S01 E23 Vystavujem, vystavuješ, vystavujeme

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Mojimi dnešnými hostkami tu v Shtoodiu v Banskej Bystrici sú dve šarmantné dámy Marcela Adamcová a Janka Brossmannová. Dievčatá, ahojte.

MA, JB: Ahoj. Ahoj.

JD: Dievčatá ale nie sú tak úplne nováčikmi u nás v štúdiu v Banskej Bystrici, pretože v jednej z predošlých epizód som sa s nimi rozprával o organizovaní výstavy psov, respektíve organizovaní výstavy mačiek. Dnes sa o tejto téme budeme rozprávať z toho druhého pohľadu, z pohľadu vystavovateľa, čiže z pohľadu človeka, ktorý so svojou mačkou, respektíve psom na výstavu príde. Takže dievčatá, aké to je, keď sa ja ako majiteľ zvieraťa rozhodnem, že áno, ideme na výstavu. Čo by teda môj pes, respektíve moja mačka, mali v prvom rade spĺňať?

MA: No tak ak môžeme teda za mačky. Samozrejme, ak chcete ísť na výstavu napríklad medzinárodnú výstavu, môžete tak musíte vlastniť mačku, ktorá má, ak je nejakého plemena, musí mať jednoznačne rodokmeň. Teda takzvané tie papiere. Ako sa to bežne hovorí. Potom musíte byť organizovaní v nejakom klube. Nemôžete sa len tak vybrať na výstavu. Ten klub sa akokeby za vás zaručuje, že o vás niečo vie, že splníte všetky tie podmienky a potom si môžete naozaj vyhľadať kalendár výstav. Či chcete ísť proste na Slovensko alebo niekde do zahraničia, prihlásite sa a zaplatíte poplatky, idete. Samozrejme potom to zviera musíte nejakým spôsobom pripraviť na tú výstavu. A to všetko záleží od toho, aké plemeno máte. To myslím, že máme asi spoločné. Niektoré sa pripravujú menej náročne, niekedy je to niekoľkodňový proces. Tak neviem, či začať týmto, alebo...

JD: No začnime tým najnáročnejším.

MA: Najnáročnejším?

JD: Jasné, vyberme si to najťažšie.

MA: Je to možno aj o tom, že hlavne také tie polodlhosrsté alebo dlhosrsté plemená. To je asi myslím, že tiež rovnaké. Jednak tú srsť, nemôžem sa teda zmyslieť, že idem na výstavu, tak ja neviem tri dni predtým začnem toho tú mačku alebo kocúra česať, ale tú srsť musíme samozrejme udržiavať asi celoročne v nejakom stave. Potom sú to naozaj celé procedúry. Pre niekoho to môže byť až také vtipné, pretože je to naozaj, keď aj uvidíte potom tých vystavovateľov, lebo oni si ešte musia dochystať tú mačku na výstave, tak takisto majú kadejaké stolíky, kde si ich češú. Obrovské kufríky s kozmetikou, to.. Ja také nemám, toľko toho teda. Taký šampón, onaký na zvýraznenie farby, kondicionéry, záleží, či tá mačka a je so srsťou, ktorá má podsadu, nemá a tak ďalej. Čiže naozaj od plemena sa to líši s tým, že sú naozaj také zaujímavé veci, že sú majitelia. Keď majú napríklad veľa tých zvierat a potrebujú na druhý deň idú na výstavu a naozaj musia okúpať napríklad ja neviem 10. Lebo niekedy sa stane, že idú aj s desiatimi. Tak teraz ako ich vysušiť. Tak moja dobrá kamarátka, ona je zhodou okolností chovateľka perzských exotických mačiek, je aj posudzovateľa, má dokonca sušičku na mačky. Sušičku, ja sama som bola prekvapená. Vyzerá to tak vtipne, trošku ako taká rúra na pečenie a je to sušička na mačky. A tie mačky sú z toho nadšené a proste si to užívajú. Áno vidím, že teda otvorené ústa. Je to tak, funguje také niečo. My máme plemeno ja čo chovám krátkosrsté, my máme to trošku jednoduchšie. Kúpem aj mačku a nie, nie je úplne nadšená z tejto procedúry, ale prežije, vydrží. Čiže okúpať tiež nejakým špeciálne na to určeným šampónom. A potom počas výstavy napríklad ja využívam už len jelenicu, teda vlastne takú handričku z kože, ktorou iba pretieram v podstate tú mačku, aby sa trošku zvýraznil ten lesk. A svojím spôsobom u tohto konkrétneho plemena, ktoré ja chovám, Ocicat sa volá, tak nepotrebujeme nič iné.

JD: Ako je to u psov?

JB: U psov je to podobné akurát jednoduchšie možno v tom, odpichneme sa, musia mať rodokmeň, to znamená musia spĺňať a musia spĺňať štandard. Nesmú mať žiadne vylučujúce vady. To znamená, že nesmú mať vady, ktoré ako som vravela, nesmú byť napríklad vykastrované psíky alebo kryptorchidi, tak isto by nemali mať povahové problémy, nemali by byť agresívne alebo veľmi plaché, nemali mať také vady dajme tomu, keď nejaké plemeno má mať hnedé oči, ale vyvrbí sa tam niečo s modrými očami. To znamená aj keď má rodokmeň, tak výstavy sa zbytočne zúčastní, pretože je to vylučujúca vada. To znamená, že mal by spĺňať štandard a potom môže ísť na výstavu v podstate ktokoľvek a nemusí byť zastrešený v žiadnom klube, dokonca nemusí mať ani slovenský rodokmeň. Proste príde, prihlási sa, tiež si vyhľadá tú výstavu a môže súťažiť.

