S01 E06 Ťahá na vôdzke, žobre pri stole

JD: Ahoj Dvojnožci, moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri počúvaní a sledovaní ďalšej časti podcastu Zverissimo. Mojimi dnešnými hoskami - a áno, prvý krát v štúdiu sedíme traja - sú dve slečny, dve dámy, ktoré o sebe napísali, že sú obyčajné ženy, ktoré majú rady zvieratá, a teda najmä psov. Kynológii sa obidve venujú, a to je vzácna zhoda, od svojich trinástich rokov, majú spoločné cvičisko pre psov, kde pracujú s veľkým množstvom ľudí a psíkov a čo je veľmi zaujímavé, vycestovali na Sumatru, kde pomáhali po zemetrasení pri pátraní po preživších. Dámy a páni, vítam tu u nás v Shtoodiu kynologičky Denisu Fazekašovú a Janku Šikulovú. Ahojte, dobrý deň. Dievčatá, predtým ako sa začneme rozprávať o našej téme, ktorá je "Ťahá na vôdzke, žobre pri stole", takže sa budeme rozprávať o tom, ako zvládať tieto výzvy pri výchove psa, ešte predtým by som vás rád podrobil piatim rýchlym otázkam, na ktoré budete mať dve možnosti a v princípe ide iba o to, aby ste sa rýchlo rozhodli pre jednu z nich. Pôjdeme v takom móde, že ja položím otázku Denisa odpovieš prvá a hneď na to Janka odpovieš aj ty. Nenechaj sa týmito Denisinymi odpoveďami nijako ovplyvňovať. Je to o tebe, dobre? A je to. Je to jednoduché, je to rýchle, je to, ako hovoria mládežníci funny. Takže poďme na to. Dievčatá, hory alebo more?

DF: Hory.

JŠ: More.

JD: Pes alebo mačka?

DF: Pes.

JŠ: Pes.

JD: Leto alebo zima?

DF: Leto.

JŠ: Leto.

JD: Krídla alebo plutvy.

DF: Krídla.

JŠ: Plutvy.

JD: Drak alebo jednorožec?

DF: Drak

JŠ: Jednorožec.

JD: Výborne. Máme za sebou. No tak v niečom úplne rovnaké a v niečom ste rozdielne. A tak to má byť. Dievčatá, poďme k našej téme, ale poďme zoširoka. Skúste mi povedať, aké je vaše rodinné podhubie alebo takzvaný background z detstva. Čo sa týka vás a vášho vzťahu k zvieratám ako takým.

DF: No ja som panelákové dieťa. Vždy som aj bola. My sme nikdy nemali rodinný dom, maximálne tak záhradku v záhradkárskej oblasti. A samozrejme, nikdy mi nedovolili rodičia mať psa ani mačku, ani žiadne zviera doma. Našla som pod autom kanárika, takže ten potom u nás žil hodne dlhú dobu. No a keďže ako dieťa, ja som nejak podvedome túžila neskutočne po tom psovi a v tom čase neexistovala taká karanténa, stanica. Takže v tom čase, keď sa hárali sučky, tak na uliciach bolo strašne veľa psov a ja som vždy nejakého si zhliadla, zobrala domov, kým bola mama v práci, okúpala som ho, iste. Okúpala som ho, vysušila a keď mama prišla domov, tak jej hovorím "Mami, pozri, čo som našla. Môžem si ho nechať?" "Nie, odnes ho na ulicu." Tak som ho okúpaného odniesla zase na ulicu. Raz som to dokonca urobila aj s mačkou, ktorá ma strašne doškriabala a potom sa mi schovala medzi botník, medzi topánky a nevedela som ju odtiaľ vybrať, lebo ja som netušila ešte vtedy ako dieťa, že mačky sa nerady kúpu.

JD: Koľko psíkov si takto poumývala a vrátila naspäť na ulicu?

DF: Ja neviem, ale strašne veľa. Strašne veľa psov išlo domov čistých. No a potom sa mi podarilo s takými kamarátkami poskladať pri potoku z paliet, také - my sme to volali, že sú to koterce. Oni boli tmavé, ale nepršalo tam. Bolo to vystlané kartónoch a tam sa vlastne tieto psíky odkladali a každý deň sme chodili za nimi. Venčiť sme ich, kŕmili sme ich, chodili sme kupovať srdce - si pamätám veľmi dobre - do mäsiarstiev, lebo vtedy ešte boli samotné mäsiarstva skoro na každej ulici. Srdcia. To sme uvarili. Pamätám si, že prvé sme spolu aj zjedli, tak sme utekali druhé kúpiť, uvariť psom a bolo to také strašne zábavné. Nakoniec som si naozaj našla v lese zúbožené psíča. Malé, s vypichnutým okom. Bol to biely špic, celý zablchavený. To som teda doniesla domov a mala som jedno obrovské šťastie, že otec môj bol na liečení a moja mama sa zľutovala, že dobre, že na jednu noc to zostane. Následne prišiel domov oco s tým, že teda buď on, alebo pes. Ale zostali obaja. Mám aj otca. Psa už nemám, ale mala som. A teda mala som sedem rokov, vlastne moju prvú nemeckú špičku. Volala sa Belka, s ktorou som sa aj dostala na cvičisko, kde som stretla Janku a a už to potom začalo vlastne v tom móde záchranárskej kynológie a ďalej.

JD: A to bol krásny mostík k tomu, aby nám Janka povedala svoj takýto rodinný background. Tvoj vzťah k zvieratkám predtým, ako si sa tomu začala v tých 13 rokoch venovať, tak akože, teraz úvodzovky hore dole "naplno".

