S01 E15 Nie každý má happy end

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu so mnou v štúdiu nie sú žiadne zvieratá, ale sú tu dve krásne mladé dámy, ktorým nie je osud psíkov vôbec ľahostajný. O chvíľu pochopíte prečo. Vítam u nás v štúdiu Renátu Kořínkovú a Michaelu Lalovú. Ahojte dievčatá, takže Renča a Miška, aby ste vedeli, možnože to nie je úplne - najmä pre tých, ktorí nás sledujete - úplne zjavné, ale dievčatá prišli v tričkách, na ktorých sú ich mená, aby mi to uľahčili. Takže Renča a Miška sú tu dnes so mnou a sú to dievčatá z mestského útulku Žiarsky chlpáč. Predpokladám, že v Žiari nad Hronom.

RK: Áno, presne.

JD: Dievčatá. Sme veľmi radi, že ste prijali naše pozvanie sem dnes do štúdia a ideme sa rozprávať spoločne o téme útulok, ktorú sme si nazvali tak pekne, že Nie každý má happyend. Je to téma možnože trochu ťažká a ale nie.

RK: Je to téma k zamysleniu.

JD: To som chcel povedať, že možnože je ťažká, ale rozhodne pred ňou netreba zatvárať oči a verím, že po vypočutí tohto podcastu sa niečo zmení. Našli ste sa v mestskom útulku v Žiari nad Hronom. Povedzte mi, prosím vás, nielen mne, ale všetkým poslucháčom, že čo to vôbec obnáša. Mať útulok, byť v ňom zamestnaný a riešiť veci, ktoré riešite.

RK: No tak v prvom rade si človek musí uvedomiť, že útulok nie je zárobková činnosť. To znamená, tam sa nejedná o výplaty, že by sa z toho dalo nejako žiť, ale skôr o to, že se, že dostanete nejaké financie aspoň na ten benzín do toho útulku. Povedzme to takto. To je taký ten základ, že to vážne musíte robiť, pretože to ľúbite, ale nie preto, že chcete zarobiť. Ďalšia vec. Nie je to pracovná činnosť od ôsmej do tretej, ale je to proste stále kedykoľvek a ako bude treba. To si teda človek tiež uvedomí, že to nie je tak, že prídem a mám o tretej padla a idem domov. Nie, keď je treba, musí sa zostať dlhšie. Prídu do toho akútne prípady. Príde do toho, že jednému psíkovi nie je dobre, tak sa čaká. Rieši sa to. Takže to je proste tak, že nie je to tak, že máme určitú pracovnú dobu a s tým treba rátať. To nie je o tom a hlavne to neni o tom čo si veľa ľudí. Veľa ľudí príde a povie vy máte krásnu robotu. Hovorím z čoho tak súdite, že máme peknú robotu. No vy ste medzi psíkami.

ML: Stále hladkáte a podobne.

RK: Tak presne.

ML: To je ich.

RK: Ale o tom to nie je. Naša robota je z 90% o tom, že čistíme výkaly po psoch. To je naša hlavná robota, kŕmenie, čistenie, plus venčenie. To znamená, tieto tri roboty sú také tie základné. To robíme aj trikrát denne. Takže vážne, v štekloch a v bielej vestičke sa to nedá. Ešte sme čistí z útulku nevyšli. A potom prídu také veci ako choré psy, traumatizované psy. Koľko razy nás uhryznú, koľko razy ich nevieme. Presne tak, nepochopení sú. O tom je tá robota. Niekoľko psov nás opustí zo zdravotných dôvodov či z psychických dôvodov. A potom príde až to pekné, že sme s tými psami. Takže vážne, tam je to skôr o tom, mať vážne silnú psychiku, lebo tých pekných vecí je tam málo.

JD: Ktorý je ten najlepší možný výsledok?

RK: Keď si nájdu úžasný domov, keď si nájdu, keď vidíme, že nás prídu pozrieť za rok. Aj teraz prišiel nás pozrieť Ralf z Rakúska, ktorý nám málom zomrel medzi rukami. Psychicky bol na tom tak zle, že neriberal na váhe, aj keď sme mu kupovali to najdrahšie najkvalitnejšie krmivo, tak proste psychika ho to nedonútila pribrať. A prišiel skoro až pritučnelý (smiech) musím povedať, taký ja už si hovorím už by to stačilo a celý šťastný vyskočil z toho auta a úplne nadšený. Síce ma tak pozdravil, že dobre, ale bolo na ňom vidieť, že on je šťastný.

JD: Aby sme si to vedeli konkrétnejšie predstaviť. Koľko máte momentálne v útulku psíkov?