JD: Ale oproti mačkám nemusí byť v žiadnom klube?

JB: Nie. U nás vlastne kluby sú podstatné skôr pre to, keď chceme chovať, lebo keď chceme chovať my, musíme ako psíčkari byť zastrešení určitým klubom. Alebo mali by sme byť. Inak sú tam dosť veľké nevýhody, to znamená, že klub nás zastrešuje, klub nám vydáva povolenia na krytie, klub nás uchovňuje. Lebo to, že psík má rodokmeň ešte neznamená, že môže aj produkovať šteniatka s rodokmeňom. Takže to všetko je na to. To znamená z toho chovateľského hľadiska je to potrebné. Z výstavného však nie. A psík mal by mať nejakú základnú prípravu. To znamená, že nejaký my to voláme tak ľudovo ringová drezúra, ring ako kruh. To znamená, že mal by byť ako tak nacvičený na to, aby vedel behať pekne, aby vedel stáť a aby zniesol dotyk toho posudzovateľa. To znamená, nechal si pozrieť zúbky a prípadne tie vajká, ktoré mu bude chytať, aby nevyštartoval po rozhodcovi, alebo aby sa nebál, aby sa tam nehodil na zem, lebo to mu potom môže uškodiť v tom hodnotení, alebo môže byť diskvalifikovaný. No a na to práve slúžia výborne, výborná vec sú výstavné tréningy. To kedysi nebolo, keď ja som začínala, ale teraz tu je a v podstate skoro v každom väčšom meste fungujú tak, ako sú výcvikové strediská, kde vás naučia poslušnosť. Tak existujú výstavné tréningy. Teraz je to veľmi populárne, lebo vy si psíka môžete pripraviť aj doma sám. To znamená, naučíte ho statiku, naučíte ho behať, ale tým, že v kruhu málokedy ste sám, tak neviete to nasimulovať. A práve to je tá dôležitá vec, aby dokázal behať a fungovať v kruhu aj s inými psíkmi, aby sa nechcel s nimi pobiť alebo aby sa ich nebál, alebo aby tam neurobil nejaký iný prúser. Takže tie výstavné tréningy sú na nezaplatenie. No a tak isto, čo sa týka úpravy, máme to podobné ako u mačičiek. Možno tam nie sú až také dlhosiahle prípravy, že niekoľkodňové, väčšinou deň dva predtým stačí. Závisí samozrejme od náročnosti úpravy daného plemena, ale tiež to isté. Je dôležité starať sa celoročne, pretože srsť, tak ako aj u nás u ľudí, vlasy a pokožka je to vždycky odrazom kvality výživy u psíka. To znamená kvalitná výživa a tá srsť je potom oveľa krajšie, ľahšie upravovateľná s tým, že sú aj plemená, ktoré majú dlhú srsť, vlasy napríklad a musia byť, musia byť chránené. Nemôžu len tak behať po lúke, lebo by si mohli strsť zničiť. Dajme tomu majú takú dlhú, že by si po nej stúpali, tak sa zvyknú potom balíčkovať. To znamená, srsť sa stočí do takých malých balíčkov, zagumičkuje sa to. Nie je tých plemien veľa, ale sú také plemená. A častokrát, keď skončia svoju výstavnú sezónu, svoju výstavnú kariéru, tak tí chovatelia ich potom ostrihajú, aby už mali pokoj a nemuseli sa o to starať, lebo niekedy je to náročné. Ale väčšina plemien, väčšina plemien ani nie, stačí fakt deň predtým okúpať, prečesať, keď ma nikto bytové plemeno ani kúpať to nemusí. A krátkosrsté plemeno len utriete s handričkou. A tak isto aj na výstave. Kto má dlhosrsté plemeno, príklad my máme kólie. Ja si ich pripravím deň dopredu, ale potom na výstave si ich ešte na stolíku prečešem, lebo samozrejme, že sa mi pokrkvajú v aute, aj po ceste. To znamená ešte si ich prebehnem, prečešem si ich. No a ideme do kruhu. Nie je to nič náročné.

JD: Existuje niečo, ako keby som to prirovnal k športovcom, ladenie formy tesne pred súťažou? Alebo je to naozaj celoročná starostlivosť. Výživa, poslušnosť, tréningy, ktorá jednoducho potom prinesie svoje ovocie. Alebo tých ja neviem týždeň, dva, tri pred samotným vystavovaním sa deje niečo špeciálnejšie ako cez celý rok?

