S01 E28 Cica mica, ako sa máš?

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Sme opäť tu u nás v štúdiu v Banskej Bystrici a pri mne sedí moja dnešná hostka, ktorá je veterinárna lekárka a volá sa Veronika Patoprtstá. Veronika, ahoj.

VP: Čau.

JD: S Veronikou sa dnes budeme.. Veronika je mimochodom veľmi zábavný človiečik, takže teším sa na to, ako tento rozhovor bude vyzerať.. A naša dnešná téma je Cica mica, ako sa máš? Takže už tí bystrejší z vás asi pochopili, že sa dnes budeme rozprávať o mačkách, o chove mačiek, o špecifikáciách mačiek, o tom, či sa dá mačka vôbec vychovať, vycvičiť. Prečo sú niektoré mačky aktívnejšie v noci a potom cez deň vylihujú. Dokonca aj to, že prečo sa mačky boja uhorky. Ale poďme pekne poporiadku. Veronika, prečo mačky? Kde to má nejaký svoj začiatok?

VP: No, tak mačky v podstate boli moja srdcovka už od detstva, lebo sa mi na nich strašne páči, že sú také uletené a také crazy a majú proste taký svoj život a nenechajú sa skrotiť. Takže to bolo proste úplne, že od detstva som mala mačky. Bývali sme v rodinnom dome, proste tie mačky sú tam furt socializovali, furt som ich naťahovala, tak sa mi nejak zapáčili, že odvtedy mi to tak prischlo.

JD: Potom si pravdepodobne, keďže si veterinárna lekárka aj ďalej študovala.

VP: Áno, áno. Začala som študovať na univerzite v Brne, kde som ukončila štúdium v roku 2012 a odvtedy v podstate robím psy a mačky, ale hlavne teda na tie mačky sa zameriavam.

JD: Aj nejaká špecifikácia v rámci toho, že čo tým mačkám robíš alebo ošetruješ?

VP: No najviac ma baví mäkkotkanivová chirurgia a stomatologické zákroky.

JD: Čo je to mäkkotkanivová...

VP: Nádory, sterilizácie, operácie močáku, mliečnej žľazy, kadečo okrem kostnej chirurgie.

JD: A sama máš nejakú mačku doma?

VP: No už bohužiaľ nie, ale rada by som mala znovu. Mala som britskú krátkosrstú a to bola teda naozaj pani kráľovná mačacia.

JD: Prečo? Prečo?

VP: Ona je akože bola úžasná v tom, že ona mala proste svoje také maniere, ktoré bolo treba dodržiavať typu že stravu žerie iba jednu značku, ale rôzne príchute. Vodu teda zásadne pije iba z kohútiku, aj to si teda špeciálne iba z jedného. Lebo iné kohútiky nie sú také zaujímavé a také rôzne proste nuansy mala. No akože nebola to ani na mačku úplne typická osobnosť. Takže dosť mi je za ňou smutno a preto som si teda ešte nenašla náhradníčku, ale dúfam, že raz to príde.

JD: A teda ty asi už aj poznáš také rôzne špecifikácie charakterov rôznych rás. Je to tak?

VP: Tak áno, ako každé mačacie plemeno má nejaké svoje vychytávky alebo nejaké špecifiká. Tak napríklad tie britské oni sú proste také mačky aristokratky, čiže ona si nastaví, že kde sú hranice, ona si nastaví proste, že odtiaľ potiaľ takto ma môžeš chytať už 3 sekundy už je dlho. Alebo proste takáto strava, to je okej, toto už neni okej, to už si strč niekam, hej? Takže podobné veci. No potom mainské mývalie tie sú zase skôr ako pes, že proste tá mačka je taká kľudnejšia, dá sa s ňou ľahšie robiť alebo ragdoll, to je taká pohodová mačka, ale potom tie bengálske trebárs, tak to už podľa názvu spraví riadny bengál doma.

JD: Bengál, áno.

VP: Takže bengálku by som asi nechcela domov. No pokiaľ by som nemala voliéru.

JD: Vieš čo, teraz keď rozprávaš o tých aristokratkách, tak mi napadol vtip o tom, že pes vníma človeka akože tento má škrabká, tento mi dáva žrať, tento ma má rád. To musí byť Boh. A mačka si povie tento ma škrabká, tento mi dáva žrať, tento sa o mňa stará. Ja musím byť Boh.

VP: Presne tak, presne tak.

JD: To mi teraz hneď napadlo.

