S01 E09 Potvory číhajú

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Mojím dnešným hosťom je a musím to čítať profesor, doktor veterinárnych vied, doktor vied a vedúci laboratória terapie parazitárnych nákaz na Parazitologickom ústave SAV. Fuh, vítam tu u nás v štúdiu pána Mariána Váradyho. Marián, dobrý deň.

MV: Dobrý deň prajem.

JD: Dobrý deň. Predtým ako začneme rozoberať našu tému Parazity, tak by som vás rád podrobil piatim rýchlym otázkam, na ktoré žiadam od vás 5 rýchlych odpovedí. Je to, aby sme sa dozvedeli niečo o vás. Takže, pes alebo mačka?

MV: Pes.

JD: ZOO alebo Safari?

MV: Safari.

JD: Leto alebo zima?

MV: Leto.

JD: Plutvy alebo krídla?

MV: Krídla.

JD: Drak alebo jednorožec?

MV: No toto som tu zaváhal. Drak.

JD: Drak, výborne. Takže vieme o vás, že pes, safari, leto, krídla a drak. Muži si väčšinou vyberú toho draka. Tak a teraz poďme k našej téme. Ale poďme pekne od začiatku. Pán profesor, aké bolo vaše detstvo v súvislosti so zvieratami?

MV: Ja to ešte trošku tak skomplikujem. Ako ste spomínali, tam bol Parazitologický ústav, tak to je bývalý Helmintologický ústav. Pretože ja, keď som prišiel na ten ústav, čo už bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi, tak ústav sa volal helmintologický, ktorý sa neskôr premenoval na parazitologický ústav. A teraz môžeme ísť k tomu detstvu. Ja som mal také bežné detstvo ako samozrejme, vyrastal som ešte za bývalého režimu. Keďže už mám svoje roky, tak bolo to také bežné detstvo, ktoré som prežil v sedemdesiatych, neskôr už také dospievanie v osemdesiatych rokoch. Ja sa musím priznať, že moje detstvo ovplyvnilo to, že mám doma brata dvojičku. My sme veľmi podobní aj teraz. Teraz mne sa stane každý keďže pochádzam z Košíc a aj pracujem v Košiciach, tak mne sa takmer každo týždenne stáva, že ma zdravia mne neznámi ľudia, pretože poznajú môjho brata. My sme takmer k nerozoznaniu. Čiže možno sa to viac menej týka aj toho detstva, že si nás keď sme boli ešte malí, mama nás obliekala samozrejme do rovnakých tričiek, šiat a také tie veci, ktoré my sme to nemali radi. No ale mama a otec sú rodičia samozrejme, tak že sme takto aj aj chodili. Niektorí málo ľudí nás vedelo rozoznať. Takže ten vzťah k nejakým zvieratám, no taký bežný vzťah ja poviem. A že prečo som nakoniec skončil tam, kde som skončil. Tak otec už nežije, ale bol veterinár a bol tiež vedec a zaoberal sa samozrejme nie parazitológiou, ale fyziológiou, čiže niečo tam zrejme nejak, nejaké to genetické usmernenie tam nejaké bolo, ale až do skončenia gymnázia, pretože my sme po ukončení základnej školy išli na gymnázium s bratom. Chodili sme do jednej triedy. Až v štvrtom ročníku sme sa teda rozhodli, že kto kde pôjde. Brat sa vybral technickým smerom, ja som sa vybral veterinárnym smerom, pretože rodičia povedali tak jeden z vás musí musí po otcovi nejak byť, tak sa rozhodnite. Tak sme sa rozhodli, že teda ja pôjdem smerom k tej biológii alebo veterine a brat išiel na tú tým technickým smerom. Tak ale že by som myslel, že nejaký vzťah, že od detstva nejaké zvieratká alebo dokonca parazity, alebo nejaký mikroskop, ale to nie. Bolo to normálne bežné detstvo. Boli sme bežní chlapci, takí, takí..

JD: Keď hovoríte bežné detstvo, máme si predstaviť detstvo v panelovom byte alebo detstvo na dedine?

MV: Áno, v panelovom byte v Košiciach.

JD: Nediali ani také veci, že by ste ako bratia dvojičky domov doniesli nejaké zatúlané mačiatko alebo morča.

MV: Maximálne tak žubrienky.

JD: Žubrienky?

MV: Neviem, či to je správny výraz.

JD: Je to správny výraz. Ten môj prekvapený výraz je, že teda ako už tu moji hostia rozprávali o tom, že si domov doniesli čokoľvek, ale teda žubrienky ešte nikto.