MA: Ja myslím, že ani nie. V podstate odmalička, ak viem, že to je mačka, s ktorou chcem chodiť na výstavu, tak trošičku ju učím presne toto, čo sme vraveli. Že kontakt, že bude naučená, že trebárs aj niekto cudzí ju chytí a podobne. A toto asi nedoženie človek len tak, akože musí to byť niečo, niečo naozaj celoročné, potom ako tá intenzívnejšia naozaj príprava o tie náročnejšie plemená tej srsti. Že pár dní pred, alebo teda mačke bez srsti, to je ďalšie špecifikum, ktorá má tiež špecifické prípravy alebo kroky prípravy. Ale ako že by som týždeň dva, buď to robím pravidelne a zintenzívnim v podstate hovorím o starostlivosť o tú srsť, ale tie ostatné veci, tam to veľmi neovplyvním. U mačiek možno ešte aj trochu menej, tam ja ju neviem až tak vycvičiť. Proste napríklad takéto niečo ako ako jednoducho toho psíka. Takže tu je to trošku o tom, aj tá povaha. Je to úplne iný charakter toho zvieraťa proste, čiže niektoré veci ju naučiť neviem. Trošku musím niekedy vyskúšať. Ideme na tú výstavu prvýkrát, čo sa napríklad nám deje, máme tiež mladú mačku. Ideme teraz cez sobotu, tak uvidíme. Ináč ona je veľmi priateľská, aj cudzí ľudia v kontakte s cudzími ľuďmi v pohode. Uvidíme, čo sa bude diať, keď pôjdeme úplne do iného sveta. Iné pachy, iné mačky, ktoré sa cítia. Oni sú tiež dosť teritoriálne tie zvieratá, čiže oni tak isto úplne ináč môžu reagovať. Môžu byť pokojné, môžu sa predvádzať doslova. Lebo naozaj sú niektoré, ktoré ak ste možno poznáte. Také mávatka pre mačky kadejaké smiešne na paličke, nejaké pierka. To s obľubou používajú posudzovatelia práve na to, že oni im začnú mávať, aby sa tá mačka vlastne spozornela, upriamila pozornosť na to mávatko. Oni vtedy lepšie vidia napríklad to stavbu oka, ona trošku stane presne sa takou statickejšou a vtedy ona sa viac ukáže. Ale ak je mačka príliš vo veľkom strese, tak napríklad vôbec na toto nereaguje a je aj schopná čo najskôr by bola najradšej, keby ušla z toho stola a išla preč. To je tiež ináč potom aj naozaj na tom majiteľovi, či tam zvíťazí také trošku jeho ego. Napriek tomu, že vidím, že hoci výstavne tá mačka by spĺňala perfektne všetky pravidlá a naozaj by možno bola výborná. Ale vidím, že jej to spôsobuje obrovský stres, či si poviem teda, že nechám to tak, lebo mi záleží na tom zvierati, alebo..

JD: mi záleží na tej cene..

MA: .. na tej cene a proste zbieraní tých titulov a nejak to už prežijeme. Lebo, lebo je to aj veľakrát o tom. Áno, niekedy je to o tom, že je to mladá mačka, ktorá možno trošku si potrebuje len vyskúšať a zistí, že je to v pohode. Ale ale niekedy tie dospelé zvieratá proste. A naozaj ten posudzovateľ to aj častokrát zohľadňuje. On to napíše trebárs aj do posudku, že je, že je plachá a častokrát to môže znížiť proste to záverečné hodnotenie hlavne vtedy, ak ona má pokračovať do tej úplne záverečnej súťaže Best in Show. Kde u nás je pravidlo, že tú, že mačku si už nemôže vystavovať majiteľ, musí to vystavovať takzvaný steward, ktorí tam pomáhajú a to je o to komplikovanejšie.

JD: A keď už je mačka nezvládnuteľná, tak je to jednoducho zle.

MA: To je tiež na umení toho stewarda, lebo to sú fakt ako ľudia na nezaplatenie, že ako niektorí úžasne vedia odprezentovať, ale niekedy si neporadí proste ani ten najskúsenejší, pokiaľ naozaj ona je, ona má strach, potom samozrejme je agresívna a vtedy vtedy je dobre napríklad tiež stiahnuť to zviera, že si povedať, že radšej ho stiahnem z toho z tej záverečnej súťaže.

JD: Janka, existujú plemená psov, ktoré sú pod váhou svojho prirodzeného charakteru vhodnejšie alebo absolútne nevhodné na vystavovanie?

JB: Nie, myslím si, že každé plemeno psov o je vhodné. Ide o to, aby bolo aj správne vychované. To znamená, závisí aj od toho. Skôr by som povedala. Toleruje sa niekedy niečo iné určitým plemenám. Keď je plemeno prirodzene napríklad teritoriálne strážne plemeno, ktoré je vlastne povedala, by som tak ľudovo ostrejšie. Tak napríklad posudzovateľ mu "nešahne" do papuľky sám, ale nechá to na majiteľovi, aby neprišiel o ruku. Alebo sa aj toleruje, keď psík dajme tomu sa tak škaredo pozrie na posudzovateľa, lebo sú to teritoriálne psy. Ale potom sú psy ako spoločenské plemená a tam sa napríklad toleruje málo takýchto vecí. To znamená, že tam potrebujete mať lepšie zvládnutého psa. A u psov ten handling, u nás sa to nazýva handling to umenie vystavovať, aj dosť často rozhoduje o umiestnení. To znamená, že môže byť rovnako ako povedala kolegynka, môže byť neviem aký pekný pes, keď sa v kruhu nevie chovať. A keď je dobre predvedený, tak niekedy priemerný pes dostane väčšie výstavné ocenenia, lebo viete, keď tam krásne stojí, krásne behá, tak ono to zaváži. Tak isto aj my máme niečo ako profesionálnych stewardov, akurát u nás sa to volá profesionálny handler. To sú vlastne ľudia, ktorých si zaplatíte alebo sú to vaši kamaráti a spravia to za váš pekný úsmev, ktorí vám psíka predvedú. Takže tiež sú to vlastne, je to klasická služba. To znamená, že oni akékoľvek plemeno plemeno vedia predviesť, poznajú štandardy, poznajú ako to plemeno majú predviesť, či voľný postoj, alebo mu držia chvostík, vyzdvihujú mu hlavičku. A často takýto ľudia aj dokážu s tým psom dosiahnuť tie najvyššie priečky. Lebo pekný pes a výborný handling, tak to je kombinácia na nezaplatenie.