VP: Áno, to to úplne sedí na mačky a teda obzvlášť na niektoré plemená. Áno, tie obyčkové mačky nie sú vždy takéto úplne, že tie niektoré sú také, akože sa podlíškajú a teda myslia to tak naozaj, ale napríklad tie britské, tie vôbec.

JD: Vidíš a pod váhou tohto, že tie mačky naozaj majú rôzne povahy a charaktery, dá sa vôbec tak paušálne odpovedať na otázku: "Dá sa mačka vychovať?"

VP: No v niečom áno, v niečom nie a nie každá by som povedala, tak ako každá mačka má niektoré veci, ktoré robí stále a majitelia to alebo niekedy to ľudia, ktorí nemajú mačky až tak nechápu. Typu škrabanie alebo ja neviem zhadzuje veci alebo poskakuje po byte. Ale trebárs keď niečo nechceme aby robila, tak teoreticky sa to dá vytrénovať buď tým, že alebo hlavne tým, že trebárs keď niečo robí, tak môže sa na ňu trošku šplechnúť vody, keď to robí, akože nejakým sprejom, ale asi to väčšina mačiek neocení. Takže ja to až tak nerobím, lebo mne sa na tých mačkách páči, že majú proste slobodu a robia si čo chcú a tak to beriem ako to je.

JD: No dobre, ale máš doma nový gauč za 1 800?

VP: Áno, to nie úplne akože super, ale keď chcem teda zamedziť škrabaniu alebo riešiť škrabanie, tak treba tej mačke hlavne zohnať škrabadlo a dať ho na také miesto, ktoré jej vyhovuje.

JD: No, no to je už taká akože pekná teória...

VP: Áno, pekná teória. Ktorá až tak nesedí. Ale však čo si budeme hovoriť.

JD: .. že škrabadlo neškrabadlo a umiestnenie, to je vlastne jedno, pretože ten gauč je najlepšie miesto na škrabanie.

VP: To je síce pravda, ale čo sú na to rôzne také tie spreje a podobné záležitosti, že aby to mačka nerobila. Ja som nezažila ani jeden, ktorý by fungoval, takže asi sa to nedá úplne odnaučiť. Skôr potom ešte môže byť problém pri tých škrabadlách, že niektoré mačky nemajú radi vertikálne škrabanie, že akože neškriabe takto, ale chce škrabať takto. Čiže môže byť chyba aj v tom škrabadle a niekedy stačí obyčajná kartónová krabica a mačka je celá happy z toho a stačí to. No takže asi asi sa tomu nevyhneme úplne na 100%, žeby neškrabala doma veci, lebo moja mala tiež krásne nové drahé škrabadlo za 100 euro, drevené na mieru, kde mám kvety (smiech), ale ten gauč teda už má značné známky poškodenia.

JD: No aj náš, preto o tom hovorím, že škrabadlo, neškrabadlo. My máme doma 3 mačky. Všetko sú to také akože dedinské mačky sa nebojím povedať, také bez papierov a bez toho, že by si tam vedela určiť nejakú rasu. Ale charakter majú a každá z nich má iný charakter a je to pre mňa veľmi zaujímavé. Ja som bol samozrejme taký, my sme mali doma psa. A deti že mačku. Hovorím, že v živote nie, cez moju mŕtvolu. Namiesto toho prišli dva zajace. To som si povedal, že viete čo, po nejakom čase, tak to radšej fakt tú mačku. A potom jedného dňa prišla moja dcéra zo školy. Vonku pršalo, fúkalo. Ona prišla s plačom a v rukách držala také malé klbko. A to bola nejaká nejaká mačiatko, ktoré našla. A ja som rozhodol o tom okamžite, že tá mačka nám ostáva.

VP: Tak si zmäkol (smiech).

JD: Normálne ako, v minulom podcaste som sa rozprával o tom, že psík, či už je to z chovnej stanice alebo je to z útulku, psík si v konečnom dôsledku vyberá toho majiteľa. A ja teda nie som žiadny woodoo týpek, ale naozaj som cítil, že to mača si nás vybralo.

VP: Áno, mačka si vyberá majiteľa, to je úplná pravda.

JD: Preto som aj akoby povolil, že áno. A potom už sa to samozrejme nabaľovalo, nabaľovalo a náš posledný prírastok a to hneď aj potom bude otázka na teba, keď sa tu vykecám. Náš posledný prírastok je mačka z Terchovej, o ktorej sme si mysleli, že to je mačiatko. Bola zranená, tak moja žena ju zobrala k nám domov do Žiliny. Išli sme na veterinu, urobili sme všetky tie úkony, aby teda bola nejak nejak ošetrená a zdravá, kde nám bolo povedané, že to už je dospelá mačka, ale bola naozaj chudučká maličká, 1,6 kilogramu mala, keď sme ju doniesli. Po dvoch týždňoch u nás sa začala pekne hojiť a 2,5 kilogramu, takže trošku aj nabrala. Cíti sa dobre a to je opäť, že nie som woodoo týpek, ale vidím na tom zvierati ako nenormálne je zaviazaná za život a opateru mojej žene.

