S01 E03 Povedz sýýýýr

Intro: Toto je Zverissimo. Podcast, v ktorom vám poradíme, ako na vášho štvornožca. Dvojnožcov za mikrofónom vyspovedá herec na moderátorskej stoličke Janko Dobrík.

JD: Ahoj dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo. Mojím dnešným šarmantným hosťom je fotografka Vera Fox. Vera ahoj.

VF: Ahoj.

JD: Pred tým, ako začneme sa rozprávať o tom, o čom si myslíš, že sa rozprávať budeme a my sa o tom aj rozprávať budeme, položím ti päť rýchlych otázok, na ktoré čakám päť rýchlych odpovedí.

VF: Ou.

JD: Ou, ou, okay.

VF: Hneď zhurta.

JD: Je to veľmi jednoduchá otázka, máš dve možnosti, čo najrýchlejšie si vyber jednu z nich.

VF: Mmmhm.

JD: Mačka alebo pes?

VF: Pes.

JD: Plutvy alebo krídla?

VF: Krídla.

JD: Leto alebo zima?

VF: Leto.

JD: Zoo alebo safari?

VF: Safari.

JD: Drak alebo jednorožec?

VF: Drak.

JD: Výborne, máš to za sebou. Prvých päť rýchlych otázok na uvoľnenie a prešla si. Máš 100 zo 100.

VF: Super.

JD: Vera fotografka, poďme na to zoširoka. Prečo fotografia a následne prečo fotografia zvierat?

VF: K fotografii som sa dostala cez môjho manžela, ktorý je svadobný fotograf a teda chcel, aby sme išli v tomto obore spolu. A pôvodný plán bol teda, že by som aj ja robila tú svadobnú fotografiu. Čo mňa ale nenadchlo.

JD: Prepáč, v tej chvíli, keď ťa o to požiadal, alebo ti to navrhol, ty už si mala nejaké skúsenosti s fotkou?

VF: Ešte nie, my sme začali tak akože v rámci výletov a že mi požičiaval foťák jeho a že ja som si len tak cvakla. Predtým.. Úplne akože predtým som robila len také bežné fotenia, čo robí asi každý jeden z nás na mobil alebo v rámci dovoleniek, kamarátky a takéto proste nič na nejakej vyššej úrovni. Proste ten úplný základ. Ale bavilo ma to teda. No a on tým, že robil tú fotografiu ako svadobného fotografa, tak mi tak viac vedel ma hlbšie do tej témy vtiahnuť a viac ma naučiť, viac mi dať. No bola som s ním aj na nejakej svadbe sa pozrieť, ako to prebieha a tak. Potom som si vyskúšala aj nejakú svadbu ja odfotiť. Ale ako som už spomenula, teda mňa to veľmi nechytilo a tým, že ja mám odmala vzťah k zvieratám a ku psíkom a stále sme mali psíky a všetky kamarátky mali psíkov a stále sme chodili venčiť, tak toto ma tak vtiahlo viac a začala som teda fotiť psíkov.

JD: A koľko je to rokov, odkedy si začala fotiť psíkov?

VF: Mmmhm, je to päť rokov dozadu.

JD: Päť rokov.

VF: Cca. mmmhm. Päť a pol, no, tak.

JD: A nikdy predtým alebo aj počas tých piatich rokov neboli také myšlienky, že by si sa možno vrátila k tej svadbe, alebo začala fotiť krajinky alebo akt alebo nejaký abstrakt? Vždy počas tých piatich rokov si vedela, že práve fotenie zvierat, aby sme to nedávali úplne, že psíkov, lebo viem, že to nie sú iba psy, takže nezapochybovala si o tom, že ty ako fotografka ideš po tej správnej ceste?

VF: Vôbec. Ja som to najskôr vlastne robila popri práci, že ja som nikdy, alebo teda vtedy, v tom čase som si nemyslela, že ma to raz bude živiť, alebo že to bude náplň mojej práce. Ja som to robila skôr ako hobby a aj tie prvotné fotenia boli boli len také. Proste naozaj tých kamarátov a takých známych. A potom nejak som ma manžel vlastne dotiahol do toho, že by som si mala nejaký ten, nejakú tú facebookovú stránku spraviť. A tam už sa mi začali ozývať ľudia a už sa to nabaľovalo. A už to išlo postupne.

