S01 E30 Pomoc v ohrození

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Mojim dnešným hosťom tu v štúdiu v Banskej Bystrici je Michal Adamec, zamestnanec Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky. Michal Ahoj!

MA: Ahoj.

JD: Naša dnešná téma Záchranná stanica pre chránené živočíchy na Slovensku. Michal, poďme teda rovno na vec. Čo je to záchranná stanica? Ako vyzerá a načo a komu slúži.

MA: Záchranná stanica ono je to taký všeobecný pojem, vyplýva v podstate čiastočne z legislatívy a na Slovensku v zmysle legislatívy sa rozdeľujú záchranné stanice na také dva typy. Chovná stanica, ktorá je v podstate zariadenie, kde, ktoré poskytuje prvú pomoc zraneným živočíchom, ktoré ľudia nájdu. A potom je taká druhá kategória, čo je rehabilitačná stanica. To je vlastne podobné zariadenie, ale určené už na nejakú dlhodobejšiu starostlivosť, čiže s väčším počtom voliér s.. môžeme to nazvať, že s lepšou starostlivosťou a tak ďalej. Ale vo všeobecnosti teda záchranné stanice alebo záchranné zariadenia sú nejaké priestory, kde sa poskytuje prvá pomoc a poskytuje sa tam starostlivosť o živočíchy chránené, ktoré nejakým spôsobom boli zranené, sú nesamostatné, čiže vypadnuté mláďatá z hniezd a tak ďalej. A keď ich ľudia nájdu, tak mali by skončiť v týchto záchranných zariadeniach. Myslím tie zvieratá, nie tí ľudia (smiech) a tam sa o ne potom vyštudovaný personál, ktorý má na to podmienky, vzdelanie a tak ďalej, tak sa o ne starajú.

JD: Mám si to predstaviť ako interiérovú alebo exteriérovú záležitosť?

MA: No záleží od toho, aký prípad to je. Čiastočne sú samozrejme aj interiérové priestory, čiastočne aj exteriérové. V interiéri by mali byť väčšinou nejaké zateplené priestory. Tam sa poskytuje hlavne prvá pomoc, keď sú naozaj vyčerpané, dehydrované, že potrebujú pomoc, potrebujú pri ľuďoch by sa to povedalo, že intenzívnu starostlivosť, čiže niečo ako JIS-ka pre zvieratá. To je tá interiérová časť. Často sú pri tých väčších staniciach je to vybavené aj nejakými inkubátormi, že keď sa nájdu nejaké mláďatá, ktoré ešte nemajú dobrú termoreguláciu a potrebujú aj teplotu udržiavať za normálnych okolností od rodičov, ktorý sedí na hniezde buď tá matka alebo otec a zahrieva to mláďa, keď sa nájde nesamostatné, tak vlastne treba ho nejakým spôsobom zahriať. Čiže je je tá interiérová časť a exteriérová tam už sú vlastne tie prípady také tie jednoduchšie alebo tie, ktoré už sú z najhoršieho vonku, tak tí už potom idú do vonkajších voliér, kde už sa postupne potom aj rozlietajú alebo teda pripravujú na vypustenie.

JD: Koľko takýchto staníc na Slovensku máme?

MA: V priemere, ono ono sa to tak delí, že v rámci Slovenska je Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, kde teda aj ja pracujem. To je vlastne organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá je zriadená Ministerstvom životného prostredia a tá je viac menej zodpovedná v rámci celého Slovenska za koordináciu tejto agendy a sú teda niektoré zariadenia, tieto záchranné stanice, ktoré patria priamo pod Štátnu ochranu prírody, čiže sú štátne. Podobný podobný status majú aj záchranné zariadenia, ktoré patria pod správy národných parkov. Čiže tu sú v podstate taká skupinka, že štátne. A potom je druhá skupinka, ktoré sú vlastne neštátne. To sú buď nejaké občianske združenia, alebo jedno zariadenie je na východnom Slovensku, funguje aj pod Univerzitou veterinárneho lekárstva. Potom je nejaké centrum voľného času a to sú vlastne neštátne, ktoré dostávajú dotácie alebo teda nejaký príspevok prostredníctvom Štátnej ochrany prírody na fungovanie a vlastne tam sa o to starajú nejakí dobrovoľníci, ktorí väčšinou majú iné zamestnanie a toto robia popri zamestnaní. Čiže takýchto externých zariadení je asi osem v rámci Slovenska. A čo sa týka tých štátnych, tých je trochu viac. Tých je momentálne dokopy 19 v rámci Slovenska, čiže dokopy sme na čísle nejakých 26.

JD: A povedal si pred chvíľou, že menšie/väčšie. Nechcem od teba úplne že exaktné číslo, ale minimálne tú najväčšiu a najmenšiu, ktorú poznáš. Aby sme si vedeli trošku predstaviť, aké veľké rozdiely môžu byť alebo možno ani nie sú.