JD: Marcela, povedz nám o tom, prosím viac o kategórii kastrovaných mačiek.

MA: To je také špecifikum čo teda na tej výstave mačiek naozaj nájdete. Čo teda u psíkov vlastne byť v podstate nemôže. Umožňuje sa to ľuďom, ktorí chcú mať mačku s rodokmeňom, ale nechcú chovať, nechcú sa venovať proste chovateľstvu, ale podporujú v podstate chov tým, že si kúpia mačku samozrejme s rodokmeňom, s papiermi. My sme teda naozaj absolútne proti nejakým množiarňam, čo sa týka teda produkovania zvierat. Že akože je to plemeno, ale nie je. Takže podporujeme aj to, lebo samozrejme aj tá mačka, keď je kastrovaná, tiež nie je lacná, ale tí ľudia, že si uvedomujú, že kupujú zviera, ktoré je zaručené, že je zdravé a tak ďalej, tak podporia aj takéto niečo. Väčšinou, čo znamená, že je ten jedinec kastrovaný. Buď je to to, že je chovateľ, ktorý má napríklad ja neviem štyri sa mu narodia vo vrhu mačiatka a chce, aby chovné napríklad boli len dve. Že trebárs tú líniu nejakým spôsobom nechce veľmi rozširovať, tak si povie, že vyberie tie najlepšie dve. Tie pôjdu trebárs do chovu a tieto dve povie si, že nie, lebo trebárs nie sú úplne podľa jeho predstáv. Taký seriózny chovateľ napríklad povie, že dobre, nebudem rozmnožovať niečo, čo nespĺňa úplne na sto percent. Môže to byť stačí niekedy aj farba, kde je nejaká predpísaná, že má mať ja neviem nejaké takzvané biele ponožky a nespĺňa to, tak už je tu nejaká určitá vada, ktorá sa môže potom odovzdávať ďalej. Takže on napríklad povie, že áno, predávam mačiatko, ale teda nie je vhodné do chovu, ale to sa hovorí takzvaná pet quality, čiže on aj cenovo je trošku lacnejší. No a tí ľudia si ho kúpia naozaj ako domáceho miláčika. Nemusia chodiť na výstavy alebo sa môžno rozhodnú, že to chcú skúsiť a idú súťažiť teda v tejto takzvanej kategórii vykastrovaných zvierat. Oni v podstate na prvý pohľad môžu vyzerať akože na prvý pohľad rovnako. Toleruje sa tam určitá miera, teda že nemusí úplne spĺňať ten štandard, ale nemalo by to byť nejaké zdravotné niečo, čo ho obmedzuje, proste alebo proste mu spôsobuje trebárs bolesť a tak ďalej. Nejaká deformita na kostre. A samozrejme, keď zvieratko vykastrujeme, tak možno kto to má doma vie, že oni ľúbia papať, takže trošičku to treba síce strážiť, ale nie vždy sa to dá. Najmä ak máte ešte doma aj povedzme mačky chovné. Takže niekedy ustrážiť tie granule a všetko to krmivo, takže môže sa stať, že trošičku sú pri tele a to sa tam trochu toleruje. Čiže vlastne pokiaľ ostatné veci sú fajn a trošičku je taký vypasenejší ale nie zas nesmie to byť nejako nadmieru, tak sa to toleruje. A on vlastne tak isto cestuje v tých kategóriách ako idú nekastrované chovné zvieratá. On to je akokeby taká samostatná línia, čiže tiež zbiera certifikáty. Môže sa stať takzvaným, že ako je šampión, tak na tej istej úrovni je takzvaný premior, premior, International Premior. Normálne to je kategória, ktorá je aj na svetových výstavách, čiže to nie nejaká naša vymyslená na Slovensku, ale proste funguje to normálne aj proste mačky to takto majú, že môžu sa prezentovať. To je vyslovene o prezentácii plemena v podstate, čiže na ňom na nich nemôžeme chovať nič, ale prezentujeme plemeno. A možno spomeniem pri tejto príležitosti ešte jedno také špecifikum, čo existuje normálne tiež až na svetových výstavách, že môžu u nás byť mačky akože bez rodokmeňu, ale sú to domáce mačky. Normálne domáca mačka môže súťažiť v kategorii domáca mačka, krátko a dlhosrstá a môže sa vyštverať až na svetového víťaza. Dokonca slovenského sme aj takého mali, zo Žiliny.