MV: Žubrienky sme si doniesli, lebo tam sa stavalo. To boli sedemdesiate roky. Na tom sídlisku, kde sme bývali, tam bolo ešte rozostavané veci. My ako chlapci sme samozrejme chodili tam, kde sme nemali chodiť. Našli sme žubrienky. Doniesli sme ich domov. Mama ich vyliala do na toaletu. Hej, to sme ťažko brali, že tie naše žubrienky skončili tam. Rybky samozrejme sme mali. Akvárium sme mali, to sme dlhé dlhé roky mávali. No a tak. Pritom sme relaxovali s bratom.

JD: A potom ste sa rozhodli, že vy budete pokračovať v otcových šľapajach, že teda tá veterina. To presvedčenie vás držalo aj počas štúdia alebo začal sa tam vyvíjať taký nejaký naozajstný vzťah, že ste, že ste pocítili, ak to tak môžem povedať to svoje poslanie, že toto naozaj bude to, čo vás bude celý život fascinovať a že ste sa rozhodli dobre?

MV: Neviem, či odpoviem správne na tú otázku.

JD: Tu nie sú správne a nesprávne odpovede.

MV: Pretože ja keď som so študentami alebo hlavne s tými. Chodil som prednášať aj na základné školy, kde boli ešte tí menší. Ja som im hovoril čokoľvek budete robiť, trebárs napríklad aj zametať ulicu. Ak vás to bude tešiť, tak ste vyhrali. Nerobte to, čo vás nebude tešiť. Čiže ja som sa možno nakoniec asi aj našiel, pretože mňa tá veda baví, pretože samozrejme parazitologický ústav, to je hlavne o vede, hlavne o vede. Našim výstupom sú vedecké články a také vedecké publikácie a podobne. Čiže mňa tá veda baví.

JD: A keby som sa opýtal, že aký je percentuálny pomer toho vykonávania praxe, možno niekde v teréne a tej vedy, ktorú ja si teda predstavujem akože naozaj v laboratóriu a mikroskop a výskum. Aký je ten pomer?

MV: To závisí od vás, ako máte rád ten terén. Ja možno už teraz menej, ale v minulosti som zažil možno pol napol, že polovicu svojho času, keďže my ako pracovníci parazitologického ústavu a hlavne my na našom našom laboratóriu. My musíme si tie vzorky zabezpečiť. Tie vzorky sú samozrejme od zvierat. My musíme mať výjazdy k na jednotlivé farmy a po celom Slovensku. X krát sme zjazdili celé Slovensko, ja a môj tím, kde sme sa dostali k tým zvieratám, kde sme odoberali tie vzorky. Čiže ten pomer terén a laboratórium je možno niekedy až v prospech toho terénu.

JD: Prečo hovoríte celé Slovensko? Je to veľký rozdiel odobrať vzorku zo zvieraťa v Košiciach a odobrať vzorku z toho istého nie zvieraťa ale druhu v Bratislave?

MV: No môže a nemusí samozrejme. Ale my sme, my sme robili. To hovorím teraz aj aj v súčasnom roku, aj v minulosti sme robili celoslovenské skríningy, čiže my sme chodili, aby to bol obrázok z celého Slovenska, tak sme chodili samozrejme, aby ten obrázok dával zmysel z celého Slovenska. Čiže tie farmy boli z celého Slovenska. Niekedy to bolo aj cez 100 fariem. Napríklad 100 ovčích fariem sme navštívili na celom Slovensku a potom z toho robili nejaké závery a publikácie a tieto veci. Čiže preto hovorím, nemusí byť ten obrázok samozrejme iný. V Bratislavskom kraji a v Košickom kraji môže byť úplne rovnaký a môže byť úplne iný.

JD: To je súčasť práve toho výskumu a vedy, aby ten skríning bol čo najobjektívnejší. Tak poďme sa teraz prosím porozprávať o možno o tom, čo sú to parazity, čo všetko by si poslucháč alebo divák mohol pod týmto pojmom predstaviť a následne sa asi porozprávame o tom, ako chrániť zvieratá.

