S02E10 Ela hop!

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo, podcastu o zvieratách. Dnes tu so mnou v Shtoodiu v Banskej Bystrici je nielen psík Ela, ktorú možno vidíte, možno nie, možno ju aj budete počuť, ale spolu s ňou prišiel aj Janko Zrebný, ktorý je majiteľom hotela pre psov a takisto je to otec myšlienky projektu Ela Hop! Janko ahoj.

JZ: Ahoj, ďakujem za pozvanie.

JD: A práve Ela hop!, tak sa volá názov dnešnej časti podcastu Zverissimo. A predtým ako sa pustíme úplne do tej témy, že Ela hop, čo je to Ela hop.. Aha, ja keď poviem "Ela hop", tak Ela.. no tak to je teda vycvičená.

JZ: Len jej nehovor, že "Pozdrav".

JD: Prečo nie? Ela, pozdrav, pozdrav! Dámy a páni, to bola Ela. Janko, povedz nám, prosím ťa v krátkosti, kto si?

JZ: Som tréner psov a kouč ľudí. V podstate 10 rokov pracujem ako tréner psov a postupne som nabaľoval rôzne ďalšie veci. Pred desiatimi rokmi ma toto trénerstvo nedokázalo uživiť. Tak som hľadal, čo by som mohol pridať, aby ma to uživilo. No a postupne prichádzali veci ako sú vystúpenia so psom, teda Ela hop! a psí hotel. No a v poslednej dobe som ešte pridal kouča ľudí a teraz sa snažím pomáhať ľuďom, aby mali tiež prácu snov ako mám ja.

JD: Uhm, tak to je veľmi zaujímavé. Ale musím to vrátiť späť späť na koľaje. Tým, že sme v podcaste Zverissimo, by ma skôr zaujímali tie tri piliere tvojho života, ktoré sú spojené bytostne so zvieratami a teda myslím, že bytostne so psíkom alebo psíkmi. Tak ako sa odrazím od názvu dnešnej časti podcastu "Ela hop!", čo je to za projekt?

JZ: Tak sú to vystúpenia pre deti, kde vystupujem so svojím psom, s Elou. Kedysi to bol iný psík, bola to Berta a tam vlastne predvádzam rôzne triky a učím deti, ako pristupovať k psovi. Zároveň ich učím, aby sa toho psa nebáli.

JD: A prvotná myšlienka, prečo ti to napadlo? Nemyslím, že to bolo akože vyslovene, hoci si povedal, že je to jeden z tvojich troch pilierov, čo sa týka nejakého zamestnania alebo obživy. Ale nemyslím si a oprav ma ak sa mýlim, lebo aj ja som len človek a mám právo na omyl. Že práve vystúpeniami Ela hop sa dá zarobiť a a že sa na to pozeráš vyslovene ako na biznis. To si nemyslím teda.

JZ: Nie, ono to je skôr hobby. Keby mám len tento jeden pilier - vystúpenia pre deti, tak to ma vlastne nedokáže uživiť a musel by som mať aspoň troch psov, pretože je to veľmi náročné aj pre toho psa. A ďalšia vec, môže sa stať, že ten psík sa zraní alebo niečo a ten príjem neni jednoducho taký stabilný. Čiže pokiaľ chceš plnohodnotne žiť, tak potrebuješ mať väčší príjem a teda potrebuješ mať viacej zdrojov príjmu.

JD: Takže kde a prečo bola tá prvotná myšlienka urobiť predstavenia práve pre deti?

JZ: Ono to vzniklo, tak ono to vôbec nebolo z mojej hlavy, ale moja bývalá priateľka bola učiteľka v škôlke. Jedného dňa za mnou prišla a začala ma presviedčať, aby som prišiel vystúpiť so svojím psom. Teda s tou Bertičkou, to je vlastne Jack Russel a tak sa to vlastne celé začalo. Ja som najprv ale nechcel ísť vystupovať, pretože v tej dobe ja som nevedel vôbec komunikovať s deťmi a nevedel som si k nim nájsť takú tú cestu. No ale priateľka ma samozrejme ukecala, tak ja som tam prišiel. Vystúpenie malo neskutočný úspech, ale nie vďaka mne, ale vďaka tomu psovi, pretože celá tá pozornosť tých detí bola na psovi. Pes robil triky, bol srandovný, decká sa na tom smiali a Janko tam bol len taká kulisa. Ale tým, že som potom tých vystúpení začal robiť viac a viac, tak vlastne som si ten vzťah k deťom vybudoval, vytvoril. A teraz si dovolím tvrdiť, že som taká malá celebrita, keď vystupujem, že jednoducho viem tie deti zaujať a celý čas držia tú pozornosť na mne a na psovi.

