Táto epizóda je o hrdinoch na štyroch labkách, a tiež hrdinoch na dvoch nohách. Janko Žiška je horským záchranárom od svojich 19-tich rokov. Je tiež dlhé roky vedúci kynológ našej Horskej záchrannej služby. Koľko záchranárskych tímov máme na Slovensku? Ako je to so ženami záchranárkami? Pravidlo Doc. and Dog. Od 2 do 10 rokov je pes využiteľný pre záchranársku prácu. 90 % záchranárskych psov sú nemecké ovčiaky. Ako zvláda horský záchranár psychickú záťaž? Aké to je byť v 24 hodinovej pohotovosti – to vedia hlavne manželky záchranárov. Veľké ĎAKUJEM patrí Benymu, ktorý zachránil ľudský život.
JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo. Mojím dnešným hosťom je muž, garant služobnej kynológie Horskej záchrannej služby, 30 rokov horský záchranár, dobrovoľný člen Horskej záchrannej služby Západné Tatry, bývalý vedúci kynológ a inštruktor školiaceho strediska Horskej záchrannej služby. Mojím dnešným hosťom tu v Shtoodiu je Jano Žiška. Jano Ahoj.
JŽ: Ďakujem a ďakujem aj za pozvanie. Ahoj.
JD: Ahoj. Pred tým ako sa pustíme do našej dnešnej témy, ktorá má názov Hrdinovia na štyroch labkách. A teraz vám dopredu poviem, že to bude aj o hrdinovi na dvoch labkách. Pretože tu predo mnou už stojí naozaj hrdina. Alebo sedí naozaj hrdina. Predtým, ako sa začneme baviť o tejto téme, Janko, mám pre teba 5 rýchlych otázok, ktoré v sebe majú 5 odpovedí. Päť možností. Vyber si jednu z nich a možno sa o tebe dozvieme niečo, čo by si nám v podcaste dobrovoľne nepovedal. Poďme na to. Hory alebo more?
JŽ: Hory.
JD: Pes alebo kôň?
JŽ: Pes.
JD: Leto alebo zima?
JŽ: Zima.
JD: Krídla alebo plutvy?
JŽ: Krídla.
JD: Drak alebo jednorožec?
JŽ: Drak.
JD: Samozrejme, že drak. Chlapi vždy povedia drak. Ženy vždy povedia jednorožec. Ďakujem ti pekne. Máme za sebou prvé úvodné kolo zábavnej zábavnej pyrotechniky, zábavných otázok. A teraz prosím, poďme k našej téme. Hrdinovia na štyroch labkách. Ako som už povedal, že ja osobne si myslím a to teda bez lichotenia, lebo nemám žiadny dôvod ti lichotiť, si hrdina na dvoch labkách. Prosím ťa, skús nám povedať.. alebo ešte nie. Predtým ako začneme o tejto téme, zaujímalo by ma, aké bolo tvoje detstvo v spojení so zvieratami?
JŽ: No dá sa povedať, že som vyrástol priamo medzi zvieratami, ale nie na klasickom vidieckom dvore, ale na horárni v lone Vysokých Tatier, ale zo severu, čiže v Tatranskej Javorine, kde som sa narodil a tam som prvých šesť rokov strávil a tam na to obdobie mám najkrajšie spomienky, aj keď som ešte bol malý, ale bol som obklopený divočinou. Čiže či tam bol nejaký kamzík u nás v maštali, dá sa povedať, lebo vtedy bolo také obdobie, že sa táto populácia kamzíka tatranského premiestňovala aj do Nízkych Tatier, čiže otec ako lesník, tak keď odchytávali napríklad kamzice alebo kamzíky, ktoré premiestňovali, tak boli u nás, mali také akože stojisko, kde ich vlastne potom transportovali ďalej. Alebo sme mali orla skalného v ošetrení, ktorého otec našiel a mal poranené krídlo. Alebo nám, doteraz mám živú pamäť, na Vianoce mama chovala 12 husí a tých 12 husí nám ukradol rys pred Vianocami, ktoré už mali nejaký doniesť osoh. Takže potom sme chodili s otcom, ja si to pamätám a stopovali sme tú krv a že či aspoň dačo nenájdeme, aspoň nejakú kostičku na tie Vianoce, ale takéto spomienky. Alebo jelene rovno z okna, keď som sa ráno zobudil, že sa nám pásli za horárňou, takže nie, aj vidiecke zvieratá, lebo boli, mali sme býky, ovečku nejakú a tak, aby sme v tej divočine prežili, ale aj na tie zvieratá, ktoré priamo z hôr prichádzali k nám.