JD: No a po krátkej pauze si povieme, že či aj moja domáca krátkosrstá mačka by mohla byť šampiónom. Nezabudnite nás sledovať na YouTube, na Instagrame a na Facebooku. O chvíľu sme späť.

reklamný odkaz: Inaba Churu je krémová maškrta v tube, ktorú mačky milujú. Doplnkové krmivo od japonskej značky Inaba nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Ahoj dvojnožci, po krátkej pauze vás vítam späť u nás v štúdiu v Banskej Bystrici. Počúvate a pozeráte podcast Zverissimo. No a teraz poďme trošku osobnejšie, lebo je to jasné, že obidve máte skúsenosti s výstavami, nielen ako organizátorky. Ako sme sa rozprávali v predošlej epizóde, ale aj ako vystavovateľky. Poďme na to neskromne. Čo sa vám podarilo vyhrať, zvíťaziť, dosiahnuť?

MA: Tak v podstate my sme začali navštevovať výstavy už od roku 2005, keď sme si tak naivne, že čo by sme si nejaké plemeno také netradičné, ale aby sa trošku podobalo na takú divokejšiu mačku. Tak sme si zaobstarali plemeno rasy Ocicat, trošku vyzerá ako malý ocelot, čiže má také zvláštne bodky. No a vybrali sme sa hneď, splnili sme nejaké kvalifikačné predpoklady, hrdinsky teda na svetovú výstavu do Talianska a v podstate tak nás to nejako chytilo. Hlavne ako vedeli sme, že tam bude veľmi silná konkurencia. My sme tam išli s tým, že chceme to vidieť, ako to proste prebieha. Bolo to náročné, vidieť tak veľa zvierat a jednak toto tým, že je málopočetné plemeno, tak sme boli aj radi, že sme videli v podstate tých iných chovateľov. Naozaj môžem povedať, že tie výstavy pre nás znamenali veľa kontaktov a také to tie priateľstvá, hlavne tieto svetovky, lebo fakt z celého sveta. No a v podstate takto nejako nás to chytilo, čiže sme skutočne môžeme povedať, že sme akože absolvovali, nazbierali všetky tie tituly, ktoré najvyššie sme mohli. Kedysi sa to volalo, že európsky šampión aspoň u nás, to sa trošku premenovalo na supreme šampión. Čiže vlastne pomaličky tiež asi máme trošku podobný rebríček, že chodíte po tých výstavách a v jednotlivých kategóriách získavate také rôzne certifikáty. Najprv sa stávame šampión, potom medzinárodný šampión, Grand International a tak ďalej a tak ďalej. Až sú tam nejaké podmienky, koľko štátov musíte navštíviť, od koľkých posudzovateľov musíte mať posudky a samozrejme tie najlepšie. Až potom získate proste tie najvyššie. Čiže tie mačky, ktoré sme mali doma, ktorú už žiaľ aj nemáme, tak boli s tými najvyššími titulmi. Vy môžete akože chodiť ďalej, aj keď už získali to najlepšie. To už dostávate len takú čestnú cenu a väčšinou tam presne idete už len preto, že ja neviem. Viem, že tam príde niekto tak sa vidíte trošku alebo odprezentovať. Niekedy vás aj zavolá trebárs ten organizátor, že trebárs to plemeno tam vyslovene aj trošku odpropagovať, tak idete akože aj takej spriatelenej organizácii trochu pomôcť.

JD: Z pohľadu od toho šampióna tam trošku sa ukázať.

MA: Sa odprezentovať. No a v podstate akože môžem povedať, že naozaj to bol pre nás veľký zážitok, lebo vždy sme sa snažili zúčastniť aj tých svetových výstav a pochodili sme asi deväť krajín po celej Európe. A v podstate hovorím, že tiež sme to brali ako tak rodinne, že ešte sme nemali syna, potom mali maličkého. Vlastne vždycky už sme sa vždy stretli s tými ľuďmi na tej svetovke a boli to také hovorím priateľské akcie. Čo sa nám podarilo na svetovej výstave, tak sme boli akože nominovaní do tej záverečnej Best in Show, ale bola tam silná konkurencia, takže už len tá samotná nominácia.

JD: Aby sme si vedeli predstaviť koľko je nominovaných?

MA: Tam je to v tých jednotlivých kategóriách. My sme vlastne akože takzvaná kategória 3 krátkosrsté mačky a boli sme medzi vtedy kastrátmi. To je tá špeciálna tiež mačacia kategória a to záleží koľko je posudzovateľov. Vtedy sme boli možno dvadsiati posudzovali, ale koľko tam bolo presne tých mačiek, to mohlo byť možnože nejakých 300. Čiže každý si nominoval tú svoju z tých posudzovateľov a tie sa tam potom akože stretli v tej záverečnej Best in Show. Takže už len to, že tá mačka ide na to pódium, že sa ukazuje medzi tými ďalšími, povedzme aj tridsiatimi, tak už aj to je úspech. Akože brali sme to takto, že vôbec sme sa aj na tú svetovku kvalifikovali.