JD: A skús nám trošku popísať tie predstavenia ako sú postavené, aký majú "message" a čo sú, čo sú jednotlivé atribúty toho predstavenia a časti.

JZ: No teraz som už v takom stave, že to, že to mám podchytené aj hudbou, čiže mám tam nejaký podmaz a na to mám rozdelené.. Vlastne na začiatku mám dve také časti, jedno sú triky, tam je nejaká hudba. A potom mám frisbee, čiže mám na ruke nejakých desať lietajúcich tanierov, tých frisbee-čok a to hádžem a vlastne Ela to chytá. Ale neni to len také klasické chytanie, je to aj vo vzduchu, sú tam všelijaké otočky, saltá keď sa podarí a tak. No a potom vlastne to je tá prvá časť, čiže tou hudbou. A potom mám vystúpenie, kde sú stále tie triky, ale zapájam deti do toho, čiže Ela cez ne preskakuje, podlieza, robí im masáž a tak ďalej.

JD: Ako na to deti reagujú?

JZ: Vynikajúco. Jednoduchšie to bolo, keď som mal menšieho psa, pretože toho sa nebáli a teraz sa mi sem tam stane, tým, že Ela je veľmi taká hyperaktívna a šteká, kňučí od radosti. Tak tie deti sa niekedy zľaknú, ale potom keď vidia, že je to milý psík, ktorý sa chce len hrať, tak si zvyknú a dokonca ho začnú aj hladkať. A častokrát sa mi stane, že učiteľky - častokrát teda vystupujem vo škôlkach - učiteľky sú samé prekvapené z niektorých detí, pretože sú to častokrát deti, ktoré dovtedy možno ani nepohladkali poriadne psa a zrazu hladkajú Elu a užívajú si to.

JD: A to ja si myslím, že by mohlo byť grom toho celého, pretože tie deti, práve tie malé deti vo škôlkach. Áno, veľmi často je to tak, že toho psíka možno nemajú, nemajú doma. Možno je to pre nich divé zviera, veľké zviera, rýchle zviera, zviera, ktoré má zuby, jednoducho zviera a môžu sa vnútorne báť takého niečoho. A potom prídeš ty, kouč ľudí, človek, ktorý sám si nám to povedal, si sa za tie roky naučil komunikovať s deťmi a určite vieš komunikovať aj s Elou. To znamená, že sa to - ja si to predstavujem celé - veľmi pekne spojí a snúbi dokopy a je z toho jeden. Predpokladám, že sú to dopoludňajšie vystúpenia predstavenia, takže to je také pekné dopoludnie, kedy ako sa hovorí "win win situation", že sú vlastne všetci spokojní. Je to tak?

JZ: Áno, tak spokojná je Ela, lebo sa proste zabáva, pre ňu to je hra. Decká sú neskutočne z toho nadšené a ja keď vidím tú detskú radosť, tak to je fakt na nezaplatenie.

JD: A stáva sa ti aj, že by si chodil viackrát do roka do toho istého zariadenia, do tej istej škôlky? Zavolajú si ťa znovu?

JZ: Volajú si ma znovu, ale väčšinou to funguje, že raz ročne. Mám takých pravidelných, kde chodím fakt už neviem niekoľko rokov a potom mám takých náhodných. A potom sa mi ešte ozývajú aj obce po okolí, keď je nejaká dedinská akcia, takže aj tam chodíme. To sú také väčšie akcie a už sme skúšali aj domov dôchodcov. To bola tiež zaujímavá skúsenosť.

JD: A geograficky vieš obsiahnuť celé Slovensko, alebo to máš nejako podelené?

JZ: Geograficky to západné Slovensko skôr.

JD: Odkiaľ si k nám do Zverissima prišiel?

JZ: Prišiel som z Nitrianskej Blatnice. To je medzi Topoľčanmi a Piešťanmi.

JD: A tam je teda tvoje centrum, tam, tam aj koučuješ ľudí a tam aj školíš iných školiteľov psíkov. Je to tak?

JZ: Áno, tam sa dajú všetky tie kúzla.

