S01 E05 Behaj so psom

Intro: Toto je Zverissimo. Podcast, v ktorom vám poradíme ako na vášho štvornožca. Dvojnožcov za mikrofónom vyspovedá herec na moderátorskej stoličke Janko Dobrík.

JD: Ahoj Dvojnožci. Moje meno je Jano Dobrík a vítam vás pri sledovaní a počúvaní ďalšej časti podcastu Zverissimo. Môj dnešný hosť, sympatický mladý muž sa narodil v znamení Blíženci. Do všetkého sa vrhne s veľkým entuziazmom, ale hlavne je to dvojnásobný majster sveta v disciplíne kolobežka so psom. Dámy a páni veterinárny lekár Tomáš Hockicko. Ahoj Tomáš.

TH: Ahoj, ďakujem za pozvanie.

JD: Ja ďakujem, že si prišiel. Začal by som niečím, o čom som ťa neupovedomil. Mám tu pre teba takých päť rýchlych otázok, ktoré v sebe majú zakódovaných päť rýchlych odpovedí a ty si iba musíš vybrať, že jedno alebo druhé. Dobre? Možnože sa o tebe niečo niečo dozvieme. Pripravený?

TH: Tak samozrejme, poďme na to.

JD: Pes alebo mačka?

TH: Pes.

JD: Zoo alebo safari?

TH: Safari.

JD: Leto alebo zima?

TH: Zima.

JD: Plutvy alebo krídla?

TH: Plutvy.

JD: Drak alebo jednorožec?

TH: Drak.

JD: Ooo, to bol ťažký pôrod, ale máme tu draka. Tomáš, ďakujem ešte raz za to, že si dnes k nám prišiel. Ja by som to začal možnože nie úplne, že k tej téme, ale mňa nenormálne zaujíma pôvod tvojho priezviska. Poznáš ho? Hockicko.

TH: Hockicko, povedal si to správne. Ocko je pôvodom zo Spiša a už predtým sme nejakým spôsobom pátrali po tom pôvode. Aj bol taký plán urobiť taký rodostrom alebo taký rodokmeň, ale nikdy som sa k tomu nedokopal.

JD: Tak to je škoda, lebo na túto odpoveď som sa nenormálne tešil, že Hockicko krásne, je to takmer až pre hercov by som mohol povedať, že jazykolam, že povedať si ho desaťkrát po sebe pred nejakým predstavením ma môže celkom dobre rozohriať. Fajn, takže toto sme sa nedozvedeli od Tomáša, ale dozvieme sa určite niečo o téme Canicross a Dogtrekking. Tak prosím ťa, vysvetli nám čo je Canicross, čo je to Dogtrekking a aké sú tam hlavné rozdiely.

TH: Canicross aj Dogtrekking sú športy, ktoré robíme so psami, našimi štvornohými miláčikmi a v obidvoch prípadoch ich máme k sebe pripútaných pomocou sedáku a amortizačného vodítka. Psík má na sebe postroj a cieľom je, aby nám v našej činnosti pomohol. A teraz dogtrekking, tam sa v podstate prevádzkuje taká rýchlejšia chôdza. Skôr je to ladené turisticky a robí sa to na dlhšie vzdialenosti. Ten psík nám stále pomáha, ale spoločne nazvime, že sme na výlete.

JD: Prepáč, ale tak, aby sme si vedeli predstaviť v tvojom merítku čo je to dlhšia vzdialenosť?

TH: Dogtrekkingy sa robia aj na vzdialenosť 80 kilometrov. Myslím tie najdlhšie. Takže naozaj je to také skôr putovanie, spoločné putovanie krajinou. A pokiaľ mám správne informácie, tak dokonca, veľa ľudí to ale porušuje, v pravidlách Dogtrekkingu je, že by sa nemalo behať alebo sa nesmie behať. Čoho presne opakom je Canicross, ktorý je vyslovene doslova a do písmena taký super šprint, hlavne na tej špičkovej úrovni, kde sa podľa pravidiel zase preteká maximálne na vzdialenosť päť až sedem kilometrov, teda podľa pravidiel sedem. A to sa potom jednotlivé jednotlivé trate sa skracujú podľa teploty. Pretože psíci majú obmedzené možnosti chladenia tak, aby sa neprehriali a aby sme zase dodržali ich wellfare a ich pohodu, aby sme vedeli spoločne naozaj všetci športovať a aby to nikoho neohrozovalo, tak sú presne v pravidlách teploty, vlhkosti, prúdenia vzduchu a vecí, ktoré sa musia vyhodnotiť už vždy na danej konkrétnej trati a pri daných konkrétnych podmienkach a na základe toho buď dôjde, alebo nedôjde k úprave trate. A v prípade Canicrossu tak ako som povedal, je to taký super šprint, kde ten psík naozaj ťahá o dušu. A ten bežec beží o dušu, ledva nohy prekladá, aby si to ľudia vedeli predstaviť. Tak na tej špičkovej úrovni sa behajú kiláky po 2:20, čo je naozaj strašne rýchlo a cieľom je byť prvý v cieli.