VP: Áno, akože mačky vedia byť veľmi vďačné, väčšina keď chce. A to vidím aj u nás na klinike. Koľkokrát, keď nám prídu nejaké mačky pouličky, teda niekto ich prinesie a sú v hroznom stave a teraz im tam poskytneme nejakú hospitalizáciu a starostlivosť, teda ešte v spolupráci s jedným občianskym združením a človek to potom vidí, že fakt tie mačky sú úplne iné, že čo predtým boli vystrašené, agresívne, báli sa. Väčšina z nich si potom krásne zvykne a úplne sú, akokeby si to samé tak zaželali, že sem chceme prísť a chceme byť v pohode. A potom je to úžasný pocit, keď to človek vidí, že že ako dobre na tom to zviera je.

JD: Čo potom s nimi robíte ďalej? Aká je ich cesta alebo umiestnenie?

VP: Hľadáme im nový domov, ale to tiež nie je vždy jednoduché, lebo vždy sa snažíme to nakombinovať aj s tými budúcimi majiteľmi, aby tá povaha toho zvieraťa a teda životné nastavenie tých majiteľov a ich povaha s tým sedeli. Lebo samozrejme dať nejaké akčné mačiatko nejakej babičke na dôchodku, ktorá chúďatko sama je rada, že je rada, tak asi nepotrebuje aby jej tam mačiatko lietalo po byte, ale skôr potrebuje nejakú tú starú pani mačku, ktorá si tam niekde leží na vankúši a je jej dobre. Hej, čiže to je niekedy náročné takto nakombinovať. Alebo keď vám prídu majitelia, ktorí alebo budúci majitelia, ktorí prídu, že okej, tak chcem bielu mačku, tak.. To je proste že dobre, ale biela mačka môže byť pekelný démon alebo úplný anjelik, čiže to sa nedá podľa farby ako vyberať a to sa im potom človek snaží tak vysvetliť, že treba tú povahu hlavne pozerať. A či si vy sadnete spolu. Lebo potom sa niekedy stane, že adoptuješ si mačku, povieš si, aká je krásna, super zlatá, milá. Potom začne doma očúravať byt, lebo ona je v strese, ona sa tam necíti dobre, majitelia ja neviem sa hádajú alebo majú štyri malé deti, ktoré naháňajú mačku po byte. Vždy to treba nakombinovať, proste aby si sadol aj jeden aj druhý, aj keď je to len zviera.

JD: Ale je to jedna z otázok, ktoré tu mám, že či to používanie toho mačacieho záchodu je nejakým spôsobom úplne prirodzená vec pre tú mačku, alebo sa to nejak musí naučiť? Alebo ako to je? Lebo ja som bol z toho napríklad veľmi prekvapený, že to u nás a to nechcem zakríknuť, zaklopem, že to u nás pri všetkých troch mačkách úplne prirodzene fungovalo.

VP: Väčšina mačiek to zvláda úplne bez problémov, niekedy sa môže stať, že nie sú na to zvyknuté. Hlavne trebárs keď sú to mačky, ktoré boli od vonkajšej matky, že nemuseli sa to ešte niekde naučiť, ale naučiť ich to je veľmi jednoduché. V podstate treba si zohnať vhodný záchodík a keď už vidím, že tá mačka chce ísť na potrebu, tak ju tam dám. A keď, tak jej dám ešte potom nejakú mlsku, aby si to spojila s niečím príjemným a väčšinou po jednych dvoch razoch akože úplne v pohode tam ide. Čo môže byť problém. Závisí aj teda na veku tej mačky, že niektoré mačky nemajú rady tie vysoké záchodíky alebo s dvierkami, že buď sa tých dvierok bojí, alebo sa bojí tam cez tie vysoké záchodíky akože prejsť, alebo má bolesti nejaká stará mačka, že že preto nejde na tú toaletu. Tiež potom ešte čo býva problém, niekedy majitelia vlastne si vyberú, že chcem, aby mi voňal byt, tak budem mať aromatickú podstielku, čo ale nie každá mačka ocení, lebo jej to trebárs tam vadí. Alebo môže byť problém s charakterom podstielky, Lebo hlavne silikátové podstielky, také tie oni sú také tvrdšie na dotyk, tak to niektorým mačkám môže na nohy vadiť a potom tam nechce ísť na tú toaletu. Čiže tam môžu byť viaceré dôvody prečo, prečo nechce. Ale pokiaľ je to mačka, ktorá je trebárs mačiatko, tak ona sa to veľmi rýchlo naučí, ak nemá nejaký zdravotný problém.

