veľmi, veľmi zvláštne.
JD: A deje sa to?
JB: Viete čo, deje sa to. Mnoho týchto typov psov akože boli, ale tento psík vás potom nezaujme ani na výstave. Takže oni tieto psy potom nekryjú by som povedala, že ten psík sa možno aj uchovní kvôli nejakej genetike, zachovaniu sa použije možno jedenkrát, ale tieto psíky potom nie sú veľmi vyhľadávané, aby kryli. Takže vlastne ten môj prvý pes, ku ktorému som sa ja dostala, naozaj mi otvoril dvere do sveta kynológie ako takej. To znamená papierových psov, lebo som zistila, že existuje aj iná možnosť ako mať doma najdúchov z ulice, ktorým sa síce tešíte, ale že zrazu sme mohli ísť na nejakú výstavu, išli sme na zvod. Zistila som, že toto plemeno je to vlastne stále zaradené do skupiny pracovných psov. To znamená, že oni ak na Slovensku majú splniť podmienky chovnosti, čaká ich dlhá cesta a tá cesta je dosť náročná. Vy toho psíka musíte naozaj trošku potrénovať na to, aby sme sa dostali k tomu, aby bol chovný. To, že má rodokmeň, neznamená, že bude chovný. Musí absolvovať röntgen po 12 dvanástich mesiacoch, keď dospeje, tak idú sa tieto psíky röntgenovať na dyspláziu bedrového kĺbu. Odporúča sa aj röntgen lakťov. Máme povinné, že musia mať aj DNA testy, takže sa robí odber krvi na DNA a zároveň na dva dedičné ochorenia, ktoré ktoré sme podedili asi po tých nemeckých ovčiakov. Takže na to sa testujú chovné jedince. Je to povinné aj pre psov aj pre sučky.
JD: Aké sú tie dve ochorenia?
JB: Viete čo, prvá je dwarfizmus. Neviem, či ste o tom niekedy počuli. To je také zakrpatenie, že sa vám narodia šteniatka, väčšinou väčšinou aj uhynú do 24 hodín. Alebo sa stane, že to sučka istým spôsobom aj stratí, ale niekedy sa stane, že prežijú a vlastne vám z toho vznikne taký malý vĺčik. Ale on nevyzerá ako malý vĺčik, on je taký zvláštny, má malú hlavu, je to kučeravé, na polovičku má srsť tela, potom nemá. Často sú chorí, takže sa nedožijú ani toho dlhého veku. Ale sa stalo u tých bezpapierových psíkov alebo nejakých množiteľov, že oni to necestujú a ešte vám to dokážu aj predať, lebo to šteniatko na začiatku ono vyzerá celkom milo, ale ono vám potom nevyrastie. A druhá choroba je degeneratívna myoapatia. Niekedy sa pripisovalo psíkom, keď začali mať problémy v tom staršom veku s tými krížami, s bedrami, nejaké ochrnutie nastalo, že že je to nejakou dyspláziou, ale neni to dysplázia, ale je to nervové ochorenie, že tým psíkom po ôsmom roku života nervová sústava spôsobuje nejaký problém s pohyblivosťou zadných nôh, že vlastne vám úplne pomaličky aj ochrnú. Takže je to veľmi nepríjemný pocit, že je to dlhoveké plemeno, môj prvý pes žil skoro 16 rokov, aby ste v osmičke, v sedmičke sa trápili s tým, že váš psík naozaj ťahá tie zadné nohy za sebou, pomočuje sa a je to kruté. Takže potom tie psíky sa vlastne utrácali.
JD: Takže áno, naozaj tie DNA testy majú svoj zmysel a význam. A či rovnako parádne bude odpovedať aj Zuzana. Čau Zuzana, tak to sa dozvieme po krátkej pauze, pretože my si teraz urobíme ľahučký brejk, napijeme sa vody a vy nás prosím nezabudnite sledovať na YouTube, Instagrame a Facebooku. O chvíľu sme späť.
reklamný odkaz: Ideálne krmivo pre vášho športujúceho štvornožca ponúka Alleva a jej rady Natural, Equilibrium a Holistic. Sú určené na podporu zdravia, imunity a vitality vášho domáceho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.