JD: Tak to si bol naozaj predurčený na prácu v prírode jednak na prácu so psom a na prácu, ktorá jednoducho je s tou prírodou a so zvieratami absolútne spojená a bez bez tej prírody a bez toho zvieraťa by to vlastne nebolo ono. Skús nám teda povedať, že čo tvoja práca obnáša, čomu sa venuješ, ako sa to volá a ako si sa k tomu dostal.
JŽ: Čiže som horský záchranár v prvom rade a som kynológ, čiže horský záchranár, ktorý na záchranu ľudí v horách používa najvernejšieho priateľa, čiže psíka. Psíka, ktorého sa snažím pripraviť tak, aby dokázal pomôcť týmto ľuďom, ktorí majú, sú v nejakej núdzi v tých horách, ale to portfóliu tej horskej služby nie sú len tie hory. Nie je to leto, zima, ale my sa už vlastne sústreďujeme alebo dá sa povedať aj zaoberáme s tým, aby sme dokázali pomôcť aj mimo horských oblastí a takisto v spolupráci s políciou vykonávame pátracie akcie aj mimo hôr, čiže aj v urbanistických zastavaných plochách, čiže v mestách a okolie miest. Čiže nie sme len čisto horskí záchranári v horách, ale už sme prizývaní aj niekde inde, kde tých psov je potrebné nasadiť a kde je predpoklad, že ten psík by vedel pomôcť.
JD: Robíš to, je to tvoje jediné zamestnanie. Je to tvoja jediná vášeň. Akože robíš to od toho vymýšľam si teraz 18-teho dvadsiateho roku života a robíš to dodnes?
JŽ: Dá sa povedať, že áno. Ja som mal to šťastie, že môj koníček sa stal mi aj zamestnaním. Začínal som ako lesník. Po skončení školy a potom som bol oslovený po roku, že či nechcem pracovať v Horskej záchrannej službe. A keďže to bol môj sen, aj to, že som športoval a šport, ktorý súvisel s pohybom v horách, čiže som robil zjazdové lyžovanie a vyrastal som vo Vysokých Tatrách. Takže chcel som sa pohybovať v tom horskom prostredí, lebo začal som robiť skialpinizmus, takže to bola taká by som povedal priamočiarejšia cesta. Keď som dostal tú pozvánku, že či nechcem pracovať v horskej službe, tak som automaticky prikývol, že áno. Na čo otec môj nebol moc nadšený, lebo on všetky tie nešťastia a všetko to, čo v tých Tatrách sa stávalo tým, že tam pracoval dlhé roky, tak tak proste nebol z toho nadšený. Ale to bol môj sen a za tým som si išiel.
JD: To ako otec úplne chápem ten strach a to, že z toho nebol úplne nadšený.
JŽ: Aj ja to už chápem (smiech).
JD: Dobre, povedal si, že dostal si pozvánku, ale pravdepodobne pozvánka úplne nestačí na to, aby si to mohol urobiť. Pravdepodobne a oprav ma, ak sa mýlim, tam funguje nejaké výberové konanie a musíš niečo splniť a mať nejaké danosti a zručnosti.
JŽ: Áno, záleží vtedy ja som bol prijatý v 90-tych rokoch. Teraz sú tie kritéria a tie podmienky prijímania do tejto profesie úplne iné. Ja vtedy treba vedieť tú súvislosť, že vtedy boli dve horské služby. Jedna horská služba bola Vysokotatranská alebo Tatranská horská služba a druhá bola Horská služba na Slovensku. Čiže tam boli rozdelené tie oblasti pôsobenia týchto horských služieb. Čiže my sme patrili pod Štátne lesy TANAPu napríklad ako Tatranská horská služba. A tým, že som bol lesník, tak vlastne mňa len preradili ako na druhé pracovisko v rámci tej organizácie. Čiže samozrejme, oslovili ma na základe toho, že som už bol, začal som tie postupy, ktoré oprávňujú ľudí pracovať ako v horskej službe. Čiže už som začal sa školiť ako dobrovoľný člen. Už som mal kurzy za sebou, nejaké ako dobrovoľný člen. No a tým, že som sa pohyboval v tom prostredí, tak prišla pozvánka od náčelníka zo Západných Tatier, že či by som nechcel nastúpiť. Samozrejme, predchádzalo tomu to, že kolega, ktorý mal nastúpiť na to miesto, sa zranil ťažko vo Vysokých Tatrách a potrebovali rýchlu náhradu. Takže bol som oslovený a od dá sa povedať, 19-tych rokov môjho života pracujem, pracoval som v Horskej záchrannej službe alebo v horskej službe vtedy, teraz je to Horská záchranná služba.
JD: No napríklad ja keby som sa dnes chcel do takejto horskej služby prihlásiť, čo by som mal vedieť, alebo čo by som mal očakávať, že ma čaká na nejakom teraz úvodzovky hore dole "prijímacom pohovore" alebo testoch?