JD: U nás sa to naučili aj tie, ktoré sme mali od úplného mačiatka. Aj táto, o ktorej som hovoril ako o poslednej, ktorá dokonca už vlastne bola dospelá a prišla z externého exteriérového prostredia takmer hory tam tam v Terchovej, ale okamžite to pochopila a naučila sa to. To, čo majú naše mačky spoločné. Čo sa týka režimu, deň a noc, je to, že v noci sú extrémne aktívne a cez ten deň sú vlastne také dosť ako sa hovorí..

VP: Áno, salám, párky.

JD: Salám, párky, presne.

VP: No tak akože mačka je aktívna hlavne večer, cez deň hlavne oddychuje, čiže ona je taký nočný lovec, čiže to sa ťažko odnaúča. Ale dá sa to ošetriť trebárs tým, že človek sa jej viacej venuje cez deň. Buď má rôzne interaktívne hračky, alebo s tým laserovým svetielkom sa s ňou dá hrať. Prípadne tie udičky s rôznymi pierkami a neviem čo, že nech sa na tom vyblázni, lebo niekedy tá mačka sa iba nudí a potom večer proste keď už je odpočinutá po celom dni, tak potrebuje si vybíjať energiu. Alebo ešte keď je to mačka solitér a chýba jej kamarát, tak aj vtedy sa to dá vyriešiť tak, že má ešte druhého parťáka, s ktorým sa pozabáva cez deň a potom večer až tak nešramotí, ale tiež sa to nedá akože úplne na 100% zrušiť.

JD: A ja to ani nehovorím, ani to nehovorím s tým, že by nám to v rodine prekážalo. Skôr je to iba niečo, čo som si všimol, ale vidím to pri všetkých troch, ktoré máme a a ten čas vonku. My bývame na dedine. To znamená, že ja otvorím dvere, mačky vybehnú von a celú noc sú von. Ale vidím na nich, že tá posledná, ktorá prišla je taká, že ešte je opatrná a je taká, akože nájde si niekde miestečko vonku, pozerá a je tam spokojná. Ajvi, naša akoby stredná mačka ju nazvime, tak tá je taká, že sa učí byť lovcom. A potom je tam Chita, naša najstaršia mačka a to je lovec taký. To je akože, niekedy je mi to až ľúto, lebo to nie sú myšky, myši, potkany, ale to sú vtáky, najprv vtáčiky a potom aj vtáky, ktoré na tej záhrade tak akože hľadajú nejakého červíka a odrazu vuuu a hneď je, hneď je žiaľ po ňom. Takže áno, sú to, sú to lovci, každá trošku inak. A teraz si povedala, že keď je mačka solitér a vlastne jej niekto chýba, aké to je, ak sa to dá opäť povedať paušálne, že že ja mám doma mačku. Chcem, alebo nejakým spôsobom je jednoducho na ceste ďalšia. Čo sa udeje, keď sa tieto dve mačky, jedna stará, ktorá už ten dom alebo byt považuje za svoj revír, za svoj zámok a príde druhá, čo sa, čo sa vtedy deje?

VP: No väčšinou samozrejme z toho tie mačky nie sú nadšené a trvá to tak cca dva týždne väčšinou, kým si na seba nejako zvyknú. Ale sú aj také prípady, že si nezvyknú a potom bohužiaľ..

JD: Sú aj také, že si nezvyknú?