JD: Rozumiem, a ja ani neviem kde začať. To je taká taká téma, že začnime teda konkrétne od teba. Kedy si sa o Canicrosse vôbec dozvedel, cez koho a kedy a prečo si sa rozhodol, že do toho teda ideš?

TH: U mňa to bolo vďaka mojej pani manželke, pretože raz sme sa vybrali s naším psíkom. Máme máme dvoch psíkov doma, kóliu a európskeho saňového psa. A tá deväťročná kólia s ňou sme sa vybrali na výstavu do Berlína. A manželka niekde vyčítala, že v Prahe je charitatívny Canicross. Že či by som si to nešiel skúsiť. A hovorím, hm tak v tom čase som trošku behával. Občas som teda sadol na nejaký bicykel a v podstate som málinko tak akože sa snažil pričuchnúť k triatlonu. A hovorím, že mohlo by to byť fajn, lebo ten psík zatiaľ mi robil parťáka pri spoločných behoch. Hlavne v soboty, v nedele, keď som išiel nejaký dlhší beh, tak som ho brával do lesa vybehať a hovorím ale že mohlo by byť fajn si takto spoločne zašportovať. Tak som si bol požičať vybavenie a na druhý deň sme v Prahe štartovali na tejto, na tomto charitatívnom Canicrosse.

JD: Čo bol tvoj úplne prvý kontakt s týmto štýlom? Áno?

TH: V podstate som tušil, do čoho idem. Ale, ale prvýkrát to bolo, aby som bol úplne presný. Ak to chceš úplne presne, tak, ako keď som si išiel požičať to vybavenie pre toho psíka. Tak som volal kamošom alebo teda dnes už kamošom, v tom čase cudzím ľuďom, ktorých som si vygooglil v Prahe, že kde by som si to vybavenie vedel kúpiť alebo kde by som ako či mi ho vedia požičať. A oni povedali, že nech sa rovno zastavím, pretože oni akurát robia taký nejaký tréning a bolo by dobré si to vybavenie vyskúšať priamo na psíka, pretože tie postroje a tí psíci sú samozrejme rôzne veľkosti, tak k nim sú prispôsobené postroje, že mi rovno skúsia nastaviť sedák všetko. No a že budú mať taký spoločný tréning a že tam by som si to mohol skúsiť. Takže to úplné prvé pričuchnutie bolo na tomto stretnutí deň predtým, kde mi všetko nastavili a povedali, že psíka to baví, ja trošku behávam, vidno, že som športovec, takže ide mi to fajn, že ideálne, keby som sa na druhý deň prihlásil nie do hobby, ale rovno do profi, však? Prečo nie?

JD: Čo si spravil?

TH: Odštartoval som, odštartoval som v profi, skončili sme štvrtí. Hobby by sme boli vyhrali, ale ale naozaj som videl, že toho nášho Iggyho to nesmierne baví. On mal tiež také alebo teda stále má, ale už má svojich deväť rokov, takže už je to také opatrnejšie, ale to srdce športovca tam vždycky bilo a on bol vždy za každú blbosť. Takže jeho jemu sa to strašne páčilo, že ideme niekoho naháňať alebo sa ideme s niekym naháňať, ideme pretekať, takže sme si to užili. No a boli sme o zážitok bohatší a sme sa tak akože rozhodli, že to by mohla byť taká cesta, ktorou by sme mohli takto spoločne aj častejšie športovať. A ak mám byť úplne úprimný, tak ja som bol trošku lenivejší trénovať nejaké úseky, intervaly a s týmto psom, keď ma potiahol, tak to bolo, tak to bolo hneď akože bol to omnoho záživnejší ten tréning, pretože on ma ťahal a vlastne tie úseky a intervaly a tie rýchle veci som odbehal s ním.

JD: Super. No a čo bolo potom?