JŠ: Tak ja som takisto panelákové dieťa, čiže sme zvieratká spočiatku, som nemohla mať, ale môj prvý kontakt bol viac menej: stará mama bývala so starým otcom na Mýte pod Ďumbierom a tam zvieratká boli. A vždy, keď som išla či už cez víkend alebo na prázdniny tam a nevedeli ma nájsť, tak ma našli buď v búde pri psovi, alebo som bola v stajni medzi zvieratkami. Tiež som vlastne čistila nielen tie zvieratká, ale samozrejme aj tú stajňu. Takže toto bol taký môj prvý kontakt celkovo so zvieratkami. No môj prvý pes, ja sa priznám, tiež som musela veľmi prehovárať rodičov, tak isto ako Deniska. Nachádzala som psíkov, doniesla som domov, pokus... Prehováranie... Samozrejme "Nie, nie," ale potom som u otca našla takú takú cestičku, že tam by to šlo, tak som jeho prehovorila, že či by som mohla mať psíka. No len ja som hneď, že chcem také zviera, ktoré je také neobyčajné. A v trinástich rokoch som otca prehovorila na nemeckú dogu. A. A s tým som prišla domov. A samozrejme, maminka bola nahnevaná, lebo ona psov nechcela. Samozrejme to bolo celé zle. Tiež najprv, že pes alebo ona, ale potom sa mi ju podarilo za pomoci otca nejako prehovoriť. Takže potom ten psík bol aj s nami aj v byte, potom bol aj kotercový psík, tak sme to nejako striedali, ale prvá, prvý pes bola nemecká doga. Ale musím povedať, že to bola najlepšia škola pre mňa, pretože nemecká doga ako taký pes neni typický pes na výcvik a ja som musela strašne rozmýšľať ako ho dobrovoľne prehovoriť, aby ma chcel poslúchať. Nie že musí, ale chce. Takže pre mňa vynikajúca škola do oblasti kynológie.

JD: Wow. Takže tu sa to možno niekde začalo. Že práve táto rasa, ktorá nie je tak úplne ako sa hovorí jednoduchým orieškom. A ty si tak veľmi chcela, že si sa tomu ostala venovať celý život. Teraz by som, ak dovolíte, možno tú tému dnešnú otvoril citátom, ktorý som našiel niekde na vašom webe, keď som sa na dnešné nahrávanie pripravoval. Citujem: "Pomáhame ľuďom naučiť sa pochopiť svoje psy, naučiť sa s nimi komunikovať a naučiť sa, ako ich učiť," koniec citátu. Tak mi prosím, povedzte, v čom tkvie to vaše hobby? Ako to celé funguje? Čomu sa venujete a následne vám do toho budem skákať takými nejakými podotázkami? Nech sa páči.

DF: Ja len tak narýchlo. Ja som odišla pomerne krátko po škole, dostala som možnosť ísť do Anglicka. To vtedy bolo také in. Robiť au-pairku do nejakej rodiny. Mňa to oslovilo, odišla som teda tam. A v tom čase moja sučka mala šesť rokov, ostala doma s rodičmi. A tam v Anglicku som ja videla v parkoch čierno biele krásne zvieratá. Nevedela som, čo to je zač, ale strašne veľa ľudí ich tam malo. Buď teda to boli oni, alebo kríženci. Takto vyzerajúci. A začala som sa zaujímať. Iste, bolo to dávno a vtedy nebol internet. Čiže nedalo sa urobiť to, že by som išla na web a pozrela by som si. Musela som pátrať, chodila som sa rozprávať s tými ľuďmi. Tak, ako bolo to super, lebo v rámci aj jazyka som sa teda zdokonalila veľmi dobre v tej angličtine a zistila som, že to je border kólia, borderská kólia u nás, s tým, že naozaj pochádza z pohraničnej oblasti Anglicko - Írska a je to vyslovene pracovné plemeno, jedinečné pastierske plemeno na svete. No a vtedy na Vianoce v ten rok na Vianoce sa stala stala veľmi nepríjemná vec a mne teda tá sučka uhynula doma a ja som prichádzala až na ďalší rok v máji a keď som prišla domov a na tých schodoch ma ten pes nečakal, bola to pre mňa obrovská rana. No a vtedy som si povedala, že takto to asi nemôže zostať. A mne sa podarilo zahovoriť si z Anglicka pomocou písaných listov, prosím pekne, na Slovensku ešte o borderke nevedeli nič, cez kamarátov kynológov tu na Slovensku šteniatko v Čechách. To bola prvá chovateľská stanica, ktorá vôbec doviezla borderky a začala chovať. A mne sa podarilo v tej dobe si naozaj to šteniatko cez listy zahovoriť. My sme si vymieňali listy s tou chovateľka z Prahy a ona teda mi prisľúbila, že jednu sučku mi podrží. A teda že keď sa vrátim, tak si môžem prísť po ňu. Aj sa tak naozaj stalo. Ja som fakt sporila každú jednu libru, aby som nasporila na toho psa, lebo v tej dobe to bolo 20000 len pes. A to nehovorím o tom, že cesta do Prahy, cesta späť, ubytovanie a tak ďalej. Takže takto som sa dostala k borderke. A čo sa týka vlastne toho výcviku a keď som to zviera domov doniesla, to bolo. Tí, čo to poznajú teraz, je to už veľmi rozšírené. To neni taký obyčajný pes ako všetky psy. On funguje trošku iným spôsobom.

JD: A síce?

DF: Mmm... Jednak sa strašne rýchlo učí, ale tak dobré ako zlé. Je to neskutočne citlivé zviera, veľmi naviazané na človeka a je ochotné pre toho človeka naozaj položiť aj život. No a veľmi ťažko znášajú, že nie, toto sa mi nepáči. Vtedy idú tie psy celkom dolu energiou. Hrozne ľúbia, keď im človek povie áno, takto to robíš dobre a takto chcem, aby to vyzeralo. Akurát, že ten pes rozmýšľa sám. Hej, je to naozaj také trošku zložité s týmto psíkom pracovať. No keď som teda prišla, sem tu boli len tie cvičiska klasické, kde teda sa robilo, robila kynológia tak ako sa bohužiaľ ešte aj stále na veľa cvičákoch robí. Teda je to za pomoci sily, tlaku a prezentovanie tej vlastnej sily psovoda nad tým psom. Mojej fene to nesedelo, nechcela. Nepáčilo sa jej to. Uši sťahovala, hlavu mala dolu, takže ja som prišla vlastne na to, že viem, ako to nechcem. Ale nevedela som, ako to chcem.

JD: Čo si teda urobila?

DF: Tam, tam nastal vlastne ten zlom, kde som ja začala rozmýšľať, že ako to môže naozaj fungovať a úplne som sa oddelila od všetkých kynológov, ktorí cvičili tým spôsobom sekaním alebo tlačením zadku dolu pri povele sadni a tak ďalej. Takže som hľadala cestičky. Začala som študovať psychologické knihy, ale ľudské, lebo však ako psychologické knihy psie neboli. Veľmi som rozmýšľala nad tým. Veľmi veľa sme sa s Jankou rozprávali o tom, lebo ona tiež nemala jednoduchého psa. Čiže strašne veľa vecí sme najskôr rozoberali úplne do bodky a potom sme to akože išli skúsiť. Že čo ten pes na to povie. Zato hovorím, že tréning psa je rozhovor, lebo ten pes musí odpovedať. Ak ja poznám psie správanie, tak ja viem, že či tá jeho odpoveď bola "Vieš čo, toto sa mi nepáči. Touto cestou nepoďme," a ale tak isto viem, aj keď ten pes sa na mňa pozrel "Wuawuuu toto... Toto môžem!"