MA: No ešte dôležité je povedať, že vlastne každé toto záchranné zariadenie tým, že vyplýva jeho status z legislatívy, tak ono musí mať na svoju prevádzku aj súhlas príslušného okresného úradu. Čiže nie je to len tak, že niekto teraz príde, zmyslí si, že idem byť záchranná stanica a idem zachraňovať zvieratá, ale naozaj musí splniť nejaké podmienky administratívne, personálne a tak ďalej. A musí mať v konečnom dôsledku súhlas od úradu a až vtedy môže fungovať ako záchranná stanica. A čo sa týka nejakej takej najväčšej alebo jednej z takých najstarších staníc, ktoré fungujú teraz nedávno pred asi dvoma rokmi oslávili okrúhle dvadsiate výročie, je Záchranná stanica v Zázrivej. Tá je taká pomerne známa. To je vlastne súkromná stanica. Ale jedna z dá sa povedať takých najlepších a najlepšie vybudovaných, kde v konečnom dôsledku končí dosť veľa prípadov v rámci Slovenska už na rozlietanie alebo na vypustenie, pretože majú jedno z najlepších vybudovaných priestorov. Čiže to by som povedal, že je asi taká ukážková skriňa, kde aj keď potrebujeme niečo ukázať, že ako to funguje, tak sa ide do tohto zariadenia. A potom ten, na druhej strane sú nejaké zariadenia menšieho charakteru, to sú naozaj tie takzvané chovné stanice, ktoré majú jednu/dve voliéry, kde naozaj slúžia len na poskytnutie tej prvej pomoci, respektíve umiestnenie toho živočícha na jeden deň. To sú väčšinou pri správach chránených krajinných oblastí alebo pri nejakých iných administratívnych priestoroch, kde vlastne ľudia majú kontakt v regióne na toho človeka alebo na tú organizáciu, donesú tam nejakého zraneného živočícha, donesú ho tam večer. Čiže aby to človek nemal nikde v kancelárii alebo doma v klietke v prenoske, tak sú nejaké priestory, kde sa dá na tých pár hodín umiestniť aspoň dočasne a hneď, keď je priestor a čas hneď na druhý deň už putujú do toho nejakého väčšieho zariadenia.

JD: Keď stretnem v prírode osamelé mláďa, ktoré je možno poranené alebo je jednoducho samé, čo mám robiť?

MA: Niekedy je najlepšie riešenie, že nerobiť nič, lebo keď je to mláďa nájdené niekde na tráve pod kríkom, ono sa zdá, že "Ježiš" chúďatko osamotené teraz musím mu pomôcť, lebo určite sa mu niečo stane. Ale pokiaľ nie je viditeľné zranenie, že je to vyslovene mladý vtáčik, ktorý tam len tak poskakuje, neleží naboku alebo nemá zavreté oči alebo netečie z neho krv, je pravdepodobne v dobrom stave, sedí, kuká a čaká, kedy mu prinesú rodičia potravu. Čiže akonáhle by sme ho zobrali, že síce je chúďatko malé, ale idem mu pomôcť, tak my to vždy prirovnávame a vysvetľujeme, že no predstavte si, že ide dieťa s rodičom na ihrisko, teraz príde cudzí človek, zbadá, že jej, opustené dieťa, lebo rodič sedí na lavičke, tak ja ho vezmem, dám ho do detského domova. No akože o to dieťa sa tam vedia postarať, v tom detskom domove, ale asi to nie je to ako keď sa oňho stará rodič. Čiže to my sa snažíme vždy ľuďom vysvetľovať, keď volajú, že nechajte ho tam, alebo sledujte chvíľu postojte, pozrite sa, či tam nejaký vtáčik okolo nelieta, lebo síce vyzerá, že je osamotený, ale rodičia sú okolo. Oni sa zvukom skontaktujú, aj keď to mláďa nečviriká, ten rodič, keď priletí s potravou, lebo nie vždy to tam vie potravu si získať v blízkosti, musí niekedy letieť na väčšie vzdialenosti, ale akonáhle už má potravu, vydá nejaký zvuk, začviriká, mláďa, počuje, vidí, otvorí zobák a vtedy už priletí a stará sa. Len akože nám ako ľuďom to príde, že samostatný vtáčik, chudák, treba mu pomôcť.

JD: A platí alebo neplatí taká veta, že ak chytím holými rukami nejaké mláďa, tak ho potom matka odvrhne?

MA: Platí, ale iba v prípade cicavcov. Vtáky v podstate nemajú dobre vyvinutý čuch, čiže v prípade vtákov je to úplne nerelevantné, takže kľudne to ľuďom odporúčame vždy, keď nájdem mladého vtáčika, nie je dobré ho nechať na zemi. Ak sa dá chytiť, radšej ho vyložiť na nejaký múrik, na krík a tak ďalej, tým vtákom to nevadí, keď ho chytíme, lebo tým, že nemajú dobre vyvinutý čuch, tak rodičia vôbec nezistia, že niekto s ním manipuloval. V prípade cicavcov, už keď sú ježkovia, zajačiky, veveričky mladé, vtedy už by sme sa ich nemali dotýkať, pokiaľ vyslovene zase nie sú zranené, že ich treba stadiaľ zobrať, radšej nechať tak nedotýkať sa, odísť pomaličky preč a nechať ich tak, lebo v prípade cicavcov tým, že cicavce majú dobre vyvinutý čuch a aj sa riadia čuchom, tak akonáhle by sme chytili nejakého malého ježka, veveričku, zajačika, tak už tí rodičia by tam cítili cudzí pach a už by sa o neho prestali starať. Čiže treba rozlišovať, v prípade vtákov bez problémov, manipulácia sa dá vyložiť na krik, na múrik, na rímsu niekde do bezpečia neni problém, ale v prípade cicavcov nie.

