S01 E11 Krok k samostatnosti

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Mojím dnešným hosťom je dáma, metodička výchovy a trénerka psov so špeciálnym výcvikom a vyštudovaná trénerka futbalu. Vítam u nás v štúdiu Katku Paxnerovú. Katka Ahoj.

KP: Ahoj.

JD: Katka. Predtým, ako sa budeme venovať dnešnej téme, ktorá má názov vodiaci, asistenčný a signálny pes, by som ti rád dal päť rýchlych otázok, na ktoré od teba budem vyžadovať 5 rýchlych odpovedí. Je to jednoduché, je to iba taká srandička. Pes alebo mačka?

KP: Pes.

JD: Leto alebo zima?

KP: Fúha. Jar.

JD: Výborne. ZOO alebo safari?

KP: Safari.

JD: Plutvy alebo krídla?

KP: Krídla.

JD: Drak alebo jednorožec?

KP: Jednorožec.

JD: Výborne. Ženy väčšinou povedia jednorožec. Muži väčšinou povedia drak. Jar. To je krásna odpoveď ešte nikto nepovedal Jar. Jar je aj moje najobľúbenejšie obdobie. Tak Katka Paxnerová, koordinátorka výchovy a trénerka psov so špeciálnym výcvikom. Poďme ale späť. Povedz nám, prosím ťa o tvojom vyrastaní, o tvojom detstve najmä v spojení teda so zvieratami. Aké to bolo?

KP: Bolo to veľmi zaujímave. Pochádzam z mesta. Pochádzam z Bratislavy. Vyrastala som v paneláku. Čo sa týka zvierat, neviem odkedy si tak pamätám na svoje detstvo, tak som vyrastala so zvieratami a u nás všetko čo som doniesla domov a prespalo, tak bolo už u nás doma. Takže takže asi tak.

JD: A čo to bolo najčastejšie, čo si nosila domov?

KP: Úplne ako malá to boli žaby, hady a takéto.

JD: Hady?

KP: No tak slepúšik. Dobre, pre mňa to bol vtedy had. Mala som myšky. Škrečka. Mala som morské prasiatko a samozrejme psíkov. Takže tak.

JD: No takže to bol od začiatku odmala taký akože pomerne vrúcny vzťah k zvieratám. A potom si sa vydala takou cestou, čo ma dosť teda prekvapilo, keď som si robil prípravu na dnešné nahrávanie, že FTVŠ. Prečo FTVŠ?

KP: Neviem, ja keď som sa rozhodovala, že čo ďalej. Na strednú školu kam, veľmi som chcela ísť na veterinu, keďže v Bratislave v tom čase nič také nebolo a mimo Bratislavy ma nejako nechceli pustiť, tak som sa dostala na gymnázium a postupne som sa nejako odvrátila v tom čase od tých zvieratiek na chvíľočku a viacej som sa začala venovať tomu športu a nejak som sa posadnutá bola skôr tým športom v tom čase a preto rozhodlo FTVŠ.

JD: A na FTVŠ konkrétne odbor akože to sa tak volá, že trénerstvo alebo trénerstvo futbalu?

KP: Trénerstvo, špecializácia futbalu áno, ale čo bolo zaujímavé. Musím povedať, že naozaj táto celá téma sa mi tak nejak celým životom prepletá a ja som najprv začala študovať, že trénerstvo zdravotne oslabených, ale vravím, že v tom čase ma to prevalcovalo, že som sa vrátila ako chcela som vyštudovať ten futbal, ale títo zdravotne oslabení sa mi tam stále tak preplietali aj v tom štúdiu a po skončení školy som sa venovala hlavne tomu trénovaniu futbalu.

JD: V Bratislave?

KP: V Bratislave, áno. trénovala som Slovan BRATISLAVA áno takže takže tak nejako. V tom čase som sa dostala k našej výcvikovej škole, kde vlastne oni mali taký dobrovoľnícky program. Aj ten program funguje, že výchova šteniatok a ja som začínala ako vychovávateľ dobrovoľník šteniat. Takže tak som sa postupne zase z toho futbalu vrátila zase k tým zvieratkám. Ono to bolo aj čisto z takého praktického dôvodu, pretože som študovala som vlastne skončila školu, začala som robiť a nebola som si istá, či naozaj tých pätnásť rokov, koľko ten psík priemerne žije, či som schopná v tom čase sa nejako venovať tomu psíkovi. Tak a toto bolo naozaj program na jeden rok, takže som sa rozhodla, že a skúsim to takto. Keď to budem zvládať, tak uvidíme. A nejak som zostala pri tomto som sa zase vrátila k zvieratkám.