JŽ: Áno, tak sú tam kritériá, ktoré ten uchádzač musí spĺňať. Čiže v prvom rade maturita alebo stredoškolské vzdelanie. A samozrejme potom tie kritéria sú robené tak, aby preverilo týchto záujemcov o túto prácu, či už po tej kondičnej stránke, čiže je tam nejaká kondičná túra, kde sa vypočíta čas, za ktorý ten účastník musí splniť tú danú trasu. Potom sú tam danosti pohybu, napríklad keď je to v lete výberové konanie pohybu na skale, čiže nejaké to lezenie aspoň tie základy. Potom samozrejme, keď sa robí v zime, tak pohyb alebo lezenie v ľadopádoch, skialpinizmus, samozrejme lyžovanie.
JD: Ak to robím.. Prepáč skočím ti do toho. Ak to robím v lete a zoberú ma, musím v zime dokázať aj týmito ďalšími testami, že celoročne to dokážem robiť a že teda..
JŽ: Samozrejme, lebo nejaký lezec sa nájde, ktorý nevie ani lyžovať a u nás kto nevie lyžovať, tak to je proste tu faux pas.
JD: Áno, je to alfa omega alebo je to faux pas. Prepáč ale skočil som ti do reči. Pokračuj.
JŽ: No a tým pádom tam sú nastavené kritéria, testy napríklad na taký všeobecný rozhľad, aký má ten uchádzač. No a samozrejme tie kritériá pri tom lezení sú nastavené. Je tam komisia, ktorá vyhodnotí nejak z tých uchádzačov ja neviem prvých piatich, desiatich, ktorí splnili tie kritériá a samozrejme s nimi ďalej sa robia pohovory a samozrejme sa skúmajú aj ďalšie, napríklad povahové vlastnosti, aké má ktorý ten človek. A samozrejme, keď už aj dôjde do toho posledného štádia, potom idete na lekárske prehliadky a na psychologické testy. Čiže také komplexnejšie je to výberové konanie. Čiže neznamená, že keď ste kondične veľmi dobrí ja neviem nejaký atlét príde samozrejme alebo nejaký bežec, tak samozrejme klasický človek, ktorý sa pohybuje v horách, nebude mu stíhať. Ale aj ten pohyb v tom horskom prostredí na tých výberových konaniach sa ukáže, kto ako sa vie hýbať v tých horách, kto vie ako sa rozhodovať. Čiže je veľmi dôležité, že nie ste len nabúchaní ako sa povie, ale treba trošku ten cit pre tie hory mať v sebe. Čiže tam tá komisia by mala to zohľadniť a pozrieť. A samozrejme už potom je aj dôležitá vec, že kde chcete ísť, do ktorej oblasti sa robí výberové konanie, lebo rozdiel Vysoké Tatry, rozdiel sú napríklad Veľká Fatra. Čiže musíte to dané horstvo aspoň ako tak poznať. Čiže sa robia aj nejaké tie testy z toho miestopisu. Čiže samozrejme, keď sa hlásim do Vysokých Tatier, tak by som mal niečo o nich vedieť a mal by som to mať aspoň ako tak zbehnuté, čiže a ďalšia vec je dostupnosť. Čiže keď sa prihlási človek z Komárna do Vysokých Tatier, okej, môže splniť všetky tie kritéria, ale tým pádom musí celé to svoje žitie presunúť do tých Tatier. Ťažko bývať v Komárne a zasahovať vo Vysokých Tatrách.
JD: V rýchlej horskej záchrannej službe sa robí ťažko asi z Komárna.
JŽ: Malo by to tak byť.
JD: Znie to tak, že vlastne tento záchranár ja by som, ja by som mu chcel dôverovať a asi by som mu absolútne dôveroval. Ale stále hovoríme, že záchranár. Ako je to so ženami?
JŽ: Záchranárky.
JD: Máme ich?
JŽ: Medzi profesionálnymi záchranármi nie, sú v administratíve ženy, ale čo sa týka priamo v teréne, nie, ale medzi dobrovoľnými členmi Horskej záchrannej služby už sú záchranárky, ktoré musia spĺňať také isté kritériá ako muži. Veď je rovnoprávnosť, ale dá sa povedať, samozrejme, že pri tom počte celkovo tých záchranárov na nejakých ťažších záchranných akciách, tak samozrejme, sme džentlmeni, tak nenecháme ženu niesť nejaké ťažké bremená a takto. Ony skôr pri tom ošetrení vedia pomôcť, podniesť nejaké veci. Samozrejme, nikto ich nezastáva, ale tá fyzická náročnosť v tejto profesii je tak obtiažna, že naozaj presadiť sa ženám v tejto profesii je ťažké a myslím si, že je to ani nie moc vhodné. Nech sa nehnevajú na mňa dievčatá.
