S02E12 Naše vlastné

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici sedia dvaja páni, ktorých mená pre istotu prečítam, pretože ako o chvíľku budete počuť, nie je to tak úplne jednoduché. Sú to naozaj kapacity. Takže vítam u nás v štúdiu inžiniera Romana Fajtha, viceprezidenta Klubu chovateľov tatranských duričov a poradcu chovu a tiež inžiniera Milana Černoka, podpredsedu Klubu chovateľov slovenských kopovov. Chlapci, ahojte!

RF: Ahoj.

MČ: Ahoj, čau.

JD: Ďakujeme veľmi pekne, že ste prijali pozvanie sem k nám do Banskej Bystrice, pretože ako sa dozviete pravdepodobne neskôr. Chlapi nie sú z Bystrice, takže sem k nám dnes pricestovali. Veľmi si to vážime a teším sa na rozhovor s vami. Takže naša dnešná téma sa volá Naše vlastné. Budeme sa rozprávať o dvoch rasách a to je tatranský durič a slovenský kopov. Aby sme si to hneď na začiatku nejak ujasnili, skúste nám chlapci pár vetami povedať, čo si môžu diváci a poslucháči pod týmito dvomi názvami plemien predstaviť.

MČ: Keď si chceme predstaviť slovenského kopova, predstavme si stredne veľkého psa čiernej farby s hnedým pálením a znakmi nad očami. Psa veľmi ušľachtilého, energického, temperamentného. Fakt je to klenot slovenskej poľovníckej kynológie, ktorý má korene na Slovensku a má jedno veľké špecifikum, ku ktorému sa dostaneme.

JD: Od ktorého roku je na Slovensku toto plemeno známe alebo zapísané?

MČ: Veľmi ťažko. Prvé zmienky o slovenskom kopovovi sa datujú niekde do 17. a 18. storočia, ako uvádza literatúra, aj keď samozrejme to nebol pes kopov v dnešnej podobe, ale spájali ho jeho vlastnosti. Mimoriadna a vytrvalá vlastnosť durenia zveri, jeho zastavenia a zotrvania pri tej zveri až niekoľko hodín do doby príchodu lovca.

JD: Wau, niekoľko hodín.

MČ: Áno. Určite, to sú vlastnosti, ktoré sa u kopovov vyskytujú aj dnes.

JD: Výborne, takto vyzerá kopov a toto sú jeho základné charakteristické črty. Ako je to s tatranským duričom?

RF: Tatranský durič je to naše najmladšie národné plemeno, ktoré je uznané na národnej úrovni. Momentálne ešte sa pracuje na medzinárodnom uznaní. Na národnej, na národnej úrovni sa uznalo v roku 2016. Klub chovateľov tatranských duričov vznikol na ustanovujúcom sneme v Humennom v roku 2013. Zhruba odvtedy sa nejakým spôsobom dáva dokopy aj databáza tatranského duriča. Aj keď on tatranský durič vznikal, vznikal už v predchádzajúcom období, lebo nie niektoré, niektoré plemená už jestvujúce, sa medzi sebou začali nejakým spôsobom páriť. Nemali, nemali preukaz o pôvode, ktoré vydáva Slovenská kynologická jednota a jej čiastkové plemenné knihy. Takže keďže sa rozhodlo, že sa takéto jedince nejakým spôsobom začnú evidovať, tak tie prvé evidencie začali z tohoto. A začalo sa pripravovať to aj našim, ako už bolo spomínaným klenotom slovenskej kynológie poľovníckej, slovenským kopova, na základe slovenského kopova to bolo v podstate toto plemeno začané so šľachtením, ale nebolo šľachtené ako typický durič. Tak ako je naozaj typický durič je slovenský kopov, ale na naše plemeno tatranský durič bolo začaté s myšlienkou šľachtenia tým, že to bude pes po výstrele, tzv. farbiar. Keď poľovník nejakým spôsobom poraní zver a potrebuje to dohľadať, tak tento pes bude vyslovene na na tú dohľadávku, aj keď sa volá tatranský durič. Meno meno trošku mätie, ale inak bolo bol šľachtený ako podskupina farbiare. Lebo FCI pozná šiestu skupinu FCI je duriče a príbuzenské plemená farbiare. Do tejto skupiny chceme toto plemeno, aby bolo na medzinárodnej úrovni aj uznané.