JD: Koľko je to rokov? Ako dlho si po škole robila trénerku? Mimochodom, aké je to byť žena trénerka futbalového tímu? Ty si trénovala ženy alebo mužov?

KP: Ženy som trénovala.

JD: Ženy, takže je to, aj to je to akceptovateľné, lebo som si ťa nevedel tak úplne predstaviť ako trénerku mužského tímu. Ale s tými ženami, okej, okej, takže tento obrázok už mám. A teda ako dlho si trénovala futbal?

KP: Ja som sa celkovo futbalu venovala asi 20 rokov, ale s tým, že som aj hrala a potom som prešla k tomu trénovaniu. Trénovala som nejakých desať rokov určite. A tam už sa mi to prelínalo aj s týmito s týmito psíkmi, s takýmto vychovávaním a postupne som prešla k tomu trénovaniu.

JD: To som sa práve chcel spýtať, že či to bolo postupné nejaké rozhodovanie sa, že futbal opustím a budem sa venovať trénovaniu zvierat, alebo to jedného dňa ráno alebo večer si si povedala a dosť, urobím hrubú čiaru a od zajtra úplne inak.

KP: V podstate bolo to také postupné, ale áno, potom som spravila tú hrubú čiaru. Myslím, že v tom futbale to čo som chcela ja dosiahnuť som už dosiahla a tým pádom som si povedala, že chcem už ísť inou cestou a jedného dňa som si povedala, že tak teda futbal stačí a zavolala som pani riaditeľke našej, že teda som pripravená a že teda či ma ide učiť a že či teda môžem ísť k nej trénovať psíkov, či sa mi bude venovať.

JD: A ona pravdepodobne povedala, že áno a že áno budem.

KP: Keďže som tu, tak áno.

JD: Tak ako to teda prebiehalo? Ty ako si z futbalového ihriska si prišla za pani riaditeľkou a čo sa dialo, čo ťa všetko potrebovala naučiť?

KP: No potrebovala som sa v prvom rade naučiť naozaj rozumieť tým psíkom, vedieť s nimi komunikovať, pretože bez toho to naozaj nejde a postupne ma dostávala do tých tajov ako sú. Akým spôsobom sa pracuje s tými psíkmi, ako sa to učí v podstate, ako to funguje. Potrebovala som zistiť naozaj aj si pozrieť tých klientov v reáli. Pretože áno, pre mňa to bolo výcvik je výcvik, ale až keď som sa stretla naozaj reálne s tými ľuďmi, s tými psíkmi, tak sa mi to celé tak nejako otvorilo a pochopila som veľa, že vlastne o čom to je. To nie je len nejaký výcvik, ale naozaj tí psíkovia pomáhajú a ide tam v podstate o život. Keby to bol zle vycvičený ten psík.

JD: Katka, naša téma, ja ju prečítam, aby som bol exaktný - vodiaci, asistenčný a signálny pes. Skús nám prosím ťa jednotlivé tieto pojmy vysvetliť, v čom sú špecifické a aké sú medzi nimi rozdiely, vodiaci, asistenčný a signálny.

KP: Takže títo vodiaci, asistenčný a signálny pes v podstate spadajú do tej veľkej skupiny psy so špeciálnym výcvikom. Vodiaci pes. Už z toho názvu je jasné, že vodí. Pomáha nevidiacim a slabozrakým ľuďom, čiže jeho úlohou je doviezť toho človeka z bodu A do bodu B. Potom je signálny pes, ktorý pomáha teda sluchovo postihnutým. Jeho úlohou je signalizovať, že niečo sa deje. A potom je tam tá posledná veľká kategória tých asistenčných psíkov, ktorí sú v podstate pre telesne postihnutých a iné ťažké postihnutia. Čiže to je taký veľký balík. Bohužiaľ, na Slovensku zatiaľ stále to nejako rezonuje, ale telesne postihnutý, ale naozaj ten asistenčný pes v podstate združuje veľa, veľa iných tých postihnutí, kde dokáže ten asistenčný pes pomôcť.

JD: A Katka, keby sme sa rozprávali o rasách tých psíkov, že ktorá rasa je najčastejšie využívaná a vhodná a ktorá napríklad vôbec.