JD: No ja som ťa dnes pôvodne chcel predstaviť ako riaditeľa sekcie projektov. Ty si ma opravil, že teda nie si riaditeľ, ale že si zamestnanec. Tak nám skús teda zamestnanec povedať, že čo konkrétne robíš?

MA: Moja pozícia v rámci Štátnej ochrany prírody je v tom a ako riaditeľ sekcie projektov, že v rámci Štátnej ochrany prírody mám na starosti zháňanie financií alebo administráciu projektov. Čiže písanie projektov na získavanie financií pre realizáciu rôznych opatrení v rámci Štátnej ochrany prírody a získavanie teda mimorozpočtových zdrojov, ako sa to oficiálne nazýva. A práve jedna z vecí, kde zháňame financie z mimorozpočtových zdrojov, je aj táto agenda prevádzky chovných rehabilitačných staníc, dobudovanie staníc a teda získavaní financií aj na tento účel. Samozrejme, tých projektov, čo Štátna ochrana prírody rieši, je veľa, je tam od vybudovania nejakých ostrovov pre hniezdenie vtákov, cez manažment mokradí a tak ďalej. To by sa dalo tiež veľa porozprávať. Ale akože jedna z agendy je aj práve tieto záchranné stanice.

JD: No a teraz si povedal, že čo všetko by sme za tie peniažky chceli a potrebovali spraviť, vybudovať a mať. Ale ešte pred tým je a to je moja otázka, že kde tie peniažky vôbec zháňaš?

MA: No sú rôzne výzvy. Teraz nedávno sme, sa nám podarilo aj získať financie z Environmentálneho fondu napríklad, to je vlastne tiež organizácia zriadená Ministerstvom životného prostredia, ktorá takéto dotácie poskytuje, nielen teda pre Štátnu ochranu prírody, ale aj pre iné subjekty, kde je zverejnená nejaká výzva, nejaké podmienky, za ktorých tie financie je možné získať alebo teda žiadať. Samozrejme, ako pri každom projekte prebieha nejaké hodnotenie, či splnil formálne náležitosti a tak ďalej a tak ďalej. Na konci je nejaké rozhodnutie priklepnutie financií.

JD: A to je ten lepší prípad (smiech).

MA: Jasné, sú aj prípady, keď tie peniaze nie sú priklepnuté, ale tak zase potom sú iné projekty, štrukturálne fondy a tak ďalej. Akože tých zdrojov je v podstate veľa, len je problém alebo teda je časovo náročné vôbec napísať nejakú žiadosť a tak ďalej. Akože nás na sekcii projektov je viac, samozrejme to nepíšem ja osobne, ale máme tam viacej ľudí a tieto hendikepované živočíchy tiež vyžadujú pomerne veľa financií, keďže ako som spomenul, Štátna ochrana prírody je vlastne zodpovedná v rámci Slovenska za koordináciu tejto úlohy, čiže aj financovanie alebo teda nie financovanie úplné, ale čiastočný príspevok aj pre tie externé záchranné zariadenia.

JD: Stáva sa vám aj niečo ako je sponzor alebo jednorázový finančný dar od fyzickej osoby? Alebo takéto niečo? Také milé prekvapenie finančné?

MA: No áno, teda nám v rámci Štátnej ochrany prírody ani nie, lebo tým, že my sme štátna organizácia, tak každý to tak berie, že však to je štátna organizácia, majú dosť peňazí, tí nepotrebujú nič, aj keď akože nie vždy to tak je. Ale skôr podporu týmto spôsobom sa snažia získať práve tie neštátne zariadenia, ktoré to robia dá sa povedať z presvedčenia a zo svojho záujmu pretože založili tú chovnú stanicu alebo to občianske združenie, ktorého náplňou je prevádzka takéhoto zariadenia práve s tým účelom, že ich to baví, chcú to robiť. Záleží im na tom, aby sa čo najviac živočíchov dostalo k dobrej starostlivosti, aby sa ich čo najviac vypustilo do voľnej prírody. Čiže oni to založili teda s týmto cieľom, majú popritom väčšinou iné zamestnanie, čiže toto robia popri robote. A to, čo som spomínal, že my cez štátnu ochranu prírody im dávame nejaký príspevok, tak to je vlastne len ten základný príspevok na ani nie že na činnosť, ale na to, aby mali zabezpečené veterinárnu starostlivosť pre tie živočíchy, krmivo pre tie živočíchy a možno nejakú základnú réžiu. Tento rok sa nám podarilo tie financie, ktoré im poskytujeme asi zdvoj- alebo strojnásobiť oproti predošlým rokom. Našťastie sa to podarilo.