JD: Mmmhm... A to sú práve tie veci, ktoré si ako nadšenec získala rozprávaním sa s Jankou, odpozorovaním, skúšaním a čítaním nejakej literatúry predpokladám.

DF: No nejaká tá tá časť, ja neviem to pomenovať, vo mne je. Ako sama, tak ako keby sa tam proste so mnou narodila. Lebo mnohokrát sa napríklad stane, že sa zjavím medzi psom, ktorý dajme tomu prídu majitelia s tým problémom, že pes stále šteká do cudzích ľudí a útoči a neviem. A ja sa proste postavím pred toho psa a ten pes sa zaradí za majiteľa a ostane ticho. A oni mi povedia, že "To čo bolo?" že "To takto sa ešte nikdy nesprával." Čiže niečo vo mne je. Čo, to neviem.

JD: Rodený cvičiteľ.

DF: Neviem, nejaká energia ide zo mňa, kedy ten pes tomu proste rozumie. Hej, zatiaľ bez kontaktu, s tým psom. To isté má aj Janka napríklad. My, keď sme na tom cvičáku a oni tie psy prekročia bránu. Oni ako keby vám povedali, že "Okej, čau, už viem, že si tu, akceptujem." Hej. Oni vyjdú za bránu, už vedia, že nemajú tam tú energiu, ktorú teda oni potrebujú na svoju kontrolu a už si idú svoje. Takže niečo v tom je. No a tá druhá časť - áno, bez toho, aby sa človek o to zaujímal, neexistuje, aby sa k tomu takto dostal. Áno, veľmi veľa kníh, veľmi veľa seminárov. My sme si potom už začali vyberať, s ktorými ľuďmi, ktorí sa nám naozaj páčili, ako pracovali so svojimi psami. Ich výsledky, videá asi ani nie, lebo z videí je veľmi ťažko vycítiť tú energiu, toho človeka a ten momentálny stav, ktorý sa nachádza medzi psom a psovodom. Ale áno, skúšali sme, debatili sme. Koniec koncov sme boli koľkokrát odsudzované za to, keď sme začali pozitívne používať pozitívku. Smiali sa nám a hovorili "Á, toto je piškótiky, piškótková škola vraj, piškótková škola nás volali, že tam oni predsa nebudú so svojím psom chodiť, že oni nebudú celú výplatu míňať na piškótky, hej. Čiže veľa nepríjemnými vecami sme si prešli, ale to, ono to teraz prinieslo výsledky.

JD: Denisa už niekoľký krát povedala, ak ste si to všimli "My, my, my." Janka, znamená to, že to my je dlhodobo fungujúce. Je to vzťah ženy a ženy, ktorý ktorý funguje. Rozumiete si? Pracujete spoločne, dopĺňate sa a takto to je?

JŠ: Áno. Ako je to, je to zaujímavé asi už v dnešnom svete, že naozaj my, ako sme sa stretli v tých zhruba 13 - 14tich rokoch, tak odvtedy spolu fungujeme a sme ako kamarátky. Sme ako kynologičky. Proste jednoducho keď treba, tak si pomôžeme. Vieme sa aj pohádať, samozrejme, tak bez toho to asi nejde. Ale aj keď sa pohádame, tak sa proste otrasieme a ideme ďalej. A čo je naozaj vynikajúce, že máme ten spoločný, spoločné videnie výcviku toho psíka. My aj keď si vymeníme ľudí, niekedy sa stane, že nemôže buď Deniska, alebo ja prísť na ten skupinový výcvik, tak si tie akože skupiny vymeníme a tí ľudia tú zmenu nepocítia, pretože ten prístup je rovnaký.

JD: Áno a to si myslím ja osobne, teda za tu krátku dobu čo tu nejak cítim vaše energie, že to je asi alfa omega toho, že vzťah pracovný alebo hobby-pracovný vzťah môže takto dlho fungovať, pretože nielenže dve ženy pracujú spolu, čo už samo o sebe je akože podľa mňa problém, ale vy ste vlastne dvojica, ktorá pracuje nielen s ľuďmi, čo je ďalší problém, ale so zvieratami. To je vlastne, podľa mňa veľmi, veľmi vzácne a unikátne, že to takto dokáže toľké roky fungovať s výsledkami, ktoré sú vlastne fantastické. Takže klobúk dole hneď takto na začiatok.

JŠ: Ak môžem do tohto skočiť, tak my pracujeme viac s tými ľuďmi ako s tými psami. Lebo ako Deniska povedala, my si toho psa dokážeme upratať behom pár sekúnd, niekedy minút. Hej, to naozaj tá energia v nás je. To ako keď ste niekto pozeral film krotiteľ? Nie. Krotiteľ koní... S Robertom Redfordom... Ako sa volá ten film? Zaklínač koní! Tak. Tak niečo naozaj také podobné v nás je, že my dokážeme s tými psami tak komunikovať, že oni pochopia, čo od nich chceme a vedia sa upratať. Ale my práve potrebujeme naučiť tých ľudí, aby vedeli oni svojho psa pochopiť, vycvičiť a vedieť ho ovládať v každej situácii. Ja mám ináč na aute takú akože reklamu, že výcvik psov. A potom mi ľudia hovoria: "No ale vy necvičíte psov, vy cvičíte ľudí." Hovorím "Áno, lebo na tom aute by to bolo dosť zlé, keby som mala napísané výcvik ľudí." To by asi nikto neprišiel a hneď by sa čudovali, že čo to je. Takže naozaj naša práca viac je o pomoci tým ľuďom, aby vedeli, si vedeli pracovať, spolupracovať s tým svojím psíkom.

JD: Tak poďme na to. Poďme si možno krok po kroku prejsť to, čo by vlastne ja ako majiteľ psíka, dozvedel som sa z nálepky na tvojom aute, že výcvik psov a chcel by som to vyskúšať. Čo by som mal vedieť a ako by som sa mal pripraviť? Ako by som mal postupovať, keď to chcem?