KP: Tak čo sa týka vodiacich psov alebo celkovo týchto psov so špeciálnym výcvikom najčastejšia rasa vo svete až 70% tvorí labradorský retríver. Je to hlavne pre vodiace ako vodiaci psíkovia sa využívajú. Je to aj kvôli tej ich postave. Naozaj v podstate tým, že potrebujú ovládať toho človeka, či vodiaci pes alebo asistenčný pes, tak musí mať aj nejakú tú svoju postavu, musí mať nejakú tú svoju stavbu tela. Okrem týchto labradorských retríverov sa využívajú zlatí retríveri, kráľovský pudel. Poprípade teraz najnovšie sú to tie doodle, t.j. labradorský retríver plus s tým pudlom skrížený alebo zlaťák. A pre signálne psy v podstate tam nie je nejaké dôležité aká rasa to je. Signálny pes je skôr lepšie, keď je to nejaké menšie plemeno, pretože predsalen potrebuje stále nejakým spôsobom stáť a reagovať na nejakú situáciu. Takže tam to plemeno nie je až tak veľmi rozhodujúce. Ale čo je zaujímavé, na Slovensku nie je ani vôbec nejaký zákon, že aký pes by to mal byť, ani nijaké, že by sme mali nejaké kritéria toho s tým, že teoreticky áno, vodiaci pes by mohla byť aj čivava. To je veľmi zaujímavé.

JD: Aj sa to niekde vo svete udialo, že to tak aj v praxi funguje?

KP: Nie, nie, nie, nie. Takže dúfam, že sa to ani neudeje a že som teraz nedala nejaký návod, že niekto bude chcieť trénovať nejakú čivavku. Ale áno, proste nie je to ošetrené nejakým spôsobom.

JD: V čom sú teda špecifiká v tom trénovaní jednotlivých týchto psíkov?

KP: Čo sa týka vodiaceho psíka, tak to je taký štandardizovaný tréning, ktorý naozaj funguje podobne veľmi podobne na celom svete. Tento tréning je sa skladá z takých troch fáz, čo je veľmi zaujímavé. Prvá fáza je v podstate, kde sa ten psík učí tie svoje technické veci, tie jednotlivé cviky, jednotlivé prvky. Rozdeľuje sa to na smerové povely a vyhľadávacie a ukazovacie povely. To znamená smerový je vpred, vpravo, doľava a tak ďalej, ukazovacie, tí psíkovia dokážu vyhľadať dvere, dokážu vyhľadať schody, zastávku, ja neviem prechod pre chodcov a tak ďalej. Potom je taká druhá fáza, ktorá je zaujímavá v tom, že tam už psík trošku musí začať aj samostatne pracovať. Je to taká fáza, že na vidiaco ako na slepo, kde už ten tréner simuluje, že nevidí, ale stále toho psíka má pod kontrolou. A posledná fáza je taká, že ten tréner ide naozaj tak, že nevidí. Má so sebou kolegu, ktorý ho vlastne diriguje kade kade majú ísť. A ten tréner pracuje s tým psíkom. V tomto tréningu je veľmi zaujímavé, že títo psy sa musia naučiť, tam funguje také inteligentné neuposlúchnutie. Čiže oni sa naozaj musia naučiť neposlúchnuť v niektorých prípadoch toho svojho pána, pretože by mohli prísť k nejakému úrazu. Napríklad chodia denne do nejakého obchodu a do rána tam vykopú jamu a ten človek ho ženie, že má ísť stále rovno a ten pes jednoducho tadiaľ nepôjde. Sa naučí, že musí nejakým spôsobom tú prekážku obísť a vráti sa naspäť na tú svoju trasu. A veľmi zaujímavé sa musí naučiť ten psík generalizovať. To znamená v tom tréningu naozaj sa nestretne so všetkými tými prvkami, ktoré sa, s ktorými sa stretne v živote, ale minimálne sa naučí to, že toto som niekde podobné videl v tom tréningu. Takže aha skúsim to teda týmto spôsobom vyriešiť.

JD: Takže v tom tréningu nie je podstatné, že.. Lebo teda najprv sa opýtam, aby som nepovedal hlúposť. Ten výcvik asi vo svojej finálnej fáze funguje aj tak, že tréner, ktorý hrá nevidiaceho, ide von do mesta, do terénu, do úplne reálneho sveta.

