S02 E04 Pes cez les

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes to u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici sedí vzácny hosť Matej Stacho. Nie je sám. Je tu aj jeho pes Hekor. Matej ahoj.

MS: Ahoj, ďakujeme za pozvanie.

JD: Naša dnešná téma. Ono ja by som ju možno rozdelil na také tri časti. Jednu by som nazval Pes cez les, druhú by som nazval Cesta SNP a potom tretiu by som nazval Cesta s hrdinom. Ale poďme pekne poporiadku. Matej, kto si?

MS: Som dvojnožec a majiteľ tuná Hektora, s ktorým som prešiel kvázi celé Slovensko. Obyčajný chalan, ktorý má rád turistiku, prírodu a zvieratá.

JD: A skromný. Takže začali sme to takto hej, že že si skromnučký. Dobre, tak ja ti to teda skúsim vyvrátiť. Pes cez les, Hektor a potom cesta SNP. Urob nám v tom trošku poriadok. Aké bolo tvoje podhubie predtým, ako si sa stal majiteľom Hektora? Ako veľa času si trávil v prírode a prečo to tak bolo?

MS: Práveže čas prírode som začal tráviť až keď som získal Hektora. Príroda mi vždycky bola blízka, ale nemal som nejaký pravidelný pohyb do lesov, pretože väčšinou sme išli s kamarátom, keď sa dalo. A to bolo možno dvakrát za rok. Ale odkedy ku mne prišiel Hektor, dostal sa ku mne Hektor. Tak vlastne malý byt a veľký pes bola tá super kombinácia na to, aby sme stále boli mimo domu. Takže vedel som, že veľký pes musí byť unavený a unaviť ho sa dá len pohybom alebo nejakou prácou a socializáciou a tak ďalej. A my sme si vybrali ten pohyb v lese, keďže sme dovtedy nemali objavené Slovensko. Teda ani ja som ho moc nepoznal, tak sme začali chodiť do lesa a tak to išlo postupom času, až sme ho prešli celé to Slovensko.

JD: Predpokladám, že to bolo rozumne rozdelené. Že začal si nejakými prechádzkami, potom výlet, možnože celodenný, potom možnože niečoho na viac nocí a následne prišla tá veľká výzva Cesta SNP. Bolo to takto?

MS: Áno, áno, správne hovoríš. Samozrejme, najprv sme začali pomaly, chodili sme do mestských parkov atď. Ale ja som si všímal, že on má, on miluje vodu. To už som vedel ešte prakticky pár dní po tom, čo som ho zobral. Čiže chodili sme potom na nejaké výlety k vode, on sa tešil, už si spojil auto-vodu-výlet-príroda a tak ďalej. Čiže miluje cestu autom. Doteraz vždycky, keď nasadáme, tak sa teší, že sa niekam ide na výlet. A postupom času sme to dotiahli až tak, že sme išli na viacdenné turistiky. Chodili sme na víkendové pobyty. Neskôr hovorím tá hrebeňovka Nízkych Tatier, čo bola štvordňová výprava a potom už spomínaná cesta SNP.

JD: Čiže v jednom momente si si povedal, že idem do toho, zistil si si niečo o tej ceste SNP a nasledovala - oprav ma, ak sa mýlim - poriadna príprava.

MS: Áno, nemýliš sa. Ja tým, že som išiel zo psom, tak som chcel byť zodpovedný. Nechcel som to nechávať na náhodu. Preto som ešte pred cestou aj absolvoval výcvik prvej pomoci pre psa. Keby náhodou. Samozrejme som si naštudoval rôzne únikové východy to nazvem po trase, kde sú veteriny a tak ďalej. Čo všetko sa môže prihodiť. Čiže naozaj som tomu venoval ten čas, pretože bol som svedkom nepríjemnej udalosti raz, kedy pes na turistike zomrel, bol štyri hodiny od civilizácie a vtedy som tam stál v tom kruhu tých ľudí a vyčítal som si, že vlastne keby sa to stalo môjmu psovi, tak takisto by som mu asi nevedel pomôcť, pretože sme tam všetci pozerali. Ja som síce vedel, že tá pani bola rozrušená, plakala a robila zlé veci a ten psík asi nakoniec aj zomrel, ale sám som nevedel povedať, ja som to vedel len, že toto nemá robiť, ale bol som úplne dezorientovaný a to mi dalo takú potom myšlienku. Neskôr, keď som sa chystal na tú cestu, že toto mne sa stať nemôže, takže som absolvoval tento kurz a tak isto príprava. K príprave patrilo aj balenie a tak ďalej. Čiže všetko sme to absolvovali ešte pred cestou pár mesiacov a keď už sme sa vydali, tak sme mali všetko kvázi pokryté a zabezpečené.

JD: Ako sa to vôbec dá, zbaliť seba a psa na takto dlhú túru?