JD: My sme si už povedali nejaké základné základné pojmy o tom Ela hop! Ale skôr by ma ešte zaujímali také tie, že dovnútra, že akým spôsobom si postavil celý ten program. Kto ti s tým možno pomáhal? Kde si nachádzal inšpiráciu, ktoré triky boli najnáročnejšie? Ktoré triky najviac bavia deti? Takže toto.. ja som na teba teraz hneď po pauze vysypal dosť otázok. Uchop to ako myslíš.

JZ: Kde začať?

JD: Tá prvotná možno inšpirácia, že kde postaviť vôbec celý ten ten program?

JZ: To som asi hľadal len tak na internete. Pozeral som nejaké psie triky, kto čo robí a nejako som to nakombinoval a potom to tou praxou sa nejako vykryštalizovalo. Čiže ja som videl, že čo tie decká baví, čo ich nebaví a podľa toho som pridával alebo uberal tie veci.

JD: A to je podľa mňa, to je podľa mňa správny postup a môj názor nikoho nemusí zaujímať, napriek toho, napriek tomu ho poviem, pretože môžem. Myslím si, že toto je správny postup, ako vytvoriť nejaký program najmä pre detského diváka, pretože keby si ty išiel tvrdohlavo po tom, čo si našiel na internete a ako ty si myslíš, že by to malo vyzerať, tak podľa mňa tie decká ti to skôr alebo neskôr jednoducho osolia a nebol by si taký vysmiaty a rozhodne by taká vysmiata nebola ani Ela a v konečnom dôsledku ani tie decká, pre ktoré by to v prvom rade malo byť. Takže áno, myslím si, že si to veľmi pekne urobil, že si ten program začal šroubovať na mieru tých detí. No a čo Ela? Ako ona zvláda jednak vystupovanie ako také, množstvo divákov, detských divákov a možno aké triky, ktoré dovtedy nevedela, sa ona musela naučiť práve kvôli kvôli Ela hop!?

JZ: Ty si mi zase nabalil toľko otázok, že rozmýšľam, ktorá bola prvá. No s Elou, ja som ju začal trénovať už od šteniatka, čiže ona mala pár mesiacov a už vedela nejakých 20 povelov a teraz ani neviem na akom som čísle. Ja som to potom prestal rátať a..

JD: Ako zvláda vystupovanie ako také?

JZ: Vystupovať zvláda dobre. Keď je leto a je teplo, tak sa rýchlo prehreje, takže tam musím voliť tie triky, akokeby tie výbušnejšie triky si nechávam neskôr na neskôr alebo ich robím menej, lebo keby jej vyhádžem neviem koľko, aké množstvo v tých frisbee-čok, tak proste by som ju odpálil a už by som s ňou nič nedokázal robiť.

JD: Takže nielen požiadavky detského diváka, ale aj ročné obdobie má vplyv na to, ako v konečnom dôsledku vyzerá vaše predstavenie. Je to tak?

JZ: V podstate áno. Musím to tomu prispôsobiť. A v lete, keď som mal náročnú sezónu, hlavne keď je teda deň deti, tak ten týždeň vystupujem dennodenne. Tak tento posledný rok som to spravil tak, že som bral dvoch psov, že som bral Elu aj pani dôchodkyňu Bertu, Jack Russel.

JD: A koľko vystúpení dokážete dokážete spraviť za jeden deň? Už aj bez ohľadu možno, alebo aj s prihliadnutím na ročné obdobie.

JZ: Denne robíme iba jedno vystúpenie, pretože pre psa to je náročné a nechcem ich zbytočne zaťažovať.

JD: Ok. A bol niektorý z tých trikov taký nebezpečný možno? V zmysle.. lebo povedal si, že v istej fáze vystúpenia/predstavenia je to také kontaktné s tými deťmi. Takže či vlastne niektorý trik musel vyškrtnúť z toho defilé práve preto, lebo sa ti možno zdalo, že to je, že to je nebezpečné alebo to na tie deti vplýva nejak nejak, žeby sa báli.