RK: Momentálne 25, áno. Mali sme 40, klesli sme na 25.

JD: A štatisticky, koľko do mesiaca z nich nájde rodinu?

RK: Tak to sa pohybuje okolo troch, štyroch, možno piatich psíkov. A to už sú tie lepšie prípady. Mali sme aj mesiace, kedy sa ledva ledva jeden alebo nikto.

JD: Aj sa dá štatisticky povedať, že ktoré mesiace sú najsilnejšie na adopciu?

RK: Určite hej.

ML: V lete asi.

RK: V lete sú veľa, letné prázdniny, tak vtedy sa ľudia tak rozhodnú, že majú voľno. Sú s deťmi doma. Vedia si s tým psíkom nájsť nejaký ten rytmus života, že sa vedia tak akože synchronizovať a tak to býva pred tými Vianocami na jeseň vtedy. Ale to potom január, február, marec býva tak, že zase naplníme, lebo sa psy vracajú. My adopcie.. Sú útulky, ja som zo zahraničia, viem, že v zahraničí napríklad pred Vianocami adopcia rušia. To znamená, že vôbec adopcie nepripúšťajú.

JD: Asi tuším z akého dôvodu.

RK: Áno.

JD: Ale povedz nám ho.

RK: Je to z toho, že vlastne v tom, v tých dalších mesiacoch ten marec, február sa tam psy väčšinou vracajú. Zistia si, zistia vlastne cez tú zimu, že so psom sa musí von, že to je aj o výchove, že to nie iba plyšák a hlavne koľko razy im nedáme toho psíka, ktorého chcú, pretože vieme, že sa k nemu nehodí. My naše psíky cvičíme, resocializujeme, snažíme sa ich psychicky vyrovnať a snažíme sa ich naučiť dennému životu medzi psami, luďmi, na námestí, všade možne.

ML: V aute.

RK: Áno. A učíme ich základom a vidíme načo ten pes má, na čo nemá. Ku ktorým ľuďom sa viac hodí, ku ktorým nie. Koľko razy k nám príde človek, aj Sarah, čo sa adoptovala.

ML: Presne som chcela povedať Sarah, to bolo najlepšie.

RK: Prišiel, že chce šteňa do šiestich mesiacov menšieho, maximálne stredného vzrastu. Odišiel s päťročnou ovčiačkou. (smiech)

ML: Ale sadla im.

RK: Keď za mnou prišiel o 14 dní, čo máme takú dočasnú opateru vlastne 14 dní, než vlastne si ho môžu adoptovať. Tak si to 14 dní môžu vyskúšať. A ďakoval mi. Nevedel sa vynachváliť, že proste lepšieho psa si nemohol priať, že aj on aj žena chodí do roboty, že s ním absolútne nemajú starosti, lebo už je vychovaná. Neni to šťeňa, nerozkuše im nič, už je taká kľudnejšia, chodí s ním na vychádzky, bez prechádzky aj s babkou vychádza, že majú proste úžasného psa. Ale hovorím: "Pôvodne ste chcel šteňa." "No už by som nechcel." Takže koľko ráz je to aj o tom, že dať na tie rady tých ľudí čo tam robia, lebo vzhľad a vek nie je všetko. My ich poznáme až do úplne toho najväčšieho konca duše a vieme presne, akú majú povahu a vieme ich tým ľuďom napasovať.

JD: No a o tom, čo všetko ďalšie sa ešte v útulku robí a aké, aké procedúry tam psík, akými procedúrami tam psík prejde, sa budeme s Renčou a Miškou rozprávať aj po krátkej prestávke.

Reklamný odkaz: Inaba Churu je krémová maškrta v tube, ktorú mačky milujú. Doplnkové krmivo od japonskej značky Inaba nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Ahoj dvojnožci, po krátkej pauze sme späť u nás v štúdiu v Banskej Bystrici a rozprávame sa s Renčou a s Miškou o mestskom útulku Žiarsky chlpáč v Žiari nad Hronom. Miška, opýtam sa teba. Ja ako človek, ktorý by doma chcel mať psíka z útulku, čo všetko môžem spraviť alebo čo musím spraviť, alebo kedy vôbec nie som vhodný kandidát na to, aby som si z útulku psíka zobral?

ML: Takže hlavne by si mal mať nad 18 rokov. Mal by si prísť si vybrať psíka, ktorý by ti sadol. Čo sa týka aj že neviem či chceš ho mať na aktívny život alebo iba proste v byte aby ti robil spoločnosť a tak ďalej. Vlastne všetko sa tam preberie. Potom po vybratí psíka sa podpisuje zmluva adopčná, ale je to vlastne tá 14 dňová dočasná opatera, v tých štrnástich dňoch sa vlastne spojíš s útulkom. Či ste si sadli, či to je všetko v poriadku s tým psíkom či ti nevadí, či nie je veľmi aktívny pre teba atď. Keď áno, tak potom sa vlastne hradí adopčný poplatok, až po štrnástich dňoch sa stáva vlastne tvoj psík ten psík.