MV: Áno, ono parazity tak, ja, ja myslím, že každý z nás alebo veľká väčšina z nás už to slovo počula. My keď povieme od nás, že sme s parazitologického ústavu, tak niektorí tak trošku kútikom sa zasmejú, že čo to je za ústav Parazitologický ústav. Zaoberáme sa samozrejme parazitmi, tých tých parazitov ako také boli popísané tisíce a tisíce, pretože ako som už spomínal, pracujem na Parazitologickom ústave. Tam sa máme 10 jednotlivých laboratórií a každé to laboratórium sa zaoberá viac menej inými parazitmi. Zaoberáme sa parazitmi rýb, napríklad morfológiou tých parazitov, my sa zaoberáme liečbou, pretože terapiou tých parazitov. Je tam oddelenie, ktoré sa zaoberá viac parazitmi, ktoré sú prenosné na ľudí. Čiže zoonózy s týmito parazitmi. Je tam oddelenie, ktoré sa zaoberá parazitmi, ktoré žijú v pôde a sú to parazity, ktoré väčšinou parazitujú na rastlinách, čiže rastlinné parazity a podobne. Čiže nedá sa tak povedať, že čo sú to parazity, pretože je ich tisíce a tisíce. Takže tak.

JD: Dobre, tak ja to trošku zúžim ten okruh, keďže sme v podcaste Zverissimo a nie je to úplne, že iba o psoch a mačkách, ale porozprávajme sa teda o parazitoch, ktoré sú najčastejšie a možno aj najnebezpečnejšie práve pre psa a mačku.

MV: Áno.

JD: Ja si predstavím teda kliešťa, voš, blchu.

MV: Áno, samozrejme tak ako samozrejme, tak jak ste spomínali tie kliešte, tie vidno. Samozrejme, keď príde majiteľ psíka alebo majiteľ mačičky, hej u nás u nás to nie je až také také časté, hoci to už samozrejme je častejšie a častejšie. Ja keď som pracoval v Dánsku, tak tam tam väčšina v tej Kodani nemyslím, že väčšina, ale strašná spústa ľudí malo domáce mačky na obojku. Také tie veci a to bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Samozrejme psíky a ja keď sme hovorili o tých o tých kliešťoch, tak samozrejme kliešťov vidno. Čiže to to je parazit, ektoparazit, ktorého vidno a ktorí tí majitelia potom samozrejme čistia tých psíkov od toho atď., atď.

JD: Asi preto mi napadli ako prvé, pretože sám mám mačky a psa a je to tá prvá signálna. Vidím aha parazit, aha riešim a idem už potom buď vodičkou, sprejom alebo alebo obojkom, alebo alebo možno aj nejakou domácou medicínkou, ale k tomu sa ešte dostaneme.

MV: Áno, ale ja sa viac venujem tým parazitom, ktoré nevidno, ktoré sú, ktoré žijú v gastrointestinálnom, čiže v tráviacom, tráviacej sústave alebo v nejakých orgánoch, vnútorných orgánoch parazitujú. Čiže tie samozrejme parazity nevidno. Čiže keďže sa počas mojej tridsaťročnej, viac ako 30 ročnej vedeckej kariéry sa venujem hlavne týmto, čiže sú to parazity hospodárskych zvierat, hospodárske zvieratá to sú malé prežúvavce ovce, kozy, potom veľké prežúvavce, kravy, kone, ošípané a také to aj divo žijúce, napríklad jelene a tieto, ktoré žijú, žijú ako divoko žijúce a zaoberáme sa hlavne tými parazitmi, ktorých nevidno. Čiže my v podstate aby sme zistili, ako to zviera je nakazené alebo nie je nakazené, my si musíme odobrať vzorku vzorku od toho zvieraťa. Najčastejšie je to vzorka vzorka trusu, samozrejme. Čiže my v podstate keď prídeme tak ako som spomínal na nejaké tie výjazdy zoberieme 30, 40, 50, xy, 150 vzoriek trusu a nesieme ho ku nám na parazitologický ústav do nášho laboratória, kde ich potom vyšetrujeme a robíme tie naše vedecké výskumy s nimi.

JD: Takže to zistíte vy v laboratóriu.

MV: Áno, až v laboratóriu.

JD: Ale predstavme si, že ja mám malú farmu a mám tam takéto prežúvavce alebo mám koňa, na ktorom moja dcéra chodí dvakrát do týždňa jazdiť. Aké sú také možno prvé signály, že ja ako majiteľ, ale nie profesor, by som mohol odpozorovať, že s mojím zvieraťom sa niečo v tomto obore deje.