JD: Po krátkej pauze sme späť tu v štúdiu v Banskej Bystrici, kde sa s mojimi hostkmi, Zuzkou a Jankou rozprávam o našich slovenských plemenách, konkrétne československý vlčiak a slovenský čuvač. Zuzana, je to tu! Narovnajme sa, poď, povedz nám, prosím ťa ty, tak ako nám Janka povedala na konci prvej našej časti rozhovoru o tom, ako sa vôbec dostala k tomu, čo robí a či je to jej povolanie, alebo je to jej vášeň. Poď, povedz nám, prosím, tvoj príbeh so slovenským čuvačom.
ZT: Tak u nás to bolo tak, že som vyrastala na gazdovskom dvore. Klasika kravy, prasiatka, sliepky a tak. A na takomto dvore na Slovensku musí byť čuvač. Aj u nás to tak bolo. Bol bezpapierový, takže ešte tak sme nešli touto cestou. Ale potom, mala som 13 rokov a vlastne neviem ani ako to tak prišlo a povedali sme si, že keby sme si kúpili papierovú sučku, riadnu, čuvačku. Tak sme vlastne ja som, ja som to chcela, zaručila som sa rodičom, že sa budem o ňu starať, tak to hneď brali. Áno, bude to tvoje. Financie som nemala zo školy, takže kúpili mi ju. Bola to Cara Larin Dvor z Martina. Boli sme tam pre ňu. Môj strýko mi s tým pomohol. Doviezli sme ju a takto som sa vlastne k tomu dostala. Bola to skvelá čuvačka. Oni sú veľmi inteligentné zvieratá, aj keď ich zaraďujeme medzi primitívne plemená, ale primitívne v tom, že sú také staré. Áno, že nie primitívne hlavou, ale tým pôvodom a oni používajú hlavu. Čiže keď poviete čuvačovi, nech si sadne, porozmýšľa o tom, že či sa mu to oplatí, či sa mu chce. Áno, to je také typické pre nich, že treba sa naučiť, ako s ním pracovať, že ho donútim, že naozaj to musíš spraviť, že sa ti to oplatí.
JD: No vidíš to teraz rovno ti do toho skočím a premostím to na ďalšiu poznámku, ktorú tu mám. Aké sú tie rôzne postupy, špecifiká, štandard tej výchovy jednotlivých plemien? Začal by som teraz, ak dovolíš čuvačom. V čom je to náročné? V čom je to jednoduché a na čo si každý musí dať pozor?
ZT: Musíme si uvedomiť, že sú to psy typu pastiersky strážny pes, čiže on pracoval vždy sám so stádom. Rozhodoval sa sám, že idem teraz strážiť. Nepovedal mu bača, choj tam, choj zahnať toho vlka. Oni teda boli stále s tým stádom a sami sa rozhodovali, teraz idem. Tá svojhlavosť im zostala. Čiže tu nový majiteľ vždy musí nejako zvládnuť a naučiť sa pracovať s týmto psom. Neni to len o čuvačovi, čo je to aj o iných plemenách tohto typu pastierskych strážnych, lebo ich máme viac a ale neni to také náročné. Napríklad ja som fungovala vždy s čuvačom na dlhom vodítku, 25 metrové vodítko. Vždy mladý pes bol na takom vodítku a na prechádzke, keď som mu povedala, lebo bol ďalej, povedala som mu ku mne. Pozrel sa, nechce sa mu, tak si ho pritiahnem. Tým spôsobom musím psa naučiť, že áno naozaj musíš splniť to, čo chcem. Samozrejme, potom odmena a tak, aby sa nenaučil to, že môžem využívať tú svojhlavosť, môžem si robiť čo chcem, ale že jednoducho som člen svorky a musím počúvať toho pána.
JD: Ako je to s československým vlčiakom? Tam pravdepodobne tiež musím spĺňať niečo, aby tá výchova bola funkčná a správna.