JD: Nikto sa určite hnevať nebude. Je to naozaj džentlmenské. Je to možno aj správne. Fajn. Doteraz sme si povedali niečo o týchto dvojnohých hrdinoch alebo dvojnohých záchranároch, ale podcast sa volá Zverissimo. Poďme sa teraz porozprávať o tom, ako je to s tými psíkmi, že či napríklad aj oni musia prejsť nejakým výcvikom, nejakým výberovým konaním. Ktorá rasa je vhodná? Ktorá rasa je nevhodná? Alebo čo hovorí prax?
JŽ: Takže je to taká širokospektrálna téma. Samozrejme, ten výberové konanie psíci majú, ale nie je to také ako u ľudí. Lebo ten psík, keď ho zoberieme od tej, z toho chovu, ešte nevieme, aké tie danosti má. Vieme si otestovať nejaké tie vlastnosti toho psa, ale nie úplne ako sa bude chovať, keď bude mať rok alebo dva roky. Ten psík dospieva v tých psychicky v tých dvoch rokoch, fyzicky v tom roku. Čiže ako keby tá fyzickosť toho psíka ako predbieha v tej psychickej stránke. Čiže v tom roku ten psík je už vyzretý, čo sa týka na pohľad, ale psychicky ešte nemusí byť. Čiže toto je taký postup veľmi dôležitý pri tom výberovom, výbere by som povedal psovoda budúceho toho svojho parťáka, lebo oni budú tvoriť dvojicu, ktorá je nerozlučná pri tých ďalších od pôsobeniach, pri tých nasadzovaniach v tých ostrých akciách. Čiže tam ten psovod samozrejme, keď je tá možnosť, tak si ideme vyberať s tým vedúcim kynológom alebo s ľuďmi, ktorí s tými staršími kolegami, ktorí mu radia, že toto vypadá lepšie šteniatko. Toto je také bojazlivé.
JD: Ale stále sme iba na úrovni rady a stále sa to môže aj nepotvrdiť v tom roku alebo dvoch.
JŽ: To je tak, že my to nevieme odhadnúť, lebo môžu mať tie šteniatka, keď my tam prídeme vyberať, nemusia mať svoj deň, prejedol sa, bolí ho brucho, je ospalý je, biť sa chce alebo proste majú svoje. Takže musíte ísť aspoň dva razy to pozrieť toho psíka. A samozrejme máme dobré vzťahy s chovateľmi, ktorí nám už vedia kto sme, čo sme a čo robíme s tými psíkmi, tak oni nám sami poradia. Oni to sledujú v tom chove celú tú skupinku šteniatok a oni nám povedia áno, toto je takéto tento by bol vhodnejší pre vás. Tento nie je. Tento je moc bitkár. Toto je psík, ktorý je taký hravý, je taký oddaný a proste on nám vie poradiť. Čiže už sa potom vieme tak lepšie zorientovať.
JD: A môže sa napriek tomuto stať to, že po roku alebo po dvoch zistíš, že jednoducho psík, ktorého si si aj na odporúčanie iných odborníkov vybral, nakoniec nie je vhodný na na výkon tohto povolania?
JŽ: Stalo sa to aj mne, že psíka, ktorý mal rok a pol som musel vyradiť z výcviku a už som ďalej s ním nepokračoval. Prišlo nieže obdobie, ale prišiel do fázy výcviku, kde sme museli trénovať výcvik aj za pomoci vrtuľníka. Čiže je to veľmi dôležitá fáza a veľmi dôležité pre naše nasadenie, lebo ten vrtuľník je vždy ten najrýchlejší transportný prostriedok, ako sa dostať na tú akciu a pri tých lavínových je to faktor času veľmi rozhodujúci. Čiže tieto fázy prestal zvládať a proste mu to robilo obrovský problém nastúpiť do vrtuľníka a v tom vrtuľníku byť. Čiže samozrejme, musel som sa s ním rozlúčiť tak, že bol šikovný v iných častiach výcviku, ale toto keď nezvládol, musel som ho posunúť spôsobom takým, že som ho ponúkol kamarátovi, ktorý je tiež záchranár, ale je dobrovoľný člen a potreboval psíka na záhradu ako spoločníka. Čiže veľmi dobrý strážny psík. Mal som kontakt potom s ním. Alebo informácie, že ako sa ďalej vyvíjal, ako robil, či bol s ním spokojný. Stopercentne boli spokojní s ním, strážil dom, chodil s jeho manželkou na prechádzky, strážil ju, čiže tam bol perfektný, ale toto už vlastne to ho vyradilo napríklad z pokračovania v tejto našej špecifikácie.
JD: Rozumiem.
JŽ: Alebo špecializácie.
JD: Ty mi aj vieš povedať, koľko takýchto záchranárov alebo záchranárskych tímov človek - pes na Slovensku máme?