MV: No čo sa týka napríklad koní, tak tam sú, tam je dôležité, hlavne u žriebät, u žriebät môžu byť také parazity, ktoré sú aj aj nebezpečné, môžu vyvolať určité gastrointestinálne poruchy. Tomu sa hovorí koliky tých koní. A zvlášť nebezpečné je tu je to u mladých, čiže u žriebät. Tam to môže skončiť niekedy až fatálne, čiže až smrťou toho zvieraťa. Nedeje sa to až tak často, pretože samozrejme aj naši naši ako poviem koniari pravidelne odčervujú a samozrejme je tam veterinár, ktorý by mal na to dohliadať a aplikovať tieto liečivá, o ktorých budeme neskôr hovoriť. Čiže stáva sa to, neni to časté, ale napríklad sú keď prebehnem k inému zvieraťu, napríklad ku malým prežúvavcov ovce alebo kozy. My sme mali prípady, kde uhynulo aj 30 percent, 20 až 30 percent tých mladých vekových kategórií, čiže to sú jahňatá alebo kozľatá na pastve, kde skrz tie parazity boli tak agresívne a tie lieky boli tak neúčinné. Čiže oni si tie lieky vyvinú určitú rezistenciu, ako to je napríklad v prípade antibiotík. A oni potom ale masívne dokážu až uhynúť. Tie, tie malé prežúvavce, napríklad ovce, jahňatá alebo kozľatá.

JD: Ako sa ten parazit ja si to predstavujem, ale rád by som to počul od vás, ako sa ten parazit dostane do tela?

MV: Veď ak hovoríme o tých všeobecných parazitoch, tak dostane sa samozrejme, požieraním trávy, pretože to sú larválne štádia týchto parazitov. Oni sú veľmi maličké, merajú približne jeden milimeter. Čiže veľmi okom nepostrehnuteľné. Žijú, žijú na trávach, na tráve žije a čaká. Samozrejme čaká, kým ho požerie, zožerie nejaký hostiteľ, čiže v tomto prípade ovca alebo alebo kôň alebo krava. To je v podstate jedno. A on čaká. A potom, keď sa mu to dostane do tela, tak samozrejme tam trvá určitý určitý čas. Väčšinou je to plus mínus okolo jedného mesiaca, kedy sa z tejto maličkej larvy vyvinie dospelý červík. Červík helmint, ktorý je dosahuje, môže samozrejme rôznych dĺžok dosahuje 1, 2, 3 centimetre, a ktorých napríklad môže byť aj tisíce v takomto tráviacom trakte. A preto je to nebezpečné. Niektoré z nich napríklad cicajú krv. A ako som spomínal ten prípad u tých jahniat a kozliat, tak samozrejme, keď to kozliatko a jahniatko, to sú ešte malé. Oni ešte nemajú vyvinutú imunitnú sústavu tak, aby sa vedelo voči nim samo brániť. Hej, ak tá pastva je plná takýchto lariev v úvodzovkách, ktoré my samozrejme nevidíme, tak tá strata krvi je taká enormná, vyvolá silnú anémiu a následkom toho tie zvieratá môžu v priebehu niekoľkých dní zdochnúť, ako poviem.

JD: No a teraz čo s tým? Vy urobíte skríning. Máte kopec vzoriek. Zistíte, že tu sa niečo deje. Ako postupujete?

MV: No samozrejme musíme aplikovať vhodné antihelmintikum. Antihelmintikum to je liečivo anti helmint, proti helmintom samozrejme. Čiže ale aj tam samozrejme, my sa, my sa venujeme už 25 rokov, viac ako 25 rokov výskumu rezistencie, ako som už spomenul. Čiže ten vývoj rezistencie na antihelmintiká prešiel, keď pozeráme dozadu päťdesiat rokov, tak prešiel určitým vývojom. Keď si ja pamätám 30 rokov dozadu, to sme tu takmer vôbec nemali. Bolo to tu ale v takej ojedinelej miere. Kdežto teraz sú už posledný výskum napríklad u kôz, 80 percent fariem má rezistentné parazity na určitý druh antihelmintík. Preto samozrejme, ten farmár alebo ten veterinár, ktorý to má vo svojom rajóne tú farmu. On to väčšinou nevie, on on väčšinou aplikuje to liečivo a si myslí, že všetko je samozrejme v poriadku. Nemusí byť, môže byť, ale nemusí byť. A potom samozrejme nastupujú určité problémy. Ako som ich spomínal, strata úžitkovosti to nemusí byť, len samozrejme smrť toho zvieraťa. To môže byť aj strata úžitkovosti, že tie napríklad jahňatá na konci pastevnej sezóny sú ľahšie priemerne o päť až desať kilogramov. Úbytok na svalstve, čiže pre toho majiteľa, pre toho farmára je to samozrejme, sú to poviem to tak hospodárske straty, pretože on, on tie jahňatá môže mohol predať o 7-8 kilo živej váhy viac za jeden za jeden kus. No a tak podobne.

JD: Takže vy zistíte tú rezistenciu a následne tomu buď majiteľovi, farmárovi alebo tomu veterinárovi, ktorý má túto danú oblasť pod kontrolou urobíte čo? Čo mu, čo mu zdelíte alebo navrhnete?