JD: A čo sa stane, ak je pre mňa príliš aktívny a čakal som od toho vzťahu niečo iné? Môžem ho akože teraz to tak hlúpo poviem, vrátiť a vyskúšať nejakého iného?

ML: Áno, práve preto vlastne je iba tých 14 dní. Neni to dva mesiace, tri, aby sa to tomu psíkovi nenaťahovalo, aby si nezvykol úplne zbytočne a zase po tom ide do útulku. Takže tých 14 dní je preto takých tak akurát, že ten psík si za tých štrnásť dní dokáže zvyknúť, aj ty naňho.

JD: Okej, a ja keď si tam nejakého vyberiem, že okej, malé alebo stredné plemeno, v takom a v takom veku, aktívny alebo neaktívny. Vy mi aj poviete, čo všetko má ten psík za sebou, akú má históriu, čo sa mu stalo, prečo skončil v útulku, ak to viete, alebo prípadne akým vašim výcvikom prešiel?

ML: Samozrejme, všetko vám sa vlastne rozpráva. Práve tak, ako kolegyňa Renča povedala, že tiež koľkí ľudia prídu, že chcú šteniatko a tak ďalej, odídu s päťročnou. Takže vlastne to je presne o tom, že jej povedali, čo chcú, kde, kde žijú atď. Akí sú, koľko ľudí je v domácnosti, ako starí sú tí ľudia a podľa toho sa vlastne napasuje presne že aký psík sa potom vyberie. Neviem z tridsiatich psíkov štyria sa vyberú a z toho si človek môže vybrať, že ktorý by pasoval presne.

JD: Toto ale podľa mňa nemôže byť lacný špás. Ako je to? Lebo Renča povedala na začiatku nejaké tri základné veci, ktorým sa venujete. Lenže ja už odvtedy myslím na to, že to prosto niekto bude musieť zaplatiť. Ako je to s peniazmi a s takýmto mestským útulkom?

RK: No v podstate môžeme byť radi, že máme útulok priamo v priamo v mieste v Žiari nad Hronom, lebo náš primátor veľmi, veľmi obľubuje psíkov a vzal si útulok vlastne pred rokom pod seba s tým, že teda mu veľmi pomáha. Prispieva nám ročne až 50 tisíc eurami.

JD: Čo pokryje zhruba koľko percent?

RK: Dá sa povedať, že 90 percent nákladov na veterinára sa tým pokryje. Jediné, čo sa tým nepokrýva, sú už potom špeciálne zákroky, kde o to poprosíme ľudí, aby nám pomohli a vždy sa nám zatiaľ tej pomoci dostalo.

JD: Akým spôsobom dávate takéto výzvy ľudom pred oči? Máte instagramovú, facebookovú stránku?

ML: Aj instagram, aj facebook, vlastne všetko sa tam nafotí.

RK: Aj webovú.

ML: Všetko sa tam nafotí. Na čo presne potrebujeme peniažky. Napríklad tie rontgeny sú tam tiež nafotené, že čo všetko potrebujeme a na čo to je presne určené. Keď sa to vyzbiera, tak samozrejme sa im poďakuje a povie sa, že išlo na operáciu, nafotí sa a tak ďalej, aby tí ľudia naozaj vedeli, že tie peniažky sú tam, v tom psíkovi.

RK: Plus ešte teda robíme všelijaké aktivity, kde sa snažíme vyzbierať nejaké peniažky. Máme produkty vlastne s naším logom a aj obrázkami našich psíkov, kde vlastne za dobrovoľnícky príspevok im tie produkty vlastne darujeme.

JD: A ako inak, ako inou aktivitou, prípadne nejakým materiálnym darom by som mohol pomôcť inak ako peniazmi?

ML: Dekami, granulami, vodítkami, obojkom, vlastne všetko, misky, čokoľvek čo aké keď vojdeš do chovproduktu, tak čo tam nájdeš. Uteráky, všetko sa vlastne zíde v tom útulku. Aj šampóny pre psov, aj dezinfekčné veci čo sa týka čo umývame koterce, savo atď.