VP: Sú aj také, že nezvyknú. Ale dá sa na to nejakým spôsobom pripraviť a to tak, že jednak treba vytvoriť každej z tých mačiek určité zázemie, čiže to sa týka misiek na jedlo, na vodu, toalety. Mačacích záchodíkov by malo byť v domácnosti počet mačiek plus jeden, aby si akože jedna druhej nebránili v tom prístupe. To býva veľakrát problém a na tom môžu potom medzi sebou bojovať. Tie záchodíky by mali byť aj dosť ďaleko od seba, lebo keď sú, že tri takto nasekané päť centimetrov od seba, tak keď jedna mačka, tá domáca, tá, ktorá si chráni svoje teritórium, povie tej druhej, že moja zlatá sem nepôjdeš kakať, to je moje. Tak tá chuderka tak akurát to vyloží pod gauč a je vyriešený problém. (smiech). Tiež je dôležité im potom poskytnúť aj nejaké proste pliešky aj tej ďalšej. Alebo keď sa bojí, tak ju nechať tam, kde je. Nech si sama proste vyjde, keď treba. V niektorých prípadoch je lepšie ich mať v oddelených miestnostiach a postupne ich navykať za prítomnosti toho majiteľa. A čo je ešte super, je vlastne taký feromónový mačací difuzér, ktorý ako ľuďom nijako nevonia alebo neni cítiť tú vôňu, ale keď ho zapneš do zástrčky, tak on asi mesiac pôsobí a má taký ukľudňujúci efekt na tie mačky a tým pádom keď tam príde aj tá nová do tej domácnosti, tak sa tam môže cítiť tak viacej komfortne a tá druhá nemusí byť taká naštvaná z toho. Čiže jednak treba byť trpezlivý s tou, s tými mačkami navzájom, ideálne ich navykať akože za prítomnosti majiteľa. A ten počet zdrojov hej, teda potrava, záchodíky, pliešky na schovávanie a hračiek, aby bol taký, aby si nebojovali až tak okolo toho.

JD: Tak to my sme mali podľa mňa veľké šťastie, pretože to trvalo tri dni.

VP: Tak to je super, to vôbec bežné nie je.

JD: A to sa teraz akože priznávam, že máme jeden záchodík, kdeže 3+1 v troch rôznych miestnostiach, aby teda mali. No tak to nie, máme jeden.

VP: Ale možnože to je tým, že oni chodia aj von, tak tým pádom to neberú až tak akože konkurenčné územie. Ale keď sú to iba indoor mačky, tak to by asi neprešlo (smiech).

JD: My si teraz s Veronikou urobíme krátku pauzu a po nej sa budeme rozprávať o takých tých milých videjkách mačičiek, ktoré zaplavujú, zaplavujú všetky sociálne siete. A keď hovorím o sociálnych sieťach, prosím, nezabudnite nás sledovať na YouTube, Facebooku a Instagrame. O chvíľu sme späť.

reklamný odkaz: Inaba Churu je krémová maškrta v tube, ktorú mačky milujú. Doplnkové krmivo od japonskej značky Inaba nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Po krátkej pauze sme opäť späť v Shtoodiu v Banskej Bystrici a s Veronikou sa rozprávame na tému Cica mica, ako sa máš? Rozprávame sa teda o mačkách. Hneď prvá otázka v druhej polovici bude možno trošku záludnejšia. Veronika, prečo si sa rozhodla pre mačku a nie pre psa? Čo boli tie najväčšie motivácie? Viem, na začiatku si povedala, že tak akože niečo niečo ale nezauvažovala si nikdy za ten život, ktorý sa v tvojom prípade naozaj krúti vyslovene okolo tých zvierat, že by si to vyskúšala aj s tým psom?

VP: No začala som mačkami, pretože jednak sa mi páčilo, že tá mačka nepotrebuje stále nejakú permanentnú starostlivosť typu venčenie, česanie a neviem čo. Behanie okolo zadku v úvodzovkách. Mne sa strašne páči, že tá mačka je proste samostatná, žije si svoj život a občas sa spolu doma stretneme, pobavíme a potom si každá žijeme ďalej. A strašne sa mi páčilo aj na tom, že tá mačka proste furt má nejaké také výmysly, ktoré si spraví. Nejaké tie vtipné situácie, ak vám niečo hodí a podobné srandy. Alebo ja neviem, keď loví hmyz a vydáva pri tom strašne vtipné zvuky, proste ja neviem, tie mačky sú také švihnuté asi ak ja trošku. (smiech). Takže to to bola taká moja srdcovka. Akože už teraz mám aj psa, ale priznám sa, že pes bol až teda doplnková časť domácnosti a našťastie je k mačkám veľmi tolerantná, takže aj vďaka tomu ju mám. U nás to fungovalo doma tak, že pes mal akože svoju misku a Linda, moja mačka, chuderka nebohá, tá mu prišla do misky, pes tak na ňu pozrel a ona tak ho osyčala, dala mu facku a pozerá, že akože čo chceš, však to je aj moja miska, nie? Takže u nás mačka riešila psa.

JD: Keď hovoríš o tej strave, je konkrétne tvoja mačka taká akože nejaká panička vyberavá že na nejakú stravu, ale od čo jej prosto dáš, to zje.