JŠ: V prvom rade zavolať. (Dobre) Alebo nejakým spôsobom nás kontaktovať, (Dobre) lebo ľudia buď nám volajú, alebo aj píšu maily, takže snažíme sa tým ľuďom naozaj hneď odpovedať na otázky a odpovede väčšinou sú: psík, ak by chceli ísť do skupinového výcviku, musí mať samozrejme všetky tie základné očkovania. Lebo snažíme sa naozaj dodržiavať aj tieto veci, aby sa náhodou nejaká choroba medzi psíkmi nerozšírila, pretože našou prvoradou úlohou je, aby ten psík bol vždycky v bezpečí. Ak by chceli ísť do individuálneho výcviku, kde by bol vlastne len sám ten psík s majiteľom, tak v takom prípade nemusí mať tie všetky očkovania, lebo sa nestretne s tým veľkým množstvom psíkov. Lebo ja odpovedám na otázku "Kedy najskôr začať s výcvikom?" Moja odpoveď je "Hneď ako si psíka donesiem domov." Ale neni výcvik ako výcvik, taký že sadni, ľahni, ku mne k nohe a takéto veci čo si ľudia často takto myslia. Výcvik je vlastne to, že už si psíka donesiem domov a učím ho všetkým pravidlám v živote, v rodine, v byte, v dome. Všetko, čo chcem, aby ten psík vlastne vedel. Čiže toto je celkovo výcvik. Nielen to sadni. Čiže už keď psíka donesiem, potrebuje ho naučiť vycikať sa nie doma, ale vonka, aby napríklad nehrýzol, neštekal, neskákal, neničil topánky napríklad. Čo často je otázka... "Čo mám robiť? Pes mi rozhýrzol topánky, káble od televízora, z internetu?" A toto všetko je vlastne ten výcvik. Takže treba si najprv vytvoriť predstavu, čo od psíka chcem a potom podľa toho vlastne prispôsobiť ten výcvik.

JD: Toto čo si teraz povedala, platí, keď si domov donesiem šteniatko? Aj keď si domov donesiem, vymýšľam si, z útulku štvorročného psíka?

JŠ: Áno, áno, pretože tie psíky z útulku, tam tie pravidlá... Sú nejaké tie pravidlá aj v tom útulku. Samozrejme, ale nie také,

Ako si ty želáš, aby doma fungovali.

JŠ: Presne tak. Hej lebo keď raz nechcem, aby psík išiel na gauč, tak potom mu to nedovolím. Mne sa napríklad stalo pri tej nemeckej doge, že som keď bolo šteniatko, dovolila spávať so mnou v posteli. Ja viem, že to veľa ľudí odsudzuje, ale ja som to dovolila. Ale iba do momentu, kým ma z tej postele nezhodil, lebo moja posteľ bola opretá o stenu a on sa tak oprel tými nôžkami dlhými o tú stenu a vytlačil ma, áno. Takže vtedy som si povedala, že nechcem, aby viac spával v posteli. Lenže problém je, že už keď raz niečo psíkovi dovolíme, je to už tak trošku ťažšie ho odnaučiť. Lepšie je mu vôbec neukázať. Napríklad, že ak nechcem, aby si chodil v budúcnosti do postele, tak ti to neukážem ako šteniatku.

JD: Jaj, kiež by som sa ja, kiež by som aj ja dokázal byť takto silný, pretože u nás doma to bolo presne takto a doteraz to tak je.

JŠ: No áno, ale napríklad teraz mám malinkého psíka a ten môže so mnou spávať v posteli.

JD: A potom, potom čo? Potom príde jeden deň, kedy si povieš "A odteraz už nie!" a budeš ho odúčať alebo už navždy bude?

JŠ: Nie, tento môže navždy. Ja sa priznám, ja som si z útulku zobrala malého psíka presne kvôli tomuto, že malý psík bude môcť so mnou. Áno, aby ma zohrieval. Presne tak, lebo mám aj veľkého psa a ten nemôže ísť do postele, resp. nemôže... Jemu je teplo v posteli. Takže on aj keď mu dovolím, že môže na chvíľku si vyskočiť, tak tak potom on sám zoskočí dole.

JD: Dobre. Deniska, vieme teda čo a kedy a ako by sme mali očakávať od toho výcviku a čo nás čaká priamo tam, keď za vami prídeme na cvičák.

DF: No pri veľa ľuďoch veľké oči. To musím povedať, lebo (Čo očakávajú?) Janka už dobre načrtla, že teda najskôr... Ja to ale volám výchova a výcvik. Ja to delím, a to kvôli tomu, že ja pracujem so psom ešte stále by som povedala na tej špičke kynológie. Takže pre mňa výcvik znamená učenie tých povelov podľa nejakého skúšobného poriadku. A to ostatné je pre mňa výchova. No a teraz tí ľudia prídu s tým, že potrebujú niečo zmeniť alebo potrebujú to nejako nastaviť. A keďže viac menej my nepoužívame tlak, nepoužívame tlak. Lebo tie psy to nemajú radi. Respektíve ak používame tlak, tak je to vyslovene pomocou energie a pomocou hlasu a postavenia tela. Takže u nás sa napríklad netrénuje, takže by som zatlačila psovi zadok na zem, aby si sadol. A čo potom, keď mi príde nemecký ovčiak, ktorý jednoducho ten tlak neznesie, tak čo? Budeme sa skúšať, preťahovať alebo budem skúšať ja jeho trpezlivosť, kedy sa oženie a chytí ma do ruky? A potom poviem "Ty si agresívny." Takto to nefunguje.

JD: Tak čo teda použiješ? Keď mu nezatlačíš ten zadok?

DF: Najskôr si musím naviazať kontakt s tým psom. To je prvá vec. Po tom, ako sme boli, a obidve, mnohokrát pohrzené si dávame veľký pozor na to, lebo ľudia klamú. Prepáčte, ale ľudia klamú alebo nechcú povedať.

JD: Ľudia klamú. Všetci klamú.