MV: Áno, samozrejme zdelíme mu výsledok, aký ten výsledok. Najprv samozrejme koľko parazitov tam je. Pretože to je tiež dôležité. To je tiež dôležitý poznatok, pretože od toho sa odvíja tá liečba. Ja tak spomínam často krát, keď hovorím o profylaktickej liečbe, čo to je profylaktické liečba. Je to to, že naši veterinári radi aplikujú antihelmintikum, čiže to liečivo všetkým zvieratám. Oni to väčšinou všetky zvieratá nepotrebujú. Prečo by to potrebovali? Oni to, väčšinou to potrebuje niekde 20, niekde 30, niekde 50 %. A len na základe tých koprologických nálezov zistíte, že aká je tá hladina tej parazitárnej infekcie. A potom môžte odporučiť. Tak toto zviera to potrebuje, tamto už to nepotrebuje. Ja uvádzam taký príklad, keby ste sedeli u normálneho praktického lekára a je tam v čakárni. Hej, je tam pätnásť ľudí a teraz pán doktor by vyšiel a povedal: Tak všetci si dáme antibiotiká, nejakú antibiotickú liečbu. Ale trebárs 7 ľudí z desiatich to nepotrebuje. A vo veterinárnej medicíne sa táto profylaktická liečba aplikuje bežne. Proste čo sa týka antihelmintík, tak proste liečia všetko. Potom sa nečudujme samozrejme, že za tie roky, pretože tie parazity nie sú hlúpe stvorenia, oni si vyvinú ide to cez genetiku, samozrejme cez určité genetické prepínania, atď., Atď. Nechcem teraz nejak bližšie o tom hovoriť. Vytvoria rezistenciu, odolnosť voči voči, voči týmto antihelmintikám a potom tie antihelmintiká nefungujú. A potom sa dostávame do stavu, že v podstate nefunguje nič. My sme mali také prípady aj na Slovensku, že nefunguje nič, Nefunguje nič, žiadne antihelmintikum, ktoré dostať na trhu antihelmintík na Slovensku.

JD: Tak to je potom ale rozdiel. Ak to medzi riadkami čítam správne, nefunguje nič a nefunguje žiadne antihelmintikum. Je to teda rozdiel. Ak nefunguje nič, čo je na trhu z liečiv, čo by mohlo zafungovať?

MV: No iné antihelmintiká. Samozrejme, rozprávame len o antihelmintikách. Tie iné, ktoré nie sú na našom trhu, pretože Slovensko. Povedzme si rovno, Slovensko je trošku malý trh. A nechcem tu teraz rozprávať o nejakých skupinách antihelmintík, pretože rozdeľujeme ich na všeobecne tri triedy, potom sú ešte ďalšie novšie antihelmintiká. Na Slovensku sú len dve, napríklad tá tretia chýba. Chýbajú tu úzkospektrálne antihelmintiká, ktoré by účinkovali na ne. Ale vzhľadom k tomu, že sme ako malý trh, malá krajina, tak tu sa ako nedovážajú.

JD: Uhm, a čo tak? Lebo ja som myslel, že smeruje tá debata k tomu, že ak nefungujú lieky, možno by mohlo zafungovať niečo a teraz úvodzovky hore dole z alternatívnej liečby, lebo veľmi často podľa mňa je veľmi správne to teda porovnávate s liečením ľudí a pri ľuďoch je to tiež tak, že mnohí a čím ďalej, tým častejšie mnohí ľudia sa vracajú k takej tradičnejšie bylinkovej prírodnej liečbe. Funguje niečo také aj vo vašom obore?

MV: Samozrejme funguje. Ja musím žiaľ povedať, že zatiaľ je to všetko na takej vedeckej úrovni. Že to funguje je to samozrejme, to je jedna vec, no my sa tým zaoberáme už približne 6 alebo 7 rokov, čiže máme klinické pokusy so zvieratami, ktoré sú experimentálne nakazené. Sú to jahňatá, čiže ovce a liečime ich rôznymi bylinami, ktoré sú typické pre toto územie, pre Slovensko.

JD: Napríklad, to ma zaujíma.