JD: Aj nám ho prosím ťa skús popísať dvomi tromi vetami, že či je, či je podobný tomu kopovovi alebo nie.

RF: Takto, tatranský durič je v vo variácii farby v dvoch farbách, čierna s pálením. To je presne tak ako, vo farbe tak ako je slovenský kopov. Ale takto sú, takto sú sfarbené aj iné plemená v rámci aj tej šiestej FCI skupiny a v druhom v druhej farebnej variácii je je hnedý, čisto hnedý s jemnou prímesou čiernej tam môže byť, takže on má aj čiernu aj hnedú.

JD: A takisto môžeme hovoriť o tom strednom vzraste?

RF: On je stredného stredného až nižšieho vzrastu. Maximálna výška, pri ktorom, pri ktorom sa toto plemeno má ustáliť, je 42 centimetrov. Slovenský kopov má 50, takže je to, je to rozdiel, ale ono to bolo aj šľachtené na tom, že tatranský durič bude ľahšieho, ľahšej konštrukcie, stavby tela.

JD: Tak poďme teda na to, aké sú možno špecifiká alebo štandardy chovu týchto dvoch plemien.

MČ: Ja by som sa ešte vrátil o pol kroka späť, ak dovolíš.

JD: Určite, na to sme tu.

MČ: Možnože som zaskočil tým tým údajom toho 17-18 storočia. Keď by sme sa mali pozrieť trošku do bližšej histórie, ak to môžem tak nazvať. Takým významným dátumom bol teda rok 1962, kedy bol založený pri Slovenskom poľovníckom zväze Klub chovateľov duričov. V rámci tohto klubu boli bolo začlenené plemeno aj chovatelia, majitelia, držitelia aj slovenských kopovov. V roku 1963 nato Medzinárodná kynologická federácia schválila štandard kopova, slovenského kopova pod číslom 244. Čiže slovenský kopov je medzinárodne uznané plemeno a jeho chov sa riadi štandardom práve týmto schváleným. A ďalší veľký významný míľnik je z roku 1988, kedy bol založený v Bratislave Klub chovateľov slovenských kopovov, ktorý v podstate združuje priaznivcov, priaznivcov tohto plemena v tej forme až dodnes. Čo sa týka vlastností kopova, tak ako som povedal, neskutočný temperament a inteligencia, to by ste museli zažiť ako kopovovi dokážu zasvietiť oči, keď ide loviť, keď vidí horu, keď vidí les, keď vidí príležitosť pomáhať poľovníkovi a pritom niekto povie, že kopov je pes neposlušný. Ako každý pes je individualita, nie plemeno je individualita, ale každý pes pes je individualita. Slovenský kopov dokáže byť mimoriadne poslušný, oddaný a verný. Čo sa týka chovu, momentálne na Slovensku máme dosť slušnú základňu aj chovateľov, aj majiteľov, aj držiteľov slovenského kopova. Predovšetkým je to jeho využitie je predovšetkým pri durení diviačej zveri. Na toto je kopov vyšľachtený, v tomto ja, ako hovorím, je to najlepší durič na svete. Toto neni oficiálny údaj, to je môj údaj.

JD: Samozrejme.

MČ: Respektíve náš údaj, aby som teraz neurazil kolegu. Ale hovorím, máme už čo to ako plemeno za sebou. Samozrejme máme čo to aj pred sebou, ale vždy sa snažíme posúvať tú latku ďalej a ten pes je fakt výnimočný.

JD: Roman, niekoľkokrát tu odznelo slovenský a medzinárodný a ty si povedal, že tatranský durič nie je ešte medzinárodne uznané plemeno. Je to tak?

RF: Áno.

JD: A prečo?

RF: Prečo? Lebo to má nejakým spôsobom svoj svoj vývoj. Na to zasadá, na to zasadá komisia v rade FCI a my musíme ako tí, ktorí.. Slovenská.. lebo nepredkladá to klub chovateľov tatranských duričov, ale predkladá to Slovenská kynologická jednota. Tá zastrešuje v podstate, Slovenská kynologická jednota, zastrešuje všetky národné, ale aj medzinárodné plemená, všetky plemená, ktoré sa chovajú na Slovensku a vydáva sa im preukaz o pôvode. Tak zastrešuje to všetko Slovenská kynologická jednota a tá, tá má aj patronát nad šľachtením tatranského duriča. A má aj tie tie všetky podklady, ktoré treba k uznaniu na medzinárodnej úrovni. Na, v podstate tam je, akoby som to povedal, tam je nejaký časový rámec, tam na uznanie tohto na medzinárodnej úrovni, tohto plemena a aj spĺňať rôzne rôzne ďalšie kritériá, ktoré, ktoré FCI vyžaduje k uznaniu nového..