TH: Tak, keďže som videl, že nás to baví a teda hovorím nás, lebo bavilo to aj psíka. Aj mne sa to páčilo. Som si povedal, že tak ako prečo to neskúsiť? Tak sme si našli na internete nejaké preteky. Zistili sme, že na Slovensku to celé zastrešuje Slovenský zväz psích záprahov. Kde, kde na ich stránke boli vypísané preteky. A tuším boli tam vypísané rovno, že že nejaké majstrovstvá Slovenska v Mošovciach. Tak sme sa prihlásili. A myslím, že sme skončili druhí. Ak teda neklamem. No a a keď už človek ako teda prišiel do tej komunity, zistili sme, že že nie sme sami, kto sa venuje tomuto športu a tých ľudí je viac a tak sme, tak sme zistili, že rok nato sa budú v Čechách, v Novom Meste na Morave vo Vysočina Aréne konať majstrovstvá Európy. Tak som si povedal, že super, že trochu teda zatrénujeme a skúsime to. Tak sme skončili na tých majstrovstvách Európy o rok tam samozrejme to nebolo že prvé druhé miesto. Nič, to tam sme, tam sme zistili, že kde je svet a že a že nie je len Canicross Canicross, ale že sa jazdí aj na kolobežke so psom a prípadne sa jazdí na bicykli so psom. Vždy ten psík ťahá buď ten bicykel, alebo tú kolobežku, alebo toho bežca. A že by to mohlo byť možno ešte zaujímavejšie. Mať nejakého takého rýchlejšieho psa, pretože tam bude rýchlosť viac adrenalínu, bude to možno viac zábavnejšie, tým, že ja som predtým jazdil horské bajky, tak som si povedal, že to by sme mohli tak nejako super skĺbiť.

JD: Niekoľkokrát si už povedal bajk a bicykel, ale ty si dvojnásobný majster sveta v disciplíne kolobežka so psom. Prečo si sa rozhodol práve pre tú kolobežku?

TH: Tak kolobežka sa mi páčila. Bola taká netradičná. Je to také možno trochu spojenie aj toho behu, aj toho bicykla a musím povedať, že to už teda touto cestou ma trošku možno aj nasmerovali takí tí skúsenejší ľudia, ktorí povedali, že celkom dobre mi to beží a že možno že na tej kolobežke by to bolo fajn skúsiť. A tak som si to vyskúšal. Tá kolobežka sa mi páčila. Kúpil som si prvú kolobežku. Začal som na nej jazdiť.

JD: Teraz, aby sme to opäť trošku prepojili aj s tými zvieratami. Povedali sme si o pretekoch. Povedali sme si o rýchlosti, povedali sme si o kolobežke, prípadne o bajku. A existuje nejaká preferencia rasy napríklad, ktorá je na Canicross najvhodnejšia?

TH: Ja by som to povedal takto. S každým psíkom, ktorý aspoň trochu dokáže ťahať, aby sme sa zase si vedeli predstaviť s tou čivavkou by to mohol byt trošku problém. Taký, ktorý ťa aspoň trošku dokáže ťahať a povedzme, že je to také trošku akčnejšie plemeno, či sú to bordery, či sú to vyžly maďarské alebo alebo stavače, ktoré sa najčastejšie nejakým spôsobom takto samozrejme severské plemená, tradičné severské plemená ako sibírsky husky, aljašský malamut, grónsky pes. To všetko sú psíci, ktoré ktorí sa takto roky rokúce takýmto spôsobom využívali, nazvime že skôr pracovne. A teraz skôr fun, zábava, šport. Takže tých plemien je vhodná široká škála. Pokiaľ ale človek chce dosahovať naozaj akože najlepšie výsledky, pripadne sa umiestňovať na top priečkach na majstrovstvách sveta a Európy, tak sú možnosti len dve. A to je mať buď severské plemeno, tradičné severské plemeno. To je buď sibírsky husky, aljašský malamut, grónsky pes alebo samojed. Títo majú osobitné majstrovstvá sveta aj osobitné majstrovstvá Európy. Alebo potom je, sú majstrovstvá sveta, takzvaná kategória Open, kde môžu štartovať všetky plemená, ale tak ako pri iných psích športoch, tak sa to vyvinulo tak, že v podstate tam úplne dominuje plemeno Európsky saňový pes, čo je špeciálny športový kríženec nemeckého krátkosrstého stavača, anglického chrta Greyhounda a zvykne tam byť trochu pointera alebo alaskána. Čo je teda aljašský husky. Takže toto sú tak ako hovorím, pri iných športoch sa používajú už border vipety a všelijaké športové krížence. Toto je taká Formula 1 v mushingu. Ja tomu hovorím preto Formula 1, lebo tak ako som spomínal, ideš s ním dva dni po sebe 5 alebo 7 kilometrov a potom to musíš 2 týždne servisovať.