JD: Takže to by sme mohli brať aj ako takú výzvu pre každého, kto nás počúva, že ak chcete pomôcť akýmkoľvek spôsobom, tak práve ste dostali návod na to, že tých možností je dosť. Nielen teda finančne, ale aj takto materiálne. A deje sa aj niečo také vo vašom útulku, lebo to je teda moja osobná skúsenosť, že dievča, dieťa 12 ročná, ktorej z objektívnych dôvodov rodičia nepovolili mať doma psíka, tak jednoducho svoj voľný čas rada trávila v útulku, kde sa akýmkoľvek spôsobom zapájala do toho, do toho života buď chodila venčiť alebo sa opýtala, ako môže pomôcť. Opakujem 12 ročné dievča. To znamená, že to ešte nie je človek ani po pätnástke a už vôbec nie dospelák po osemnástke. Deje sa niečo podobné aj u vás? Chodia, chodia alebo nemusia to byť možno deti alebo ľudia, ktorí z nejakých dôvodov nemôžu mať toho psíka doma, ale chceli by mu venovať lásku a nejaký čas, chodia k vám aj aj s takýmito prípadmi?

ML: Áno, chodia, ale vždycky aj keď je to takto ako vravíš dvanásťročná, tak sa musí podpísať papier o tom, že rodič súhlasí, že vie, že tam chodí, že nie náhodou niečo sa stane a rodič neni o tom upovedomený, upovedomený. Takže toto máme tak pre istotu, no vlastne je to podložené papierovo. Ale chodia nám pomáhať, vždycky väčšinou s tým venčením, lebo keďže máme veľa psíkov, tak vždycky im dobre padne, keď sa idú aj viackrát za deň prejsť a my to ostatné si spravíme. Ale môžeme povedať, že chodia aj nám pomáhať aj s čistením, s česaním, s kúpaním, koľkokrát v lete že nám okúpali psíkov, takže to bolo pekné. Mávame aj taký program alebo akciu, dá sa povedať, každú prvú nedeľu v mesiaci mávame Deň otvorených dverí. Vtedy opekáme špekáčiky u nás vo výbehu, kde máme stabilnú svorku. Jedná sa väčšinou o nejakých 10 psíkov, čo tam behajú medzi nami. Tam si opekáme špekáčiky, potom vlastne od kamarátky Denisky, čo má kone, tak nám tam požičiava aj poníky na vozenie. Takže robíme takúto akciu. Vlastne ide veľa detí potom zíde a koľko ráz aj zaľúbi do psíka a potom ho chodia aj pravidelne navštevovať a venčiť. Máme možnosť napríklad aj virtuálnej adopcie, kde si psíka môže človek virtuálne adoptovať, prispievať mu nejakú sumu mesačne, ale môže mu posielať aj darčeky, v krabici, napríklad deky, hračky. Tak my im to aj natočíme, že mu to teda dávame. Dávame mu ten dar, otvárame mu ho, dostalo sa to k nemu.

JD: Je to taký vzťah na diaľku akokeby.

RK: Áno, a môže ho chodiť aj navštevovať, venčiť, vyčesávanie alebo si ho zobrať na víkend na chatu. Takže máme aj takúto možnosť, kde sa môžu s psíka zblížiť a venovať sa im.

JD: Aké sú tie plány a vyhliadky v dlhodobom merítku? Čo vás čaká?

RK: No, tým že ja som žila v Rakúsku a mala som viac ako 6, no dá sa povedať 7 útulkov pod sebou. Tak ja by som chcela tento útulok dostať do inej úrovne. Chcela by som ho dostať do takej úrovne ako je v zahraničí, kde sa psíci vážne, že sa o ne, že to neni iba tak, že prídu do toho koterca a je o ne postarané. Možno aj cvičené, ale nie až v takej v intenzite, ale chcela by som, aby sa im zlepšili podmienky, aby to už neboli koterce, aby to boli miestnosti, aby mal každý svoj výbeh, aby boli socializovaní, naučili sa žiť v svorke. Vytvorili sme aj psiu školu, kde tých ľudí všetko učíme, tam nemusí prísť do tej psie školy človek s vlastným psom. Môže prísť aj bez psa a zobrať si psa z útulku. Chceme v tom útulku nájsť tú rovnováhu medzi človekom a psom, aby si našli tú spoločnú cestu. My nemáme psiu školu, že napríklad takú, že sadni, ľahni, k nohe a pracovné pri nohe a odvolačka, privolačka. Ale my sa v našej psej školy snažíme zlúčiť tú rodinu s tým psom. No najhlavnejší problém je to, že si človek zaobstará psíka podľa vzhľadu alebo podľa rasy, ale nie podľa toho, čo sa k tej rodine hodí a potom je ten pes skôr záťažou ako úžitkom.