JD: A prináša to medzinárodné uznanie nejaké výhody, benefity alebo prestíž alebo niečo?

RF: Tak, prináša to to, že dajme tomu my teraz, keďže sme uznaní na len na národnej úrovni, čo nie je "len", ale akože za za tak krátky čas, za tak krátky čas čo sa podarilo, je to veľký úspech, ale my sa na všetkých výstavách, medzinárodných výstavách, môžeme zúčastňovať na národných, medzinárodných, klubových, špeciálnych, na všetkých výstavách, ktoré sa organizujú pod záštitou FCI. My, ako chovatelia a majitelia tatranského duriča sa môžeme zúčastňovať. Jediný rozdiel je tam v tom, že sme začlenení do kategórie, keď sme na medzinárodnej výstave, sme začlenení do kategórie neuznané plemená.

JD: A, takže to má vlastnú kategóriu.

RF: To má vlastnú kategóriu a tým tým pádom nás posudzujú v tom kruhu, kde sú aj ostatné neuznané plemená, tam, tam nám, tam nás akože posudzujú. A nemôžeme my, nemôžeme získať, keďže sme neni uznané na medzinárodnej úrovni, nemôžeme získať titul CACIB, medzinárodný šampión krásy alebo čakateľ na šampióna krásy, ale môžeme získať národného CAC. CAC a BOB-a, akože víťaza celého plemena alebo CAJC-a, víťaza triedy mladých. Všetky tieto tituly môžeme získať jedine na už ten CACIB ešte zatiaľ, keď dokiaľ neni uznané, sa nám nemôže udeliť.

JD: Rozumiem. Chlapi, vaše povolanie je chovateľ? Obidvaja ste hlavne chovateľ alebo je to úplne inak?

MČ: Koníček, jedine koníček, samozrejme.

JD: Je to koníček.

RF: Toto je, toto je koníček a v podstate každý jeden chovateľ, teda aspoň na našich poľovných plemien to to neni zárobkové, to nás neživí. My skôr do toho peniaze dávame. Stojí nás to čas, lebo máme už tu bolo spomínané, máme na to srdco. Takže my určite, každý jeden z nás je zamestnaný niekde, kde, kde si vie aj zarobiť peniaze.

JD: No a o tatranskom dur.. duričovi?

RF: Duričovi (smiech).

JD: No o tatranskom duričovi a slovenskom kopovovi, správne som to povedal? Yes, sa budeme rozprávať s chlapmi aj po krátkej pauze. Prosím, nezabudnite nás sledovať aj na YouTube, Facebooku a Instagrame. O chvíľu sme späť.

reklamný odkaz: Ideálne krmivo pre vášho športujúceho štvornožca ponúka Alleva a jej rady Natural, Equilibrium a Holistic. Sú určené na podporu zdravia, imunity a vitality vášho domáceho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Dvojnožci, vitajte späť! Po krátkej pauze sme opäť tu v štúdiu. Je tu so mnou Roman, je tu so mnou Milan a rozprávame sa na tému Naše slovenské. Tesne pred polčasom som sa chlapcov opýtal, že či je chovateľ ich zamestnanie. Obidvaja mi povedali veľmi jasne, že nie. Že tým sa na Slovensku uživiť nedá a že to majú iba ako svoje hobby. Ale ja sa s takouto odpoveďou neuspokojím a pýtam sa teda v druhom kole opäť. Čo je teda vaše zamestnanie?

MČ: Tak ak môžem začať, ja sa venujem lesníctvu. Som vyštudovaný zvolenský inžinier, čiže aj teraz v podstate robím odborného lesného hospodára u neštátnych lesov v regióne, v ktorom pôsobím, okolie Lučenca, Rimavskej Soboty a Veľkého Krtíša.

JD: Aká bola tvoja cesta k tomu, že máš tak silné hobby, že sa mu venuješ doteraz?