JD: Tomu rozumiem. Ja by som, ja by som 5 kilometrov neodbehol v živote nikdy. Čo sa týka tých tých súťaží, predpokladám, že tak isto ako pri každej inej športovej disciplíne tomu predchádza nejaký tréning. Skús mi prosím ťa, alebo nám všetkým povedať, ako tréning ale počas celého roka prebieha, či sú tam nejaké rozdielnosti v tom, keď sa pripravuješ v lete, keď sa pripravuje v zime.

TH: Sú.

JD: Výborne, ďakujem pekne za rozhovor, dnešným hosťom bol...

TH: Sú, sú a sú zásadné. Už som, už som spomenul, že absolútne kľúčovou vecou je teplo. Ten psík sa veľmi ťažko chladí. X krát sme sa z rôznych médií a od apelov rôznych veterinárov pravidelne v lete dozvedáme, že prosím vás, neberte svoje psíky na hrádzu, je horúco aj keď sa tam idete prejsť. Ten psík sa vôbec nemusí tváriť, že je prehriaty, ale vy ste na prechádzke a on sa len trošičku namočil alebo sa nedostal k vode. A potom vám ten psík kolabuje a veľakrát to končí tragicky. Takže takže to teplo je absolútne kľúčová vec. A tým pádom tomu sa prispôsobuje aj program v rámci celého leta. Tie Canicrossy a ten individuálny mushing alebo teda individuálny mushing, aby som to ešte takto možno trošku rozvinul a doplnil sa robí v lete alebo teda na suchu, skôr na jeseň a v zime. V zime je v prípade individuálov disciplína, ktorá ktorej hovoríme skijoring a ten bežec v úvodzovkách bežec alebo bežkár jazdí na bežkách a ten psík ho ťahá. To je podľa mňa úplne teraz premostím na začiatok tej tvojej krízovej otázke. Prečo zima? Zima je úplne dokonalá, lebo v zime si predstav ráno zasneženú krajinu, dokonale vyratrakovanú bežkársku trať a ty máš pripnuté bežky. Psík ťa ťahá. Vychádza vám, vychádza vám ráno slniečko a letíte si tridsať na lyžiach, ako keby si mal vlek. To je proste, to je ako úplne úplne niečo nádherné, čoho sa nedá nabažiť. Takže preto možno tá zima, tak hej, lebo na tú jeseň samozrejme občas nám zaprší, potom sme celí od blata. Občas je teplo, ale tá jeseň je samozrejme veľmi dôležitá súčasť prípravy. A poviem to tak, kvantum ľudí, čím viac sa tím tomu športu venuje ľudí, tak niektorí proste nemajú tie zručnosti, aby si to v pohode odstáli na tých bežkách. Alebo teda samozrejme tomu psíkovi aj na tých bežkách potrebuješ pomáhať. Tak tak povedzme sú, sa cítia omnoho komfortnejšie a lepšie buď na tej kolobežke, alebo na tom bicykli. Alebo len keď si idú zabehať. Takže pre nich je tá jesenná časť. No a teraz čo sa týka tej samotnej prípravy, tak v našom prípade už by som to skôr povedal tak že sa to trošičku odvíja od toho, kedy máme nejaké vrcholné podujatie. Podľa toho to nejako smerujeme, lebo tak ako top športovci, tak aj my potrebujeme mať nejaký vrchol sezóny. Ku čomu to potrebujeme nasmerovať a odladiť formu. A tak isto sa tam robí nejaká objemová príprava a nejaká potom špecifická príprava, ale nejaká taká tá klasická sezóna, keď sa na jeseň už začína závodiť, myslím na takej tej vyššej úrovni, tak začína niekedy začiatkom júla u nás štandardne alebo na konci júna, začiatkom júla, kedy po zimnej prestávke, kedy vôbec nezapriahame vôbec, pes sa len normálne bežne chodíme na dlhšie prechádzky do lesa a hádžeme mu loptičky. A jednoducho si aj mentálne oddýchne od toho postroja. Tak začíname plávať, plávať v zmysle, že buď plávam s ním ja, tým, že som trošku, ja som svojho času v minulosti hral vodné pólo a potom teda v rámci tých tých triatlonov som som plával. Tak si ideme spoločne ráno zaplávať nejaký kiláčik dva. Zase zase s tým, že postupne nayšujeme tú záťaž a neviem prvý deň si si zaplávame desať minút, potom to natiahneme na pätnásť minút. Potom sa dostávame až na niekde k hodine. A toto sú väčšinou také to naše, nejaké také letné sústredenia a v lete strašne veľa plávame. Tak isto veľký pozor, lebo povedzme aj v tej vode, keď je teplo, sa ten psík vie prehriať, hlavne keď ideme plávať, že že povedzme štyridsať minút alebo hodinku v kuse, niektorí ľudia si sadnú na paddle board alebo do člnku a ako ten psík pri nich pláva. Tiež potrebuje mať možnosť sa napiť, potrebuje si oddýchnuť. My napríklad plávame tieto dlhšie vzdialenosti vždy v plávacej veste, že ak by sa čokoľvek stalo, psík by dostal kŕč, tak ho vždy viem, povedzme buď vytiahnuť na paddle, alebo aj keď som s ním len vo vode ja, mne sa môže čokoľvek, ja sa ho chytím, on ma vytiahne na breh, takže je to také, nazvime, že tá plávacie vesta pri týchto dlhších vzdialenostiach musí byť. No a potom naša príprava väčšinou sa snažíme presunúť niekam do vyšších nadmorských výšok, či už sú to Alpy, alebo sú to Tatry, kde, kde teda chodíme také že stále sme v objeme, takže chodíme také 5 - 6 hodinové prechádzky niekde okolo okolo 20 okolo 25 kilometrov, ktoré si tak trošičku v mojom prípade ja trošku poklušem, pes si pochodí svoje a naberáme takúto takýto objem. Takže dáme si takú ráno vstaneme štyri tridsať. Do nejakej jedenástej si dáme takú päťhodinovú prechádzku a potom si zase oddychujeme. Dáme si druhý deň voľno. No a potom sa dostávame k jeseni. Takto preklenieme to leto tým plávaním a tou takou turistikou. A koncom a koncom augusta, keďže začiatkom septembra a koncom augusta začínajú byť prvé preteky, tak už začíname zapriahať. A v závislosti od teplôt, väčšinou teda naozaj sa snažíme vstávať skoro. Aby sme teda ja nezapriaham, pokiaľ je viac ako pätnásť stupňov, keď to nie je nevyhnutné na preteku, ale tam už sa vždycky potom upravuje akože tá trať, že už je to naozaj kratšia vzdialenosť. Ale snažím sa vstať skoro ráno a zase začíname na nejakých na nejakých štyroch piatich minútach, pretože trénujeme načas. Pretože je niekto povie, že bežal som dva kilometre, ale niekto beží dva kilometre do kopca a desať minút a niekto beží po rovinke alebo dole kopcom štyri minúty. Takže takže trénujeme vyslovene na čas. A ten čas sa snažíme postupne postupne predlžovať. Pridávame tam záťaž, niekedy mu pribrzďujem keď takže takýmto spôsobom.