JD: Super, klobúk dole.

MA: Som šikovný (smiech).

JD: Áno.

MA: Takže akotak si trošku vydýchli, ale napriek tomu vlastne musia zháňať ešte financie na to, aby dobudovali tie voliéry, aby rozšírili kapacity, aby si zohnali financie aj na mzdy pre nejakých dohodárov alebo nejaké odmeny a tak ďalej. Čiže to, čo dostávajú od štátu prostredníctvom Štátnej ochrany prírody je len časť a všetko ostatné si musia zháňať sami. A tam práve nastupujú títo sponzori. Čiže niektorí ako spomínaná Zázrivá už majú celkom dobre rozbehnutú túto sieť. Napriek tomu musia sa stále oháňať, aby teda tých sponzorov si udržali. Čiže nie je to len tak, že mám sponzora a mám vybavené na desať rokov dopredu. No tak to žiaľ nefunguje. Ale musia si zháňať na to, keď chcú fungovať stále lepšie a lepšie, tak buď písať projekty alebo teda zháňať sponzorov.

JD: Niekoľkokrát sme už aj ty a ja použili slovo živočíchy. Poďme to možno trošku konkretizovať.

MA: Dobre (smiech). Ono sa to tak volá, že chovná stanica, rehabilitačná stanica pre hendikepované živočíchy, to tak používame. Ale akože pod tým pojmom živočíchy sa schováva, drvivá väčšina sú vtáky. Ako sme už spomínali vlastne vtáky sú chránené a všetky vtáky sú chránené.

JD: To sme spomínali ešte pred, ešte pred nahrávaním. A to je, to ja som povedal, že teda Michal toto určite musíš povedať. Takže všetky vtáky na Slovensku okrem..

MA: .. mestského holuba..

JD: .. mestského holuba sú chránené.

MA: Áno majú taký status ako chránené živočíchy. To znamená, že máloktorý človek to vie. A to sa často stretávame s ľuďmi, že nám volajú, teda že našli sme nejakého vrabčeka alebo sýkorku so zlomeným krídlom alebo drozda, že to asi neriešite, lebo to nie je chránené. Tak hneď nastupuje prednáška, že všetky vtáky sú chránené. Samozrejme, poskytuje sa im starostlivosť, pretože majú status chráneného živočícha, takže aj keď je to ľudovo povedané nejaký malý vrabček, ktorého dakedy sa vo veľkom strieľali alebo likvidovali alebo trávili, lebo žrali veľa zrna. Momentálne je situácia naozaj, že všetky vtáky sú chránené. Čiže možno aj z toho dôvodu je najväčšie percento tých živočíchov, ktoré sa dostávajú do týchto záchranných staníc vtáky, potom menšie percento sú rôzne cicavce, ježkovia, veveričky, plchy napríklad, to sú chránené živočíchy. A potom ešte menšie percento, ale to je naozaj zriedkavé, sa občas stane aj nejaké obojživelníky alebo plazy, nejaké žaby a tak ďalej. Ono sa často dostávajú kvôli tomu, že tieto subjekty, tie občianske združenia, ktoré sme spomínali, že prevádzkujú nejaké záchranné stanice, tak tým, že sú environmentálne zamerané, tak robia vo svojich regiónoch aj nejaké akcie pre verejnosť s dobrovoľníkmi, napríklad prenos žiab cez cesty, to je známa téma, že na jar, keď tiahnu žaby z jednej mokrade do druhej a prechádzajú cez nejakú cestu, tak častokrát sú prejdené autami. Čiže tieto občianske združenia potom robia aj takéto aktivity okrem iných a vlastne tým pádom sa občas stane, že nejakú nejakého jedinca, žaby alebo aj hada nájdu a tým, že je v zlom stave, musia ho nechať u seba na pár dní, aby sa dostal do lepšej kondície. Čiže aj takéto živočíchy.

JD: Vidíš, keď hovoríš had. Všetky slovenské hady sú chránené?

MA: Áno, všetky, všetky hady sú považované za chránené. Čiže aj keď človek nájde hada, ktorý mu ide cez cestu, netreba na neho vyťahovať palicu, lebo je to chránený živočích. Takže treba ho nechať žiť. On sa odplazí do bezpečia.

JD: A čo sa stane a teda viem, že teraz hovorím asi o štátom nechránenom zvierati, keď ja napríklad ako tu mám na tričku - diviaka. Autom, žiaľ, prejdem diviaka, príde k zrážke, nechcel to ani diviak, fakt som sa tomu chcel vyhnúť aj ja. Stalo sa to. Ja by som, chvalabohu, klopem, nemám takú skúsenosť, ale keby áno, tak by som volal políciu. Čo sa deje následne.