KP: Títo psi sa trénujú reálne v tom teréne, kde ten, kde sa pracuje, v meste.

JD: A je teda možné v meste A psa vytrénovať a v meste B ten pes bude úplne že parádne fungovať a bude to stopercentné.

KP: Áno.

JD: Wau.

KP: Takto to funguje, preto je to štandardizovaný tréning. A presne, nie je to vôbec. Ľudia majú predstavu, že človek sa chytí psa a povie, že do obchodu a pes ide sám. Nie tam ten človek je ten, ktorý naviguje, ktorý musí vedieť, že tu niekde odbáčame vpravo, tu niekde je prechod pre chodcov a on tomu psovi dáva tie povely. Úloha psa je nájsť kade tam má ísť, kde to má vyhľadať, či najbližšiu odbočku nájde a tak ďalej. Potom máme signálneho psíka, ktorý.. Áno?

JD: No nech sa páči. To ja sa iba takto tvárim, keď ma niečo naozaj fascinuje (smiech).

KP: Potom sú signálni psíkovia, ktorí vlastne sa trénujú na to, že majú toho človeka nejakým spôsobom upozorniť. Tento tento tréning je už špeciálne na toho klienta, takže je to tak, že musíme spoznať klienta, porozprávame sa, zistíme, čo potrebuje, čo potrebuje, označiť. Mamičky napríklad, že dieťa plače doma, že niekto zazvoní, že nejaké auto sa blíži, niekto osloví toho človeka a tak ďalej. Takže podľa toho, čo nám ten človek povie, čo potrebuje, tak ten psík sa na to postupne učí. Ten tréning je úplne veľmi krátučko sa trénuje verbálne a potom sa trénuje neverbálne, pretože tí ľudia väčšinou keď nepočujú, majú problémy s hovorením, takže tam sú skôr od tých posunkov a tak ďalej. A posledný tréning asistenční psíkovia. Sú to zase veci, ktoré sa robia špeciálne konkrétne na toho daného klienta, čo on potrebuje. Takže zase sa s tým človekom musíme stretnúť, porozprávať sa a povedať si jeho predstavu, čo by chcel od toho psa. A my mu povieme, čo je reálne, čo nie je reálne a s týmto sa pracuje.

JD: Wau. No v rozhovore budeme pokračovať po krátkej pauze.

Reklamný odkaz: Podporte zdravie a vitalitu vášho štvornožca s produktami Alleva a jej radami Equilibrium, Natural a Hollistic, ktoré sú skvelou voľbou pre top formu vášho miláčika. Značku Alleva nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Vitajte. Po krátkej pauze sme naspäť a s Katkou Paxnerovou sa rozprávame o vodiacich, asistenčných a signálnych psoch. Prosím ťa, mňa by zaujímalo, že od akého veku je psík pripravený na takýto výcvik?

KP: Tak na konkrétny špeciálny výcvik. Ten psík začína v nejakom 14-tom mesiaci života. Samozrejme, my máme svojich vychovávateľov, ktorí nám chovajú od šteniatka až po tento dospelý vek psíkov. Sú to dobrovoľníci naši, ktorí nám pomáhajú a oni vlastne učia už odmalička socializujú toho psíka, učia, ukazujú mu v podstate náš ľudský svet. Aby sa ten psík naozaj stretol s čo najviac situácii, čo najviac miest a tak ďalej. Takže aby vedel, že keď už príde do toho tréningu, nemusel sa zaujímať, že tam je nejaká socha. S takým som sa nikdy nestretol a tak ďalej. A ten špeciálny tréning začína vravím v tom štrnástom mesiaci života a trvá tých šesť až deväť mesiacov.

JD: Šesť až deväť mesiacov. A čo sa udeje potom?

KP: Potom v podstate je fáza, kedy odovzdávame psíka klientovi, kde sa venujeme tomu klientovi a učíme ho, ako pracovať so psíkom, ako s ním komunikovať a v podstate aby spolu fungovali.

JD: A fungujú? Stáva sa, že jednoducho každá jedna dvojica zafunguje krásne a vy ste spokojní a všetci sa usmievajú a funguje to? Alebo sa stane aj to, že nejaká teraz úvodzovky hore dole "chémia" medzi nimi nezafunguje?