JZ: No tak teraz si sa trafil. Jeden trik som musel vypustiť. Mal som vlastne s tenisovými loptičkami, že som ich hodil, Ela tú loptičku chytila vo vzduchu a odložila do takého vandlíka. No a ja som potom robil to, že ja som vyzýval deti z publika a deti hádzali Ele tie loptičky a Ela ich odkladala do vandlíka. Lenže tam sa mi stalo to, že tí škôlkari oni nevedia až tak dobre ešte s tebou spolupracovať a ty mu niečo povieš a on spraví presný opak. A ja som mu povedal, týmto smerom budeš hádzať loptičku a on ju hodil presne do davu. A Ela tým, že je vlastne pes je inštinktívny, čiže ona proste len išla po tej loptičke a zrazila sa s dieťaťom. Tak sme mali nehodu a odvtedy vlastne toto číslo nerobím. Takže to je také. Ale to sú veci, jednoducho je to, je to súčasť života, že to sú proste lekcie. Nikdy nenaplánuješ všetko a vždy sa ti tam môže niečo pokaziť. Je už o tom, že ako ty zareaguješ a či sa z toho poučíš, to je celé.

JD: Vidíš, ja som si v rámci predprípravy na nahrávanie poznačil aj otázku. Ak by sa dalo povedať, že vystúpenie Ela hop! by mohlo a v lepšom prípade aj malo niektoré deti, ktoré sa psíkov boja, zbaviť tohto strachu, tak sa chcem opýtať práve naopak, že či je nejaký strach, ktorý má Ela. Poznáš ju asi najlepšie na svete. Takže koho iného sa to opýtať, ak nie teba?

JZ: Stáva sa, že Ela má strach zo sôch, keď sme niekde na námestí a je tam nejaká veľká socha, tak ona sa toho bojí a šteká na to. Ja ju tam potom zoberiem, ona si sochu očuchá a zistí, že to nie je žiadna hrozba a potom je v pohode. Takže takúto anomáliu mám s Elou.

JD: A Berta? Pani dôchodkyňa, mala ona ako Jack Russel z niečoho strach?

JZ: Ona asi ani nie, z veľkých psov, ale inak nie.

JD: My máme doma tiež Jack Russela. Pepsi sa volá. Poslucháči už vedia (smiech). A teda ona takisto z tých veľkých psov má strach a čím je staršia, lebo tak ona už ťahá na pätnásty rok. Tak som si to začal všímať v momente, keď začala strácať sluch. Tak padajúce listy na jeseň, to ju vedelo vystrašiť, pretože ho možno nepočula, možno ho nevnímala a v momente, až keď sa jej dostal do zorného poľa, tak vtedy ostala z toho taká vyplašená. A to sme sa vtedy ešte. Bolo to také smutno-smiešne. Chápali sme, že už teda o ten sluch prichádza. Ale tieto situácie s padajúcim lístím boli pre nás také zábavné, lebo je to proste Jack Russel. Jack Russel nech urobí čokoľvek, je to zábavné. A teraz naša Pepsina už pomaly začína strácať aj zrak, ale je to stále člen rodiny a veľmi zábavný člen rodiny, ktorého sa nikdy žiadne dieťa nemuselo báť. A my si teraz urobíme spolu s Elou krátku prestávku, po ktorej sme späť a s Jankom sa budeme rozprávať na tému Ela hop! Nezabudnete nás sledovať na sociálnych sieťach Facebook, Instagram, YouTube. Poďte do toho! Tešíme sa.

reklamný odkaz: Hračky od značky Kong váš pes len tak nezožerie. Vyrobené sú z extrémne odolného materiálu. Psy sa potrebujú hrať, preto im dajte Kong. Nájdete vo všetkých dobrých pet shopoch.

JD: Tak a po krátkej pauze Vvtajte späť u nás v Shtoodiu v Banskej Bystrici v podcaste Zverissimo, kde sa dnes rozprávam s Jankom Zrebným na tému Ela hop!. Tak poď, porozprávaj nám.

JZ: Čo teraz myslíš, psí hotel?

JD: Napríklad psí hotel, môžeme začať týmto alebo pokračovať týmto pilierom, o psom hoteli nám povedz.

JZ: No psí hotel ten vznikol zhruba pred dva a pol rokmi. To bol vlastne môj dlhoročný sen a keď som si ho splnil, tak po týždni som zistil, že neviem, či ho chcem mať.

JD: Prečo?