JB: Československý vlčiak sa priradzuje k tým náročnejším plemenám. Naozaj. Určite nepatrí do rúk úplne neskúseným ľuďom, ktorí len snívajú mať doma vlka, lebo sa im to môže vypomstiť. Hovorím mnohým ľuďom, ktorí majú naozajstný záujem, že všetci sme raz začínali, že netreba sa toho báť, ale je na chovateľoch, aby upozornili dopredu, čo ich čaká. Tento pes aj v štandarde má povedané, že je to pes, ktorý je veľmi temperamentný, je veľmi inteligentný, ale zároveň vie byť aj nedôverčivý a je to psík, ktorý naozaj tiež nebude robiť zadarmo, nebude robiť za loptičku, nie je typický aportér, takže má svoju hlavu, takisto ako čuvač a veľakrát sa tam presadí aj tá vlčia povaha. To znamená, že u tohto psíka je veľmi, veľmi dôležité. Ja to hovorím za seba, že máte vychovávať ako malé dieťa. Každé jedno dieťa navštevuje istým spôsobom materskú škôlku, potom prvý stupeň, druhý stupeň a možno aj vysoká škola. To znamená, že u každého psa, aj u československého vlčiaka, viete stúpať, ale netreba vynechať nič z toho. Je tam dôležité od toho šteniatka, od toho ranného veku a niekedy vlastne tie šteniatka sa odoberali veľmi skoro od tej matky, aby sa čo najskôr socializovali. Československý vlčiak potrebuje veľmi, veľmi dobrú socializáciu. To znamená, že musíte ho odmala brať medzi ľudí, medzi zvieratá, do dopravných prostriedkov, do toho veterinára, ja hovorím aj do krčmy. Skrátka ten pes nesmie ostať doma na dvore, niekde zavretý alebo na reťazi alebo len na dvore a navštevovať možno prechádzky poza dedinu. Potom vám nebude fungovať. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že bude mať takú povahu, aby vám fungoval v reálnom živote. To znamená, že ako to dieťa, tak je to šteniatko československého vlčiaka musíte učiť, učiť novým veciam. Nemusí to byť ani o výcviku, keď ten výcvik vlastne nebudete brať vážne, ale ide o výchovu. Tá výchova musí byť jednak s pevnou rukou, mať nejaký cieľ, to, čo vy žijete a kam chcete, aby ten psík s vami chodil a aby fungoval, tak tam je dôležité, aby ste ho odmalička viedli a učili, aby si na to zvykol spolu s vami, aby sa tam cítil príjemne. Je to plemeno, ktoré v dospelom veku nadobúda veľké sebavedomie. Týka sa to väčšinou aj tých psov samcov. Zvyknú byť na jednej strane trošku rasisti voči iným plemenám, ale vlastne aj v rámci svojho plemena voči tomu rovnakému pohlaviu. Ten psík dospieva trošku neskôr. Aj tie sučky, aj psíky sa berie, že naozaj, keď majú rok a pol až dva roky, začínajú mať to sebavedomie. A keď tam nie je tá pevná ruka a vôľa, tak sa môže stať to zviera naozaj aj nebezpečné.
JD: To ma takisto zaujíma u obidvoch, že aký je ten pomer a či o tom máte a myslím si, že máte prehľad a znalosť, že či si tieto dve slovenské plemená pomerne veľkých a ty si povedala, že to môže byť aj nebezpečné plemeno, či si to berú ľudia so žiadnymi alebo s minimálnymi skúsenosťami, čo sa týka výchovy a výcviku psov. Vymýšľam si, postavili sme rodinný dom, máme dve deti 4 a 6. Chceli by sme psíka. Tento sa mi páči, predajte mi ho. Čo im na to poviete?
ZT: Tak sa to často stáva a väčšinou sa pýtam, že či majú nejaké skúsenosti.
JD: Nie, nemám. iba sa mi páči, mám veľký dvor.
ZT: Áno, ja sa tak pýtam.
JD: No a ja ti tak odpovedám, lebo ma to zaujíma.
ZT: Áno, keď nemajú skúsenosti. Pýtam sa aj na povahu, aká je povaha človeka, že či je veľmi submisívny, alebo je aj taký autoritatívny, že si vie zastať slovo. lebo ja si myslím, že každý pes potrebuje také vedenie, čo hovorila Janka, presne to isté platí na čuvača. V tom dospievaní v tej puberte vznikajú problémy. Skúša na toho nového majiteľa, na toho majiteľa nejaké, že či ho náhodou preskočí v tej svorke, v tej hierarchii, tak musí mať ten človek aj nejakú tú povahu na takého psa alebo potom už aj pohlavie. Tak nedám vám psa, porozmýšľajte nad sučkou, tá je trošku empatickejšia, nebude si toľko dovoľovať, ale často sa to stáva a potom vyžadujem naozaj, aby sme boli v kontakte, niečo sa stane, majú nejaký problém, tak, aby sme sa porozprávali. Ja mám skúsenosti, mnohí chovatelia majú veľa skúsenosti, vieme si poradiť navzájom s výchovou.
JD: Aj sa ti stalo, že si vyslovene odhovárala daného potenciálneho majiteľa od presne tohto plemena, od čuvača, že vyslovene nie je to pre vás, dajte si poradiť. Nie, nie, nie.