VP: No ona bola extrémne vyberavá, pretože tie britské mačky sú akože extrém ešte aj s mačiek. Čiže ona mala tak jednu značku granulí, ktoré teda jedla a teda mačka by mala jesť aj šťavnatú stravu, ale ja som jej ju odmalička dávala a ona ju nikdy nezjedla, akúkoľvek. Čiže to bolo jedno, či to bola paštétka alebo nejaká kapsička alebo aj som jej mäsko uvarila a ani to nebolo teda pre pani Lindu dosť dobré. Takže mala granulky, ktoré stoja 1,5 kila 20 € a tie teda boli dosť dobré. Ale musela striedať aj príchute, lebo už po mesiaci predsa len to už zvetralo. To už, to už neni ono (smiech).

JD: Pýtam sa to preto, pretože tá naša posledná mačička z tej Terchovej, to je naozaj vidno, že to je taký najdúch dedinský, ktorý jedol, čo mu kto hodil, ale vyslovene akože z taniera a ona je naučená a má najradšej takúto stravu. To čo nám ostane na tanieri, ak náhodou, pretože ja doma razím, že jedlo sa nevyhadzuje, takže zjedzte všetko, ale ak sa náhodou stane, tak toto je pre ňu úplne že delikatesa. Keď sme jej prvýkrát nasypali granule do misky, podľa mňa fakt prepočítavala, že čo to, čo to je dáke čudné. A potom keď videla tie ďalšie dve, že to sa vlastne žere, tak to vyskúšala. Ale žeby jej to úplne nejak ako bolo po vôli, tak nie.

VP: Ono závisí aj na tom, podľa výskumov, že čo jedla matka tej mačky počas gravidity a aj to ovplyvňuje vlastne čo potom tá mačka žerie a samozrejme, aj keď je teda mladá, tak k čomu sa dostane. Ale nie je to úplne dobré jej dávať ľudskú stravu hlavne kvôli tomu, že je to veľa solené, solené a korenené. Samozrejme, pokiaľ je to nejaké uvarené mäso bez soli, bez nejakých takýchto ochucovadiel, tak to bez problémov môže zjesť, aj ryžu a takéto záležitosti. To akože neni problém, ale tiež by som tam bola asi opatrná radšej. Ale Linda no moja, no tak tá bola z britského rodu a oni teda dávali aj granulky aj pani matke. Čo som sa dozvedela až neskôr a to by vysvetľovalo, prečo teda ma vždy poslala do kelu, keď som jej chcela dať teda niečo iné, ako si oná pani kráľovná teda predstavila.

JD: Mám tú poznačenú otázku na pani kráľovnú, že či to je tak, že sa mačky, rovnako ako psy, boja búrky alebo ohňostrojov?

VP: Určite áno. Povedala by som, že možnože aj viac, že ten pes sa ešte dá nejako možno naučiť alebo trošku skrotiť, keď zažije takúto situáciou. Ale mačka je taký trošku autista. Ona má rada všetko podľa svojho kľudu a podľa svojho režimu a hluku sa hrozne bojí. Tak isto aj keď človek s ňou manipuluje v ambulancii alebo na klinike, tak by tam nemali byť pri mačkách nejaké hlučné prístroje alebo keď akokeby na ňu hovorím, tak tiež by som nemala nejako hlučne, lebo tá mačka je z toho extrémne vystrašená. Čiže treba byť trpezlivý a pokiaľ sa dá, buď sa vyhnúť takýmto miestam, alebo potom sú rôzne ukľudňujúce preparáty, ktoré sa dajú dávať buď vo forme kvapiek alebo nejakých pastičiek, ale to je tiež také, že tiež to nie akože by úplne z toho spala a bola z toho v pohode. Ona to nejako chudera pretrpí, ale tiež jej to nemusí potom aj z dlhodobého hľadiska prospievať.

JD: My sme si tu s Veronikou v pauze povedali aj taký príbeh, kedy mačka skončila na antidepresívach. Takže Veronika, teraz je ten tvoj čas. Rád by som bol, aby tento príbeh bol zaznamenaný. Povedz nám ho.

VP: Áno, no zažila som teda taký prípad, kedy mačka mala kožné problémy kvôli tomu, že nemala doma dostatočnú pohodu, ktorú by potrebovala. Ono je to kvôli tomu, že v podstate v domácnosti, kde tá mačka vyrastala, alebo kde sa jej nevenovala jednak moc pozornosť, boli ľudia, ktorí vytvárali veľmi nervózne prostredie a tá mačka to psychicky tak strašne zle znášala, že začala mať z toho vlastne kožné problémy. Samozrejme, išli sme tam čo sa týka diagnostiky, vždy krok po kroku, od nejakých základných vyšetrení, cez alergické testy, všetko možné dostávala, čo sa len dalo a stále nebola v poriadku. A nakoniec to fakt skončilo, že musela brať antidepresíva, pretože sa nevedela s tým stresom chronickým vlastne v tej domácnosti vysporiadať.