DF: Viete, ale problém je ten, že keď mňa niekto oklame, že môj pes je dobrý a nehryzie a on ten pes ma vzápätí zahryzne naozaj do toho stehna... No už mi neni smiešne. No a tým ľuďom je ťažko vysvetliť, že toto ste mi mohli povedať. Ten človek väčšinou zareaguje tak "Hííííí, to ešte nikdy neurobil." Ja viem, že urobil, ale hej, už mám zuby v nohe. Takže ako prvé naviažem kontakt so psom, aby som vedela v akej v akom rozpoložení, v akej nálade je ten pes, či je submisívny a môžem si viac dovoliť, alebo je veľmi dominantný a musím si dať veľký pozor na to, ako sa pohnem, ako zareagujem. Alebo mu je to úplne jedno a má svoj svet. Takže tam musím ja toho psa zaujať, aby som mu povedala "Haló, tu som!" Alebo je potom taký, ktorý len niečo chce. Väčšinou žrať. A ono je to super, lebo najväčší problém máme so psami, ktorí žrať nechcú. Ale všetci väčšinou žrať chcú. To znamená, že ja si zoberiem do ruky, dajme tomu začnem piškótou. Ak to funguje, tak je to OK. Ak nie, tak končím pri sušenom mäse, ktoré naozaj vyzerá ako plátok mäsa. Jeden pán, ktorý má reštauráciu, keď som vytiahla toto mäso, on mi hovorí "Ooooooo, tak ešte víno a mám Prosciutto s vínom." No takže väčšinou teda vytiahneme to jedlo a potom už je ten kontakt ale že veľmi jednoduchý. No a potom toho psa žiadam navádzaním tzv. lurdingom na to, aby keď zakloní tú svoju hlavu za mäsom jemu z fyziologického hľadiska je úplne normálne, že riť zatlačí dolu a on odrazu sedí. A v tej chvíli mu to čo chcel dám a poviem mu "Sadni." Čiže vlastne vysvetlím mu ako cudzojazyčnému tvorovi, ktorý sa tu odrazu ocitol, že ak ty toto chceš, tak sa dostaň do tejto pozície a ja to budem volať "sadni". Ty si to volaj ako chceš, ale pre mňa to bude "sadni". No a mám hneď prvý povel. Čiže vyslovene učíme psa, aby začal fungovať, aby začal vnímať, aby bol pozorný a za to získa. A to je tá pozitívna motivácia. Takže pes získa niečo čo chcel. Iste, za niečo. Ale získa niečo, čo chcel.

JD: Čo robí majiteľ v tomto čase? Sleduje vás? Lebo ty si povedala že teda cvičíte a trénujete skôr tých ľudí, lebo s tým psom je to asi jednoduchšie. S tými energiami, ktoré máte. Čo robí majitel toho psa práve v tejto chvíli? Sleduje vás alebo pozerá do telefónu a má pocit, že vy to všetko odmakáte a on už potom iba zlíže tú smotanu?

JŠ: Tak drvivá väčšina ľudí pozoruje ako to robíme, čo to robíme. Lebo pre nás sú to už ľahké pohyby. Všetko už máme zautomatizované. Ale tí ľudia, pre nich je to niečo nové a oni naozaj, že pre nás jednoduché pohyby pre nich sú tak komplikované, že im napríklad ten povel "Sadni!" alebo priradenie k nohe musíme niekoľko krát ukázať. Takže úplne navádzaním. Ja to urobím so psom. Ja toho psa trošku naprogramujem, aby si to trošku on zjednodušil a potom ten človek má takú jednoduchšiu cestu. Áno čiže toto je naša úloha. Ale sú aj ľudia, väčšinou tí sprevádzajúci, toho hlavného výcvikára alebo majiteľa toho psíka, kde vidíte na tých očiach, že "Toto čo rozpráva? Toto nebude fungovať."

JD: A funguje to? To je moje ďalšia otázka. Vy trošku predpripravíte toho psíka. Majiteľ to pozoruje, pravdepodobne to pochopí a porozprávate sa s tým a odídu. Odídu z cvičáku. Prídu domov do toho ich prostredia a majiteľ to chce vyskúšať, že či to bude fungovať aj u mňa doma v obývačke. Funguje to? Alebo funguje to hneď po prvom raze?

JŠ: Tak oni musia potom každý deň trénovať. Samozrejme, akonáhle začneme psíka trénovať, tak musíme ho dennodenne trénovať, aby sme mu to dali ako taký stereotyp, dá sa povedať a naprogramovať jeho svaly na určité pohyby a ktoré my pomenujeme nejakými povelmi. Čiže ak to človek doma netrénuje každý deň, tak to nefunguje. Ono ten raz čo bude u nás na cvičáku raz do týždňa je to veľmi málo.

JD: A keďže všetci klamú, tak ti, hoci povedia, že skúšali sme to naozaj celý týždeň a nejde to. Ale myslím si, že veľmi rýchlo od pozorujete, že to tak možno nie je celkom úplne pravda.

JŠ: Presne tak, my vidíme, či doma trénovali alebo netrénovali. A presne, keď im ukážeme niekoľko povelov, tak presne vidím, čo trénovali viac, lebo im to šlo napríklad a čo im nešlo, tak sa s tým netrápili viacej a potom povedia "My sme to nevedeli a my sme to netrénovali." Tak to znova vlastne na to na tej hodine znova vysvetľujeme a znova trénujeme.

JD: Milí poslucháči, pozor na to, dobre?! Pozor na to! Aj Denisa aj Janka veľmi dobre vedia, kedy ste to trénovali a kedy ste to netrénovali.

DF: Ona, ak môžem do toho skočiť, je tam ešte ten pes. A on sa celkom na tom našom tréningu baví, lebo väčšinou pes, ktorý zapne - ja to tak volám, že zapol, už sa zapol, - tak on tak otvorí tie oči a už vidím, že mám jeho pozornosť a môžem si s ním kvázi robiť čo chcem. A oni, keď sa vrátia znovu na ďalší tréning, tak ja vidím, že ten pes pri majiteľovi je vypnutý, úplne vypnutý. A keď zoberiem to mäso do ruky ja, tak sa zapne. A vtedy viem, že je zase niekde chyba v komunikácii medzi psom a majiteľom. Prečo sa nechce s ním začať hrať alebo nedá sa nahovoriť teda na tú zábavu? A pri mne prečo, je to zaujímavé. Inak...

JD: Máš odpoveď na to?

DF: Iste. Je to mnou alebo teda nami. Je to tým, že ja sa bavím a oni trpia tí ľudia, lebo oni to chcú ako cvik. Oni to CHCÚ. A pre mňa je to zábava. A ten pes sa zabáva rád. No a ďalšia z vecí je, že ak by som teda naozaj bola bezdomovec, čistý bezdomovec alebo by som nemala rodinu, deti a tak ďalej, ja úplne... Mňa si chce, mňa si chcú zobrať domov. "Poďte so mnou domov na mesiac." Ja by som zase našla ďalšieho psa, zase na mesiac... Oni by si ma chceli zobrať domov, lebo vidia, že medzi nimi to nefunguje a mne to ide. Takže aj týmto smerom ako vždy im poviem: "Ja s vami domov nejdem. Musíte sa to naučiť vy."