ZT: To si tak celkom nepamätám, že či som mala aj takto. Zvažovali sme veľmi aj také alternatívy, keď chceli do bytu čuvača.
JD: Inak neuveríš, presne tam smerujem, že byt a malé deti.
ZT: Áno. Malé deti vôbec nie sú problém. Sú to psy, ktoré majú veľmi radi malé deti. Sú dobrí k tej rodine. Samozrejme, vždy tam musí byť výchova ako pri každom inom psovi, plemene, ale veľa ľudí si berie práve k deťom a neni tam problém, či aj pri samcoch alebo samiciach, sú empatickí a oni jednoducho vedia, že tým deťom sa zlé veci nerobia.
JD: U vlčiaka je to ako?
JB: Vlčiak, je to zviera, ktoré žije v svorke a tou svorkou sa stáva rodina. Takže naozaj takisto miluje deti, miluje svoju rodinu, miluje ju nadovšetko. Tiež vie byť ochranársky, ale je dôležité, aby v tej rodine s tým psíkom vlastne boli stotožnení všetci. To vravím tým novým záujemcom o šteniatko, že nemôžte chcieť len vy psíka, ale musí ho chcieť aj vaša manželka, aj vaše deti, aj svokra, ak tam býva, lebo potom vlastne niekto sa z toho psíka môže tešiť, niekto nie. Takže to je také, na čo ja dávam palec hore, že musíte zvážiť, či toho psíka prijíma celá rodina. A potom je dôležité v rámci výchovy doma, v tej rodine a v tej svorke, aby pochopili, že ten vlčiak musí byť na poslednom mieste v svorke. To znamená, že aj dieťa je nad ním.
JD: Čo to znamená?
JB: To znamená, že nemôže byť, že vy ste ten prvý po vás nasleduje ten vlčiak a potom je niekde manželka a deti. Hej, ten psík musí počúvať všetkých členov rodiny. Samozrejme, že iba jedného počúva najviac, tomu, ktorý sa mu bude venovať, ale je dôležité, aby sa to miesto našlo tam na konci, aby aby naozaj nenastali nejaké konflikty v tej rodine. Ale väčšinou je to o tom, že sa tomu psíkovi nevenujú, takže treba sa tomu psíkovi venovať a treba aby toho psíka si. Keď si to kupuje človek sám, tak neni problém, ale keď si ho kupuje rodina alebo tá rodina s deťmi alebo plánuje deti, treba povedať, že ten psík je možno na 12 - 13 rokov. Vy možno budete mať deti, budete meniť bývanie a ten pes pôjde s vami, takže ste na to pripravení, pretože nemôžete si psíka kúpiť teraz, lebo som na vysokej škole, 2 - 3 roky bude super a potom sa ožením, budem mať deti, manželka nebude tohto psíka prijímať, takže dopredu upozorňujeme na to, že tohto psíka si kupujete, že to bude člen rodiny na najbližších 12 - 13 rokov, možno aj viac. A dôležité je, aby tí ľudia pochopili, že že aj ten pes potom bude trpieť, ak náhodou by ho chceli za niečo vymeniť alebo niekde odložiť. Takže musí to tam byť.
JD: Ako je to s týmito plemenami v momente, keď si to zoberie k sebe domov majiteľ, ktorý už má skúsenosti, chápe, koho chce a prečo ho chce, ale už doma iné plemeno psa má, alebo vôbec, deje sa to? Takýto modelový prípad, že si zoberie niekto buď čuvača alebo vlčiaka k sebe domov, k inému psovi?
ZT: Veľmi často.
JB: U nás sa to deje tiež veľmi často, ale je tam také zaujímavé, že československého vlčiaka ak si niekto kúpi, tak buď si ho zamiluje tak, že už iného psa nechce, kúpi si k nemu vlastne aj toho druhého, alebo si potom nechá šteniatko, keď má sučku. A je to zaujímavé, že že naozaj asi s tým psom už potom vravím aj zomrie. Potom sú druhý typ ľudí, ktorý si ho kúpi. Možno to s ním aj prežije, ale viac nechce, lebo je to naozaj pes náročný a musíte mať povahu na tohto psíka, že vlastne je istým spôsobom šialený. Takže aj vy musíte mať takú povahu trošku proste, že s tým psom budete zažívať také dobrodružstvá veľké a potom, keď máte to druhé plemeno, tam to ja vidím veľmi pozitívne, lebo tým, že oni svorkoví, tak ten vlčiak, keď príde do tej rodiny, kde už je nejaká tá hierarchia, tak to druhé plemeno ostáva nad ním väčšinou, aj je dobre to tak udržať, aby sa nestalo, že tam nastane nejaká roztržka a kopíruje potom to plemeno "normálne". Lebo vlčiak stále vravím to nie je pes, naozaj je to to najbližšie k vlkovi, čo si vieme predstaviť. Je to proste vlčiak. A je fajn, keď kopíruje potom nejakého labradora a máte to jednoduchšie (smiech).