JD: A ty veterinárka ako si prišla na to, že mačka pochádza z takéhoto prostredia?

VP: No zažila som komunikáciu tých majiteľov naživo spolu a aj ja som bola z toho v strese. Takže tú mačičku celkom chápem a to bolo naozaj len pár minút. No takže mi jej bolo dosť ľúto. A dosť ťažko sa aj riešia takéto situácie, pretože nemôžte tomu majiteľovi povedať, že vy ste zdrojom problému vašej mačky.

JD: To chápem.

VP: Aj keď je to pravda.

JD: Je mačka múdrejšia ako pes?

VP: No nie je to pravda. Sú zhruba rovnako inteligentní, akurát mačka nefunguje na hierarchickom systéme, čiže ona nefunguje cez nejaké povely, ale učí sa z pozorovania rôznych situácií alebo iných mačiek. Dokáže si zapamätať aj tváre ľudí alebo zvierat a rozpoznávať ich. Kdežto ten pes skôr funguje teda na tom učení, na poveloch, ale nie je v nich akoby veľký rozdiel. Akurát mačka je v tom taká samostatnejšia, kdežto ten pes je skôr akokeby mentálne jak malé dieťa, že furt potrebuje nejako usmerňovať.

JD: A v čom je starostlivosť o mačku možno jednoduchšia a v čom zložitejšia než starostlivosť o psa?

VP: Tak jednoduchšia je v tom, že mačka nepotrebuje niekoľkokrát denne venčiť. O potreby svoje sa postará sama. Netreba s ňou byť až v takej interakcii, že naozaj 24 hodín denne musí byť prilepená na vás. Teda česť výnimkám, ale väčšinou nie. Žeby sa potrebovala furt niekde mojkať a šmajchľovať a neviem čo. Kdežto ten pes naozaj je väčšinou taký prícuc, že že je večne v kontakte. Zložitejšia tá starostlivosť môže byť, keď si človek, keď má tú mačku prvýkrát a nezistí si predtým tie povahové odchýlky alebo od nej očakáva to, že bude ako pes, že bude poslúchať, že sa bude dať trénovať, že v byte bude chodiť naozaj len na ten meter štvorcový, kde má dovolené, lebo nebude. Proste mačka chce mať slobodu, ona je na to zvyknutá. Čiže keď od nej očakávame niečo také isté ako od psa, tak budeme sklamaní. A potom je lepšie naozaj si tú mačku ani nie zadovážiť a zohnať si toho psa.

JD: No dobre. A čo všetky tie zábavné videjká, ktoré zamorujú sociálne siete. Že mačky sa boja uhorky, alebo že sú naozaj drzé a pozerajú majiteľovi priamo do očí a labkou pritom zhodia niečo niečo cenné, čo sa môže veľmi ľahko rozbiť. Akoby akoby to vedeli, akoby to robili naschvál, akoby to robili až vlastne povýšenecky. Prečo je to tak? Prečo tie tie mačky sú tak, ja neviem ako to povedať, tak..

VP: Šibnuté?

JD: Šibnuté, presne to je to slovo. Prečo je to asi tak?

VP: To je na nich krásne. No tak čo sa týka tých uhoriek, ja si myslím, že to súvisí s tým, že keď v prírode vidí nejakého hada, tak sa ho zľakne a podľa mňa tvarovo jej toto pripomína, ale nikde som na to nenašla nejakú exaktnú odpoveď. No a to zhadzovanie predmetov, tak ono to môže mať vlastne viacero príčin. Buď preto, že tej mačke sa človek nevenuje a sa s ňou nehrá celý deň. Ona sa nudí, tak si povie, že ha-ha, tak tu máš teraz kvetináč dole môj zlatý (smiech). Ďalší dôvod môže byť, že tá mačka, keď loví niekde, lebo však väčšina mačiek je teraz indoor, nie, tak pekne v bytíku vidí za oknom nejakého vtáčika, tak si tam skočí a proste popritom zhodí kvetináč. No tak bohužiaľ sa stalo, však ona loví tak nebude tam nejaké kvetináče riešiť, čiže nemôžme mať kvetináče v okne (smiech). A neviem akože, čo tam ešte teda bývajú. Ja teda mám vlastnú skúsenosť s mojou mačkou, ale tam to teda chápem, prečo to spravila. To sa mi stalo iba raz v živote, že bola som na dovolenke niekoľko dní a vrátila som sa domov. A teda Linduška už ma čakala pekne na rohožke. Celá naštafírovaná akože sa ideme hladkať, však ona je ako krásna mačička. Teda prišla tam ma privítať. No a ja teda trubka som to vôbec nepochopila. Tak som si začala vybaľovať veci a hovorím si dobre, Linda, počkaj, hej. Tak ona síce počkala, ale zašla do kúpeľne na rohožku, kde teda takto sa vyčúrala a tak na mňa pozerala, že a teraz to tu máš, moja zlatá.