MS: No pomerne jednoducho, pretože človek nechce brať veľa vecí so sebou, pretože každé kilo, gram navyše je proste záťaž. Tým, že človek chodí každý deň dvadsať kilometrov, niekedy viac, niekedy menej. Tak naozaj každý gram je cítiť. Takže treba vyberať veci s rozumom. Ja som kvôli tejto ceste menil aj svoju výbavu, kedy som mal síce celú výbavu, to znamená, že som mal karimatku, stan, spacák a tak ďalej. Ale prešiel som na tzv. light, ultra light výbavu, čo znamená, že tieto výrobky sú vyrobené z ultra ľahkých materiálov, čo sa potom prejaví samozrejme na hmotnosti, kedy môj predošlý stan mal dve a pol kila a nový mal kilo napríklad. Čiže to jeden a pol kila už je citeľný rozdiel.

JD: Obrovský rozdiel, jasné.

MS: Takže tak isto, tak isto karimatka. Tá síce bola pomerne možno o 50 gramov ešte ťažšia, ale ja som mal tú klasickú takú harmonikovú, z toho takú tú penovú a kúpil som si nafukovaciu, čo mi zvýšilo komfort pri spánku tak, že som každý každú noc prakticky spal ako v postieľke.

JD: Ako spával Hektor?

MS: Hektor spával so mnou vždycky. Bol to môj osobný ohrievač, radiátor, poduška, takže on sa vždycky ku mne schúlil a vlastne sme spali častokrát aj na jednej karimatke, ktorá má 60 centimetrov alebo päťdesiat, takže sme sa zmestili nejakým spôsobom, ale teda väčšinou sa mi zaľahol nohy a bol v tej pozícii pri východe, akože pri vstupe a východe zo stanu, takže tam.

JD: Malo na jeho psychiku nejaký vplyv to, že každú noc spal niekde inde, každú noc tam boli iné pachy, každú noc tam možno boli iné zvuky?

MS: Tým, že my sme chodili už aj predtým na turistiky a častokrát som si bral so sebou aj stan a boli sme jednu noc, dve noci a tak ďalej. Tak myslím si, že týmto opakovaním to získal tak nejak do podvedomia a zapamätal si, že nemusí mať pred tým stres, pretože vždycky sme si to užili. Hej, že nemal s tým spojenú nejakú negatívnu, negatívnu, negatívny zážitok. Vždycky to bolo to, že ideme na výlet vybehá sa, vylieta sa, potom v tom stane odpočinie. Čiže my už keď sme prišli do stanu a ja už som si robil večeru a tak ďalej, tak on v momente zaspal a tvrdo spal až do rána.

JD: A bolo vo výbave niečo navyše, čo si nepoužil, alebo si si v nejakej fáze, alebo možno na konci povedal, že toto som fakt ťahať nemusel. A bé tejto otázky je, chýbalo ti niečo?

MS: Myslím si, že nie. A je to celkom akože zaujímavé, pretože ja som sa bál, že som si niečo zabudol a niečo mi bude chýbať alebo niečo mám navyše. Presne ako hovoríš. Ale nakoniec sa ukázalo, že všetko prakticky som si zbalil fakt, že pozorne, tak, aby som, ako sme sa bavili, nemal ani jeden gram navyše. Čiže nechýbalo mi nič a navyše som mal možno, taká vložka je do spacáku. Ono to je vlastne ako vrece textilné so špeciálne, no bavlnené vrece, ktoré si človek na seba natiahne ako múmia a s tým sa dá do spacáku a to zabezpečí komfort o nejakých pätnásť stupnov ešte navyše, v prípade, ako keby bola chladná noc. Ale tým, že som si upgradol aj spacák do mínus 10 tuším, takže bol pomerne teplý. My sme išli v máji, takže túto vložku som nepoužil myslím ani raz, iba ako vankúš. Takže dá sa to povedať, že toto bolo niečo navyše, ale ostatné vlastne všetko čo som mal, tak to splnilo svoj účel.

JD: Okej, čiže v predpríprave bolo upgrade tej výbavy, tak isto psia prvá pomoc, čo ešte? Zisťoval si si nejaké špecifikácie napríklad tej trasy alebo miest, kde by bolo najideálnejšie prenocovať?