JD: A teraz sa tým živíš na plný úväzok?

VF: Popri materskej.

JD: To je tá téma, kam som teraz chcel premostiť, pretože je pomerne vzácne a my ti za to ďakujeme, že si, že si dnes sem mohla a chcela prísť, pretože... Ako je to s momentálnym nastavením tvojho možno time manažmentu? Čomu všetkému sa ty ako žena, manželka, matka, fotografka, milovník zvierat musíš v tejto životnej fáze venovať?

VF: V tejto fáze človek zistí, že tých 24 hodín je fakt málo. A že mu na spánok teda neostáva veľa. V podstate od rána ja vstanem obriadim deti, jednu odveziem na terapie, keďže malá má autizmus. Potom pomedzi to obriaďujem druhú dcéru. Potom máme nejaké aktivity. Samozrejme, hrať sa, ísť vonka, vyvenčiť psíky naše a tak ďalej. Potom to fotenie a uspávanie detí a v noci robím. Ja som taká nočná sova, čiže v noci upravujeme fotky.

JD: Mmmhm. Psíky. Povedala si plurál. Máte doma teda minimálne 2 psíky?

VF: Dve fenky.

JD: Dve fenky.

VF: Obe z útulku.

JD: To je dosť aktivít.

VF: Je. A plus ešte hej nerátam do toho varenie, nákupy, upratovanie a tak ďalej. No to je všetko, no.

JD: No a tvoje fotografovanie. Máš to tak nejako striktne rozdelené že je to fotka ateliérová alebo je to striktne fotka exteriérová? Prispôsobuješ sa ty požiadavkám klienta alebo dáš klientovi na výber možno z dvoch - troch prostredí kde ty zvykneš fotiť a vieš prečo tam fotíš, alebo akým spôsobom máš toto zadelené?

VF: Dávam na výber, lebo každému sedí niečo iné a niekto, keď je, keď ho to viac tiahne do toho ateliéru, tak nemám problém s tým, aj keď to som začala robiť len nedavno. Gro mojich fotení je vonka, ale aj to prostredie vonka prispôsobujeme klientovi. Niekto má rád nejaký, ja neviem, listnatý les, niekto ihličnatý les, niekto lúku a tak ďalej. A plus aj tie ročné obdobia. Hej, niekto je skôr ten zimný typ, niekto skôr ten letný. Niekto chce ísť k vode, niekto chce ísť na kopec a tak ďalej. Takže dá sa dohodnúť.

JD: Mmmhm. Ako to teda prebieha úplne od toho začiatku? Že ja si, dobre, nejakým spôsobom nájdem, že Vera Fox buď Facebook alebo Instagram, oslovím ťa a akým spôsobom to celé prebieha? Alebo čo by si možno poradila ľuďom, ktorí by si fotografa za takýmto účelom, najlepšie samozrejme teba, pretože tvoja práca je nádherná, by si chceli dohodnúť nejakú spoluprácu?

VF: No určite treba mať aj nejakú predstavu. Alebo ak aj tá predstava nie je úplne ucelená, tak s tým fotografom to samozrejme vedia potom doťuknúť. Nejaký aspoň základ na nejaké že, naozaj, v ktorom tom ročnom období alebo tom prostredí. Prípadne si pozrieť, a to úplne akože určite odporúčam, tú tvorbu toho fotografa a aj podľa toho si možno nejak tak nejak vybrať to čo ja chcem. Hej, že čo, čo sa mi z toho páči, kde sa mi to páči. A s týmto teda ho osloviť. Potom sa samozrejme dohaduje termín, miesto a oblečenie.

JD: Mmmhm. A čo sa týka toho zvieraťa, či už je to pes alebo nejaký iný druh, chceš ho ty napríklad vidieť a spoznať, alebo mať o ňom nejaké informácie ešte aj pred samotným fotením?

VF: Stáva sa mi, že mi pošlú aj fotku toho psíka, ktorého ideme fotiť alebo psíkov alebo iné zvieratko. A aj podľa toho vieme samozrejme prispôsobiť. Ale najlepšie sa s ním už potom osobne zoznámim. To hneď. To ja väčšinou najskôr vítam psíka, potom klientov. A vlastne tým, že aj gro tých fotení je teda vonka, tak máme v podstate aj nejaký ten čas, kým prejdeme, ja neviem, po tom lese nejaký ten úsek, že ten psík si na mňa zvykne, že sa vybehá trošku, spozná prostredie, lebo zase nie je dobré vystúpiť z auta a hneď začať fotiť. A keď aj ten psík je napríklad v novom prostredí, tak nech si trošku zvykne.