MV: Napríklad palina. To je horká horká palina, ale z ďalších, je tu ďalších 12. Jednak sú to zmesi zmesi tých rastlín sušených, sušených, čiže sú to sušené, ktoré sa pridávajú do krmiva tým zvieratám a potom potom pozorujeme, že aký majú vplyv na tieto zvieratá a hlavne na tie parazity. Že či ich dokážeme pomocou týchto bylinných liečiv eradikovať tie parazity alebo nie. A samozrejme, keď niekto chce čakať zázrak, zázrak je 98-99 %. Tak to samozrejme nie, ale okolo tých 40-50 % to funguje. Ako samozrejme, tie znalosti sú od našich starých mám ešte ešte. Čiže to sú všetko liečivá, ktoré sa kedysi využívali pred 100, 150 rokmi na takéto domáce liečiteľstvo. A oni samozrejme fungujú aj proti parazitom. Ako to funguje? Častokrát veľmi nefungujú priamo, čiže nezabíjajú toho parazita hneď priamo, keď sa dostanú do tela, ale posilnia organizmus, imunitu toho zvieraťa, toho hostiteľa a tak si to zviera zosilnie samozrejme, takto ľudovo povedané a eliminuje to parazity, tých tých parazitov z tela aspoň do tých do tej hladiny 30, 40, 50 %.

JD: A môžu tieto dve liečby, taká tá akože pharma a táto prírodná ísť ruka v ruke? Vedia si pomôcť a akoby o to rýchlejšie to zviera vyliečiť?

MV: Samozrejme, samozrejme ten prístup nahrádzať tie antihelmintiká takouto nejakou prírodnou liečbou je známy už možno viac ako 10 rokov vo svete, ale všetko niečo stojí. Keďže tie chemické antihelmintiká, lebo to sú chemické zlúčeniny, ktoré sa pripravujú a potom samozrejme sa dodávajú na trh. Veterinár to predpíše a odčerví to zvieratko atď., atď. je lacné. Tak poviem lacné, tak dneska už sa hovorí, že nič neni lacné ale toto je, nie je také drahé. Samozrejme hovorím trebárs aj u toho psíka alebo u tej mačičky alebo u hospodárskych zvierat. Kdežto tento prístup je je podstatne drahší. Jednak ako som povedal, žiadna farmaceutická firma nepôjde do toho že, alebo no žiadna samozrejme už niektoré núkajú takéto prístupy, ale je to dosť drahé. Viete, čiže.

JD: Je to nové, je to v plienkach.

MV: Je to v plienkach a všetko nové, ktoré je neprebádané, tak je trošku drahšie. Nikto sa do toho nechce pustiť, aby proste vyvinul takýto produkt, hoci niekde už boli nejaké snahy aj trebárs v Dánsku, v Austrálii atď., atď., ktorý by v podstate čiastočne nahradil ten účinok tých antihelmintík. Ale keď môžem, tak to tak trošku zľahčím. Že ja stále hovorím tým mojim študentom, že stále. Lebo parazity sú tu milióny rokov. Oni sa nevyvinuli minulé storočie ani predminulé storočie. Niektoré sú tak majú taký zložitý životný cyklus, že prejdú cez niekoľkých medzihostiteľov, vojdú do mravca, potom do slimáka, nakoniec to zvieratko musí zožrať toho slimáka, aby sa v ňom vyvinul, vyvinul ten parazit až do dospelosti. A tak ten cyklus pokračuje. Čiže to sa vyvíjalo doslova milióny rokov. A tie parazity, aby to nevyznelo nejak, že nejaký častokrát tu nie sú preto, aby tým zvieratám škodili. Oni častokrát žijú v symbióze s tým hostiteľom. V symbióze, to je v takej takej vyrovnanosti. A častokrát, ak je tá tragédia, ako som už spomínal, že začínajú masovo hynúť tie zvieratá, tak chybu urobil človek.

JD: V akom zmysle?