JD: Momentálne máš koľko mačiek doma?

MA: Momentálne tri.

JD: Tri mačky a ešte aj nejaké iné zviera?

MA: Áno, aj keď nie doma, ale v stajni.

JD: Koník!

MA: Koník, hej (smiech). Takže tak. Obklopuje nás veľa vždycky zvierat. Predtým som mala aj psa, takže to bolo také, že čo nie je pravda, lebo to napríklad je také zvláštne. Môže sa niekomu zdať, že psíčkari, mačkári, ale veľa razy mačkári sú aj psíčkari a naopak.

JD: No my sme teda bez nejakého certifikátu alebo rodostromu, my s mojou ženou sme aj psíčkari, aj mačkári súčasne.

JD: Janka, aké úspechy si dosiahla ty?

JB: Tak za pätnásť rokov odkedy vystavujem, toho bolo dosť. Sú to od výhier na medzinárodných výstavách. Sú to výhry pre mňa oveľa cennejšie výhry na klubových výstavách, keďže tam posudzujú špecialisti na plemeno, čiže často chovatelia, ku ktorým ja častokrát vzhliadam ako chovateľ. Tak od nich ma asi najviac poteší, keď vyhráme triedu alebo vyhráme medzi sučkami, psami. Takže to je pre mňa asi najvzácnejšia výhra, ale také, čo by som spomenula napríklad minulú, túto jeseň, minulú jeseň sa mi podarilo. To je teda podľa mňa pre mňa z najkrajších výhier. S mojou 11 ročnou sučkou najstaršou veteránkou som vyhrala Best in Show na našej klubovej výstave, čiže sme medzi troma našimi plemenami, dlhosrsté kólie, krátkosrsté kólie a šeltie, ktoré zastrešuje náš klub, tak sme boli úplne najlepší jedinec. A o to to bolo pre mňa cennejšie, že je to jedenásťročná sučka a nie každý si vôbec môže dovoliť prezentovať jedenásťročné zviera v kruhu. Často u kólií je to vek, kedy tie zvieratá už ledva chodia. Takže pre mňa to, že to tam ubehla a že sa tam prezentovala, tak to bolo jeden z najkrajších pocitov, aký môže hrdý majiteľ a chovateľ zažiť, lebo je to aj o starostlivosti o to zvieratko. A ona napríklad ako mladá ona má samozrejme vo svojom veku najviac tých výstavných titulov, má šampionáty nielen slovenské, ale aj okolitých krajín. To znamená, že s ňou som najviac chodila a postupne stále s tými mladšími chodím. To znamená, robíme si šampionáty Slovenska, Poľska, Maďarska a chodíme aj na klubové výstavy do iných krajín. Ona tak napríklad v Holandsku, keď bola mladšia, tak vyhrala triedu. A bolo to tiež u veľmi renomovaného pána posudzovateľa, pána posudzovateľa z Anglicka, ktorý už od pätnástich rokov posudzoval a na výstave snáď mal sedemdesiat rokov. Bohužiaľ, už teraz nie je medzi nami, ale nielenže tú triedu vyhrala, ale pre mňa bolo o to cennejšie, že on si ma zapamätal a my sme potom ešte celé roky komunikovali cez Facebook, dával mi rady do chovu a to je pre mňa niečo neuveriteľné, že taká.. Volal sa Alan Clark, aby som konkretizovala pre tých, ktorí budú vedieť. A je to niečo neuveriteľné. Pre mňa ako obyčajné dievča zo Slovenska, ktoré sa snaží niečo v chove po sebe zanechať, keď takáto kapacita mu dá vyhrať a aj sa ním zaoberá a ešte mu aj radí. Lebo my ako chovatelia a ako vystavovatelia by sme mali byť pokorní a skromní a mali by sme sa stále a neustále zlepšovať vo všetkom, čo robíme a počúvať rady múdrejších. Lebo nikto učený z neba nespadol. Takže vravím, tých úspechov bolo dosť, ale toto sú také dva pre mňa zapamätateľné.

JD: Koľko psíkov máš momentálne doma?

JB: Momentálne mám doma 5 psíkov, kólie dlhosrstej, od najmladšieho ročného až po najstaršiu. Tá 11 ročná, to je vlastne môj import z Francúzska. Ona je zakladateľka môjho chovu a tie zvyšné štyri, tak to sú jej deti pradeti. Takže celá generácia.

JD: A so všetkými chodíš na výstavy?

JB: Áno, so všetkými chodím na výstavy, okrem jedného, ten je nevýstavný psík.

JD: Prečo?

JB: Ten sa narodil len s jedným vajkom, takže toho som si nechala ako miláčika, nakoľko ja sa venujem nielen výstavám, ale aj športu so psíkmi. To znamená, že on bol veľmi aktívny v agility, v dogtrekkingu, v canicrosse, v pasení. Všetky moje psíky vlastne sú vždycky aktívne v športoch, preto my nenavštevujeme úplne všetky výstavy, ktoré tu sú, ale delíme to, aby sme sa venovali všestranne rôznym aktivitám a psíkovia to mali pestré a aj mňa to baví. To znamená, že delím to tak medzi medzi to, aby to bolo aj finančne únosné, aj aby si človek oddýchol, lebo aj tie výstavy sú často veľmi náročné. Čiže človek musí cestovať. Je to finančne náročné, pre psíky je to únavné, pre človeka, takže treba s rozumom.