JD: Používaš nejaké metódy na to, ako sa s tým zvieraťom alebo s tým psíkom teda zoznámiť, ako s ním komunikovať a ako ho teraz úvodzovky hore dole uvoľniť pred tým fotografovaním, alebo si skôr taký ten prirodzený naturálny typ, ktorý jednoducho si s akýmkoľvek zvieraťom okamžite rozumie?

VF: Musím povedať, že väčšinou si sadneme ale samozrejme je psík aj psík. Ja to viem na mojich fenkách, že oni tým, že sú z útulku, tak tiež majú proste voči cudzím ľuďom rešpekt. Čiže ja tak pristupujem aj k psíkom klientov, že nejdem hneď hrrr na ne, dáme im radšej očuchať ruku a keď vidím, že sú v pohode, že hej, že sú veselé a na mňa vyskakujú tak, tak sa tomu prispôsobím aj ja, ale na niektorých psíkoch vidieť, že majú možno nejakú traumu alebo proste to majú v povahe, že sú takí trošku plachejší. Takže na tých idem inak. Že aj ten, ten fotograf musí byť trošku aj taký psí psychológ. Tak. A prispôsobiť sa tiež povahe toho.

JD: To sa chcem opýtať, že do akej miery ty si vizualizuješ tú finálnu fotografiu a potom tam vlastne toho psíka s majiteľom nejakým spôsobom chceš dostať? Alebo je to skôr naozaj o tom tvojom rýchlom zavnímaní ich, ich pováh, ich vzťahu a následnej tvojej improvizácie?

VF: No skôr toto, lebo tým, že ja sa nezameriavam na psí portrét ako taký, ale ja sa zameriavam na to fotenie majiteľov so psíkmi a ten ich vzťah a nechcem nejaký vzťah, ktorý je hraný. Hej takto to nazvem, ale chcem tak ako naozaj fungujú. Čiže ak je ten psík úplne nejaký jašo a behá tam po lese, tak toto chcem aj zachytiť. Alebo aj taký ten možno nejaký komický vzťah medzi nimi. Ak je ten psík skôr taký naviazaný na toho majiteľa, taký nežný, tak tam sa zachytáva tá neha a takéto. Proste sa to prispôsobuje tomu, že to vidno.

JD: Stretávaš sa aj s tým, že by vlastne v komunikácii fotografa a fotografovaný bol väčší problém s tým majiteľom než so psom?

VF: No, stane sa. A ten pes sa uvoľní rýchlejšie, mám taký pocit, jak ten majiteľ. Niekedy sú majitelia takí, že, že ja stále... To je hádam moja najčastejšia fráza, že majte trpezlivosť vy, lebo ja ju mám. Čiže väčšinou sa majitelia boja, keď je ten psík veľmi taký rozšafný alebo kto mám nazvať, taký bláznivý, tak sa boja toho, že alebo sa tak cítia trápne predo mnou, že neni vychovaný alebo niečo. Ale ja ich tak upokojujem, že úplne v pohode, že väčšinou sa s tými psíkmi potom vzniknú také momentky, že ten majiteľ úplne potom pri pozeraní fotiek nechápe, že, že toto tam vzniklo. Že naozaj nechať priestor tomu psíkovi a tej jeho povahe a to zachytiť na tých fotkách.

JD: Ako dlho zhruba trvá jedno fotenie? Keď máš teda jedného majiteľa a jedno zviera.

VF: Cca. tú hodinku.

JD: Hodinku.

VF: Ako kedy. No samozrejme sú fotenia, ktoré trvajú dlhšie, že ten psík sa musí viac nejak uvoľniť alebo skľudniť alebo tak, ale cca. tú hodinku.

JD: A za tú hodinku klientovi odovzdáš koľko fotografií alebo koľko materiálu? Ide o jednu fotku alebo ide o sériu, že 10 alebo ako to máš dohodnuté?