MS: Jasné, samozrejme, takto som si to pozrel zbežne, len treba povedať, že čo sa týka plánovania a tejto, plánovania trasy, tak ja som to pôvodne plánoval na 29 dní. Išli sme 42, čiže ja som tú trasu mal rozdelenú, že kde chcem spávať a tak ďalej. Ale po štyroch dňoch proste kedy sme sa museli vrátiť domov, som musel prehodnotiť tieto plány a nebol čas už robiť nový plán. Čiže ja už som mal tú cestu napozeranú. Vedel som, že kde som chcel spať predtým a už som vedel, že tam spať asi pravdepodobne nebudem. Alebo budem, ale musím si to tak naplánovať. Čiže vlastne ako sme sa potom vrátili na trasu, tak už to bol taký free style. Ale nebál som sa, pretože už som vedel, že približne koľko kilometrov pôjdeme, kde je, čo je, altánok, už som mal vyhliadnutý a tak ďalej. Ale samozrejme, že nejak od stredu až po východ Slovenska už som to nemal až tak napozerané, pretože ja som si tam vždycky len zaznačil, že tie pramene, lebo najvzácnejšia na ceste samozrejme voda alebo teda najpotrebnejšia. Človek bez vody tú cestu nedá. A tiež som si pozisťoval pomerne také informácie, že či ten prameň je ešte aktívny alebo vyschnutý v týchto mesiacoch a tak ďalej. A v tomto mi pomáhali aj súputnici na SNP-čke, ktorí sa vždycky pristavili. Tak prvá otázka čo bola, ako sa teda máme? Či sme videli medveďa a kde je voda a tak ďalej. Čiže tá voda. A čo sa týka ešte toho balenia, aby som povedal, tak ja ako bývalý fitness tréner alebo teda človek, ktorý má od malička blízko k športu, tak si dávam pozor jednak na pohyb a jednak na stravu. Takže vlastne do tohoto balíčka môžeme zaradiť aj stravovanie, pretože dovolím si tvrdiť, že takéto asi takéto stravovanie nehrotí pomerne nikto na takýchto diaľkových cestách. Aspoň nie u nás, pretože ja som sa zbalil dopredu proteínmi, orieškami, tyčinkami, proteínovými, kašami rôznymi a tak ďalej. Čiže odpadol mi ten fragment, že som nemusel chodiť do obchodov a hádzať do seba Snickersky a rožky a čo ja viem čo, ani po reštauráciách. Nebol som odkázaný na to, že pozriem na mapu a že musím sa dostať tam a tam, aby som sa najedol. Musím pozerať obchod, musím toto. Ja som mal v tomto čistú hlavu. Samozrejme, keď som mal obchod, že sa zjavil, tak som si tam kúpil nejakú tú sladkosť alebo niečo akože to sa stratí pri tých kalóriách, čo človek spáli. Ale chcem tým povedať len to, že v batohu som mal vždycky nasáčkované a pripravené proste aj pre mňa tie potraviny na celý deň. Taký som mal balíček a tam som mal presne ako díler nasáčkovaných 40 gramov proteínu, 150 gramov kaše, 50 gramov ďalšieho proteínu, potom nejaké vitamíny a tak ďalej. Čiže mal som to takto nasáčkované na tých päť dní. Vždycky som mal jedlo na päť dní so sebou.

JD: A čo šiesty, siedmy, ôsmy, deviaty a desiaty?

MS: No na piaty deň som si to vždycky naplánoval tak, že ďalší balík s jedlom na päť dní pre mňa, pre Hektora bol vždycky už ma čakal buď na pošte, penzióne alebo na nejakom mieste, ktoré sme prechádzali. Takže takto po ceste som si to proste naplánoval, že kde asi. A vlastne ja som to mal doma všetko prichystané a buď mamina so sestrou mi to poslali. Niektoré som si poslal ja sám a niektoré kamaráti mi poslali alebo takto. Čiže..

JD: Fungovalo to?

MS: Áno, fungovalo.

JD: Áno, a nestalo sa, že by si odrazu mal viac tých balíčkov a musel si ťahať váhu. Alebo sa nestalo to, že by na niektorom penzióne jednoducho ťa balíček nečakal?

MS: Nie, toto sa mi našťastie nestalo, lebo vlastne vždycky som proste ja som vedel vždycky dopredu, že kde určite budem. A vždycky som mal takú rezervu na pol dňa, jeden deň, že mal som proste ešte keby náhodou zablúdim alebo niečo, tak Hektor mal vždycky rezervu na jeden deň, že mal granule, ale to som proste nepočítal do toho. Toto som mal ukryté úplne inde pri lekárničke a tak ďalej, že to bola vlastne taká poistka, že v prípade absolútnej núdze nezostaneme bez ničoho. Takže to som do toho ani nerátal, dá sa povedať. To bola taká, taký, taký záchranný balíček.

JD: Okej, takže predpríprava naozaj s veľkým "P". Poďme teda na to, cesta SNP. Ešte sa chcem opýtať, že štyridsať koľko?

MS: Štyridsaťdva.

JD: Štyridsaťdva dní. Ako si môže bežný smrteľník na Slovensku dovoliť byť štyridsaťdva dní niekde na turistike so psom?

MS: No myslím si, že každý smrteľník si to dokáže zariadiť, keď chce.

JD: A tebe sa to podarilo ako?