MA: Dobre spravíš, že voláš políciu.

JD: Dobre spravím a vy ako Štátna ochrana prírody nejakým spôsobom do toho zasahujete, ste prizvaní? Alebo keď zrazím nejakého vtáka, ste vtedy prizvaní a policajt vie, že ide o chránené zviera, lebo všetky vtáky na Slovensku okrem holuba sú chránené a policajt to vie a volá potom hneď vám?

MA: Snažíme sa, aby to vedeli. Aj teda policajti. Sú rôzne školenia, ktoré absolvujú a ktoré robíme a vzájomne si vymieňame informácie. Ale v podstate zásada je taká, že existuje tá linka 112 a my pravidelne aktualizujeme kontakty na tejto linke 112, kde majú kontakty na všetky tieto záchranné stanice. A tí koordinátori 112-ky väčšinou vedia, v ktorom regióne kto pôsobí a vedia, aký je prípad a koho kedy majú volať. V prípade dopravných nehôd tak isto majú aj zoznam aj na 112 majú zoznam poľovných združení a poľovných hospodárov. Čiže v prípade, keď niekto spôsobí dopravnú nehodu alebo teda stane sa dopravná nehoda, že zrazí nejakú zver, ktorá nie je chránená, čiže spomínaný diviak, srnka, jeleň. Nie sú to chránené živočíchy. Podľa našej legislatívy slovenskej majú status, že sú poľovná zver, čiže za tú zodpovedajú v podstate poľovníci. Čiže keď sa stane takýto prípad, policajt by mal vedieť, že prizve nejakého miestne príslušného poľovného hospodára alebo človeka, ktorý príde a oni si v podstate sú povinní toho diviaka aj odpísať z ich štatistík, že teda majú o jedného diviaka v revíri menej, lebo skončil na ceste. Keď by zrazili nejakú vydru, ktorá je chránený živočích alebo nejakého iného chráneného živočícha, tak vtedy už nastupuje Štátna ochrana prírody alebo niekto z týchto chovných rehabilitačných staníc, ak je, ak je taký, že je uhynutý a už nežije, vtedy v podstate nemusí zasahovať záchranná stanica, ale niekto iný z v rámci Štátnej ochrany prírody, lebo tomu už netreba poskytnúť prvú pomoc, ale tým, že je chránený živočích, tiež by ho nemal len tak niekto s ním manipulovať. Ale ak ešte žije, tak vtedy mu treba poskytnúť prvú pomoc. A samozrejme vtedy skončí v nejakej takejto záchrannej stanici.

JD: Pomoc v ohrození. To je naša dnešná téma tu v Zverissime a po krátkej pauze sa s Michalom budeme rozprávať ďalej. Nezabudnite nás sledovať na YouTube, Instagrame a Facebooku. O chvíľku sme späť.

reklamný odkaz: Nové pamlsky Mr. Bandit s vysokým obsahom mäsa alebo rýb sú snom každého psieho nezbedníka. Je to jemná a ľahko stráviteľná maškrta, ktorá sa skvele hodí ako odmena pre vášho miláčika. Maškrty Mr. Bandit nájdete v každom dobrom PET shope.

JD: Vitajte späť u nás v štúdiu v Banskej Bystrici. Počúvate, pozeráte Zverissimo. Sme po krátkej prestávke a s Michalom sa rozprávame na tému Pomoc v ohrození. Michal, ja by som sa ťa rád opýtal také niečo, čo sme vlastne opomenuli, že ako si sa dostal k tomu, čo robíš?

MA: No v podstate som sa tomu venoval nejakým spôsobom od malička. Začal som sa .. no odmala od malička, asi to bolo myslím, že koncom základnej školy som sa tak nejak začal venovať, že by bolo treba sa venovať nejakým zvieratkám. Od malička som mal rád zvieratka, čiže začínal som v podstate ako sokoliar starostlivosťou o nejaké dravce, výcvikom a tak ďalej. A časom to prešlo k tomu, že už ma až tak prestalo baviť cvičiť tie dravce. Ale tým, že nám ako sokoliarom nosili ľudia práve tieto zranené tým, že vedeli, že sa tomuto venujeme, tak som nejak sa presmeroval z toho výcviku na skôr tie hendikepované živočíchy a v podstate odvtedy som sa nejak tak ja začal venovať starostlivosti o poranené živočíchy a namiesto výcviku skôr sa venovať ich liečeniu a vypúšťaniu do prírody.

JD: Aha, lebo to si mi doteraz nepovedal. Takto si to nešpecifikoval. Si sem prišiel ako skromný, neriaditeľ, iba zamestnanec. Rozprával si tu o tom, že zháňaš prachy, ale nepovedal si to, že ty ich dokážeš zachrániť.

MA: No áno, snažíme sa v rámci bystrického..

JD: Skromnosť. Skromnosť bokom. Zverissimo je o tom, že si sem pozývame ľudí, ktorí majú právo sa pochváliť. Michal, chváľ sa.