JZ: Spadli mi ružové okuliare a zistil som, že neni to len hranie sa so psami, ale je to oveľa náročnejšie ako som si myslel. Čiže tá starostlivosť. Psík môže byť v strese, môže mať hnačku, môže zvracať, pretože je v novom prostredí. Ďalšia vec moja predstava bola, že sa tam bude hrať 10 psov pokope. Lenže to tiež nefungovalo, pretože nie všetci boli dobre socializovaní, takže na začiatku boli aj nejaké bitky. Potom som musel zmeniť pravidlá, rozdeliť pozemok na viacej výbehov a všetko som sa vlastne učil za chodu. Ale ten prvý týždeň alebo možno dva týždne, tam ma fakt život prefackal, ale uvedomil som si, že neni to také jednoduché. Ale dneska som už v stave, kedy som veľa vecí vychytal. Aj ten hotel vyzerá úplne inak ako na začiatku a teraz si to už užívam, ale ten začiatok bol veľmi náročný.

JD: Kto sú zákazníci tvojho hotela?

JZ: Sú to väčšinou ľudia, čo idú na dovolenku alebo niekam lyžovať a odložia ku mne psa.

JD: Aké sú tam pravidlá? Potrebujem sa nahlásiť včas dopredu. Potrebujem doložiť nejaký zdravotný stav toho psíka, prípadne ťa na ľudskej férovej báze, prípadne vystríhať pred nejakými nezvyčajnosťami v správaní môjho psa alebo ako?

JZ: Ideálne, keď mám nového klienta alebo zákazníka, tak sa príde ukázať aj so psom, aby som videl, či to tam zvládne, či je socializovaný, ako bude na mňa reagovať, či nebude moc plachý alebo agresívny. A potom čo sa týka toho zdravotného stavu, tak tam potrebujeme, aby mal všetky základné očkovania plus očkovania proti kotercovému kašľu, aby bol odčervený a aby mal niečo na ochranu proti kliešťom.

JD: Okej, potom ho k tebe do hotela toho psíka donesiem, doveziem, ja idem buď na dovolenku alebo niekam, kde jednoducho ten psík nemôže ísť so mnou. Čo sa stane v prípade, že by sa tam akože niečo pokazilo? Možno zdravotne alebo jednoducho, že ma musíš kontaktovať? S vaším psom sa deje toto a toto. Alebo stala sa ti taká taká príhoda, že by si to musel naozaj takto komunikovať s človekom, ktorý je buď na pracovnej ceste alebo na dovolenke, alebo niekde mimo Slovenska. A stala sa situácia, kedy si ty ako majiteľ toho psieho hotela musel tú situáciu riešiť telefonátom majiteľovi?

JZ: Áno, stalo sa mi to už viackrát. Pokiaľ pokiaľ to neni vyslovene niečo vážne, tak sa to snažím vyriešiť sám. Čiže pokiaľ sú to tie hnačky napríklad, tak na to mám lekárničku pre psov zriadenú a nasadíme liečbu, diétne granule, prípadne jeden deň je tam diéta celkom že pes nič nežerie. Pokiaľ niečo vážnejšie, tak utekám k veterinárovi a vlastne všetko zariadim a potom kontaktujem. Niekedy potrebujem kontaktovať majiteľa skôr, ale vyslovene keď to nie je niečo nutné, tak jednoducho ho nezaťažujem a nechávam ho užiť si dovolenku.

JD: Koľko psíkov môže byť u teba v hoteli naraz ubytovaných?

JZ: Tie počty sa rôznia, pretože niektorí majitelia majú viacej psov, dvoch a ja to mám rozdelené na izby. Čiže mám päť izieb, tri voliéry a plus mám ešte takú maringotku, tá je určená pre malých psíkov, takže dajme tomu nejakých 12 až 14 psov.

JD: Ela práve teraz niečo zacítila. Ahoj, Ela pozdrav!

JZ: Ela pozdrav! Pozdrav! (haf)

JD: Tak áno, je tu stále s nami aj Ela a s Jankom sa rozprávame na tému Ela hop! Povedali sme si teda niečo o tých predstaveniach, vystúpeniach. Povedz mi, že je to predstavenie alebo vystúpenie, už tretíkrát tu tak akože lavírujem, že či tak alebo tak.

JZ: Myslím si, že to je absolútne jedno.

JD: Je to jedno?

JZ: Je to to isté.

JD: Dobre, povedali sme si ešte v tej prvej časti o tvojom psom hoteli. A teraz si poďme povedať niečo o tom tvojom treťom pracovnom alebo ľudskom piliere a to je to ako ty koučuješ iných koučov alebo ako trénuješ iných trénerov.

JZ: Tam sú vlastne to sú, to sú ďalšie, lebo ja už teraz tie piliere sú vlastne štyri. Čo sa týka sveta psov, tam sú tri.