JD: Nie je pes ako pes. Máme rôzne plemená a že či máte zo skúsenosti nejakú preferenciu toho, že toto plemeno je rado, sa hrá a veľmi rýchlo naskočí na tú moju energiu a zároveň to dokáže aj doma majiteľ veľmi rýchlo nejakým spôsobom využiť a mať ten výsledok, ktorý očakáva. A naopak, či sú tu plemená, ktoré sú možno aj pre vás tvrdým orieškom?

JŠ: A tak sú. A je ich veľa tých tzv. tým, čo sú tvrdohlavé. Ja môžem napríklad spomenúť, že akita inu je dosť tvrdohlavé zvieratko. Ťažko sa trénuje, ale keď sa človek tomuto venuje tomuto tomuto psíkovi, dá sa z neho naozaj vycítiť veľmi dobrý, taký rodinný príslušník, pretože mám známych, sú to vlastne aj kamaráti, dá sa povedať, ktorí ku mne prišli ešte so šteniatkom. Pomáhala som im vycvičiť tohto psíka a kdekoľvek idú, či na výstavy, či niekde na výlety, kto pozná toto plemeno, tak im dáva poklony, že ako naozaj majú perfektne poslušného zlatého psíka.

JD: Čo je zároveň teda poklona pre teba.

JŠ: Áno, áno, samozrejme, oni mi aj vždycky poďakujú a že sú radi, že ma, že teda som im pomohla pri výcviku. Takže áno, sú plemená, ktoré sú veľmi, alebo ťažšie cvičiteľné, ale každý jeden pes sa dá vycvičiť. Len záleží, koľko trpezlivosti má ten majiteľ, lebo naozaj pri takej, pri takom plemene, ako je border kópia, nemecký ovčiak, belgický ovčiak. To sú plemená, ktoré rýchlo chápu, čiže vedia rýchlo pochopiť to, čo im ja vysvetlím. A potom sú plemená, s ktorými sa trošku viacej natrápite. Ale každý jeden dosiahne nejaký ten výsledok. Samozrejme, nie každé plemeno je vhodné na profi výcvik, to znamená, aby sme s nimi mohli chodiť na skúšky a dosahovať nejaké excelentné výsledky. Ale na takú, ja to volám, že "sídlisková poslušnosť, tak to naučíte každého jedného psíka.

JD: Opäť tu mám, pekne si mi nahrala, mám tu pripravenú otázku. Existuje niekedy ten ten moment, ten bod, kedy si človek môže a má právo povedať "Môj pes je vycvičený!"?

JŠ: Záleží, na čo ho chcem. Čo týka, ak som povedala ten profi výcvik, tam sa pes cvičí alebo učí celý život. No takže ono tie vždycky sa postupuje pri tých skúškach. Jeden stupeň, druhý stupeň, tretí stupeň. Čiže tam sa vlastne trénuje celý život. Čo sa týka tej sídliskovej poslušnosti, tam si musí ten človek sám povedať, že čo mi stačí a čo nie. Áno, takže záleží to od toho, čo od psíka chcem dosiahnuť. A podľa toho si môžem povedať buď, buď "Áno je vycvičený, alebo "Nie. Ešte nikdy, nikdy." A môžem ho trénovať celý život.

JD: Ty si teraz rozdelila to cvičenie na sídliskové a na to profi. Porozprávajme sa o tom profi, porozprávame sa o súťažiach, o pretekoch a určite aj o vašich úspechoch.

DF: Veľmi záleží na psovodovi. Veľmi záleží, lebo tá latka je veľmi dôležitá, kde si ju nastaví človek. Mám aj takých ľudí na cvičáku, ktorí prišli s tým, že "Dobrý deň, ja by som chcel so psíkom ísť občas na nejaké výlety a chcel by som, aby bol rodinný pes," a ten človek sa postupne, ako to videl, dopracoval až na úroveň takú, že teraz napríklad jedna moja kamarátka (lebo už je to kamarátka, oni sa tam vytvárajú tie vzťahy) už pripravuje psíka na druhý stupeň skúšky obedience. To je takzvaná poslušnosť, poslušnosť alebo obedience skúšobný poriadok. Vyslovene sa volá Vysoká škola poslušnosti. Je mi veľmi ťažko to vysvetliť, ale je to neskutočne náročná súhra presnosti a rýchlosti v jednom bode pri ôsmych pomerne dosť ťažkých cvikoch už v tej vysokej triede. No ale aby som ešte vlastne sa trošku vrátila, tak ten základ bola záchranárska kynológia, ktorú sme začali spolu robiť. Ten skúšobný poriadok je tiež pomerne ťažký, lebo teraz už sa síce skladá iba z dvoch častí, ale predtým sa skladal z troch, čiže tam v podstate bolo treba mať poslušnosť urobenú. Čo bola chôdza pri nohe, donesenie nejakého predmetu - tenisky, dáždnika alebo čokoľvek. Volalo sa to že predmet psovoda, čiže to, čo si človek obliekol alebo hej... Ja som mnohokrát zabudla nejaký aport, tak som si vyzula na tej skúške tenisku, zahodila som to, ten pes mi ju doniesol, obula som si a mala som cvik hotový. A v zime to bolo horšie... No potom tam bolo prekonávanie prekážok, ale záchranárskych prekážok. To znamená, že to boli pohyblivé lavičky, rebríky, jednoducho niečo, s čím sa ten pes mohol naozaj v reálnom živote stretnúť v tej zrútenej budove, lebo my sme vyslovene vyhľadávali. Ešte toto je taká príhoda. My sme vyslovene vyhľadávali ruiny, lebo zachraňovať sa chodilo do ruín. Vtedy sme mali vždy požičaný taký jeden veľký ani neviem čo to bol taký tranzitný Ford, alebo čo to bol pre sedem ľudí a chodili sme po Slovensku a po tých cvičákoch a všetci normálni, to nám raz tak bolo vytknuté, všetky normálne ženy pozerajú ako sú krásne namaľované domy, ako majú nádherne urobené balkóny s kvetinovými záhonmi a vy dve hľadáte ruiny? Áno. Lebo ako sme išli po dedine, tak jednoducho ja som nepovedala že "To je krásny dom," ale "Aha, aha, tam je neobývaný nejaký zrúcaný, tam by sa dalo cvičiť," a vyslovene to bol taký štýl životný. To nechcem povedať, že máme doma bordel. Ale inak, práve naopak. My sme obidve neskutočne poriadkumilované. Až nadmieru by som povedala. Ale toto bola tá tá vec, kde my sme sa vlastne vypracovali. No a ako tím zo Slovenska, keď sme začali chodiť do zahraničia na preteky sme boli, to tak smutne povedané, ale boli sme nikto. No a prišli Slováci. A čo, hej? Nikto ich - nikto nás nepoznal, nikto nás neriešil, tam tá má nejakého chlpatého nemeckého ovčiaka, tamto tá ma nejakého čierno-bieleho borderka borderáka a dovidenia. Až sme nastúpili na jedny majstrovstvá, kde sme sa postavili na tretiu priečku. A vtedy začali tí ľudia dvíhať hlavy. A pozerať sa že mmmm, to, ako ste sa sem dostali? A fakt to bola drina. Naše tréningy trvali niekoľko hodín. Stretávali sme sa jedenkrát do týždňa. Na cvičáku denne, na cvičáku denne. To boli driny, to tam viac menej priestor pre normálny život, taký, že si ide človek ľahnúť k moru alebo čo? Tak bol jeden týždeň do toho roka, ale my sme makali. Skúšky bývali od štvrtka do nedele. To to boli veľmi náročné časy, ale dotiahli sme to až na taký bod, že sme skončili na majstrovstvách sveta ako tím na treťom mieste a raz Janka na šiestom mieste v individuálnych cvikoch a raz ja na šiestom mieste v individuálnych cvikoch. A teda môžem povedať, že tam bola špička, lebo v podstate tam si nemohol dovoliť ísť niekto, kto toho psa nemal pripraveného. Vyhľadávali sa až traja figuranti, ktorých poriadne skryli, naozaj poriadne. Či to boli horné úkryty, kde pes musel dohľadať ten pach, ktorý išiel. Pach uteká hore. Alebo to boli úkryty v komínoch a on to musel detekovať úplne presne, kde ten človek je skrytý alebo nám dávali spodné úkryty, to sú neskutočne ťažké úkryty. Ale zase keď padne budova v reále, tak tí ľudia ostávajú dole. Takže my sme naozaj si od skúškovali neskutočné množstvá po svete. Ja musím povedať, že po svete a vypracovali sme sa na tím, keď Slovensko dorazilo, tak prvé, čo bolo - zdvihli hlavy: "Ahojte!" Už. Už sa nám pozdravili. Už nám podali ruky. Už sme niekto znamenali.