MČ: Otec bol lesník.

JD: A tam sa to začalo?

MČ: A tam sa to začalo. Otec bol takisto celoživotný lesník. Horár, poľovník, jeden zo zakladajúcich členov Klubu chovateľov slovenského kopova v 1988 roku, jeden z členov výboru vtedajšom. Takže tá láska ku kopovovi u mne, u mňa, u mňa rástla so mnou. Neviem to nejako datovať, kedy to prišlo, ale..

JD: Asi odjakživa. Mal si niekedy aj iného psíka?

MČ: Áno, áno, áno, chovali sme kedysi ešte aj s otcom alpského jazvečíkovité duriče, hrubosrsté jazvečíky. Aj teraz mám aj iné plemená, máme doma aj iné plemená, ale my sme psia rodina, my každý máme doma svoje psy, my ich máme dosť.

JD: Koľko máš doma psíkov?

MČ: Deväť.

JD: ok, predpokladám, že.. Počkaj, je to v byte?

MČ: Nie, nie, nie.

JD: Ok.

MČ: Sú plemená, ktoré respektíve v byte máme dva vlkodavy, ale ale ostatné, máme veľký dvor, takže..

JD: Aj veľký byt. Máš tam dva vlkodavy (smiech).

MČ: Keď sa chce, tak sa miesto nájde.

JD: Presne tak. Roman, aké je tvoje zamestnanie?

RF: Tak momentálne moje zamestnanie som riaditeľom Správy Národného parku Veľká Fatra.

JD: Klobúk dole, pán riaditeľ, teší ma.

RF: Ahoj (smiech).

MČ: Služobníček (smiech).

JD: A tvoja cesta k psíkom alebo vôbec k tejto rase?

RF: Takto, k tejto rase to bolo trošku zdĺhavejšie. Ja som v podstate takisto z poľovníckej rodiny, z lesníckej rodiny. Môj dedo bol lesník, v podstate bol okresný kynológ v rámci okresu. Venoval sa, venoval sa tej kynológii. Venoval sa nielen slovenskému kopovovi, jagteriérovi, ako nemecký poľovný teriér, jazvečíkom, alpského jazvečíkovitého duriča choval. Dokonca nemeckých krátkosrstých stavačov, drôtosrstých stavačov. Takže u môjho deda som prvýkrát zbadal viac tých plemien za mladi. Ale takisto aj môj otec choval slovenského kopova. V podstate celá jedna tá línia, ktorú slovenský kopov teraz má. Myslím, že to je tretia línia, tak to bola založená po mojom otcovi, jeho psovi. Ciro Hlboké sa vola tá línia. Takže ja som kopoviar tak isto na dvore mám tiež kopova, na dvore mám slovenského hrubosrstého stavača. Ja som skôr tak národne ladený. No a keďže mne bolo, akože bol som oslovený v rámci tohto zámeru tatranského duriča, že či sa chcem do niečoho takéhoto zapojiť. Pre mňa, pre mňa to bola výzva, ktorá, ktorá prišla z čista jasna. Bol som vtedy známy v podstate viac u tých kopovov, lebo v podstate ja som aj medzinárodný rozhodca na posudzovanie exteriéru kopova, aj slovenského hrubosrstého stavača a aj tatranského duriča. Takže zabŕdol som aj do takýchto výstavníckych vecí. No a som aj rozhodca z výkonu, lebo v podstate naše plemená sú pracovné a keďže ich potrebujem posudzovať v rámci toho, že keďže som poradca chovu, potrebujem ich vidieť aj v rámci ich pracovných vlastností, tak som rozhodca z výkonu na duričské skúšky, farbiarské duričov, medzi farbiarske skúšky malých plemien na predbežné skúšky farbiarov a tam do toho spadajú aj tie IHF-ky. To je už tá vyššia skúška farbiaristická. No a ja som, ja som začínal aj s jagteriérom, nemeckým poľovným teriérom, takže som ešte rozhodca aj na brloháre. Takže ja mám taký záber. Ja som taký kynológ..

JD: Široký.

RF: Áno, kynológ, kynológ som myslím, že srdcom zažratý.

JD: S velkým "k", jasné.