MA: Akože áno, v rámci bystrického regiónu riešime aj tieto veci, takúto priamu pomoc tým živočíchom a teda od tej základnej školy už sa tomuto venujem a nejak ma to nie a nie opustiť.

JD: Super. Rozprávali sme sa už o tom, ako taká záchranná stanica vyzerá. Ty si Zázrivú použil ako výkladnú skriňu. Poďme možno trošičku hlbšie do toho, čo si mám predstaviť. Vojdem do nejakého areálu, kde počujem tie vtáky, vidím tie vtáky, má to nejakú exteriérovú voliéru, prípadne voliéry a je tam nejaká administratívna budova. Je tam nejaká záchranná akože malá nemocnica alebo takéto niečo? Správne si to predstavujem? Zastav ma, ak rozprávam zle.

MA: To je ten ideálny stav. A to sú tie výkladné skrine, ktoré takto nejak podobne vyzerajú, s jediným rozdielom, že v podstate nevojdeš do areálu sám. To nie sú ako zoologická záhrada, že tam človek príde a prechádza sa tam a pozerá si jednotlivé voliéry a zvieratká, ktoré tam sú. Tým že cieľ je liečiť, tak to je niečo ako nemocnica, čiže je tam vstup povolený len so sprievodcom, respektíve s tým človekom zamestnancom.

JD: Tak som si to aj predstavil. Možno som to ďalej hlúpo popísal, ale je mi jasné, že sa tam nechodia prechádzať rodiny s malými deťmi, že a pozri toto je jastrab.

MA: Môžu sa, ale musia mať akože, musia mať tohto sprievodcu so sebou. Čiže sú tie telefónne čísla na tie jednotlivé stanice dostupné na našej stránke Štátnej ochrany prírody www.sopsr.sk. Tam je pomoc živočíchom alebo nejaký taký link tam je a tam je zoznam aj mapa všetkých týchto staníc, aj adresár, aj kontakt na všetkých.

JD: A prečo im to dovolíte?

MA: Tým ľuďom? No je to také v podstate edukačné, lebo to je ten najlepší spôsob, že keď príde rodinka s deťmi, tak väčšina vo všetkých oblastiach tá výchova a vzdelávanie ide cez tie deti. Tie deti už od malička potom pochopia, že čo vlastne človek k tým zvieratám robí, ako k tým zraneniam došlo. A potom aj na tých rodičov, starých rodičov, známych vedia vplývať, že pozor, toto nerobme, lebo som bol v takej záchrannej stanici. Videl som tam sokolíka, ktorému chýbalo krídelko alebo mal zlomené krídelko, akurát sa liečil a spôsobilo to nejaké postrelenie. Tak teraz budem všetkým kamarátom hovoriť, že nemôžte strieľať vtáčiky a tak ďalej. Čiže tieto návštevy týchto staníc sú hlavne zamerané alebo sú používané pre takú tú ekovýchovu alebo vzdelávanie verejnosti.

JD: Keď zavolám zajtra do tej Zázrivej, nájdu mi termín, kedy tam môžem s mojimi deťmi prísť a niekto nám to takto celé vysvetlí. A moje deti, pardon za výraz, s otvorenou hubou budú odtiaľ odchádzať poučené a ja úplne nadšený.

MA: Je to dosť možné.

JD: Wau, to je super. Tiež si myslím, že Zverissimo je tu aj na to, aby sme si povedali takéto veci, ktoré sú pre teba možno úplne bežné, ale pre mňa ako pre otca dvoch malých detí, ktoré milujú zvieratá, je toto úplná novinka a okamžite to idem spraviť.

MA: Akože nie všetky stanice to umožňujú.

JD: Tomu rozumiem a preto sa pýtam na tú Zázrivú, lebo je to akože mne pomerne blízko a tiež z toho nechcem robiť nejakú atrakciu, ale ak tam človek ide s pokorou s dvomi deťmi práve preto, aby ich nejakým spôsobom tam niekto vychoval, tak si myslím, že že táto informácia tu zaznieť mala a ďakujem, že si ju povedal.

JD: Teraz som si teda predstavil ako to tam vyzerá a oprav ma, ak sa mýlim, tak nie každý vtáčik papá to isté. Čiže čím? Čím ich tam kŕmite? Ako to celé funguje, kto to financuje a tak ďalej a tak ďalej?