JD: Moja otázka je, kde najďalej ste boli vystavovať svoju mačku alebo svojho psa?

MA: Tak najďalej sme boli na svetovej výstave v Lisabone v Portugalsku. Asi to by som považovala.. Holandsko je asi bližšie. Takže Portugalsko.

JD: Janka?

JB: No pochodila som dosť veľa krajín Európy so psami, to Holandsko som spomínala. Fantastické spomienky mám na Rumunsko, na južné Rumunsko, to bola totálna divočina, takže to kedykoľvek tam pôjdem znova. Ale celkovo, keď to tak rátam so psami po výstavách a hlavne po krytiach som precestovala viac ako 17 krajín Európy, takže vďaka mojim psom..

JD: .. si videla kusisko sveta.

JB: Všade som bola, všetko viem. No, je to tak.

JD: A máte takto keď idete vystavovať mimo Slovenska aj čas pre seba a trošku spoznať možno to mesto a tú krajinu?

MA: No my to tak vždycky sme robili, že v podstate sme tam zostávali pár dní a urobili sme si výlet. Určite áno, ako vždycky tá krajina pre nás ani nebola len taká, že prídem, odídem, ale že sme naozaj spravili si výlet.

JB: Najkrajšie podľa mňa práve na tých výstavách je tá cesta. Tie zážitky na ceste, spoznávanie kultúry. Ja napríklad milujem cestovať. Čiže pre mňa už len samotná cesta je niečo neskutočné. A čím viacej vtipných vecí alebo čím viacej blbostí sa nám stane, tak tým viacej to ostane v pamäti. Čiže častokrát človek aj zabudne, ako dopadol na tej výstave. Keď mi poviete, ja si už nebudem pamätať, ale to, čo sme tam pozažívali alebo koho sme stretli, alebo ako sa nám pokazí auto alebo hocičo.

JD: Tak nenechaj sa prosiť a hneď nám daj nejakú bizarnú alebo úsmevnú historku.

JB: No takže ja sa vrátim zase k tomu Rumunsku, lebo toto bolo pre mňa najbizarnejšie. Bolo to, to najlepšie Rumunsko sa dialo pár rokov dozadu, keď to ešte nebolo také taká krajina bežná a my sme sa tam ako aj báli ísť. Sme nevedeli, čo bude. Cesty boli rozbité, bolo to také, že sme tak postupne asimilovali. Keď sme tam šli. Tým, že sme šli na juh Rumunska, tak sme odpozorovali, že jak chodia domáci. Bolo tam veľa ciest bolo v rekonštrukcii, takže sme si pozerali, že a tí domáci vôbec nerešpektujú tie semafóry. Oni chodia tam aj na tú červenú. Keď sa tam niečo rekonštruuje, tak sme chodili za nimi. Cez dedinu nie je žiadna päťdesiatka, oni chodia osemdesiatkou, žiadni policajti. Ideme aj my, tak hej. To znamená, že my sme, kým sme došli za deň a pol na juh Rumunska, tak my sme boli úplne čistí Rumuni a to bola neskutočná kultúra aj v tom, že tam je strašne veľa túlavých psov. To čo som tam ja videla som nikdy v živote nezažila. Predstavte si tu túlavé nieže túlavé mačky, holuby holuby na námestí, tak tam je proste všade toľko jak je tu holubou, tam je toľko túlavých psov, svorky túlavých psov označených na uškách ako kravičky. Zrejme sa zrejme ich kastrujú alebo sa nejak o nich starajú miestni a oni tam sú proste všade. Pri semafore ležia, na ceste ležia, každá brána, každý blok, každý dom má svojho túlavého psa, ktorý tam stráži. Ľudia ich prikrmujú. Keď chodia do parkov, tak v jednej ruke majú granulky. Viete ako, keď my tu kŕmime kačičky, keď oni kŕmia granulkami a v druhej ruke paralyzér pre istotu, keby náhodou dačo sa stalo. A my sme sa hrozne báli. My tam s našimi kóliami načesanými, ale nebol žiaden problém. A veľmi zaujímavé bolo, ako ľudia v týchto krajinách častokrát takých čo najmenej čakáme, ako úctivo a vrúcne reagujú na hostí a na psíčkarov. A musím povedať, že keď sme boli práve v tom Rumunsku a sme sa prechádzali po meste, aby sme spoznali nejaké kultúrne pamiatky, tak všetci, ale že všetci, či mladí alebo starí sa za nami otáčali, usmievali sa, boli nadšení, aj keď nerozumeli sme im, ale videli sme to na tých tvárach a to bol neskutočný pocit. My sme sa tam cítili, ako keď príde Madonna do Hornej Dolnej.

JD: Tak asi ste tam prezentovali nechtiac alebo nevedomky krásu..