KP: Môže sa stať aj to, že zafunguje. Nám sa to teda ešte našťastie nestalo. Alebo aspoň sa nám klienti nepriznali, že by im to nefungovalo. Ale vždy, keď sme ich boli pozrieť, tak bolo všetko v poriadku. Takže tak. Darí sa nám vyberať tie dvojice tak, ako sa má. Samozrejme, to, čo som už predtým hovorila. My potrebujeme vedieť o tom klientovi nejaký ten jeho režim dňa, jeho nejaké nasadenie, jeho temperament, čo ho zaujíma, či je to človek, ktorý rád chodí do mesta, alebo človek, ktorý sa rád chodí túlať kade tade. Takže k tomu prispôsobujeme aj psíka. Človek, staršiemu pánovi nedáme energického psa, ktorý chce chodiť, chodiť, chodiť, ale naozaj mu dáme psa s primeraným temperamentom. Čiže naozaj tie dvojice, tie dvojice si väčšinou teda u nás naozaj sadnú.

JD: Máš ty aj prehľad, koľko vami vycvičených psíkov je momentálne v akcii so svojimi klientmi?

KP: Fuh, neviem vám to takto z hlavy povedať, koľko je momentálne aktívnych psíkov, ale naša škola už odovzdala vyše 150 psov.

JD: To je krásne číslo. A aké boli možno také zaujímavosti alebo alebo pikošky alebo kuriozity? Pretože toto je ja viem. Rozprával som to aj predtým, ako sme začali nahrávať, že táto téma by sa dala obšírne rozprávať. Máme tu ale nejaké časové mantinely. Skús, skús mi prosím ťa vypichnúť niektoré také tie tie príbehy z praxe.

KP: Tie príbehy z praxe. Ako neviem pre mňa čo tak ako mi zostalo v hlave bol môj naozaj prvý psík, s ktorým som prvýkrát išla, že naozaj naslepo. Pre mňa to bola obrovská hrôza a strašne som sa toho bála a obdivujem všetkých týchto ľudí, ktorí dokážu teda naozaj potom s tým psíkom fungovať, pretože ja som mala pocit, že na mňa sa všetko rúti v tom svete. Takže musela som sa naučiť najprv chodiť takto a vnímať ten svet inými, inými zmyslami. Čiže je to veľmi zaujímavé, keď ten človek začne tomu psovi veriť a je to už naozaj na ňom. Čo sa týka tých asistenčných psíkov, trénovali sme psíka, ktorého sme pripravovali pre pána, ktorý má epilepsie a naozaj sme ho učili privolávať pomoc. A keď sme to takto skúšali, že proste som niekde hocikde odpadla a naozaj ten pes išiel a hľadal tú pomoc. A čo bolo zaujímavé, že tento klient prišiel na odovzdávanie, zobral si psíka prvý deň do hotela a čo svet nechcel zrovna dostal tento epileptický záchvat, čo bolo ale nikomu tam na recepcii a ani v tom hoteli nepovedal že má takéhoto psíka, ktorý mu v tomto pomáha a ten psík tam robil neskutočný bordel a nám volali že haló čo to je, že tam nejaký pes robí strašný bordel a on naozaj privolával tú pomoc. Takže to bolo úplne že niečo krásne, že prvý deň boli spolu a už vedel ten pes, že čo má robiť. Takže takže takéto príbehy sú to čo to čo myslím si, že mňa aj všetkých tých trénerov naozaj posúva, keď už vidí, že to funguje. Máme psíkov, ktorých sme dávali detičkám v autistickom spektre, ktoré majú poruchy autistického spektra a keď tam človek vidí, ako to dieťa zrazu rýchlo napreduje dopredu, tak to je úplne niečo krásne. Dievčatko, ktoré nebolo schopné ani len chodiť a neboli schopná mamička ísť s ním niekde do mesta, do obchodu. Tak teraz sa drží psíka a chodia asi po meste úplne, že mamička už iba za nimi a oni si spolu kráčajú. Takže to sú také možno nie z tréningu, ale už také z toho života, že je to niečo nádherné, keď to človek vidí, keď to prežíva a keď vidí, že ako to tomu človeku naozaj pomáha.

JD: Hej, presne toto som sa pýtal na ten reálny život a na tie reálne skúsenosti, pretože je to podľa mňa zázrak v priamom prenose, keď sa udeje niečo takéto. Vieš čo a akým spôsobom teda dáva psík na známosť, že sa niečo s mojím pánom deje? Je je na to, že šteká alebo škrabe na niečo, alebo je signalizačné nejaké znamenie, nejaké tlačítko alebo ako to funguje?