JŽ: No momentálne je ich tak približne 35. Ono to kolíše samozrejme, lebo tí psíci sa dožívajú tých približne 10, 11, 12 rokov pri tejto našej špecializácii a je tam veľká obmena tých generácií psov. Psovodov zatiaľ nie je až taká. Takže momentálne je to tak ten počet medzi 32 - 35, čiže týchto záchranárskych tímoch psovod - pes momentálne v Horskej záchrannej službe máme približne tých 35.
JD: A ten psík to naozaj dokáže robiť od toho povedzme rok a pol, dva až do tých deviatich, desiatich, jedenástich.
JŽ: Áno, tam už je to potom na tom psovodovi, aby zhodnotil, aké, aké ešte limity ten psík zvláda. A samozrejme netrápime tých psov, keď vidím, že ten pes už má nejaké problémy pohybového aparátu alebo nejak nastujuje už vlastne tá staroba, či už ten pes nevládze toľko, tak samozrejme nebudeme trápiť psov a oni dožívajú pri psovodovi na dvore, užívajú si toho pohodlia niekde na slniečku, ale proste pri psovodovi dožijú si ten svoj život. No takže je tam obmena veľká, ale dá sa povedať, vždy je v takom rozhraní, že od tých dvoch rokov do tých desiatich rokov je ten pes využiteľný pre tú našu robotu.
JD: Ako sa.. Neviem z akých bodov alebo z akých fáz pozostáva tréning toho psa? Je to niečo sa trénuje, teraz vymýšľam. V lete, niečo v zime, niečo vo vode, niečo na horách. Potom veľká téma mám to tu poznačené a chcem sa o tom rozprávať možno aj podrobnejšie. Ako sa ako sa dá pes vycvičiť na hľadanie človeka v lavíne, ako sa dá pes vycvičiť vôbec na to, aby išiel do vrtuľníku, ale ako sa dá pes vycvičiť a či to vôbec je vhodné, aby pes zachraňoval človeka z budovy, napríklad ktorá spadla. A nie je to možno úplne bezpečné, kedy sa ten človek, ten psovod rozhodne. Teraz choď, alebo teraz ešte nechoď. Takže poďme teraz k tomuto, k tomuto výcviku a možno aj k tým nebezpečenstvám, ktoré nastávajú pri samotnej akcii.
JŽ: Ak by som tak začal. Ešte sme tam obišli tie plemená.
JD: Áno, správne.
JŽ: Lebo to bude mať taký súvis na túto ďalšiu tému. Čiže pri tých plemenách, dá sa povedať sa to. My používame nemeckého ovčiaka, belgického ovčiaka a máme aj jednu border kóliu. Ale ten nemecký ovčiak tvorí z našej svorky, čo máme v rámci Horskej záchrannej služby približne tých 90 percent. To je plemeno, ktoré sa tak vyselektovalo tou praxou našich predchodcov, že začínali rôznymi plemenami od austrálskych kólií, cez bernardínov, cez poľovnícke plemená rôzne, farbiare kopovy. A ten nemecký ovčiak sa tak akože v týchto podmienkach, ktoré my máme sám tak vyselektoval tými svojimi danosťami, čiže on je taký desaťbojár medzi tými plemenami. Samozrejme nájdete plemená, ktoré majú lepší čuch ako ten nemecký ovčiak, ale on je ten desaťbojár. Čiže oddanosť, vytrvalosť, dobrý čuch, čiže veľmi, veľmi rýchlo napreduje pri tom výcviku. Čiže tam je veľmi dôležité, aby my sme nestrácali čas pri tom výcviku. Ja neviem, že budeme cvičiť huskyho päť rokov a jeho život je celkový dajme tomu 10 - 12 rokov. Čiže je to využitie toho plemena je veľmi krátke, naučíte ho, ale je to veľmi ťažká robota s takýmito plemenami, ktoré nie sú určené na to. Ten nemecký ovčiak je šľachtený na to, aby pracoval pre ľudí. Čiže aj ten záchranár on neni len psovod u nás v Horskej záchrannej službe. To je tiež človek, ktorý robí všetko ako klasický záchranár, čiže on nemá až toľko času, aby päť rokov cvičil plemeno, ktoré nie je vhodné. Čiže on potrebuje v krátkom čase dostať maximum z toho plemena, čiže do dvoch rokov potrebuje, aby ten pes urobil tie skúšky, ktoré ho oprávňujú na nasadenie na tých akciách. Čiže tie dva roky ten psík napreduje, musí napredovať tak, aby to do tých dvoch rokov stihol. Čiže začíname s tým, že si toho psíka berie ten psovod približne v tom ôsmom, deviatom týždni z tej od sučky a začína s ním pracovať formou výchovy, ešte nie výcviku. Výchova, potom je socializácia na rôzne podnety, čo najviac ten psovod sa snaží s tým psíkom chodiť do rôznych prostredí, aby dostával tie vnemy a samozrejme podnety také, ktoré ho môžu potom postretnúť pri tom výkone samotnom. No a samozrejme pridáva mu postupne tú náročnosť a začíname v tom polroku už s tým výcvikom, ale to je také plynulé prechádzanie. Čiže je to výchova, socializácia a výcvik. Už v tom to je jedno z druhým poprelínané a začínate už si ten výcvik smerovať tak, že už napríklad chodí mňa hľadať ako svojho psovoda. Už také prvé fázy na seba si cvičím psíka, skrývam sa mu alebo mu niečo skrývam a je to formou hry. Všetko robíme formou hry a pozitívne, čiže aj potom už to je samotný výcvik alebo výcvik na vyhľadávanie napríklad v lavínach je veľmi náročný na počet ľudí, samozrejme na miesto, na a celé to zabezpečenie. A pripraviť takéto cvičenie neni veľmi jednoduché. No a samozrejme je strašne veľa ľudí, ktorí sú ochotní vám pomôcť. Nie sú to profesionáli, nie sú platení, ale sú tu dobrovoľní ľudia, ktorí vám dobrovoľne si zoberú týždne dovoleniek a chodia sa nám zakopávať do snehu.