JB: Je to aj o národe, že niektoré národy sú veľmi milé, ústretové a tešia sa z takých bežných vecí. Na Západe sa to tak často napríklad nestáva. Tam sú ľudia častokrát menej všímaví, lebo je to tam možno bežnejšie a to znamená, že veľmi peknú príhodu mám k tomu práve z tej výstavy. Keď sme po výstave sa rozprávali, niečo sme riešili a zrazu za nami prišiel riaditeľ výstavy. Počul, že hovoríme inou rečou, tak pýta sa nás, že ako sa nám páči na tejto výstave a skadiaľ sme. Že zo Slovenska, pane bože zo Slovenska tak ďaleko. A ako sa vám páči? V tej chvíli sme troška zaklamali. Fantastická výstava, ako nikdy sme neboli a krásna hala, nádherné priestory. Fakt sme sme veľmi spokojní. Akurát taká jedna vec sa nám stala tuto viete v tom posudku. Zabudli nám v kruhu zaznačiť titul, ale to nevadí. My si to nejak vyriešime. A on tak to, tak to nemôžem dopustiť. Zobral mi ten posudok, utekal do kruhu, prerušil celé posudzovanie, išiel za pani rozhodkyňou a tuto tuto naším slovenským vystavovateľom zaznačte im to. Prišiel ku mne. Bude toto v poriadku? Tu som vám to, teraz také hviezdičky, šípky, tri pečiatky. Bude to v poriadku? Áno, bude to v poriadku. Ďakujem, že ste prišli. Takže to je niečo, čo sa vám možno za bežných okolností nestane a roky rokúce sa na tom smejeme a pamätám si to.

JD: A predpokladám, že roky rokúce sa to ani nestalo.

JB: Nie, to teda nie.

JD: Marcelka, nejaká vtipná historka na záver?

MA: Rozmýšľala som, čo povedať. Je vtipná možno teraz, vtedy vám vtipná teda vôbec nepripadala. Bolo to akurát konkrétne, keď sme išli práve z tohto spomínaného Lisabonu, z Portugalska, zo svetovky aj so s našimi známymi, teda zo Žiliny sme nechodili taká proste tiež partia a neviem čo z akého dôvodu. Možnože teda veľa mačiek im tam bežne nechodí, alebo neviem ako to bolo možné a mali takú potrebu na letisku. Sme boli na letisku, leteli sme v takom strašidelnom čase, myslím o pol druhej v noci, dieťa ročné bugyne spalo, proste teda naše a prišli sme ako proste pojazdný cirkus. A teraz viete, máte tie prepravky a proste že čo s tým. A oni mali potrebu, že kontrola. A z nejakého dôvodu chceli nám poslať mačky cez rentgen, že skrátka oni potrebujú zistiť, či v tej prepravke niečo akože nenesieme a trvalo nám fakt hodnú chvíľu, kým sme sa ich snažili presvedčiť, že teda nemôžeme poslať cez ten rentgen tú mačku v tej prepravke. Angličtina, čo bolo veľmi zvláštne, že sme boli na letisku nejako bol veľký problém. Bolo to možno tým, že v noci, možno ten personál tam nebolo ich toľko, ale tá osoba, čo sa s nami mala rozprávať nevedela po anglicky, čiže kým niekto prišiel. No a my sme stáli a teraz lietadlo už pomaličky a akože teda patrilo sa nám ísť posúvať a my sme sa fakt báli, že on povedal, že tak to lietadlo odletí bez vás. Nevedeli sme ich fakt presvedčiť, že to nie je dobrý nápad. A práve to čo vravím, tie mačky sú dosť predsalen plaché a báli sme sa, že proste keď tam budeme, že.. Oni však vyložte si ju, zoberte si ju na ruky a jednoducho my len tú bedničku, ale tam plno ľudí, chaos, všetci už nervózni samozrejme za nami čakali. Skončilo to teda tak, že jednu bedničku naozaj teda tá známa si tú mačku zobrala na ruky, ale fakt asi 20 minút. Ja neviem, či tam mali nejaké podozrenie, kontrolovali voľakde v nejakých uzavretých priestoroch a potom sme ich teda nejako presvedčili, že to nebude nutné, ale potom let. Ináč skutočne sme ledva to lietadlo stihli oni ho čestné slovo chceli vypraviť teda bez nás úplne v pohode. Potom akože bolo že aj vtipné a tak. Akože už sme sa aj zasmiali, ale v tej chvíli to bola akože veľké napätie, že teda mačku posielať cez rentgen. Ja už by sme ju asi teda nemali predpokladám. Neviem, hovorím, či je to až také vtipné, ale človek zažije proste..

JD: No bizarné to minimálne je.

MA: Bizarné, akože čiže čiže skôr, ale našťastie väčšina väčšina vecí bola skôr príjemných. Hej, možno to boli nejaké detaily, nič takéto extrémne tam nebolo, jedine teda toto. Takže na to napríklad na to budeme si pamätať a sme si proste to ešte nedávno spomínali a už je to teda hodných pár rokov dozadu.

JD: Dámy. A máme to za sebou. Ja by som sa s vami ešte vedel samozrejme dlho dlho rozprávať, ale jednoducho minul sa náš čas. Veľmi pekne vám ďakujem, že sme sa takto parádne porozprávali. Do budúcna vám budem držať palce, aby ste mali úspechy na každom jednom fronte. Ďakujem ešte raz a dovidenia.

JB: Ďakujem.

MA: Ďakujeme pekne.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.