KP: To je to rôzne. Zrovna tento pán mal aj také tlačítko, ktoré privolalo hneď nejakú pomoc. Čiže áno, učil sa na to, že stlačil tlačítko. Učil sa na to, že keď v blízkosti je nejaký človek a niečo sa udeje, tak má nájsť toho človeka a začať do neho šťuchať, štekať na neho a jednoduchým spôsobom privolať ho k tomu človeku, k tomu svojmu pánovi. Poprípade áno, začne vyskakovať na tie dvere, snaží sa, búcha do tých dverí, šteká a proste a hocijakým spôsobom sa snaží privolať tú pomoc.

JD: A je, je to nutnosť, alebo je to správne alebo je to obozretnosť, ak sa náhodou takýto klient s vycvičeným psíkom ubytuje v hoteli, ako si povedala, že ich o tom informuje? Že ja mám nejaký problém a toto je vlastne môj zástupca, ktorý vám dá na známosť, že sa niečo deje.

KP: Určite, pretože ináč to nemá zmysel. A presne tí v tom hoteli si skôr myslia, že je nevychovaný ten pes a že je nejaký problém a ten, to prečo bol vycvičený vôbec nemá zmysel. Ten pes je z toho tiež frustrovaný, že robí všetko preto, aby aby privolal tú pomoc a tá pomoc neprichádza. Takže áno, ten človek by mal upozorniť vždy to svoje okolie, že mám takéhoto psíka. Keď sa stane toto, toto, toto, tak to znamená, že asi sa so mnou niečo deje.

JD: Ja som si to aj myslel, ale chcel som, aby to tu tak nahlas odznelo. Keď som si pripravoval materiál na dnešné nahrávanie, zaujala ma aj jedna taká pragmatická vec. Akým spôsobom sa klient dostane k takémuto psíkovi? Niekoho pravdepodobne asi upovedomí o tom, že by ho chcel? To je akože prvá časť tejto otázky a druhá časť je, kto mu s tým dokáže finančne pomôcť?

KP: Tak v prvom rade ten takýto klient si musí nájsť nejakú tú školu, ktorá cvičí takýchto psíkov, osloviť tú školu, kde už on dostane nejaké tie informácie, čo vlastne všetko on musí spĺňať, čo musí vedieť, aby mohol vôbec nejakým spôsobom pracovať potom s tým psíkom. Spraví sa s ním nejaký taký rozhovor, interview, kde sa my o ňom dozvieme. Zistíme, že či má alebo nemá nárok od štátu. Áno, štát prispieva nejakým spôsobom na na týchto psíkov, ale u nás je to tak, že musí spĺňať určité kritéria, či už sa týka toho postihnutia samozrejme, ale aj určité finančné. Bohužiaľ ľudia, ktorí ktorí by najviac potrebovali tých psíkov sú nejakým spôsobom diskriminovaní kvôli tomu, že pracujú a nejaké o jedno euro prekračujú tú nejakú výšku tej tej sumy. Neviem, či to môžem povedať, vystrihnite to, keď tak. Takže nejakým spôsobom prekročia túto výšku, ktorú majú, majú možnosť požiadať o toho psíka. Takže štát prispieva určitou čiastkou. Je to 8500 eur, ale žiaľ nás cvičiteľov ten pes jeden stojí trojnásobok, čiže zvyšok musíme niekde pozháňať a zohnať si peniaze na to, aby sme tomu človeku toho psíka mohli naozaj dať.

JD: Keďže to robíte toľké roky a robíte to takto dobre, tak verím, že sa vám vždy podarí nájsť nejakú cestičku, ako tie finančné prostriedky získať.

KP: Máme našťastie veľa dobrých ľudí, ktorí nám naozaj pomáhajú v tomto a nejakým spôsobom aspoň pár drobných každý dá. Takže áno, snažíme sa.

JD: Čo vás čaká v krátkej alebo dlhodobej budúcnosti?

KP: Tak ja dúfam, že v dlhodobej sa nám bude dariť ešte odovzdať veľa takýchto pomocníkov. A v krátkej dobe. Momentálne v podstate končíme, končím výcvik nejak troch vodiacich a jedného asistenčného končíme momentálne výcvik, takže v krátkej dobe budú odovzdávaní. Už sa budú zoznamovať so svojimi klientami. A tak.