MS: Mne sa to podarilo tak, že som odišiel z práce, v ktorej som dovtedy robil. Robil som tam na dennej báze, ale už som začínal robiť aj homeoffice a nakoniec sa to pretavilo do tej sféry, že som proste povedal, že idem na cestu a odišiel som. V podstate ja ja robím, ja robím na svojich projektoch ako grafický dizajnér alebo teda creator webstránok. Takže to, že som robil niekde denne bola len ako nejaká by som to povedal, že side job. Takže nebol to až taký problém. A tá prevádzka, kde som pracoval vydržala bezo mňa v pohode tých 42 dní.

JD: A ty si si mohol užiť..

MS: A ja som si užil.

JD: .. cestu SNP.

MS: Tak.

JD: A o tom, ako to celé prebiehalo, aké nástrahy tam na Mateja čakali, o tom sa porozprávame po krátkej pauze. Nezabudnite nás sledovať na YouTube, Instagrame a Facebooku. O chvíľu sme späť.

reklamný odkaz: Ideálne krmivo pre vášho športujúceho štvornožca ponúka Alleva a jej rady Natural, Equilibrium a Holistic. sú určené na podporu zdravia, imunity a vitality vášho domáceho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých petshopoch.

JD: Po krátkej pauze vitajte späť u nás v štúdiu v Banskej Bystrici. Sedím tu spolu s Matejom Stachom, chlapcom, mužom, mladým sympaťákom, ktorý sa so svojím psíkom Hektorom vydal na Cestu hrdinov SNP. Povedali sme si v prvej časti niečo o jeho predpríprave a teraz ideme rovno na to. Takže jeden deň bol ten deň s veľkým "D", kedy si sa ráno po predpríprave zbalil, nadýchol, zavrel si byt a vykročil si na Cestu hrdinov SNP. Aké boli tvoje pocity?

MS: No veľmi príjemné. Nevedel som, že čo čakať. Alebo teda bol som taký, akože fakt som bol rád, pretože prvý deň išli so mnou aj moji kamoši Adam a Kiko. Akože ma tak vykopnúť. Takže sme išli spolu a štartovali sme z Devína. Väčšina SNP-čkarov štartuje z opačnej strany. Ja som štartoval z Devína, pretože to bolo bližšie ku mne a bola to taká výhoda domáceho prostredia, ak by náhodou som si niečo zabudol, ak by sa niečo stalo, tak som do dvoch hodín vedel byť doma. Takže to bol dôvod, prečo sme štartovali z Devína. Bolo to super. Už keď sme sedeli vo vlaku, tak už som vedel, že fakt som na ceste. Takže, takže bolo to, bolo to príjemné. Hneď prvý deň bol takisto super, takže boli to, boli to samé pozitívne pocity, tak musím povedať, že nebolo to také, že som sa bál, že či som si niečo zabudol alebo či naozaj to zvládnem alebo niečo. Proste bol som taký fakt, že je naladený, že ideme to dať a je mi jedno ako.

JD: Super. Zlomilo sa to niekedy?

MS: Musím povedať, že od druhých ľudí počúvam, že dosť často. U mňa to bolo možno také momenty, možno dva za celú, za celú cestu. Ale inak sme boli fakt, že v pohode so všetkým, pretože sme si tú cestu tak navrhli, aby sme si ju užili. Ja som tú cestu si išiel užiť možno tak nejak inak ako ako bežní ľudia alebo bežný smrteľník, ako si to ty povedal, pretože ja som mal neobmedzený čas prakticky na túto cestu a veľa ľudí, aj keď si nájde ten čas, tak sú limitovaní, že majú dovolenku. Musia to stihnúť do tridsiatich dní a tak ďalej. Niektorí ľudia robia nejaké rekordy alebo proste chcú to mať čo najkratšie z krku. Ja som bol ten opačný prípad, ktorý si to chcel úplne že čo najviac užiť. Takže mne každý ten deň, ktorý sa pridával, tak mňa viac tešil. A každý ten deň už potom pri konci ma menej tešil, lebo som vedel, že už sa blížim do cieľa. Takže koľkokrát som si to naťahoval aj tak nejak umelo, že sme niekde zostali na dva dni si postanovať a tak, že proste chcel som to natiahnuť až na päťdesiat dní. Ale to sa mi už nepodarilo, pretože bolo v tom čase už veľmi teplo. A Hektor tým, že čierny, tak to je solárny panel na štyroch nohách, takže nechcel som ho trápiť. Takže sme to potom po štyridsiatich dvoch dňoch úspešne ukončili a a bolo po ceste.

JD: A stalo sa vám niečo nepríjemné? Nejaké zranenie? Či už tvoje, koleno, päta alebo Hektorovi, ak sa niečo stalo?