JD: A čuvač? Takisto, ty si hneď kývla na to, že to je veľmi častý fakt.
ZT: Áno, áno. Často si berú čuvača a hovoria, že máme také plemeno, také plemeno. Tam nevidím problém. Ja vidím v tom pozitívum, že naozaj to šteniatko sa socializuje hneď s druhým psom. Učí sa to psie správanie, nielen keď je v rodine, kde sú len ľudia. Čiže naučí sa to psie správanie a učí sa. Je to jednoduchšie pre nového majiteľa, ale tam tiež treba dať pozor, aby sa nenaviazal čisto iba na toho druhého psa. Ten nový majiteľ sa musí dosť času venovať samostatne tomu šteniatku.
JD: Dievčatá.
JB: Začnite tu (smiech).
JD: Ty máš zase nejakú bodku na záver (smiech). Dievčatá, čo máte? Čo vás čaká a čo máte tak nejak v krátkodobom horizonte samozrejme v spojení vy a vaše plemeno?
ZT: Ja poviem aj takú svoju víziu. Čuvač sa už často používa ako.. používa.. je ako rodinný pes, čiže dvor, záhrada, rodina a strážim, ale ja mám taký sen, aby alebo túžbu, aby stále bol využívaný práve ako pracovný pes na tých salašoch, lebo dneska je tlak tých predátorov veľký. Neviem, či sledujete salašníctvo a tak, tieto problémy medvede, vlky. Máme toho dosť a tí ovčiari sa už trošku sťažujú, že je to ťažké. Je treba ich presvedčiť, že práve psy sú správna alternatíva ochrany čried hospodárskych zvierat, hlavne tých oviec a používajú sa mnohé iné plemená, či aziat, pyreneják u nás, kaukazský ovčiak. Ja by som práve chcela, aby ten čuvač čistokrvný papierový bol stále využívaný na toto, na čo bol vyšľachtený, aby sa nezabudlo na jeho pracovné využitie. A práve je dôležitá aj tá selekcia v chove, lebo nie každé šteniatko je vhodné na tú prácu. Takže tá selekcia je najdôležitejšia, aby sme ju mali kde robiť. Ja mám kozy, také malé hospodárstvo, tam mám tie psy, strážia ich. A aby bolo čo najviac takých ľudí, čo využíva na toto čuvača. Čiže ja sa to snažím. Budem sa snažiť odchovávať šteniatka v takomto prostredí, sledovať tú povahu, ty si vhodné, ty môžeš ísť na to, ty nemáš až také dobré vlastnosti. Ty pôjdeš skôr do rodiny. Ale aby keď zavolá ten nejaký človek, že chcem psa na stráženie oviec, aby sme boli schopní z tohto nášho chovu mu odporučiť. Áno, tam choď, tam choď, tam si môžeš vybrať.
JD: Budem veľmi držať palce. Použila si slovo, aby sa nezabudlo. Tak si myslím, že aj preto má podcast Zverissimo svoj zmysel a naozaj pevné postavenie, pretože sa nezabudne.
JB: Otázka? (smiech)
JD: Otázka je, čo si myslíš, že by bolo dobré, aby sa udialo s vaším plemenom v najbližšej dobe? Čo vás čaká alebo aké máš dúfania a vízie, že československý vlčiak by teda mohol dokázať. A možnože či sa tiež nebojíš, že sa na neho nezabudne.