JD: Ja vám gratulujem.

JŠ: Ďakujeme.

JD: Gratulujem. Chcem sa spýtať, povedala si, že ste to trénovali s figurantami naozaj, že po celom svete. Kde hľadáte figurantov na niečo takéto? A nepovedzte mi, že si tam ľahne jedna z vás.

JŠ: No samozrejme, tak isto sme si to museli odmakať a v tých ruinách. Ja sa priznám, ja sa bojím strašne pavúkov. A pre mňa to bolo veľmi ťažké, keď som, keď ma chceli dať niekde do nejakej diery alebo nejakej ja, neviem už čo, nejakej bedne, tak prvé čo som si poobzerala, či tam nie sú pavúky. A potom som si tam ľahla a čakala som kým samozrejme nejaký pes prišiel a našiel ma. Čiže nie len že som používala niekoho, ale aj ja som si to musela odmakať. A tak isto aj Deniska.

JD: To je šialené.

DF: Ale to je. Ale to je najdôležitejšie. Ten figurant je najdôležitejší, lebo ten figurant dá naspäť spätnú väzbu tomu psovi. Ten pes, keď ho nájde, on ho musí chcieť nájsť. On sa tam musí cítiť dobre. On musí od figuranta niečo dostať. On musí od figuranta získať niečo, čo chcel. Zase cez pozitívku. Napríklad boli časy, keď sme cvičili lavínový výcvik a to už je len sranda. Keď sa vykope diera, zabalí sa ten figurant - to boli také hrubé také plachty - a zasype sa snehom. A napríklad viem, že som mala jednu kamarátku, ktorá začala kričať, že "Vyberte ma. Nezvládnem to!" Tak som povedala "Ja idem," lebo ja som s figúrovaním nemala problém. Mňa psy dokonca radi hľadali, lebo som sa vždy s nimi dobre vedela na konci zabaviť. A oni ma zasypali. Tak som si držala takto hore tú plachtu, aby keď tam nahadžu sneh, aby mi nejaký vzduch zostal. A vtedy a to si budem do konca života pamätať - hmotnosť Newfoundlandského ovčiaka, či Newfoundlandského psa, ktorý vyhľadával a on chodil po mne, kráčal. Proste nevedel presne kde má značiť. Ja už som ho prosila, nech štekne, len nech po mne nechodí... Ako bol to tlak. Takže áno, áno, takto začíname. A figurant ako taký si najskôr pri šteniatku začína sám, úplne sám, sám na seba.

JD: No dobre, takýto figurant toho psíka odmení a hrá sa s ním. Ale figurant v reálnom svete je proste zachránený človek. Ako reaguje zachránený človek? Videli ste niekedy? Máte s tým osobnú skúsenosť, že psík našiel niekoho, že ho vlastne zachránil? Ako ten človek reaguje? Čo čaká ten pes?

JŠ: No priznám sa, že väčšinou, keď sme boli v týchto pátracích akciách, tak ten človek už už nereagoval. Takže bohužiaľ ten pes len vyštekal, označil a už potom, už išli len po neho.

JD: Preto som sa pýtal práve na ten, na tú možnosť toho, že či niekedy ste boli pri tom, že by sa ten, že by sa ten človek našiel.

DF: No my sme sa dostali do medzinárodnej organizácie. IRO sa volá tá organizácia, ktorá si pripravuje psovodov do reálu. Ona organizuje každý rok veľmi ťažké testy previerkové. Tiež sú po celom svete a trvajú 36 hodín sa mi zdá, že sme boli... 36 hodín sme boli oblečení, spali oblečení v stane. Nikdy sme nevedeli, kedy náš tím vyzvú. Hľadali sme v noci, cez deň. To bo to bola taká zmes ako fakt... Z toho sme išli neskutočne unavení vždy. Dokonca to robili na začiatku aj v zime a pamätám si, že do sedemdesiatich centimetrov sme mali omrznutý stan, keď sme spali vnútri.

JŠ: To bol tak október, november prelom.

DF: Áno, áno a dokonca slovinské borderky... Nakoniec sme sa vybavili tak, že sme mali ohrievač v stane a slovinské borderky ušli Slovinkám zo stanu a prišli k nám.

JŠ: Sa zohriať trošku.