RF: Áno, takže mňa to baví a ja, ja by som povedal, že každé to plemeno, ktoré, ktoré som mal, malo svoje špecifikum. Každé plemeno si vyberá svojho majiteľa lebo každý, každý sme nejakým spôsobom naladený a ja som naladený na tieto naše národné plemená.

JD: Mám tu poznačenú otázku, že či sú tieto plemená známe aj vo svete, ale myslím, že odpoveď poznám. Ale povedzte mi ju páni vy, sú tieto plemená naše známe aj vo svete?

MČ: Ak môžem začať, tak určite áno. Slovenský kopov je medzinárodne rozšírené plemeno, takisto aj organizačne. Existuje organizácia, ktorá sa volá Medzinárodné združenie chovateľských klubov slovenských kopovov, kde sú oficiálne členmi tejto organizácie chovateľské kluby Nemecka, Švédska, Čiech, Bosny a Hercegoviny a Maďarska, ostatné, ostatné.. a ešte aby som nezabudol na Talianov, to sú chovatelia, ktorí, ktorí sa každoročne zúčastňujú či už medzinárodných súťaží, ktoré v rámci nášho slovenského klubu usporadúvame, alebo klubových výstav, aj medzinárodných aj národných, aj špeciálnych výstav, ktoré Klub chovateľov slovenských kopovov každoročne usporiada. Ak by niekto chcel vidieť tu blízko vo Zvolene koncom apríla sa každý rok organizuje Medzinárodná výstava slovenských kopovov, kde naozaj sa stretáva okolo sto, sto jedincov každoročne z Európy a nebol, nebol, nebolo výnimkou aj zámorie.

JD: Takže áno.

MČ: Áno, určite áno.

JD: Je to známe..

MČ: Slovenský kopov je medzinárodne známe plemeno. Využívané, ae tak, ako Roman povedal, je to predovšetkým pracovné plemeno, čiže na tých medzinárodných výstavách ho stretnete v takom, v takom, ako by som povedal, že nižšom počte. Ale čo sa týka práce, tak určite má svoje miesto aj vo svete.

RF: Aj tatranský durič je už známy, nie tak vo veľkom ako ako slovenský kopov, ale aj tatranský durič si našiel svoje svoje miesto. Máme jedincov, lebo my to v podstate nejakým spôsobom regulujeme ešte teraz, aby ten jedinec, ktorý sa vyváža do zahraničia, spĺňal tie všetky atribúty toho nášho plemena. Ale máme, máme jedincov v Maďarsku, v Poľsku, v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Nemecku, na Ukrajine. V Česku je veľmi veľká základňa, silná, dokonca v Čechách sme teraz, keďže je to pracovné plemeno, začali robiť v spolupráci s Českomoravskou kynologickou jednotou, minulý rok bol prvý ročník skúšok tatranských - u nich to je honiču - kde bola veľmi pekná účasť. Zúčastnil sa toho aj riaditeľ tých honičov v Čechách, alebo ako by som to povedal, predseda tých klubov. Takže malo to celkom pekný, pekný úspech, odozvu. Chcú to organizovať už tento rok druhý ročník, takže aj náš tatranský durič, aj keď je podstatne mladšie plemeno ako slovenský kopov, má svojich, svojich priaznivcov aj v zahraničí. Dokonca v Čechách sme mali v roku 2017 prvý vrh, ktorý sa narodil aj českému chovateľovi.

JD: Kto sú teda najčastejšími majiteľmi týchto dvoch slovenských plemien? Sú to vyslovene lesníci, poľovníci, horári alebo aj ja ako muž s rodinou, s dvomi malými deťmi, so záhradou a rodinným domom by som mohol siahnuť práve po jednom z týchto dvoch plemien?