JD: Týždne?
JŽ: Týždne, lebo keď si zoberiete, máme niekoľko tých kurzov do roka, lebo ten psík potrebuje pracovať. Nie je tak, ako že človeka naučíte jednu vec a už potom celý život to s ním ide. Aspoň by to tak malo byť (smiech). Ale ten psík zabúda postupne. Čiže musíte opakovať tie výcviky a samozrejme aj tie, sme už pri tých skúškach tých psov. Každý rok musia mať skúšky tie psy, čiže tam potrebujete strašne kvantum ľudí, aby ste dokázali vycvičiť toho psa na vyhľadávanie. Dajme tomu tú lavínu. Niekto vám tú lavínu musí pripraviť. Pre mladých psov sú určité špecifiká. V tom polroku psík ešte ani v 10 centimetrovom snehu nevie poriadne behať, ale už musíte mu pripraviť tak podmienky, že to bude už simulovať napríklad naozajstnú lavínu. Keď už bude veľký pes, dospelý pes, čiže budú tam už nejaké hrudy, bude to také malé preňho, z jeho pohľadu, že nejaké hrudy, sneh jemu ešte po uši, hej, ale ešte beháte v snehu, ktorý má 10 centimetrov, ale on už je z toho taký natešený, že čo a už vlastne ten tú chuť do toho hľadania, že áno ja chcem nájsť toho figuranta alebo toho pomocníka, lebo on má niečo pre mňa zaujímavé. On sa bude so mnou hrať, čiže nejakú korisť. Hej, to sú tie pešky loptičky a takéto pomôcky, ktorý ten figurant má. Samozrejme sú tam určité také metodické postupy, že kývate naňho, voláte naňho, skryjete sa mu len tak za nejakú hrudu snehu. On tam pribehne, skočí na vás, vyhrá sa, vystíska ho ten figurant. Čiže to sú ľudia aj to je tak širokospektrálna príprava týchto psov, že aj tí napríklad figuranti, to nie sú hocijakí figuranti, ktorých nájdeme na ulici. Ale to sú ľudia, ktorí musia vedieť s tými psami pracovať. A samozrejme, v tých prvých štádiách, kým sú tie mladé psy ešte také háklivé na to, aby sa niečo nedajbože urobilo tak, že by sa zľakol do budúcna, že mu stúpite na labku na chvost alebo moc silno nejak naňho vyskočíte sa môže zľaknúť, už vám nebude hľadať druhý krát. Čiže musia to aj oni vedieť, musia byť pripravovaní. No a samozrejme potom postupujete s tým psíkom, ako on rastie, ako sa mu jemu dá sa povedať tá šikovnosť zväčšuje, tak aj vy zväčšujete tie kritériá. Zväčšujete tú lavínu, hĺbku zasypania, obtiažnosti rôzne, cez deň, v noci chodíte hľadať. Samozrejme a už potom napríklad aj v spolupráci s vrtuľníkom. Čiže snažíme sa tak pripraviť tie lavínové pracoviská, že už vrtuľník vás príde, nezavezie vás niekde do inej doliny, ale stačí, že ten pes je na tej palube, prevezie sa a zosadne a z tej z toho vrtuľníka automaticky ide hľadať to pozitívne, toho figuranta. Čiže on si to spojí aj ten vrtuľník s tým pozitívnym. Čiže vie, že na konci, že najprv príde tá veľká hučiaca somarina, ktorá ho strašne akože irituje a bojí sa toho, ale vie, že na konci bude niečo dobré. Čiže on potom už je taký, že s radosťou chce ísť do toho vrtuľníka, lebo on vie, že nakoniec bude niečo to pozitívne.