MS: Ako som spomínal, po štyroch dňoch sme museli cestu ukončiť a ísť domov. Bolo to na Dobrej Vode a vtedy sme sa ráno prebudili a Hektor mi začal krívať. Jednak ho odrali popruhy, pretože Hektor bol zvyknutý, ako som vravel na párdňové nejaké výlety a on tým, že ako sa teší a je zvyknutý ťahať ma na postroji, tak vlastne tie štyri dni, čo sme išli zhruba každý deň 30 kilometrov tak nonstop ťahal. Tým pádom mu ten popruh urobil také menšie poranenie, ktoré ho odralo a urobilo sa mu tam vlastne normálne chrasta. Navyše na pravú nohu kríval. Čiže, čiže som volal hneď s veterinárom. Povedal, že pravdepodobne to je presilenie. Takže sme celý víkend, piatok, sobota, nedeľa zostali doma a povedal som si, že ak to v pondelok bude okej, ideme. Ale akonáhle začne ešte raz krívať alebo nejaký problém, tak cestu stopnem a cestu hrdinov prejdem na etapy. Lebo aj tak chodia ľudia, ktorí nemajú povedzme tú dovolenku, tak si povedia, že idú z Devína do Trenčína za päť dní. Potom za pár mesiacov idú z Trenčína tam k Nízkym Tatrám, potom idú tam a tam a v priebehu možno dvoch-troch rokov celú SNP-čku dajú na etapy. Takže ja už som bol nastavený tak, že ak to nepôjde naraz, tak určite to dáme na etapy, ale psa trápiť teda nebudem.

JD: A dopadlo to, predpokladám tak, že v pondelok bol Hektor okej, znovu si sa nadýchol a znovu si vyrazil spolu s Hektorom.

MS: Tak.

JD: Aj si niečo zmenil, možno spôsob toho buď jeho vedenia alebo jeho opopruhovania?

MS: Zmienil som to, že sme išli za deň menší nájazd kilometrov. To to je akože zásadná zmena, pretože ja som mal nejak nadstavené, že okolo 30 a zmenili sme to na 20 a niekedy aj menej. A zmenili sme to aj tak, že vlastne keď už som videl, že v priebehu, v priebehu toho dňa sme si dávali viacej prestávok, proste išli sme a niekedy aj po 500 metroch sme proste padli do trávy a užívali si, keď tam bolo pekné slniečko, pekný nejaký point, že teda spot, že sme videli proste krásnu lúčku alebo niečo. Tak sme si tam jednoducho sadli a pozerali sa spolu do prírody a proste takto sme si to užívali. Takže, takže časté prestávky, menej kilometrov za deň a to je asi taká najzásadnejšia zmena, ktorá sa potom samozrejme odrazila aj na tom čase, že sme išli až 42 dní.

JD: Aj si celé tieto pekné výhľady a pekné spomienky a pekne trávený čas nejakým spôsobom dokumentoval?

MS: Áno, celý čas som to vlastne dokumentoval aj na Instagram, aj na samozrejme na môj mobil. Tým, že táto cesta bola plánovaná ako nejaká taká dobrodružná cesta, ktorú budem dokumentovať na svojich sociálnych sieťach, takže sme každý jeden deň nejak nahrávali, vysielali sme aj živé vysielania a tak ďalej. Čiže ľudia, ľudí to bavilo. Ľudia nás povzbudzovali a okrem toho sme mali vyhlásenú, teda zbierku a chcel som prejsť každý kilometer, za každý kilometer, ktorý sme spolu prešli, sme chceli vyzbierať jedno euro, čiže to bola taká tá naša misia, s ktorou sme sa zdôverili na Facebooku aj na Instagrame. A ľudia proste nás nejakým spôsobom šírili a posielali tie peniaze na transparentný účet takže..

JD: Podarilo sa to?

MS: Podarilo. Hej, vyzbierali sme necelých štyritisíc euro, takže sme ten cieľ trošku prekročíli.

JD: Napriek tomu, že cesta hrdinov SNP je v kilometroch, koľko?

MS: V kilometroch myslím, že oficiálne štatistiky udávajú 760-770 kilometrov. Takže o toľko.

JD: Tak to je pekný nárast. A čo sa to potom s tými peniažkami stalo?

MS: Tie peniaze, už pred cestou som hovoril, že 100% peňazí pôjde proste na pomoc zvieratám v útulkoch, teda pre psíkov. A tak sa aj stalo a za vyzbierané peniaze sme kúpili tonu granúl, ktorá vlastne putovala do štrnástich útulkov s tým, že náš darca, sponzor alebo ako to nazvať, človek, ktorý nás podporil na začiatku cesty a ktorý nám kvázi poskytol granule na túto cestu zadarmo jeden mech, tak tomu sa tá myšlienka tak páčila, že zo svojho prakticky dal ďaľšiu tonu navyše. To znamená, že síce sme vyzbierali len alebo zaplatili len tonu, ale on dal ďalších, ďalšiu tonu navyše, takže tých 14 útulkov mohlo mať o to viacej granúl.