DF: Aj naozaj spali, lebo im bolo zima s nimi spať vlastne v ich stane. Takže slovinské borderky spali u nás v teple. No a my sme splnili vtedy ako jediné... Teraz už sú asi tímy, ktoré to majú splnené aj na Slovensku iné, ale vtedy sme ako jediné dve splnili dvakrát po sebe práve tento IRO test. To bola veľká smola. Toho zemetrasenia...

JD: A to je vlastne výborná téma. Ja sa chcem opýtať, aké to bolo na tej Sumatre?

JŠ: No zmiešané pocity sme mali určite obidve, keď sme išli. Ináč, to keby sme mali rozprávať, tak to je minimálne téma na somostatné takéto debatovanie. Takže v rýchlosti. Začínalo to tak, že sme sa dostali nejakým spôsobom do Budapešti, odkiaľ letelo lietadlo, kde sme spali ja neviem celú noc, až na druhý deň sme leteli, len v letiskovej hale, pretože nám meškalo lietadlo, takže sme s našimi psami naozaj spali len tak na zemi. Potom sme ja neviem, koľko hodín asi dvadsaťštyri hodín, ak nie aj viac cestovali tým lietadlom. My sme mali, no tá organizácia IRO mala prenajaté lietadlo... Sme cestovali týmto lietadlom, trikrát sme pristávali, pretože v tom lietadle bolo 50 ton nákladu pre Červený kríž z Nemecka sa mi zdá, že tam boli.

DF: Museli sme si šetci brať vlastnú vodu.

JŠ: Všetko sme si museli brať - jedlo, vodu, pretože sme nevedeli, kde ideme. Samozrejme, po zemetrasení nič nefunguje, takže som museli byť plne vybavené. A už keď sme konečne tam prišli, najprv sme prišli na letisko a ja som nemala pocit, že by bolo zemetrasenie a už teraz nás nasadili do takých autíčok. Také tie autíčka vidíte v televízii také drevené konštrukcie. Ľudia tam sedia, proste že také staré, že to ledva ide do takých autíčok nás nasadili a už potom, keď sme vlastne cestovali a išli sme do toho vnútrozemia, tak tam sme videli tie následky. Vtedy prišli najviac už tie zmiešané pocity. Vtedy sme si začali, aspoň ja, tak najviac uvedomovať vlastne tú realitu, čo sa naozaj stalo. Bolo to ťažké aj pre nás, samozrejme, vidieť tých ľudí nešťastných, ale hlavne oni v nás videli takú nádej, že im pomôžeme. Jednoducho...

JD: Naplnili ste to, tú ich nádej, to očakávanie toho, že tam prišli špecialisti naozaj za účelom pomôcť?

JŠ: Tak my sme tam prišli už na trošku, asi aj na tretí alebo štvrtý deň. Čiže naše psy už keď ak našli, tak už bohužiaľ zase len detekovali skôr asi tých mŕtvych. Ono my presne nevieme v takýchto situáciách aký ten, resp. či ten človek naozaj žije alebo je mŕtvy. My to vidíme len podľa správania toho psa, lebo ten pes označí, nás vlastne stiahnu a potom tam následne ide takzvaný technický tím, ktorý už toho človeka sa snaží vlastne vyhrabať spopod tých ruín. Takže ale tí ľudia boli radi aj za to, že sme našli aj vlastne tých ľudí, aj keď mŕtvych, ale aspoň aby sa s nimi mohli normálne rozlúčiť. Takže myslím si, že určite naša misia nielen naša, lebo však tam boli záchranári z celého sveta, splnila aspoň v tomto tú úlohu, že ten pes dokáže nájsť toho človeka, či už živého alebo mŕtveho. A jednoducho tí ľudia boli naozaj vďační. A keď sme odchádzali stadiaľ, tak sme zasa ďalšiu takú dobrú vec urobili. My sme si to ani neuvedomovali, ale proste veci, ktoré nám zostali, respektíve jedlo, tak sme to rozdávali. My sme boli v takom oploteného parku. Tam sme mali stany postavené a tak tam sme vlastne žili. A keď sme sa balili a zostali nám, zostalo nám to jedlo, tak my sme to nechceli brať samozrejme, domov. Tak to ste nevedeli cez ten plot, do ktorej ruky, čo máte dať. A oni nielenže jedlo, toaletný papier, mydlo, všetko proste oni brali. To bolo... Zimomriavky mám až teraz, keď to rozprávam, že z tohto hľadiska to bolo také veľmi, veľmi aspoň pre mňa a myslím si, že aj pre Denisku, emocionálne. Takže.. Takže tak. Ono jednej strane je to super, že toho psíka dokážete vycvičiť na takúto vec, ale keď ste v reále, tak keď nájdete živého človeka, je to nádhera. Ale keď väčšinou sa nájde ten mŕtvy človek, tak ten pocit je zmiešaný, že ste aj rád, ale aj no...

DF: Toto bol inak práve u mňa bod zlomu. Vtedy som si povedala, že dosť, koniec. Musí existovať aj nejaká iná časť kynológie, ktorá by sa mi páčila. A vtedy som objavila obedience. Už teda bežali majstrovstvá Slovenska. Bol to asi druhý rok, čo to na Slovensku sa začalo cvičiť a ja som sa do toho tak zamilovala, že som sa rozlúčila, teda s naším tímom záchranárskym. A začala som cvičiť obedience. No a práve včera som sa vrátila z majstrovstiev sveta, ktoré boli v Dánsku. Podarilo sa mi už štvrtýkrát byť účastníkom majstrovstiev sveta. Z toho som bola trikrát ako jediná Slovenka, úplne sama, teda zo Slovenska. Je to ťažký šport. Veľmi veľa ľudí ľudí odrádza práve tá precíznosť, a to hodnotenie, ktoré je naozaj náročné. Ale ja to ľúbim. Moje psy to ľúbia tiež. Učíme to tak isto aj na cvičáku. Máme tam ľudí, ktorí, ktorým sa to páči aspoň v tých základných skúškach. A ja teda som veľmi rada, že takéto niečo v Bystrici je.

JD: Ja som veľmi rád, že v Banskej Bystrici sú dve takéto nádherné dámy, ktoré majú vyžarovanie, ktoré majú absolútne jasnú hlavu a čistý pohľad v tom, čo robia, prečo to robia a pre koho to robia. Ja vám veľmi pekne ďakujem za tento čas za tento rozhovor a želám Vám veľa veľa úspechov, veľa zdravia a niekedy dúfam dovidenia.

DF: Dovidenia.

JŠ: Dovidenia.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o pokojný život našich miláčikov.