JD: Ja to veľmi rád hovorím slovo motivácia a toto je absolútna motivácia.
JŽ: To je absolútna. Presne to je také zázračné slovíčko. Čiže aj tie tréningy musia byť nasmerované tak, že tá motivácia je maximálna pre tých psíkov, že on to chce robiť, lebo vy ho nedonútite nič urobiť nasilu. Takže tie nastaviť podmienky toho výcviku záleží od tých inštruktorov psovodov, aby my sme čo v najkratšom čase dokázali pripraviť toho psíka na vyhľadávanie tých ľudí, či už zasypaných v lavíne alebo stratených v horskom teréne, alebo stratených pod rumoviskami spadnutých budov alebo v rieke. Samozrejme nešpecializujeme sa len na vyhľadávanie dajme tomu osôb len živých, ale máme špecialistov, ktorí vyhľadávajú aj už vlastne mŕtve osoby, čiže lebo aj to je súčasť života a veľa veľakrát sa stane, že sme požiadaní hlavne zo strany polície na hľadanie ľudí, ktorí už pravdepodobne predpokladajú, že už nie sú medzi živými.
JD: No a jedna z mojich poznámok je a to ste mi, alebo to si mi teraz pekne nahral. Stane sa určite a no proste je to súčasť života. Stane sa určite, že so svojím psom nájdeš človeka, ktorý je mŕtvy a možno, že si ho išiel hľadať ešte v dúfaní a v nádeji, že ho zachránite. Je to nemilé. Je to smutné. Ja viem, je to súčasť tvojej práce a si profesionál, ale napriek tomu máš nejaký rituál psychohygieny, alebo akým spôsobom sa vieš vysporiadať s niečím takýmto?
JŽ: Je to také individuálne. Každý z nás, čo sme kolegovia, sa vysporiadava s tým po svojom. Samozrejme, že ako si povedal je to už profesionálny prístup, berieme to ako za súčasť. Samozrejme, každý z nás ide do poslednej sekundy s tým, že dokážeme zachrániť. Samozrejme, okolnosti bývajú také, že sa to nepodarí vždy. No a potom je to už na každom z nás, ako sa s tým kto vyrovná. Samozrejme, niekomu pomôže prechádzka v horách znova alebo prechádzka so svojím kamarátom psom niekde do lesa, no alebo niekto len proste zabudne na to čím skôr. Čiže je to rôzne a je to také individuálne.
JD: Aké je to byť v 24 hodinovej pohotovosti, Janko?
JŽ: To by mohla moja manželka odpovedať (smiech). Viete, ja keď som tak vyrastal už medzi tými horami. Ja to tak beriem ako samozrejmé, že ten mobil mám stále zapnutý a keď zazvoní hocikedy ten telefón a môžem a som spôsobilý. To znamená, že čím som starší, tým tá spôsobilosť klesá z dôvodu tých zranení, ktoré som prekonal v tejto robote. A ten zdravotný stav neni už taký ako bol, keď som pred tridsiatimi alebo dvadsiatimi rokmi fungoval v horskej službe. Ale samozrejme vždy keď sa dá, tak človek nerozmýšľa nad tým, že aké je počasie alebo čo proste. A samozrejme záleží od druhu tej záchrannej akcie. Nie vždy beriem napríklad psa, lebo niekedy by bol prekážkou, keď sú nejaké ťažké ťažšie akcie, kde je napríklad stenové akcie, kde pri tom psík neni potrebný alebo viete kde je ten pacient, kde sa nachádza, čiže len idete mu pomôcť a čím skôr transportovať niekde do údolia. No a potom vždy záleží od tých vstupných informácií, aké máme, či je niekto stratený. Samozrejme vtedy beriem vždy psa. Hej, že keď niekto povie, že pátracia akcia áno, tak ja ako psovod bez psa si to neviem predstaviť. No alebo keď je lavínová akcia takisto ako psovod bez psa, tam to je nemá zmysel, lebo na tú lavínovú akciu a keď je potvrdené, že sa nachádzajú ľudia v tom lavínovom nánose, tak vždy je pravidlo Doc. and dog, čiže doktor a pes idú prví a najlepšie vždy vrtuľníkom. Keď sa dá, nie je to vždy možné. Čiže tam tých informácií, ktoré ten záchranár musí spracovávať a rozhodovať sa, že čo teraz vlastne urobiť a ako tú taktiku ďalšej záchrany zvolí, tak samozrejme je vedúci akcií, ktorý a jeho poradcovia, ktorí sa rozhodujú, že kto tam pôjde ako tam pôjde a čo aký materiál a aké akými prostriedkami sa bude pomáhať. Čiže dá sa povedať, že je to veľmi také komplikované, komplexné rozhodovanie. Nie je to také jednoduché, že áno, písknu a utekám, čiže.