JD: Wau. A toto sú hostia u nás v Zverissime. Mladý chalan sa poprechádzať so psom, poprechádzať samozrejme, úvodzovky hore dole. Za 42 dní by som zahynul. A má to takýto pekný, pekný ľudský ľudsko-zvierací presah. To je, teší ma, veľmi som rád, že si prijal pozvanie sem k nám. Neprišiel si, ale iba s Hektorom. Priniesol si, pre tých z vás, ktorí nás sledujete, tak teraz by som mal byť strihnutý aj s knižkou. Pre tých z vás, ktorí nás nesledujete, vaša chyba, držím v ruke krásnu knižku, ktorá sa volá Cesta s hrdinom. Aký je tu spoločný priesečník teba, Hektora, Cesty hrdinov SNP a knižky s názvom Cesta s hrdinom?

MS: No spoločný priesečník. Povedal by som tak, že knižka.. Ja som si robil srandu ešte pred cestou. Mávali sme také nočné rozhovory s kamarátmi v mojej pivnici, kedy sme sa o tom bavili, že ako to bude, čo bude. Dokonca tam sa zrodil nápad aj prefarbiť sa načerveno tak, že som mal červenú hlavu ako je červená turistická značka a proste diskutovali sme o tom a ja som len tak zo srandy vtedy povedal, že prejdem to, napíšem o tom knihu, ešte budem v Teleráne alebo niečo také sme tam proste srandovali a musím povedať, že všetko sa udialo tak nejak. Keď sa na to potom som sa po roku pozrel. Čiže čiže tá knižka bola taká, že mal som to v podvedomí, ale nebol som si istý, že či to prejdeme, či sa to podarí. Akože samozrejme, že som s tým len počítal, ja som nepočítal so žiadnym koncom, ale človek nevie, že čo sa udeje. Ale keď už som vedel, že tá cesta sa dobre vyvíja a to všetko, tak približne v polovici cesty do mňa udrela taká múza, že jasné, tú knižku napíšeš. Cesta s hrdinom, Cesta hrdinov, bolo to proste také, taká slovná hračka. Takže ja už som to mal v hlave a už to nešlo z hlavy. Už som to musel dať na papier.

JD: Okej, povedal si, že zhruba v polovici cesty. A čo tá prvá polovica, čo sa týka nejakých zážitkov, poznámok alebo predprípravy tej knihy? Musel si sa potom k tomu po večeroch v pamäti vracať, že aha, a tretí deň sme išli tam a tam. A stalo sa toto a toto. Alebo si už tie nejaké zápisky a poznámky si robil počas počas celej tej cesty od začiatku?

MS: Zápisky som mal som taký svoj denník, kde som si zapisoval veci.

JD: Old school denník, pero, papier?

MS: Áno, áno.

JD: Yes!

MS: Tak. Mal som, mal som samozrejme mobil z diktafónom, takže potom už ma napadalo len tak, že tam nahovoriť tie veci, také nejaké highlighty, ale väčšinu tých vecí proste človek keď ujde z matrixu, ako by som to nazval, z tohoto všedného. Tak zrazu má pred sebou len deň, ktorý má určitý počet hodín. Registruje, že vychádza slnko a slnko zapadá a tá celá doba má proste otvorenú myseľ, hlavu. Takže tie informácie, tie vnemy čo dostáva, tak si ľahko zapamätá. A ja som si väčšinu vecí fakt, že zapamätal, lebo to boli také unikátne zážitky a som preto tú knihu koncipoval aj tak, že 42 dní. Tak na každý deň som dal jednu dvoj stránku, pretože ja som presne každý jeden deň som mal poznačiť odkiaľ kam som išiel a vždycky keď som sa na to pozrel, tak som. Tak sa mi to prehralo pred očami a som presne vedel, že čo sme vtedy zažili, nezažili, čo bol highlight, odkiaľ sme prišli a tak ďalej. Čiže každý deň bol úplne že iný a preto nebol vôbec problém s tým, že by som pátral v pamäti.

JD: A mali ste aj na nejakú fázu tej cesty nejakého parťáka alebo parťáka najlepšie so psom, že že či ste boli stále odkázaní jeden na druhého?