MA: No ako je to aj v tejto oblasti pomerne zložité a je to hotová veda, pretože každý vták, tak ako aj živočích, lebo sú tam aj ježkovia, ktorí zase žerú niečo iné, veveričky žerú niečo iné. Plchy žerú niečo iné. Aj medzi vtákmi sú dravce, ktoré sú vyslovene žerú mäso, čiže sú mäsožravé. Tým, že sú to dravce, tak si chytajú nejakú svoju potravu aj vo voľnej prírode, iba mäsitú, čiže živia sa mäsom. Potom sú spevavce, ktoré zase žerú len zrno, sú rôzne hmyzožravce, alebo teda zrno a semená, sú rôzne hmyzožravce, ktoré zase žerú hmyz. Čiže v tej chovnej rehabilitačnej stanici sú práve preto ľudia, ktorí musia byť nejakým spôsobom vzdelaní, že vedia, ktorému živočíchovi, ktorému vtákovi, akú potravu dať, či sú to múčne červy, cvrčky. V prípade mláďat sú to vyslovene nejaké kašičky špeciálne, ktoré sa buď dajú kúpiť, alebo sa musia namiešať. Čo sa tým mláďatám sa musia dávať v pravidelných intervaloch. Tým, že to je ako malé dieťa, keď to tak porovnám, možno nevhodne, ale tiež musí jesť každú chvíľu, aby rástlo. Už dospelý keď je jedinec, ktorý je poranený, okrem toho, že mu treba dávať lieky, tak čo sa týka krmiva, stačí mu možnosť dať raz za deň, ale keď sú mláďatá, tak tie majú rýchly metabolizmus, čiže tým sa musia kŕmiť niekedy každú hodinu, každé dve hodiny v nejakých menších dávkach. Tak isto keď je ten živočích podvyživený, že môže to byť možno veľký orol, ale nájdený v zlom stave, čo sme spomínali, že je na nejakej jednotke intenzívnej starostlivosti, tak ten takisto musí dostávať možno aj niekedy injekčne nejaké lieky alebo tekutú stravu, keď je na tom veľmi zle s nejakou sondou do žalúdka a tak ďalej. Čiže je to naozaj hotová veda a nie každý to vie.

JD: A kedy človek má, alebo priam až musí zavolať na záchrannú stanicu a kedy, a to mi povedz ty z praxe nejaké prípady, kedy ľudia si myslia, že robia naozaj to, čo najlepšie môžu, volajú vám a vy im vysvetlíte, že to ale voláte úplne mimo misu. Takže kedy volať a kedy nevolať?

MA: Čo sa týka volania, akože nič zlé s tým nespravia, keď zavolajú v každom prípade. Ak majú pocit, že treba zvieraťu pomôcť, tak nie je problém zavolať a z tej záchrannej stanice ich vždy už usmernia. Väčšinou to funguje tak, že máme v dnešnej dobe, každý má smartfón alebo čokoľvek, nejaké zariadenie, ktorým dokáže toho živočícha/vtáčika odfotiť. Takže väčšinou ľudí poprosíme, odfoťte ho, pošlite esemesku, podľa toho, čo bude na tej fotke, tak vás budeme ďalej inštruovať. Čiže oni vždycky pošlú fotku. A na tej fotke už vidieť, že čo je to za dravca, či je to dravec, či je to vták, či mu treba pomôcť, či mu netreba pomoc. Lebo ľudia si často aj mýlia, že máme tu, našli sme orla. Nakoniec je to malý dážďovník, lebo proste má to zahnutý zobák, má to pazúriky a ľudia si myslia, že našli nejakého strašne vzácneho vtáčika, ktorý žere mäso aj ho kŕmia mäsom. Nakoniec je to akože dážďovník, ktorý žere hmyz. Takže niekedy je lepšie naozaj zavolať a počkať si, vypýtať si tie inštrukcie ako iniciatívne konať a zobrať ho domov a až potom volať. Samozrejme, keď vidieť, však už ľudia vidia, že či ten.. ak leží naboku, ťažko dýcha alebo kvapká z neho krv, alebo má nohu v úplne inom tvare, ako by mal mať. Má ju za hlavou a mal by mať pod sebou. Tak vtedy už je treba konať. Vtedy už je lepšie ho zobrať a dať niekde preč, alebo keď leží na slnku, priamom slnku bez pohybu, tak radšej ho zobrať, dať niekde do tieňa, ako pomôcť..

JD: .. a kontaktovať.

MA: A kontaktovať samozrejme.

JD: Vieš čo, chytím sa toho, čo si pred chvíľkou povedal, že "a mám pocit, že bohvie akého vzácneho vtáčika som tu našiel". Existuje niečo ako spoločenská hodnota a to je, to je terminus technicus, o ktorom som ja dodnes samozrejme nevedel, lebo však nemám prečo. Skús nám o tom niečo povedať. Mňa to dosť teda fascinovalo.

MA: No spoločenská hodnota, ako si povedal, je terminus technicus. To je Zákonom o ochrane prírody a k tomu sú nejaké vyhlášky, je definované, že každý chránený živočích má definovanú svoju spoločenskú hodnotu. To je vlastne vyčíslená nejaká suma v eurách, ale nie je to nejaká trhová hodnota, že koľko ten vták, živočích, had, žaba stojí, za koľko sa dá kúpiť, ale je to hodnota, ktorú vyjadruje pre spoločnosť, že akú hodnotu má pre Slovenský štát.

JD: Ale stále hovoríme o hodnote..

MA: .. jedného jedinca, živočícha.

JD: Ale je to suma, je to číslo?

MA: Je to číslo, ale je to nejaké imaginárne číslo. Za to číslo by nikdy nedostal tú sumu, keď by ho niekde predal.