RF: Tatranský durič je, je to vyslovene pracovné plemeno. Je to pre toho lesníka, poľovníka. Ale s tatranským duričom môžu začínať aj začínajúci kynológovia. Je to veľmi inteligentné plemeno, lebo v podstate sú tam, sú tam použité jedince, ktoré naozaj toto toto v sebe majú, tú inteligenciu, čoho je príkladom aj ten slovenský kopov. Keďže Milan spomínal, že aký je inteligentný, takže máme, máme tam tú našu perlu v tom tatranskom duričovi zamiešanú. Používajú ho nielen nielen títo poľovníci, ale berú si ho aj ľudia, ktorí sú neni vyslovene poľovníci, ale páči sa im exteriérovo. Páčia sa im tie pekné dlhé ušká na tom hnedom psíkovi a chcú ho mať doma. Dokonca sú také, sú také poznatky, že majitelia, majitelia, keď si ho zoberú, tak za rok, za dva oslovia toho chovateľa. Ja by som chcel ísť na výcvikový deň, na nejaké skúšky s tým psom, môžem, pomôžete mi s tým? A my v podstate v rámci koordinátorov alebo v rámci, my máme hlavného výcvikára a pomocného výcvikára, takže so všetkým týmto pomôžeme. Dokonca niektorí si urobili skúšky z poľovníctva, lebo chcú s tým, že ten ich pes, ktorí si zobrali tatranského duriča, chcú s nim ďalej pokračovať. Chytilo ich to za srdce a pokračujú..

JD: To znamená, že chlap, ktorý nikdy predtým možno - teraz to akože preženiem - nebol v hore si zoberie tohto psíka, lebo sa mu páči jeho exteriér, ale jeho povaha a inteligencia a drajv ho inšpiruje k tomu, aby ti zavolal, urobí si skúšky a chodí do hory a robí s tým psíkom to, na čo bol šľachtený.

RF: Áno.

MČ: Áno.

JD: Tak to je naozajstná sila psa, nie? To je paráda.

RF: Áno, to je v podstate aj odpoveď, ak by si dal otázku, že či je životaschopné to plemeno, tak myslím si, že..

JD: .. evidentne,

RF: keď, keď toto, toto vie za toho svojho majiteľa ten psík do tohoto vtiahnuť, tak si myslím, že to má pokračovanie.

JD: A vystríhate možno takýchto budúcich majiteľov, ktorí nie sú úplne z fachu, vystríhate pred nejakými možnými nástražnými mínami chovu alebo výcviku takéhoto psíka? Je to náročné, zodvihneš prst, že pozor, pozor na to a na to a na to.

MČ: Ak budem hovoriť za seba, tak ja sa zatiaľ snažím v drvivej väčšine umiestňovať odchované šteňatá z chovnej stanice do rúk poľovníkom. Občas sa stane, že prejaví záujem aj nepoľovník. Vtedy sa stane to, čo Roman povedal takmer pravidlom, že ho dotiahneme minimálne na tie klubové akcie, kde vidí, že ho to proste chytí tak, že že až si urobí ten poľovnícky kurz a stane sa poľovníkom. Ale myslím si, že tieto plemená obidve sú schopné byť aj ako rodinní miláčikovia, ale nie je to, ako to povedať, nie je to štandardné. Skôr si myslím, že že sú to tak špecificky zamerané plemená, že tá hora by tým psom chýbala. Tá poľovačka, ten lov, ten temperament si to vyžaduje asi, aby bol niekde vybitý. Absolútne sa nestretávam s tým, ako samozrejme každý pes je individualita, ale netreba sa toho báť. Nie sú to psy nejaké agresívne, ktoré by neboli vhodné k deťom alebo do rodín. toto nie je myslím si, že ani jedno z týchto plemien týmto ako povedať týmto netrpí, ale myslím si, že predurčené sú ako významný pomocník pri tej poľovačke, pri tom poľovníctve.

JD: Roman, ty si povedal, že tatranský durič je teda plemeno, ktoré je relatívne mladé. A možnože by aj mňa aj poslucháčov zaujímalo, aký je proces registrácie, byrokracia, legislatíva, čo všetko musíš splniť, kto dá tú finálnu pečiatku?