JB: Nebojím sa, že sa na toto plemeno nejakým spôsobom zabudne, lebo je veľmi atraktívne poslednú dobu, je rozšírené v mnohých krajinách, v celej Európe, v celom svete. Takže naozaj tých psíkov je je veľmi veľa. Je však dôležité, aby sme si uvedomili my Slováci, že je to klenot národa. Je to naše plemeno, tak isto, aby nešlo do zabudnutia to, že je to pracovný pes, aj keď pes aj keď sa dneska používa takisto možno len na to, že ho máme na dvore alebo na nejaký šport, ale naozaj aby aj to čo bol vyšľachtený, že je to vytrvalostné, odolné plemeno, aby to stále zostalo, používa sa aj v záchranárstve, tak držím prsty tým, ktorí idú touto cestou. Mnohí cvičia naozaj. Či stopy, či rôzne skúšky. Takže aj týmto ľuďom fandím. Máme rozdelené naozaj aj to chovateľstvo, že niekto ide nejakou výstavnou cestou, niektorí naozaj tréningami. Tento psík má povinné, čo sme zabudli povedať, vytrvalostný beh, ktorý nemá žiadne iné plemeno. To znamená, že minimálne 40 kilometrov musí ubehnúť popri bicykli, ale sú tam psi, ktorí bežia aj 70-ku aj 100-ku a vlastne nerobí im to žiadny problém. A mnohokrát sa na Slovensku vraví, lebo ľudia sú leniví, nechce sa im behať, aby sa táto skúška, ktorá je povinná, zrušila. Ale tak aj tuná som vlastne zástanca toho, že nie, že nech to zostane a presne preto, lebo je to naše plemeno, slovenské. My sme patronát tohto plemena, nie Češi, koniec koncov. A u nás je táto skúška povinná, v iných krajinách nie je. Takže naozaj držím prsty všetkým, ktorí tohto psa využívajú na rôzny, na rôzny šport, na prácu, nielen na výstavy, nielen na to, že to je spoločník. A je to aj moja vízia ako chovateľa, že naše psíky naozaj robia rôzne veci, či je to vlastne ťahanie saní, či robia canisterapiu, žijú vlastne život taký verejný na ranči spolu s deťmi. Takisto sa zúčastňujeme mnohých výstav po celej Európe, takisto s niektorými psíkmi, ktorí mali na to vlohy a chceli pracovať, robili sme aj skúšky, takže aby to plemeno zostalo aj pracovné, aby tá genetika zostala, aj tá variabilita tých šteniat taká, aby sme chovali zdravé plemeno. To je taká vízia, že naozaj tie šteniatka, aby napredovali, čo sa týka aj povahou, ale aj zdravím a stále aby pripomínali vlka. Aby sme nezabudli, že je to pes, ktorý má sa na toho vlka podobať.
JD: Je veľmi pekné, že obidve v tých túžbach sa vrátili k základom a k pôvodu toho vyšľachtenia a k tomu, na čo bolo jednotlivé plemeno vyšľachtené. Budeme vám veľmi držať palce. Ďakujem vám nesmierne za návštevu a verím, že sa nám tu podarí o nejaký čas stretnúť znovu a porozprávame si to obšírnejšie. Dotkneme sa možno viac toho chovateľstva, možno porotcovania, možno nejaké novinky, ktoré sa medzičasom udejú. Takže ja vám ďakujem veľmi pekne a počúvajte Zverissimo, dovidenia.
chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci. Ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Ako naučiť šteniatko alebo nového psa byť doma samé. Veľmi dôležitá vec, pretože naozaj ten človek si nemôže psíka zobrať či už do obchodu s potravinami alebo mnohokrát ani do reštaurácie alebo na nejaké aktivity s deťmi. Takže pes musí vedieť byť doma sám. Čiže ja mám šteniatka naučené hneď od úplného začiatku na prepravku. Pozor, nie klietku, ktorá sa kýva a vydáva také zvláštne zvuky. Ale na prepravku, ktorá je tmavá, vyzerá ako bezpečné miesto pre psíka a za každým jedným razom, keď tomu psíkovi potrebujem vysvetliť, že teraz je kľud, vypni sa, prosím ťa, oddychuj, musí byť najedené, vyvenčené, potrénujem si vždycky so psíkom, čiže ho unavím a keď je dostatočne unavené, tak ho učím ostávať v tej prepravke. Je to stále po minúte, po dvoch, až sa dostávam takto postupne na niekoľko hodín s tým, že toho psíka tam zavriem, odchádzam preč, vraciam sa. Úplne jednoducho povedané, je to bezpečné miesto pre psa, kde ma môže bezpečne doma počkať. Čiže ja keď sa vraciam domov, psíka vypúšťam a som si istá, nič neurobil doma. Nemusím sa báť, že ublížil sebe, je vyspatý a my môžeme spolu začať aktivitu.
JD: Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.