MS: Ešte pred cestou sa ku mne chcelo viacero ľudí aj pridať. Mi písali, že či nemôžu ísť s nami a tak ďalej. Ja som musel slušne odmietnuť, pretože ja som chcel ísť na tú cestu vyslovene, že sám, so svojou zodpovednosťou za Hektora. Nechcel som nikoho brzdiť a nechcel som nikoho nejakým spôsobom ohroziť alebo vystaviť sa tomu, že nedajbože tomu môjmu partnerovi sa niečo stane a tak ďalej. Čiže chcel som ísť vyslovene sám, ale popri ceste samozrejme človek stretá veľa ľudí. Ako som spomínal, prvý deň so mnou išli kamoši. Potom sa ku mne pridal ďalší kamoš. Nejaký deviaty deň myslím, potom ďalší kamoš za mnou došiel až na východ vlakom a prešiel so mnou dva dni a po ceste som stretol ešte jedného Čecha Ondreja, ktorý so mnou prešiel skoro celú hrebeňovku. Čiže, čiže tak, ale väčšina ľudí išli proste oproti. Ja som bol ten jeden, ten jeden rebel, ktorý s červenou hlavou išiel opačným smerom a stretal všetkých, čo idú oproti. Takže v mojom smere moc ľudí teda nešlo tak, že sme väčšinu cesty išli sami.

JD: Zmenilo toľkoto dní takto intenzívneho vzťahu muža so psom váš vzťah?

MS: Myslím si, že určite áno. Že sa to proste vyvinulo tak, že sme si už vedeli dávať signály po tej ceste, že stačilo, že sa Hektor na mňa obzrel, ja už som vedel, že je prestávka. Mali sme nejaký ten režim. Hektor po tých štyroch dňoch vlastne nevedel, že.. Je to zviera, ja som mal v hlave svoj plán, že ideme za prejsť celé Slovensko. Hektor je proste pes. On sa, on sa proste zariaďuje podľa mňa. A vnímal tú energiu, že ja chcem ísť stále ďalej. Ale nebol zvyknutý, že ideme ďalej. On bol zvyknutý, že prejdeme nejakú časť cesty a ideme domov, proste spať do teplého peliešku. Takže ja si myslím, že po tých štyroch dňoch ako sme prišli domov a on sa vyzdravel a išli sme na cestu, tak si uvedomil, že vlastne zas sme na ceste, zas budeme spať. Zas budeme ťahať každý deň kilometre. Vtedy som aj pocítil, že Hektor už toľko neťahal a rozkladal si tie sily. Takže, takže už sme takto spolu komunikovali, že vlastne som ho za väčšinu cesty chválil. Bol zapnutý na teda popruhu.

JD: Non stop celú cestu?

MS: Snažil som sa nonstop celú cestu, samozrejme pri prestávkach som ho odopol. Ja používam aj elektrický obojok, respektíve elektronický. Sú tam vibrácie, zvuk a teda elektrika. Ja používam výlučne zvuk a vibrácie. V úplne že extrémnom prípade by som tú elektriku použil, ale to už je na inú debatu. Je to vlastne všetko o majiteľovi a o tom, ako to dokáže použiť. Ja som to používal tak, že keď bol odo mňa už ďalej, tak som len stlačil zvuk. Jemu to píplo pri ušoch a on už vedel, že sa má vrátiť. Takže mohol byť vietor, mohol som byť za rohom. Nemuselo by ma počuť. Alebo niečo takto ten pes. My už sme tak naučení. Už pred cestou sme to mali zmáknuté, takže potom si už držal aj tú, aj tú vzdialenosť odo mňa takú akú mal. A nebol proste žiadny potom problém už.

JD: Žiadny problém. Niečo také, čo po štyroch dňoch proste prišlo zranenie. Museli ste sa vrátiť a videli ste sa znovu. Celý ďalší čas tej, tej túry bolo všetko okej?

MS: Všetko úplne že..

JD: Žiadny stret s - pardon za výraz - akože s hlúpym človekom alebo s nebezpečným divým zvieraťom? Alebo nejaké veci, ktoré teraz akože vyhodnocuješ, že panebože, toto.. nebyť tejto veci, tak to mohlo byť dokonalé!

MS: Ono to bolo dokonalé. Musím tak povedať.

JD: Paráda.

MS: Nič sme proste fakt, že my sme boli tak nabudení alebo respektíve ja som bol tak pozitívne nabudený, že sme proste boli v lese, že som nemal žiadne starosti. Proste čistá hlava, že práveže len dobrí ľudia nás stretali, dokonca tí oproti už vedeli, že my to vysielame, takže vždycky už zdravili zdiaľky Hektora, už nás poznali. Kde sme spali u všelijakých ľudí po ceste tak boli fakt, že extrémne extrémne takí srdeční, pohostili nás vždycky boli. Nestalo sa nám fakt, že ani raz, že by sme mali nejakú potýčku alebo niečo. Takže takže my sme si proste išli svoje a a dopadlo to úplne že dokonalo.

JD: A ešte prosím ťa, povedz nám, ako sa môžu poslucháči dostať ku knižke Cesta s hrdinom?

MS: Momentálne knižku mám uvedenú ako v eshope na www.pescezles.sk, kde sa dá zakúpiť.