RF: Takto, v rámci, v rámci, v rámci registrácie toho jedinca na Slovensku neni v podstate žiadny problém, lebo my ho máme. Keď ho máme na národnej úrovni uznané, tak dostáva dostáva preukaz o pôvode psa z čiastkovej plemennej knihy, ktorá je momentálne v Slovenskom poľovníckom zväze. Ten vydáva rodokmene, slangovo povedané rodokmene, ale pred chvíľou som povedal, že je to preukaz pôvodu psa, podľa ktorého vieme toho psa identifikovať. Takže na Slovensku, keď je, keď máme, máme jedinca, ktorý je chovný, lebo my v rámci toho, že že to plemeno šľachtíme, máme evidenciu chovných jedincov a my ako poradcovia chovu vydávame odporúčanie na párenie. Nepári sa to tak, akože už teraz, že každý s každým, ale priamo vieme, že tento jedinec nám prenáša takéto a takéto vlastnosti a s týmto jedincom chceme ho napáriť, lebo ten prenáša takéto vlastnosti, aby sa nám tie vlastnosti nejakým spôsobom utvrdzovali v tom jedincovi, tak my ako poradcovia chovu mu vydáme odporúčanie na párenie a on keď má sučku, ide za tým psíkom alebo psík príde ku nemu, napári napári toho tú sučku a keď bude mať šteniatka, pošle, pošle prihlásenie vrhu, ktoré očipuje veterinárny lekár s pečiatkou, so všetkým do Bratislavy. Tá mu vydá, tá mu vydá ten preukaz o pôvode psa a má ho bez problémov prihlásené a má k tomu aj rodokmene. Takže toto je jedna vec. Druhá vec je, ak si sa pýtal na to, akým spôsobom sa uzná na medzinárodnej úrovni, tak v podstate teraz my, keďže ho máme na tejto národnej úrovni uznané, má, bol tam, bol tam, bolo tam niekoľko podmienok, ktoré, ktoré treba splniť. Musí, musia byť chovné chovné svorky. Musíme mať ustálené zhruba nejakým spôsobom ten štandard, musí, musí byť, musí byť minimálne v rámci tohoto, tých všetkých podmienok sa nejakým spôsobom matematicky vyrátalo, že musí byť minimálne 2100 jedincov, aby sa toto vôbec matematicky..

JD: ..ooh

RF: .. dalo, dalo zvládnuť. A keďže mi to nešľachtíme ako za dávnych čias, že sa to nejakým spôsobom len povedalo si, že takto a takto. Ale my to máme aj na vedeckej úrovni. My spolupracujeme s Poľnohospodárskou univerzitou v Nitre s genetikmi a oni nám priamo, oni nám priamo zoberú vzorky tých jedincov. Presne vieme, akú tam máme príbuzenskosť, z čoho to vzniklo, že keď.. lebo my, keď nejakým spôsobom uznávame to plemeno, ktoré bolo bez preukazu o pôvode, tak dáme si tam nejaký rozbor spraviť a my aj vieme, že z čoho to je. Takže nás toto posúva obrovskými krokmi dopredu a tým pádom, tým pádom sme takto rýchlo mohli napredovať, lebo už to nebolo len nejakým nejakým, že počkáme ako sa to vyvinie, ale my sme už priamo vedeli výsledky.

JD: Rozumiem, paráda.

RF: Takže a toto, toto, toto keď my teraz podáme na predbežné uznanie, ktoré nám FCI zaregistruje, tak do desiatich rokov bude už rozhodnuté o tom, či nám ho medzinárodne uznajú alebo neuznajú. Čo si myslím, že v rámci toho, aké je životaschopné a v podstate keď poviem za 10, od roku 2013 máme Klub chovateľov tatranských duričov a máme narodených viac ako 2500 jedincov. Tak to je aj vizitka toho, že možno nielen dobrý PR, ale aj to, že je záujem o to plemeno, je záujem o to plemeno. My si v podstate, my ako tatranský durič, chovatelia tatranských duričov to neberieme, že konkurujeme nejakému inému plemenu, lebo myslím si, že ani slovenský kopov nepoklesol na počte šteniat, čo si myslím, že skôr asi sa tu asi tá populačná krivka stúpa. Ale, ale s tým s tým, že v podstate ideme, ideme..

JD: ..ruka v ruke.

RF: Ruka v ruke a tvoríme niečo nové, národné.

JD: To bola veľmi pekná predposledná veta. Chlapi, ja by som sa s vami vedel rozprávať. Mám tu ešte kopec otázok, ale jednoducho pravidlá tohto podcastu sú sú nejaké a musíme ísť podľa tých pravidiel, lebo by sa to tu rozsypalo. Takže ja to budem musieť trošku popohnať ku koncu. Chcem sa vás ešte opýtať, čo vás čaká možno aj osobné alebo aj v rámci vašich srdcových plemien v roku 2024?