VF: Väčšinou im posielam náhľady z toho fotenia, čo spravíme. Samozrejme zoselektujem to o nejaké rozmazané alebo nepodarky, zavrené oči a tak ďalej. Ale teda odovzdávam im náhľady a oni si z toho potom vyberú už ten daný počet, ktorý, ktorý chcú a ktorý sa im, teda ktoré sa im páčili.

JD: Mmmhm, mmmhm. Často teda sa, alebo ja tu skloňujem, prepáč, ja tu skloňujú tých psíkov, ale skús nám povedať, že aké iné zvieratá, možno až aké netradičné zvieratá si fotila.

VF: V rámci tej takej klasiky sú to kone a už sa mi stalo, že aj s mačičkou prišli. Teraz naposledy som fotila babu, ktorá je černoška a bola s chameleónom. A to bolo úplne že úžasné, lebo to bolo niečo iné. Budúci mesiac ma čaká fotenie baby, ktorá tancuje a s potkanmi, takže to bude tiež. To sa, na to sa teším. A potom jeden kalendár, čo som robila charitatívny, tak bol zameraný na fotenie psíka s nejakým iným zvieratkom. Takže tam bolo prasa, sliepka, nejaký gekon tam bol, ježko, fretka a tak ďalej, takže...

JD: Keď hovoríš tie charitatívne presahy tvojej práce, povedz nám o tom niečo viac, lebo ja som si teda robil rešerš pred dnešným nahrávaním a viem, že si fotila aj zvieratká, ktoré teda nie sú možno tak úplne na pohľad ľúbivé, že že je za nimi možno trošku aj tragický, niekedy možno až krutý príbeh, tak a ak máš silu na to o tomto porozprávať, tak mňa by to zaujímalo.

VF: Snažím sa vždy tie kalendáre mať v nejakej téme, takže mala som aj jeden rok taký, že som tam mala vyslovene psíky z útulkov a mali nejaký hendikep, že boli bez labky alebo boli slepí a tak ďalej. A tam sme dávali aj, aj nejaký ten príbeh za tým. A ja sama s tým, že mám vlastne psíky, čo boli jedna fenka moja bola úplne vyhladovaná na kosť, že to bolo kosť a koža, keď som ju brala a druhá mala zase bola bitá, takže mala odtrhnutý bedrový kĺb, takže len ťahala labku za sebou. Tak nejak aj aj toto je také mne blízke. A tým že som ešte chodila aj do útulku fotievať tieto psíky, takže táto problematika sa ma dotýkala a preto vznikla vlastne aj tá myšlienka robiť tie kalendáre a pomáhať aj takýmto spôsobom. Ja som bola strašne šťastná, že vďaka svojej práci viem aj pomáhať, že to není len to, že ma to baví, že teda robím pekné fotky, ale môžem aj pomôcť, že to je taká pridaná hodnota k tomu, čo robím.

JD: Tak to teda je, Vera. To teda je.

VF: A potom, keď sa človek dostane aj do situácie, že sám sa ocitne v tom, že že má choré dieťa, tak je to ešte tak o to viac tak hlbšie to vníma, lebo potom sa stretne aj s tým, že aj jemu sú ľudia ochotní pomôcť a že vlastne to dobro čo dáva, tak sa mu aj vracia. A to také pekné.

Hej, to je.

JD: Skús popísať, keďže áno, sme v podcast a nemáme šancu našim poslucháčom tie fotografie nejako prezentovať, ale určite si ich pozrite - Vera Fox na Instagrame, na Facebooku. Skús popísať, ako tie fotografie vyzerajú. Čo tam, čo tam tie psíky robia. Že či sú v nejakej pozícii, aby nejak vyzerali a je to taká tá portrét na fotografia, alebo je to skôr taká živá, aktívna momentková fotka?

VF: Ja sa skôr zameriavam na tie momentkové, ale sú, nájdu sa medzi nimi aj pózovačky. Ja stále hovorím, že správím aj jednu takú jednu pre babičku. To sa tak hovorí, že aby bola jedna taká že fakt nejaká z toho, že ten portrét taký, že sme všetci kultúrni.

JD: Áno, na pekno. Pekné svetlo. Pekne som. S kravatkou. A potom je tam tá fotka z párty, kde už kravatu mám okolo, okolo čela a už.