JD: Pomsta!

VP: Pomsta je sladká (smiech). Takže čo by som na to povedala, mačky majú svoje nastavenia v hlave, je to trošku iné.

JD: A svoje povahy.

VP: Áno, No.

JD: hubokSú tieto povahy, sú tieto povahy závislé aj od plemena?

VP: Áno, akože určite sú, také temperamentnejšie sú hlavne orientálne mačky, bengálsky mačky, tie aj dosť ako vydávajú rôzne pazvuky. Čiže keď nechcem, aby mi tá mačka až tak intenzívne doma mňaukala, tak to asi nebude úplne správna voľba. Potom britské mačky sú skôr také akože flegma.. teda nie flegmatické, ale skôr že viacej ležia, viacej odpočívajú, ale sú také dosť tvrdohlavé a syčavé, väčšina z nich, čiže treba byť s tým trpezlivý a nesnažiť sa to zmeniť, že brať to tak, ako to je. No a pokiaľ chcem naozaj nejakú takú kľudnú mačku, ktorá nebude robiť nejaké zásadné problémy, tak trebárs mainská mývalia alebo ragdoll sú také trpezlivejšie, milé povahy.

JD: Ako dlho žije mačka?

VP: No bežne tak 15 až 17 rokov, ale najstaršia, ktorú som u eutanazovala, tá mala 22.

JD: 22 rokov.

VP: No, to už bola stará pani. A tri roky žila ešte so zlyhávaním obličiek, čiže to už bol tiež slušný presluch.

JD: Aj sa stáva, že chodíš riešiť nejaké, ako veterinárka teraz, nejaké problémy do zahraničia?

VP: To veľmi nechodievam, lebo oficiálne pokiaľ nie som členom zahraničnej komory, tak by som nemala. Keď je to nejaká jednorázová záležitosť, tak to je niečo iné, ale viac menej nie. Ako nie, nie je to okej robiť to dlhodobo, pokiaľ nie som prihlásená ako člen komory v tom zahraničnom štáte.

JD: Leto je pred nami. Čo ťa čaká? Aj súkromne, aj v spojení napríklad s mačkami?

VP: No čo ma čaká v spojení s mačkami, asi veľa práce na klinike, ale tak na to už akože som nachystaná. Tiež mám v pláne, že by som strašne rada teda nejakú si mačku zadovážila, len ešte to musí byť také, že mi padne do oka. A ešte taká neprišla. Ako presne hovoríš, že mačka si ťa nájde, tak ona si musí nájsť mňa a ja ju. A ešte, ešte to nenastalo. No a inak v lete ako každý veterinár okrem práce, tak dúfam, že si nájdem čas aj nejak oddychovať. Ale radšej si to už neplánujem, lebo to pri tejto práci je dosť náročné.

JD: Okamžite si povedala, že kopec práce na klinike. Vy to viete ako veterinári takto dopredu na základe skúsenosti povedať, že leto je jednoducho najsilnejšie na nápor tej práce.

VP: No býva to jedno z tých silnejších období aj kvôli tomu, že ľudia majú viacej dovolenky a buď sa teda rieši niečo pred dovolenkou, ako to zviera nejako nachystať na transport, pasy a podobné záležitosti. Alebo po dovolenke, pokiaľ sa tam niečo stalo, tak toto. A ďalšia vec, že keď majú ľudia dovolenky a trebárs sú doma na záhradke a nejdú nejdú preč k moru. Tak si to zviera viacej všímajú a teraz zistia, že aha, toto robí a taký má problém a tým pádom ich potom môže pribudnúť cez tie letné mesiace.

JD: Tak ja ti prajem, aby to leto bolo viac oddychové, než takéto stresujúce. Ďakujem ti za rozhovor Veronika a Cica mica, ako sa máš! Čaute!

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.