MČ: Udržať chov slovenského kopova na minimálne na nastavenej úrovni v dnešnej dobe nie je jednoduché. Nebudem tu teraz rozvíjať veci, ktoré sa týkajú výkonu práva poľovníctva ako takého. Hlavne na diviačiu zver a nezadržateľne sa šíriacu chorobu afrického moru ošípaných, ktorá ktorú máme už aj na drvivej drvivej väčšine Slovenska. Čaká nás stále presviedčať nádejných budúcich kynológov o tom, že ten kopov je ozaj klenot, ale neklesnú na kvalite. Pri uchovnení slovenského kopova tak, aby bol ten pes použitý v chove, čiže aby mohol byť otec alebo matka šteniat, je to, dovolím si povedať, dovolím si tvrdiť niekoľkoročný proces. A vychádzať v ústrety ľuďom organizovaním akcií, či už výstav, výcvikových dňov, dní, skúšok tak, aby sme, aby sme udržali tú kopoviarsku komunitu, ktorú máme v rámci klubu. Máme okolo 500 členov, máme okolo 130 chovných psov, okolo 170 chovných súk, ročne od 400 do 600 odchovaných šteniat, čo nie je málo. A snažiť sa, aby táto krivka neklesala pri udržaní kvality toho plemena nie je jednoduché. Toto sú asi ciele, ktoré ktoré si kladieme každoročne a chceme ich naplniť. V rámci tímu, ktorý klub vedie si myslím, že tá ochota je, je tam ten ten súzvuk duší taký, že všetko pre to naše plemeno urobíme tak, aby aby sa aj vlk napapal a aby aj ovca ostala celá.

JD: Veľmi pekná reč. Roman?

RF: Tak rok 2024.

JD: Si si povzdychol (smiech).

RF: Ja si myslím, že pre to naše nové národné plemeno bude ten rok 2024 podstatný, lebo podľa všetkých kritérií, ktoré už máme splnené, malo by, malo by sa dať predbežné uznanie tatranského duriča do FCI. Mali by ho prijať. No a my ako manažéri tohoto nášho nového národného plemena musíme len dúfať v to, že aj rok 2024 bude úspešný. Tak ako boli predošlé roky úspešné, že si to naše nové národné plemeno nájde dobrých majiteľov, ktorí, s ktorými strávia krásne chvíle, či už v prírode, doma na dvore, ale môže kľudne aj v byte. Lebo naše naše plemeno je všestranné, bez v podstate tá srsť je taká, že naše národné plemeno, keď dávame aj genetické rozbory, nemá žiadne genetické vady, nemá žiadne nejaké choroby srsti alebo kĺbové. Vôbec nič takéto sme u tých jedincov, s ktorými robíme chov, nezaznamenali, lebo v podstate by sme ich aj museli vyradiť, aby sa to ďalej nejakým spôsobom nešírilo. Ale zatiaľ je to naozaj plemeno, ktoré, ktoré je úplne zdravé a ja by som im, tým jedincom, ktoré sa narodia, ktoré sa umiestňujú do rodín, poprial len to najlepšie do roku 2024, aby aj majitelia boli šťastní s tým, že majú tatranského duriča doma.

JD: Chlapi. Nesmierne ma tešilo, ďakujem vám za rozhovor a do roku 2024 vám prajem, aby sa všetky tieto vaše túžby a priania naplnili. Ďakujem pekne za rozhovor.

MČ: Aj my ďakujeme veľmi pekne za pozvanie.

RF: Ďakujem, ahoj.

chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci, ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Aký je kľúčový princíp pri výchove a výcviku psov? Veľmi dôležitá rada - vždy si predstavte psa, akého by ste ho chceli mať o niekoľko mesiacov, prípadne v dospelosti. Ako by ste s ním chceli ten celý život prežiť. Potrebuje pravidlá, normálne s nimi žije, on ich dokáže akceptovať a je veľmi veľa psov, ktorí samostatne pravidlá vytvárať nevedia, lebo im to spôsobuje veľký chaos v živote. Čiže základ je naučiť psa, čo je pre vás dôležité, čo po ňom chcete, kedy ho teda pochválim. A čo po ňom vyslovene nechcem, kedy tomu psovi musím vysvetliť nejakým spôsobom toto sa nerobí. Čiže naozaj kľúčom k úspešnému spolužitiu majiteľa so psom je dať mu pravidlá, ktoré sa neporušujú, ktorým pes rozumie a hlavne, ktoré vy dokážete dodržiavať.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.