JD: Dobre. Katka a keď si sa rozhodla, že sa budeš odkláňať od futbalu a venovať sa práve zvieratám, bola toto jediná a prvá možnosť alebo si zauvažovala aj o možno nejakej inej budúcnosti v spojení so zvieratami alebo so psami?

KP: Neviem, nejak to tak plynulo došlo a plynulo sa to celé nejakým spôsobom vyvrbilo, že som sa dostala k tomuto. Mňa naozaj od malička zaujímal šport, zaujímali ma zvieratá. Dosť ma nejakým spôsobom fascinovala práca aj so zdravotne postihnutými ľuďmi a nejak sa mi to v tejto práci naozaj celé spojilo. Či tie poznatky z trénovania, z trénerstva, práca so psíkmi, práca s takýmito ľuďmi. Takže sa mi to nejako spojilo a myslím si, že momentálne ma to naozaj napĺňa a nejak nerozmýšľam nad tým, že by som chcela niečo iné robiť.

JD: Ja som sa ťa vlastne ešte neopýtal zásadnú vec. Máš doma nejaké zviera?

KP: Mám doma našich psíkov, ktorých trénujem a myslím si, že svoje vlastné zviera by som momentálne nechcela, pretože to by bolo naozaj pri tejto práci na tom poslednom mieste a to teda by si nezaslúžilo. Takže keď raz skončím s touto robotou, tak potom budem mať svoje vlastné.

JD: Katka, je tu nejaká téma, o ktorej si si myslela, že ju dnes otvoríme v debate a ja som ju neotvoril?

KP: Možno je to téma, čo sa týka asistenčných psíkov pre detičky s poruchami autistického spektra a pre ľudí s psychickými poruchami a posttraumatickým syndrómom. Je to téma na Slovensku, ktorá je ešte veľké tabu a naozaj sa tu kompetentní tvária, že to ani neexistuje nejakým spôsobom a že tí psy nejakým spôsobom ani nemajú čo ponúknuť. A práveže v tejto oblasti je to obrovská pomoc, či už pre tieto detičky, ktoré dokážu zrazu chodiť do mesta, alebo tým rodičom pomáhajú tým, že väčšinou tieto autistické deti sú také, že sú to takzvaní utekáči, oni sa na niečo zamerajú a nemyslia na to, že tam je cesta alebo niečo. A ten psík pomáha tým rodičom tak, že to dieťa jednoducho je, sa drží toho psíka a nejakým zázrakom to naozaj funguje, že to dieťa sa od toho psíka nepohne. Takže pomáha týmto štýlom pomáha zrazu tie deti sa otvoria tomu svetu. Mali sme mamičku, ktorá sa jednoducho, volá úplne plakala, lebo dieťa po piatich rokoch sa začalo usmievať a smiať, keď bolo zo psíkom a ďalšie začalo rozprávať po dvoch týždňoch. Čiže naozaj tieto psíky týmto detičkám neskutočne dokážu pomôcť. Čo je žiaľ smutné, že nie vždy je to možné financovať pre tých rodičov. Už tak majú problémy finančné a tento štát im v tomto nepomáha, takže musia si nejakým spôsobom zohnať a s našou pomocou nejakým spôsobom zohnať peniažky. Ďalšia tá téma je tak ako som hovorila, pre ľudí s psychickou poruchou, čo majú rôzne fóbie, ktorí nedokážu ísť von, pretože majú strach, majú obavy, s tým psíkom dokážu zrazu ísť, dokážu žiť, dokážu sa pohybovať v tom svete a pre mňa je to naozaj téma, ktorá momentálne má takú tú budúcnosť. To čo ste, si sa pýtal, že nejaká tá vzdialená budúcnosť, tak podľa mňa toto je taká budúcnosť momentálne, čo sa týka tých asistenčných psíkov a dúfam, že aj na tom Slovensku, tak ako v celom svete to už funguje, že aj na tom Slovensku sa otvoria aj pre týchto ľudí táto možnosť, že budú môcť používať takýchto psíkov.

JD: Budeme vám aj všetkým vašim klientom držať palce a som rád, že práve u nás v Shtoodiu v podcaste Zverissimo sme to konečne otvorili a povedali sme nejaké dúfania a priania aj do budúcnosti. Ďakujem Katka veľmi pekne za rozhovor.

KP: Aj ja ďakujem za pozvanie.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola. Veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.