JD: Ako je to s vami dDievčatá teraz, máte doma zviera? Máte doma psa?

RK: Keby len jedno. Začni ty.

ML: No doma momentálne mám troch, ale plus mám o 200 metrov ďalej u rodičov a nemeckého ovčiaka tiež, takže keď mi poprosia ma a tak ďalej tak idem aj tam vyvenčiť, ale svojich mám iba troch. A tuto keď mi kolegyňa ešte šupne z útulku nejakého, že treba do dočasky, lebo nejaký má problém. Takže mám ho ešte aj toho, napríklad teraz mám mix jazvečík doma Ria a takže už mám vlastne štyroch tým pádom. A keď mi ešte sesternica donesie ďalšieho talianskeho chrta, tak ich je päť. A vlastne chodím medzi piatimi a približne tridsiatimi do útulku.

RK: Ja mám momentálne československého ovčiaka, jorkšírku, čo som zdedila po otcovi a vlastne toho Maxa, čo mám z útulku, čo sa v útulku aj narodil. Toho nikto nechcel, lebo bol celý čierny. A tu Miška ma nahovorila, aby som si ho zobrala.

ML: Že bude pekný.

RK: Že bude pekný. Môj partner, teda že už chce iba nejakého menšieho stredného vzrastu, tak som upokojila, že stredného vzrastu aj bude. Momentálne má 6 mesiacov, 32 a pol kila. (smiech)

JD: Kedy nedovolíte človeku, aby si od vás zobral psa?

RK: V podstate my chceme, aby psík sa mal len dobre. My nepotrebujeme, aby mal zlaté misky alebo vydláždenú podlahu alebo posteľ. Ale hlavne, aby sa mal dobre. Či už to bude. Máme rozhodujeme samozrejme medzi psíkami dnu a von. Koľko ráz mi príde človek. Aj teraz som mala dva krát za sebou ľudí, čo chceli malého psa na dvor. Hovorím no ale pozrite na toho malého psa, veď ten nemá žiadnu srsť. Ako si predstavujete zimu vonku. A veď to on zvládne! Nezvládne to, jeho imunita to proste nezvláda. On to možno prežije, ale imunita úplne zatým bude trestaná a bude na tom úplne "na houby". Takže tam vážne určujeme. Určite nedáme huskyho do bytu, hej. Zase na to treba rozlíšiť tak rozumom, aký pes sa hodí von, aký dnu a tam tých ľudí dosť opraviť. Ale určite nedáme človeku psa, ktorý ho chce mať čisto v koterci zavretého. Koterec je dobrá pomôcka a ja mám na dvore koterec. Keď vychádzam autom, zavriem psíka alebo keď mi príde návšteva, tak ho zavriem, aby neobťažoval návštevu. Takže koterec je dobrá vec, ale nie, keď nemáte dvor, alebo keď ten pes neni vonku. Plus určite už sa nám stalo, že bezdomovkyňa chytila psíka adoptovať, čo sme sa náhodou dozvedeli, že už mala dvoch ovčiakov a nechala ich zastreliť, lebo do toho centra pre bezdomovcov ich nemohla zobrať, takže tam tiež pes určite nepríde. Potom koľko razy aj alkoholici alebo drogovo závislí si prídu pre bojové rasy, takže tam tiež neexistuje, že by sme im dali psíka.

JD: Budeme vám veľmi držať palce. Dievčatá, je tu nejaká téma, ktorú ja som neotvoril a vy by ste ešte rady o nej niečo povedali?

ML: No máme ešte v útulku vlastne tak ako Renča spomínala, že cvičíme psíkov, tak vlastne na počesť nášho psa Maxa, ktorý bol skoro medzi prvými v útulku, tak sme vlastne spravili školu pre psov. Volá sa Maxova škola pre psov. Tam učíme psíkov či našich z útulku alebo ľudí, čo prídu so svojím psíkom na socializáciu a na také základné veci. Väčšinou ľudia chodia s ťahaním na vôdzke, že šteká pes od druhého psa a tak ďalej. Väčšinou s týmto, vlastne toto napravíme. A vlastne ľudia, čo prispejú do tej Maxovej školy pre psov za ten výcvik, to vlastne všetko ide do nášho útulku.

JD: Tak nech každý ďalší Max prinesie iba úsmev a žiadne slzy a nech máte tých správnych adopcií, na ktoré budete rady spomínať stále viac a viac. Nech sa vám darí, nech získate tie peniažky, nech sa vám podarí všetko, čo si zaumienite.

RK: Aj my dúfame. Ďakujeme.

ML: Ďakujeme pekne.

JD: Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

ML: Ďakujeme.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.