MV: Napríklad v zmysle, že chová keď sme spomínali u oviec a u kôz, že chová sto kusov alebo štyristo kusov na obmedzenom pozemku. Hovoríme o pastve, o pastvinách. Kedysi, ako sa ako sa chovali ovce na Slovensku, to boli rozľahlé pastviny. A keď tie zvieratká vypásli jeden jednu časť pastviny, tak o mesiac alebo o tri týždne išli na druhú časť tej pastviny. A takto takto celé leto, alebo celú tú pastevnú sezónu, ktorá trvá u nás od apríla do konca októbra, tak spásali väčšie tieto. Ale u nás často krát nielen u nás, sa pozrite do Anglicka napríklad. Každý farmár má svoj svoj niekoľko hektárový pozemok, kde má 300, 400, 800 kusov zvierat. Keď sa bavíme o týchto malých prežúvavcoch a tie sú tam celý čas. A oni, aby sme to si predstavili. Čiže ten životný cyklus zvieratko sa nakazí, vo vnútri tela dospeje ten do vývinového štádia a produkuje vajíčka. A tie vajíčka vychádzajú vonku na pastvu a z toho vajíčka sa vyvinú larvy. A tie larvy čakajú, kým ich požerú zvieratká. A znovu sa to opakuje a znovu sa to opakuje a znovu sa to opakuje. Čiže koľko je lariev na tých pasienkoch? To je veľmi dôležité. To je extrémne dôležité pre tie zvieratá, pretože čím viacej ich je, tým častejšie sa nakazia a potom musia byť odčervované, atď., atď. Predstavte si, že ten počet vajíčok na jeden gram trusu, lebo tak to my diagnostikujeme, že samozrejme odoberieme trus a potom stanovíme počet tých vajíčok na 1 gram trusu. A niekedy to je aj 20- 30 tisíc. 20 tisíc vajíčok toho parazita v jednom grame.. Jeden gram keď si predstavíme tú ovcu, tak to sú možno tri bobky. Také maličké. Viete si predstaviť 20 tisíc? A častokrát aj 30 tisíc. A z každého toho alebo z veľkej väčšiny sa vyliahne larva a ona dospeje do veľkej, do vývojového štádia tretieho. Tak to poviem. A čaká na tej trávičke, kedy bude požratá tým hostiteľov, čiže tou ovcou a znovu sa dostane do tela a znovu ten vývoj prebieha. Adult a produkcia vajíčok vonku na pastvu, larvy a to sa stále točí. To je jednoduchý priamy cyklus. No a v podstate ten princíp, že tie pasienky musia byť obmieňané, pravidelne obmieňané. Niekedy sa to nedá, samozrejme z praktických dôvodov. Ale vy znižujete tú možnosť, pretože keď tie zvieratká idú ďalší mesiac na inú pastvinu povedzme čistú ešte z minulého roka, tak tam možno ostanú nejaké parazity, ale v minimálnom množstve a o mesiac idú na ďalšiu časť a ďalšiu časť. Ale keď vy ich držíte na jednej jednom úseku troj, štvorhektárovom, tak tam budete mať doslova katastrofy.

JD: Iste, bolo by to pravdepodobne ideálne, keby keby sa každé tri týždne posunú niekde inde, ale realita je pravdepodobne taká, že to úplne možné nie je. Vieme ešte aspoň aspoň pár vetami premostiť na na tie psíky a mačky?

MV: U tých parazitov psov a mačiek. To je trošku jednoduchšie. Prečo? No preto, že oni sa nechodia ako som už spomínal nakazujú sa väčšinou tie hospodárske zvieratá vo vonkajšom prostredí, na pastve, niektoré môžu aj v maštali, ale väčšinou na pastve. U domácich psíkov tam tá možnosť sa nakaziť je trošku menšia. Samozrejme, každý psík chodí vonku, výbeh a tak tie veci hej, čiže tam tie škrkavky hrozia. Ale keď ten majiteľ chodí pravidelne do veterinárnej ambulancie, kde za môjho času, keď ja som bol mladý, tak aplikovalo sa alebo odporúčalo sa dvakrát do roka liečiť tieto psíky. Dneska myslím je to častejšie už. V podstate tam tá rezistencia ešte nebola zistená. Hej, to je dobre.

JD: To je veľmi zaujímavé a veľmi dobré samozrejme.

MV: Áno, pre tie psíky, aj pre tých majiteľov. Tie liečivá, ktoré sa predávajú bežne, účinkujú. Čiže keď ten majiteľ toho psíka pravidelne chodí do veterinárnej ambulancie a minimálne aj ja poviem tak minimálne raz do roka, optimálne 2 až 3 krát do roka odčervuje, tak tam nič nejak nehrozí samozrejme. Samozrejme, nikdy nie je odveci tá základná hygiena. Nemyslím toho zvieraťa, ale tých majiteľov. Samozrejme hlavne tých detí. Samozrejme, pretože neviem. Tam samozrejme, môžu sa tými škrkavkami nakaziť, vajíčkami škrkaviek nakaziť, aj dospelý človek samozrejme aj deti, pokiaľ sa hrajú na pieskoviskách atď., atď. Nie sú to primárne parazity, ktoré sú nebezpečné pre deti prevažne hej alebo pre dospelého človeka. Ale oni aj tak premigrujú telom, čiže oni, oni, oni, ten, to dieťatko alebo to dieťa sa nakazí, hej? A ten parazit, keďže to patrí mačičke alebo alebo psíčkovi, tak oni tie parazity zistia v tom tele, že to teda neni ani mačka ani pes. A oni sa snažia z tela odísť preč. Niekedy zablúdia a vtedy môžu spôsobiť určité problémy, napr. vôjsť, vojsť do mozgu, do do oka a do takých vecí, urobiť tam nejaké neplechy atď., atď. Ale väčšinou vo veľkej väčšine oni samozrejme vedia, že nepatria samozrejme tomu hostiteľovi ako človekovi a snažia sa ísť preč z toho, z toho tela.