JD: www.pescezles.sk a dostanete do rúk krásnu, krásnu knižku, ktorá mapuje celú trasu hrdinov SNP muža so psom. To je proste paráda.

chlpatá akadémia: Ahoj dvojnožci! Ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Dnes o tom, ako naučiť psa na privolanie. Túto tému naozaj zbožňujem. Zbožňujem ju kvôli tomu, že privolanie ako také je vyslovene alfa omega celého výcviku. Je to obraz vašeho vzťahu so psom. Keď si donesiem šteniatko, ja do šiestich mesiacov nepoužívam na kŕmenie misku. Za každým jedným razom ráno, na obed, večer si to jedlo zoberiem so sebou a skrmujem ho počas výcviku a počas vychádzok. To znamená, že pokiaľ idem von, malé šteniatko, ktoré sa moce zatiaľ mne okolo nôh a miestami sa vyberie na prieskum pár metrov odo mňa, zakaždým si ho privolám len menom a tým pádom spojím jeho meno s tým, že si má prísť ku mne zobrať odmenu. Takže počas všetkých vychádzok, počas všetkých našich tréningov sa môj pes naje. Je to vynikajúci spôsob, ako si šteniatko naučiť, že má na oslovenie alebo privolanie tzv. privolanie prísť si ku mne, lebo niečo získa. A pokiaľ sa budeme baviť o starších psoch. Vynikajúco mi fungujú celé pláty sušenej kačky. To zatiaľ mi neodmietol ani jeden pes. A akonáhle toho psíka zavolám, ten sa otočí, ja začnem utekať úplne opačným smerom. A toho psa nechám dobehnúť si celý ten plát kačky zobrať. Skôr či neskôr sa ten psík naučí, že pri oslovení svojho mena alebo pri počutí toho slova si má tak takisto dobehnúť zobrať si odmenu. Je tu ešte ďalší tip hneď od začiatku, pokiaľ je to samozrejme možné a nebavíme sa o chodníku popri hlavnej ceste, sa snažím toho psíka púšťať na voľno, ale s tým, že za sebou ťahá šnúru. Nechcem, aby môj pes bol od začiatku naučený, že ja ho nejakým spôsobom ovládam a popoťahuje vodítkom. Chcem, aby sa naučil hneď od začiatku dávať na mňa pozor a chodiť presne tým smerom ako ja chcem. A ak je môj pes príliš aktívny a príliš zvedavý a snaží sa niekde zatúlať, zaňuchať alebo si odbehnúť odo mňa ďalej, vynikajúci tip je skrývať sa psovi až do momentu, kým zistí, že pokiaľ ma nebude mať neustále v dohľade, jednoducho zmiznem. Svojím spôsobom je to zábava pre psa. Jasné, že najskôr stres, ale neskôr je to zábavné, lebo ma musí dohľadať čuchom a po pár krát sa už nikdy viacej skrývať nemusíte, lebo ten pes vás bude nonstop sledovať.

JD: Ja ti ďakujem veľmi pekne za to, že si bol ochotný sa takto krásne a otvorene úprimne osobne podeliť s nami, s tvojimi zážitkami. A možno na záver otázka: "Zopakujete si to?"

MS: No zaujímavá otázka. Ja ale som taký, že ja už čo som zažil, tak dávam radšej priestor niečomu novému. Takže asi by som povedal v tomto momente, rozpoložení, že asi nie, ale nie preto, že by to nebolo super, ale pretože ten čas by som radšej venoval do niečoho a objavenia niečoho nového.

JD: Dobre, tak otočím tú otázku. Čo teda plánujete ďalej?

MS: No plány teraz máme asi také, že ja pracujem ešte popritom na jednom projekte, ktorý, ktorý je tak isto benefičného rázu a má pomáhať psom a nie už len na Slovensku, ale po celom svete. A vlastne tá knižka, tá cesta a to všetko tak to bolo vlastne len marketingový nejaký, nejaká kampaň z mojej strany. Tým, že ja robím marketing, tak som si povedal, že to využijem aj vo svoj prospech. Takže spojil som príjemné s užitočným tým, že sme išli do lesa, lebo to je náš koníček. Ale zároveň som chcel pritiahnuť pozornosť ľudí, ktorí takýmto spôsobom by podporili tých psov v núdzi a zároveň potom tomuto publiku predstaviť ten projekt, na ktorom už dlhšie pracujem. Takže aktuálne sú také plány, že že väčšinu rieši tento projekt. Ale samozrejme ešte mám nejaké plány a ale nezávisí to celkom odo mňa a je v hre to, že by sme išli prejsť celú Európu. Následne potom možno sa presunúť aj na iné kontinenty. Takže ale to nechcem nejak zakríknuť.

JD: Okej, rozumiem. V každom prípade budem veľmi držať palce tebe aj Hektorovi a ďakujem ti ešte raz za to, že si prijal pozvanie sem k nám do Zverissima. Dámy a páni, Matej Stacho.

MS: Ďakujem ešte raz za pozvanie, bolo to super.

JD: Díky.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.