VF: Tak, tak. Čiže sú aj takéto, aby bola naozaj taká jedna. A potom ideme úplne že že naozaj ja nemám ani nejak dopredu dané, že toto musíme odfotiť, tamto musíme. Ono častokrát aj prídu klienti s tým, že majú predstavu, že mi ukážu v mobile nejakú fotku, že chcú a ono väčšinou nevyjde, lebo proste ten psík to si spraví po svojom, ale vznikne o to krajšia momentka a vystihujúca priamo ich dvoch, hej. Čiže je to, áno, iné.

JD: To je na tom krásne. Ja sa ťa chcem ešte ako fotografky opýtať, že či niekde vlastne hľadáš inšpirácie na tie fotografie, ktoré sú pomerne špecifické, pretože takýto, nebojím sa povedať intímny, vrúcny vzťah medzi majiteľom a zvieraťom, je to pomerne neštandardný žáner fotky, takže či niekde hľadáš vo svete inšpirácie, alebo je to naozaj, že to vyžaruje z teba a z tej danej z tej danej situácie?

VF: Ono človek keď začína, tak je taký viac viac sa snaží, ešte keď sa hľadá, tak sa viac snaží tak nejak pozerať na tých iných fotografov a možno nejak skúsiť to alebo ono. A potom časom už tými aj skúsenosťami a praxou získa ten svoj vlastný, nejakú tú vlastnú cestu a už ide v tom. Čiže zo začiatku určite áno. Bolo to také, že aj som sa nejak ovplyvňovala inými, ale teraz si myslím, že už je to proste vyslovene o nás, o mne a klientovi a tom psíkovi alebo zvieratku, ktoré fotím. A častokrát sa mi stane, že ja síce mám možno v hlave niečo, že a toto by sme mohli skúsiť, ale vravím, ten ten daný moment a ten daný psík, ten daný klient z toho spravia niečo nové, jedinečné a o to krajšie to je potom.

JD: Opýtal som sa, že či hľadáš inšpiráciu, alebo hľadala si. Myslím si, že po tých piatich rokoch sa to otočilo a teraz ty si inšpiráciou pre mnohých ďalších, ktorí začínajú. Ako je to s konkurenciou?

VF: Ja si v rámci Slovenska a v rámci fotografov tu tak málokto sa zameriava vyslovene na fotenie psíkov s majiteľmi. Že sú úžasní fotografi, ktorí robia psí portrét. To klobúk dole pred tými, čo máme na Slovensku. Toto je také niečo asi iné, čo ja robím. Nepoznám veľa ľudí, čo fotia takto, ale určite sa nájdu a ja vždy obdivujem všetkých, ktorí to robia. Hlavne srdcom, lebo to potom vidno na tej, na tom výsledku. Takže... A to neni len v psej fotografii. To je proste všeobecne v rámci, a nielen vo fotografii ako takej, hej, keď robíte proste prácu, ktorá vás baví, tak to proste na tom výsledku vidieť. A to je najviac.

JD: Vera, fotíš aj za hranicami Slovenska?

VF: Rada by som viac. Ale už sa mi podarilo, lebo som mala klientov, ktorých som fotila tu na Slovensku. Som im robila predsvadobné fotky a potom, keď otehotnela, oni vlastne žili vo Švédsku, tak keď otehotnela, tak si ma zavolali tam. Takže som bola v Štokholme fotiť. Ale tým, že mám tento obor, že s tými psíkmi, tak je to také asi ťažšie. Lebo môj manžel ako svadobný fotograf a čo robí aj tie portréty, tak on zoberie pár zo Slovenska a idú kdekoľvek do zahraničia, že chodieva fotiť aj v zahraničí. Len so mnou tie, tí ľudia zo Slovenska ťažšie pôjdu do zahraničia, keďže s tým zvieratkom tá preprava je trošku komplikovanejšia a ja som trošku obmedzená v jazyku. Takže keby aj klienti zo zahraničia, tak musím sa doučiť angličtinu a potom to možno aj vyjde. A bude toho viac.

JD: Držím palce.

VF: A deti mi musia odrásť, to je druhá vec.

JD: Deti musia odrásť a popritom, keď odrastú a náhodou si nájdeš niekde 20 minút pre seba, tak potom "Hello, my name is Vera".

VF: Áno, doučím sa angličtinu lepšie a...

JD: Vieš čo, kopec Slovákov žije v zahraničí a myslím si, že že...

VF: Áno, na tých budem cieliť.