JD: Áno, ten, ten, ten. Ten ľudský koučing to..

JZ: .. to necháme na ikokedy.

JD: To si dáme na úplne iný, úplne iný podcast.

JZ: Dobre, takže čo sa týka tohto sveta psov, tak tam ešte robím rôzne semináre a workshopy a tiež vzdelávam vlastne budúcich trénerov psov. Čiže to je niečo, v čom sám seba vnímam ako že som v tom jedinečný, pretože na Slovensku myslím si, že je asi okrem mňa len jeden tréner, čo trénuje nových trénerov psov a ja som vlastne neni úplne taký typický tréner psov. Čiže ja nemám oficiálne vzdelanie a všetko som si naštudoval v podstate sám a našiel tie informácie a ja som potom začal teda robiť tieto kurzy. Už bolo niekoľko vlastne tých kôl a vzniklo na Slovensku kopec nových trénerov, teda odo mňa. A toto je vlastne taká časť, ktorá ktorú na mne takí tí oficiálni kynológovia moc nemusia.

JD: To, že si nešiel oficiálnou cestou, nemáš oficiálne diplomy, oficiálne pečiatky a že si sa to všetko naučil sám. Okej, tak im teda poďme oponovať. Prečo, prečo, lebo si to práve sám povedal, že pod tvojou taktovkou vzniklo, vyšlo kopec nových trénerov psov. Prečo si to tí ľudia vyberú? Prečo si vyberú práve teba, hoci sa nikde nepýšiš tým, toto sú moje diplomy, toto sú moje medaily, toto sú moje pečiatky, toto je moje štúdium. Rovno povieš naučil som sa všetko sám a ostatní kynológovia sa možno na to pozerajú tak akože pokrivene. Napriek tomu si ťa všetci, ktorí tvojimi rukami prešli a stali sa z nich tréneri, tak si ťa vybrali. Prečo?

JZ: Áno, je to tak. No myslím si, že to bude tým, že vlastne som odlišný, hlavne skrz tie diplomy a tie súťaže. Čiže ja som v živote nevyhral žiadnu súťaž so psom, nemám žiaden diplom, nezložil som dokonca žiadnu skúšku so psom a to je vlastne to..

JD: No to je výčet vecí, ktoré nemáš. Ale mňa, aby som išiel za tebou, zaujíma výčet vecí, ktoré máš.

JZ: No počkaj, to sú tie veci, ktoré nemám a aj napriek tomu som úspešný tréner. Čiže možnože tí ľudia vidia vo mne niekoho, že aha, ja nemusím ísť súťažiť, ja nemusím mať tie diplomy a aj tak môžem byť tréner.

JD: Bravo. Koľko, ja sa tu niekedy pýtam také štatistické údaje, máš máš to v hlave alebo niekde poznačené, koľko ľudí si už, koľko ľuďom si pomohol stať sa trénermi?

JZ: To je do desať.

JD: To je do desať.

JZ: Neviem, či to teraz z hlavy povedať, ale väčšie číslo to zatiaľ nie je. Pretože ja to nerobím zas tak dlho. Čo sa týka tohto. Ale určite v tom chcem pokračovať. A teraz som to začal robiť individuálne, pretože kedysi som mal, že to bolo skupinové. Prišli mi traja ľudia, štyria ľudia a tak ďalej. A teraz naposledy som to skúsil spraviť individuálne, čiže jedinečný prístup, pretože každý ten človek je iný, každý vie niečo iné a ja sa viem zamerať na tie vyslovene jeho slabé stránky. A tiež nie je to len o tom trénovaní. Je to o tom, ako ty vieš komunikovať s ľuďmi. To je inak ďalšia vec, prečo sám seba vnímam, že som úspešný, pretože veľa tých trénerov alebo kynológov nevie dobre komunikovať s ľuďmi. Oni vedia perfektne komunikovať so psami, so zvieratami, ale s ľuďmi to je čistá katastrofa. A to sa mi potvrdzuje pravidelne, keď ku mne prídu klienti od iného trénera. A vyslovene sami mi potom povedia, že u mňa je úplne iný prístup. U mňa si to užívajú ten tréning, je to zábava a nemajú pocit, že oni robia niečo zle. Pretože veľa tých trénerov alebo kynológov má taký ten pocit alebo potrebu naháňať si ego. Ja toto všetko viem a tých klientov akokeby zhadzovať, toto neviete, prečo to neviete, hentakého psa na byt, to ste si nemali kúpiť.

