JF: Oni to ľudia podvedome hľadali už podľa mňa dávno predtým. A hľadal som to aj ja sám. Už keď som chodil na cvičák s tým vlastným psom a hľadal som to, že prečo ja mám používať na milé stvorenie škrtiace obojky, otnaté obojky, prečo mám pracovať s nejakou extrémnou silou a biť svojho psa, že jednoducho mi to nedávalo logiku len naozaj v tých deväťdesiatych alebo na prelome 90tych a nultých to tu nikto nepoznal, čiže sa nedalo. A to ten problem dog coaching to je to, čo som priniesol vlastne ako prvý na Slovensko a oni to volajú, že metodika pozitívneho podmieňovania alebo pozitívneho tréningu. Je to štandardná metodika reinforcementu alebo conditioningu, ktorý sa používa neustále u alebo už dlhé desaťročia u divokých zvierat. Lebo ja môžem psa dať na škrtiaci obojok a teraz učiť ho, aby neťahal kvôli tomu, že sa vtedy dusí. Ale akoby som toto spravil s tigrom alebo so slonom. Alebo pri tréningu kosatiek. Jednoducho tam ja nemôžem to zviera fyzicky obmedzovať, lebo by som sa vystavil tomu, že ma okamžite zabije. Takže jednak tieto logické princípy, ale jednak nejaký taký ten behaviorálny prístup k tomu tréningu zvierat. To sú veci, ktoré boli jasné, že sem musia niekedy po tej revolúcii prísť, že sa to tu celé rozbieha. Prišli nové plemená psov, prišli ľudia, ktorí prestali pokladať psa za hospodárske alebo pracovné zviera, ale začali ho pokladať za spoločenské zviera. To znamená, že ja som vlastne na túto vlnu skočil v ideálnom čase, dá sa povedať. A priniesol som naozaj ľuďom pokrytie ich potreby takej, ktorú možno ani netušili, že majú. Samozrejme, veľmi dobre pôsobilo aj pri komunikácii s tými budúcimi klientmi, že mám nejaký certifikát, ktorý je dokonca zahraničný, medzinárodne uznávaný. A ja som pochopil, že ani to neni všetko. Čiže ja celý život sa snažím stále vzdelávať sa ďalej a ďalej. A tým pádom som v podstate na pravidelnej báze absolvoval nejaké ďalšie semináre, školenia a neskôr som už chodil dokonca ja prednášať na rôzne konferencie, či už odborné alebo vedecké. Ale na tých konferenciách ja som nešiel s tým cieľom, že teraz idem si hladkať ego a idem niečo prednášať. Jasné, naučil som ľudí, ukázal som im s čím pracujem, ale mňa vždy ohromne bavili tí ďalší prednášajúci, ktorí tam boli. A ja som zrazu mohol ísť na prednášky takých ľudí, ku ktorým by som sa príliš inak veľmi nedostal, keby som nebol pozvaný spíker. A hľadal som si tu nejakú svoju cestu a v podstate som tú cestu nakoniec nikde nenašiel takú, že by bola komplexne dokonalá pre mňa. A z tej celej skrumáže toho obrovského množstva informácií, ktoré som si nalial do hlavy, som si vytvoril vlastný systém, vlastnú metodiku, vlastné postupy. Vymyslel som niekoľko trikov, ako efektívnejšie trénovať niečo, čo všetci síce na svete trénujú, ale ja som hľadal, akoby to mohlo byť ešte lepšie a v konečnom dôsledku som sa dostal tam, kde som dnes. A dnes som vo fáze tej, že mám nejakú školu pre psov, ktorá robí komerčnú, rýchlu a efektívnu kynológiu. Toto sú slová, ktoré sa väčšinou s kynológiou nespájajú, ale realita je tá, že áno je to komerčná kynológia z toho dôvodu, že je použiteľná pre naozaj široké masy, lebo stále sa dá spraviť to, že zoberiem svojho psíka a idem do klubu športovej kynológie a idem teraz na cvičák naozaj, že štyrikrát týždenne, vždy na tri štyri hodiny a spravím si toho psa dokonale. Ja takýchto dokonalých psov v mojej práci nerobím, ale za mnou príde človek, ktorý mi povie, že je zamestnaný, má dve deti, rodinu, ale chce, aby ho ten psík poslúchal a má nejaké svoje potreby a ja tie potreby naplním s minimom jeho investovaného času. Samozrejme sa to nedá bez toho, nemôžem spraviť ja to, že mu zoberiem psa, ja ho vytrénujem a vrátim mu ho. To som pár rokov robil. Dalo sa na tom dobre zarobiť, ale v konečnom dôsledku to bolo veľmi zlé na nejaké budúce referencie, lebo ten pes fungoval so mnou a nie s tým majiteľom.