JD: Áno, že skôr alebo neskôr sa to jednoducho k tým ľuďom dostane, že fotíš tak pekné a špecifické fotografie, že že sa tie ponuky budú len tak sypať.

VF: Bodaj by.

JD: Prepáč, že sa to tak opýtam, ale niekde na internete som čítal, že ty vydávaš pri fotení zvuky?

VF: Áno, niekedy ako mačka, niekedy ako jeleň v ruji.

JD: A robíš to preto, aby...

VF: Aby som tých psíkov zaujala, aby sa na mňa pozreli. Keď sú moc už takí, že potrebujem, aby na mňa pozreli alebo veľa psíkov je takých, že upachtených a oni, keď počujú nejaký zvuk, tak zavrú ústa. Takže toto mi dosť pomáha.

JD: Zvuky ako jeleň v ruji. Viem, že teraz nie sme na fotení a nemáme tu ani psíka, ale vieš nám ukázať, ako robíš zvuk jeleňa v ruji?

VF: Jeleňa v ruji, nedám teraz. *HAAAWWWWARAWWWWAUUU* a také *AUAUAUUU* hocičo. Skúšam. A na niektorých zase ide taký, že *ŠŠŠŠŠŠŠŠ* a oni vtedy tak zbystria keď tak dlho taký jeden, jednu tóninu... A niektorí, na niektorých práveže tieto také *AUAU* alebo také proste ostrejšie zvuky.

JD: Wau, wau wau. Tí čo ma nevidíte, smejem sa. Fajn a ešte sa ťa opýtam. Aký veľký je tvoj postproces? To znamená, že ako veľmi je fotka, ktorá je vytiahnutá z fotoaparátu rozdielna od fotografie, ktorú klientovi odovzdávaš a ako dlho ti to trvá?

VF: Toto je tiež v podstate vývoj za tých päť rokov a že aj v tej úprave sa človek tak hľadá. Ja na svoje prvé fotky sa niekedy nemôžem ani pozrieť, ale skúša tiež tam skúšať človek hocičo. A, a sa to vyvíja. No tým, že fotím teda v prirodzenom prostredí a tie prirodzené pózy, tak sa snažím, aby aj tá úprava bola taká, taká jednoduchšia a prirodzenejšia. Ale je ten rozdiel určite vidieť. Oproti tomu, keď som začínala a teraz a aj ja som rada. Akože ja si rada pozriem, ako sa to vyvíja, aj keď naozaj tie prvé fotky sú niekedy na zaplakanie.

JD: Ale to je vývoj, prirodzený vývoj.

VF: A to každej každej práci. To podľa mňa úplne každý.

JD: Vieš čo, no každý, kto je v tej práci dobrý, sa pri pohľade späť musí konfrontovať s tým, že či tam vývoj je. A keď si dobrá, tak tam ten vývoj jednoducho musí byť.

VF: Ja sa konfrontujem aj teraz. No ja si stále nadávame, jak fotím, jak upravujem. Ale to je úplne bežné u fotografov. My sa tak sme s mužom, že my, keď upravujeme spolu za jedným stolom, tak on nadáva na svoje fotky, ja nadávam na svoje fotky a my si potom nakukneme jeden druhému do počítaču a len povieme "Čo si blázon?! Veď to vyzerá úžasne", a ja jemu "Veď ale čo si blázon, veď toto vyzerá úžasne!" Že to je proste, to je tak, normálne to je nejaká diagnóza podľa mňa fotografov.

JD: Vera, popri príprave na dnešné nahrávanie som sa dozvedel, že ty si v deň, keď si si mala ísť do útulku, po svojho psíka odpadla a bola si a dopovedz to prosím ty, lebo to je pomerne až neuveriteľný príbeh.

VF: Pre mňa prišla záchranka do práce, lebo som odpadla a chceli si ma nechať v nemocnici na pozorovanie, lenže ja som doktor a prehovorila, že ja musím ísť po psíka, lebo som ho mala už za rezervovaného z útulku. No a proste musela som ísť. Ja viem, že by sa to dalo preložiť, ale pre mňa nie. No. Už to bola. Ja som mala v inak v tom čase, keď ja som si tú svoju fenku brala, tak ja som mala vyhliadnutého z chovnej stanice, psíka. Ja som chcela proste Louisianského lepardieho psa a potom som si brázdila Facebookom a táto fenka na mňa proste vybehla a ja... To je láska na prvý pohľad. Ja ju musím mať. A... No aj po odpadnutí som musela ísť za ňou.