JD: A máš aj ty stále, keď sa rozprávame o tom zvieracom svete, svojho mentora, svojho učiteľa alebo nejaké zdroje inšpirácie, jednoducho niekoho alebo niečo, čo ťa stále drží v takom, v takom svižnom, aktívnom, nielen fyzickom, ale aj mentálnom rozpoložení?

JZ: Tu sa teraz dostaneme zase zo sveta psov, ale mám svojho mentora, čo sa týka podnikania a čo sa týka toho koučovania. Tiež mi to pomáha aj v tom svete psov, čiže viem ďalej tvoriť nejaké projekty, viem ako stavať nejakú marketingovú kampaň a tak ďalej, ale to už odchádzame z toho sveta psov.

JD: Ale napriek tomu to vieš v tom svete psov a v tých troch tvojich pilieroch, ktoré sa spájajú so zvieratami, vieš to použiť. To, čo ťa naučí ľudský mentor.

JZ: Áno samozrejme.

JD: Potom ďalej, pretože pracuješ s ľuďmi, aj so zvieratami, takže vieš to používať aj ďalej.

JZ: Presne tak.

JD: Dnes je december, keď toto nahrávame, neviem kedy tu pôjde medzi vás, divákov a poslucháčov. Čo ťa čaká v novom roku Janko? Aké máš ciele? Možno nejaké predsavzatia, motivácie alebo niečo, čo už nevyhnutne ti klope na dvere?

JZ: Pokračovať v tom, čo robím a ďalej sa posúvať ako kouč a ako ako tréner s tým, že ďalej chcem školiť nových trénerov psov, pretože viem, že v tomto svete neostanem a že sa posuniem vlastne do sveta ľudí viacej ako som teraz. A to je vlastne môj najbližší cieľ. Posunúť sa ako kouč ľudí.

JD: Tak to je vôbec nie malý cieľ. Ja ti budem držať palce aj v tomto svojom životnom smerovaní, aj v Ela hop! Ela, pozdrav!

JZ: (smiech)

JD: Sevas, ty už si si aj podriemala.

JZ: Ela, bark!

JD: A to bolo na rozlúčku. Takže dámy a páni, ďakujeme, že ste si nás dnes zapli a pustili. A chcem sa veľmi pekne poďakovať nielen Ele, ale aj Jankovi za to, že dnes merali cestu sem k nám do Banskej Bystrice, do Shtoodia a že sme sa takto krásne mohli porozprávať. Janko ďakujem pekne.

JZ: Aj ja ďakujem, bolo to super.

JD: Čaute.

Chlpatá akadémia: Ahoj Dvojnožci, ja som Denisa z Lovely Dog a toto je Chlpatá akadémia, v ktorej vám prezrádzam návody na poslušných štvornožcov. Aká je jednoduchá metóda ako psov naučiť neskákať na ľudí? Väčšinou ľudí baví, keď prídu domov, donesú si šteniatko a to malilinké zlaté šteniatko po nich poskáče a oni ho za to pohladkajú, odmenia. Pes zistí, že práve z tohoto skákania mu vznikajú obrovské výhody. To znamená, že majiteľ vojde dnu, do svojho bytu a namiesto toho, aby ho pozdravil niekto iný, tak sa mu dostane pred tvár tvar jeho psa, samozrejme s labami na pleciach. Tento psík, pokiaľ sa toto naučí, že bude za to odmieňaný, pochválený a bude mať pozornosť, ktorú potrebuje, tak sa to pokúsi urobiť na návšteve. Pokúsi sa to urobiť na susedovi. Pokúsi sa to urobiť na každom človeku, pri ktorom sa pristavíte. Lebo čo ak náhodou sa zachová ten človek úplne rovnako. A bum! Mám problém. Môj pes začal skákať na ľudí, lebo je šťastný, lebo je rád. Majte na pamäti jednu vec. Naučili ste ho to vy. Pokiaľ ste ho naučili skákať, tak ho rovnako tak musíte odnaučiť skákať. Požiadam si psíka, keď prídem domov, sadni si, privítam sa s ostatnými členmi a keď ostaneš kľudný, pohladkám ťa. Nedostane môj pes pochvalu a ani moju pozornosť v čase, kedy sa správa ako ja nechcem. Dostane ju v čase, kedy sa správa ako ja chcem, aby sa choval. Haf.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.