JD: To je zaujímavé naozaj. Takže parazity za tých xy tisíc rokov si vyvinuli pomerne kopec vecí a kopec vlastností na to, aby prežili, aby vedeli, kde majú prežiť a ako majú prežiť.

MV: Áno, a adoptovať sa na toho svojho hostiteľa. Máme parazity, ktoré ktoré idú na malé prežúvavce, ale oni už vôbec nejdú na veľké prežúvavce. Môžu sa pásť na rovnakej pastve, ale oni, keď vojdú trebárs do tej kravy, hovoríme o parazitoch oviec a kôz, oni vyjdú z tela von, proste oni tam nepatria. Oni vedia samozrejme, pretože keďže som už spomínal, že sa vyvíjajú stáročia čo stáročia, to sú tisíce tisíce rokov, tak oni tú adaptáciu majú. To neni tak, že sa to preskočí to z netopiera na človeka a je to vírus, ktorý teraz nechcem hovoriť o týchto veciach. Ale adaptácia na nového hostiteľa sa vyvíja tisícročia. To nie, to nie, ten parazit sa nezmení hneď v tej chvíli, keď skočí na iného. On, on okamžite zistí, že ten hostiteľ neni ten hostiteľ, na koho patrí. Samozrejme chce vyhľadávať toho hostiteľa, kde sa môže rozmnožovať a to je prirodzené. Čiže on to neni tak, že idete trebárs do nejakého chovu ošípaných a tam samozrejme máme máme svrab všetko. A vás potom svrbí, na vás skočí všetko, ale to to trvá krátko. Samozrejme to ako vy nie ste hostiteľ pre tie ektoparazity u ošípaných.

JD: Pán profesor. Náš čas sa žiaľ pomaličky naplnil, ale ja sa každého môjho hosťa pýtam, že či je tu nejaká téma, ktorú vy ste čakali, že ju otvorím. A neotvoril som ju. Je tu niečo taká nejaká zásadná, zásadné posolstvo, ktoré by ľudia mali počuť z vašich úst alebo niečo niečo možno novátorské alebo niečo, čo nás v blízkej budúcnosti vo vašom obore určite čaká a neminie. Alebo čokoľvek. Akákoľvek téma, ktorú ste čakali.

MV: Keďže ja ja často, no nie často, ale každý rok, väčšinou mám prednášky pre jednak pre veterinárov a jednak pre chovateľov tých hospodárskych zvierat, tak im také veci nejaké pikošky aj porozprávam atď., atď. A ja by som na to poukázal, že ak niekto spraví chybu, je to ten človek. Je to ten človek. Pretože parazity, tak ako my ľudia, sme súčasťou prírody. A keď ten človek, ktorý si myslí, že vie všetko, ale častokrát nevie nič a nevzdeláva sa v tom, urobí chybu, tak na to doplatia aj tie zvieratá. A to by sa tak trošku dalo aplikovať samozrejme aj na tie parazity. Máme plno parazitov, ktoré nerobia tým zvieratkám, ako som už povedal, nič. Žijú v symbióze ani tie hospodárske straty a ani nič nerobia. Oni preto tu, preto sa vyvíjali tak dlho, že v podstate aby nemohli zabiť toho svojho hostiteľa tam, kde parazitujú. Veď čo by z toho mali? Zabijú ho? A kto tu spravil chybu? No ten človek, lebo takto sa to nemá robiť. Takto sa to nemá robiť aj s tými antihelmintikami, rezistencie a podobne. A antibiotiká to isté, liečia, keď to netreba liečiť alebo keď to nie je potrebné. To je to isté. Ten človek tam urobí chybu a keď si človek nejak rozpomenie na to, že vzišiel z tej prírody, tak možno ho to napadne a keď ho to nenapadne, tak bude len sanovať tie straty, ktoré sa ktoré, ktoré sa tak či tak, keď to bude robiť aj naďalej, znovu budú objavovať.

JD: A je veľmi dôležité to pripomínať, že sme súčasťou prírody a vzišli sme z prírody a podľa toho by sme sa k nej asi mali aj správať. A to je podľa mňa krásna bodka, krásne posolstvo za dnešným podcastom, za dnešnou časťou Zverissima. Mojím hosťom bol pán profesor Marián Várady. Ďakujem veľmi pekne.

MV: Aj ja ďakujem pekne.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.