JD: Rozumiem, tak potom prečo je tam tá suma?

MA: To je tá suma kvôli tomu, že sa používa hlavne pri nejakých konaniach, keď je ten konkrétny druh alebo teda jedinec z toho druhu poškodený a už sa rieši trestný čin alebo poškodenie alebo priestupok a tak ďalej. A vtedy sa vlastne používa tá spoločenská hodnota, keďže na Slovensku tak máme nastavenú legislatívu, že sa potrebuje v prípade porušenia predpisov identifikovať, že k akej škode došlo, či to je škoda, malá, veľká, veľkého rozsahu a tak ďalej. Vtedy sa používa, koľko jedincov bolo poškodených tou činnosťou, či to bolo v chránenom území a tak ďalej, lebo sú nejaké koeficienty a postupy, že tá spoločenská hodnota sa ešte dá zvýšiť alebo znížiť a tak ďalej, čiže na to sú celé metodiky, postupy a tak ďalej. Ale vlastne vyjadruje tú hodnotu toho druhu pre spoločnosť, čiže je to spoločenská hodnota za jedinca.

JD: A čo vás ako ŠOP-ku alebo aj tieto záchranné stanice čaká v lete? Je to pre vás najsilnejšia časť roka?

MA: No už v podstate teraz beží sezóna. Väčšinou je to práve sezóna mláďat, kedy je tých telefonátov v priebehu dňa najviac. Samozrejme, sú regióny ako Bratislava alebo veľké mestá, Košice, kde ľudia volajú kvôli každému prípadu, čiže tam majú niekedy desiatky výjazdov za deň v týchto veľkých mestách kvôli všetkému možnému. A na jednej strane je to dobre, lebo tie čísla z roka na rok stúpajú a je to aj tým, že ľudia si viac všímajú veci okolo seba. Čo je teda pozitívne, že im záleží aj na prírode. Napriek tomu, že žijú vo veľkom meste, tak sú im na tej prírode záleží a aj týmto spôsobom sa to prejavuje. A sú zase regióny nejaké vidiek alebo miesta, kde nie sú veľké sídla. Tam zase sa skôr do týchto záchranných staníc dostávajú nejaké lesné druhy, ktoré nájdu ľudia pri potulkách prírodou. Čiže je to v rámci regiónu, v každom regióne inak. Ale v tých veľkých mestách je najväčší problém, že tam je tých živočíchov najviac.

JD: Rozumiem. Takže budem držať palce, aby to leto bolo čo najpríjemnejšie z tohto pohľadu. Máme tu nejaké časové mantinely. Budem to musieť pohnať ku koncu, ale chcem sa ešte opýtať samozrejme na také niečo akože na nejakú pikošku, že aké, ak to vôbec vieš povedať, aké najvzácnejšie zviera sa na Slovensku podarilo takto zachrániť?

MA: No samozrejme to závisí od toho, že akú má početnosť daný druh vo voľnej prírode. Od toho sa odvíja aj spomínaná spoločenská hodnota. A vlastne čím je menej tých jedincov v rámci populácie na Slovensku, tým je vzácnejší. Tak z takých najzaujímavejších prípadov bolo, bolo to aj v tomto roku, sa podarilo na západnom Slovensku vyliečiť otráveného alebo teda priotráveného orliaka morského, ktorý bol teda zožral nejakú otravnú návnadu. Keďže v tom regióne sa dlhodobo dochádza k tomu, že sú vykladané otrávené návnady. A často sú nachádzané otrávené vtáky. Tento, našťastie orliak morský bol len priotrávený. Podarilo sa ho našťastie v tej záchrannej stanici na Záhorí dostať z najhoršieho vonku, vyliečiť a v podstate napriek tomu, že po otravách sa málokedy podarí dať živočícha do pôvodného stavu a vypustiť ho, tak tu sa to podarilo. Čiže to bol jeden z takých zaujímavých prípadov, ktorý naozaj skončil šťastne. Čiže orliak morský. Je to jednak najväčší dravec na Slovensku, ktorý žije a o to to bolo zaujímavejšie, že sa ho podarilo z pomerne ťažkého stavu dostať a vypustiť.

JD: Tak nech je takýchto prípadov stále viac a viac. Ďakujem ti veľmi pekne za krásny rozhovor a ďakujeme, že si prijal pozvanie sem k nám do Zverissima.

MA: Ďakujem aj ja.

JD: Milí naši dvojnožci. Máme za sebou už spoločný rok plný perfektných epizód, zaujímavých tém a fascinujúcich hostí. Ďakujeme vám za nastražené uši a za všetku podporu, bez ktorej by náš podcast nemohol existovať. Aby sme si aj my mohli užiť slnečné prázdniny, naordinovali sme nášmu podcastu letnú prestávku. Užite si spoločné dobrodružstvá a nezabudnite, že sa čoskoro znovu stretneme, aby sme pokračovali v tejto nezabudnuteľnej jazde. Hurá na prázdniny! Počujeme sa opäť v septembri.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.