JD: A práve preto, že to vôbec nie je jednoduché ani v rozhodovaní, ani v tom výkone. Chcem sa ťa spýtať, akým spôsobom relaxuje človek, ktorý trávi podľa toho ako si mi to povedal, tak ja si to tak predstavujem celý život v prírode, v horách so svojím psom. Ako takýto človek relaxuje?
JŽ: No.
JD: Ak mi povieš, že v prírode so svojím psom, tak sa vzdávam (smiech).
JŽ: No v mojom prípade je to tak, že asi najviac oddýchnem, keď sa idem prejsť do hory. Takže. A so psom. Tak samozrejme ja ako rád idem k tomu moru, nepoviem, že nie, ale ja to beriem tak pragmaticky, že tá morská voda mi pomáha na tie kĺby, čiže je to skôr taká rehabilitácia, ktorú každý záchranár by potreboval. Takže idem sa tam vypekať na tú pláž, ale snažím sa plávať čo najviac a byť v tej vode. Hej, nie že nejak na slnku sa pražiť, to nie.
JD: Takže si naozaj človek, ktorý sa v tej prírode narodil, ktorý ju od začiatku začal veľmi silno vnímať, ktorý v nej pracuje a ktorý do nej chodí odpočívať.
JŽ: Áno.
JD: To je krásne. Janko, predtým ako ukončím dnešný rozhovor, chcem sa ťa opýtať, že či tu je nejaká téma, ktorú ja som neotvoril a ty by si o nej chcel niečo povedať.
JŽ: No tých tém je strašne veľa, ja neviem kde by som začal a kde skončil, čiže to. No keď je to venované zvieratkám, tak aj tým psom asi by som to aj ku tým psom že napríklad ako tie posledné chvíle strávené so psíkom. Mne sa to teraz stalo pred dvoma týždňami, že som sa rozlúčil s 11 a pol ročným kamarátom Benym, ktorý ktorému sa podarilo zachrániť ľudský život. To sa nemusí podariť každému psovi. V tej, v tom jeho výkone alebo počas toho jeho života. A tomu Benymu sa to podarilo a pred dvoma týždňami som sa s ním rozlúčil. Čiže tie emócie a to čo a ako to tá rozlúčka je taká taká taká strašne silno emotívna. A aj chlapi sme, ale človek si ako dosť veľa poplače, že odíde mu kamoš, s ktorým je dá sa povedať častejšie ako so svojimi najbližšími. Lebo aj keď máte ten výcvik alebo či už len to venčenie psa alebo len prebehnutie, tak ja som dá sa povedať skoro stále s tým psom, aj keď tie posledné dá sa povedať už rôčky tri strávil pred dverami na slnku, lebo tiež mal dosť veľké problémy už s pohybovým aparátom, lebo počas toho výkonu v týchto podmienkach, ktoré robia naše psy, sa dosť opotrebujú. Hlavne ten pohybový aparát dostáva veľmi zaberať a tým, že vy toho psa musíte mať vždy v kondícii, čiže aj mimo akcií, vy musíte s tým som veľa trénovať, chodiť po tých horách, čiže on dostáva veľa zabrať. Či v lete, či v zime, tak on už posledné tri roky bol síce pred dverami, ale on si to aj zaslúžil, lebo to, čo dokázal nedokáže, nemusí dokázať každý psík. Samozrejme, že my tých psov všetkých pripravujeme na to, aby aby toto, aby sa im to podarilo, aby prišla tá chvíľa, že príde tá odmena a odmena pre tých psov alebo pre nás aj pre všetkých kynológov je to, že dokážete niekomu pomôcť s tým psom. Že zachránite ten ľudský život. Čiže to je taká najväčšia odmena pre všetkých tých ľudí, ktorí sa točia okolo tej kynológie, ktorí pomáhajú nám. Je ich strašne veľa a to to že nájdete s tým psom a zachránite ľudský život. Tak to je najväčšia odmena. Benymu sa to pomohlo podarilo a ja to také by som chcel povedať, že veľké ĎAKUJEM. Benynu.
JD: Takže ak som tu dnes na začiatku tohto rozhovoru hovoril o tom, že sa budeme rozprávať o hrdinoch na štyroch labkách. Mal som pravdu a keď som hneď na to povedal, že tu oproti mne sedí hrdina na dvoch nohách, opäť som mal pravdu. Janko, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor.
JŽ: Aj ja ďakujem za pozvanie.
Zverissimo vám prináša Pharmacopola. Veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.