JD: A je to jeden z tých dvoch psíkov, ktorého máš teraz doma?

VF: Mám, mmmhm.

JD: Tvoria ti tvoje psíky.. Povedz nám ich mená prosím.

VF: Nita a Poe.

JD: Tvoria niečo ako, ako taký taký, že trénuješ na nich ešte alebo trénovala si na začiatku možno nejaké pózy, povely, uhly alebo, alebo tú prácu s tým, že máš pred objektívom zviera?

VF: Snaha bola, ale moje psy to nedávajú.

JD: Tak to je vlastné to nedávajú a všetky ostatné zvládaš.

VF: To je presne jak obuvníkove deti chodia bosé sa hovorí tak moje psy keď uvidia foťák, to normálne čiara a nie, nechcú. Nemajú to radi, proste neradi sa fotia. Ako naveľa, naveľa ich usadím, ale to každá pozerá do jednej strany a sú radi, keď majú pokoj. Ale to bolo možno tým spôsobené, že naozaj, keď som začínala, tak som chcela ich fotiť čo najviac..

JD: A mali blok. Alebo majú.

VF: Už sa im to zunovalo.

JD: Máš nejaký sen alebo cieľ? Čo alebo ktorú dvojicu majiteľa a zvieraťa nafotiť alebo možno aké zviera nafotiť?

VF: V podstate sa mi teraz splnil ten sen. S tým chameleónom to bolo také, že sme dlho to dohadovali a to som naozaj chcela nafotiť sa to podarilo. A prednedávnom som mala ďalší splnený sen. A to boli zásnuby na fotení. A môžem to teraz povedať, lebo nahrávame v deň, kedy sa to stane, ale vyjde to až neskôr, takže dneska požiada ďalší pán svoju partnerku o ruku a budem pri tom a to sú proste pre mňa úplne úžasné okamihy. A na tom poslednom, na tých posledných zásnubách to bolo naozaj o to krajšie, že tie psíky dodali tomu úplne inú atmosféru, že oni jak keby to cítili. Oni to prežívali úplne s tými majiteľmi. Čo pred tým sme mali problém, že boli také fakt, že ťažšie sa s nimi, že majiteľka mala nejakú predstavu o fotkách a veľmi jej to nevyhovovali, nevyhoveli jej v tom. Tak tu úplne naozaj tá radosť z nich, z toho okamihu išla. A to tak celé, celé to tak spojili.

JD: Takže dnes po dokončení toho nahrávania v Shtoodiu v Banskej Bystrici ideš robiť čo?

VF: Idem fotiť zásnuby, ďalšie. A teším sa. Strašne sa z toho teším, lebo tým, že ja naozaj tie emócie môžem v rámci tých majiteľov psíkov, tak toto je také ešte taká, taká nadstavba toho, že tie... Lebo mne sa aj stáva vlastne v rámci toho, že už fotím tých päť rokov, takže sa tí klienti ku mne vracajú a naozaj aj v takých týchto životných situáciách, že aj týchto som už fotila. A teraz ona je tehotná. Hej, teraz zásnuby a... A tie psíky k tomu, že celá tá rodina. No proste je to krásne, keď sa tí klienti vracajú a zachytávam aj takéto životné okamihy.

JD: Vera, je tu nejaká téma alebo otázka, ktorú si možno z mojej strany čakala, alebo téma, ktorú si otvoriť chcela a ja som ju neotvoril?

VF: Ja si myslím, že si otvoril všetko.

JD: Takže si spokojná?

VF: Úplne, mmhm.

JD: Povedala si všetko, čo si chcela? Ja by som sa pravdepodobne ešte vedel pýtať dlho a dlho, ale aj pod váhou toho, že máš nejaké ďalšie povinnosti, aj pod váhou toho, že si myslím, že si krásne zodpovedala všetko dôležité sa ti chcem v mene Shtoodia aj v mojom vlastnom mene veľmi pekne poďakovať za dnešný rozhovor.

VF: Ďakujem krásne. Aj ja ďakujem, veľmi.

JD: Tešilo ma.

VF: Aj mňa.

Outro: Zverissimo vám prináša Pharmacopola - veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.