JD: Ak si tu niekto vážení poslucháči myslel, že majster sveta s tým, že behá so psom, je len taká sranda. Tak verte, že sa to dívam do očí chlapovi, ktorý na tom maká, maká a maká. Klobúk dole! Naozaj akože.. Dvojnásobný majster sveta tu pri mne sedí. Si prvý dvojnásobný majster, ktorého poznám.

TH: Ďakujem. Tak ja keď som sa pred troma rokmi vo Švédsku, keď sme vyhrali majstrovstvá sveta prvýkrát, tak som si tiež tak uvedomil, že nepoznám až toľko veľa ľudí, ktorí sú majstri sveta. A to ti ešte prezradím, že tento rok vo Francúzsku sme síce boli maličká 7 členná výprava Slovenska, ale sme doniesli tri zlaté medaile. Máme najrýchlejšiu canicrossarku ženu Lucku Pelikánovú z Bratislavy a tak isto chalan Marcel Dučák vyhral bikejoring medzi mužmi, takže sme, poviem to tak skoro všetkým vytreli zrak, lebo zo šiestich úplne najrýchlejších časov, ktoré vôbec boli na preteku dosiahnuté, tak boli tri slovenské.

JD: Gratulujem a klobúk dole. Keď som sa pripravoval na dnešnú epizódu, tak som na internete našiel nejaké tvoje vyjadrenie o tom, že v roku 2021 sa stali nejaké nejaké veci so zdravím tvojho psíka Rúfusa. Čo sa stalo?

TH: No presne 1.1.2021 na prechádzke v lese, keď sa pravdepodobne pošmykol na nejakom ľade a pazúrikom trafil buď nejaký kameň, alebo ja už proste zlomil si prst, zlomil si pazúrovú kosť a zlomil si ju tak nešťastne, že že si vylomil úlomok taký drobný z kĺbu, čo sa nám najprv javilo ako že tam sám, že si tam niečo pichol, že tam má nejakú tiesočku. A keďže to bolo 1.1. a keďže tak ako si spomenul na úvod, máme nejaký ten veterinárny background, hoci teda priamo tú veterinu nerobíme, tak sme mu to doma ošetrili. Zatiaľ bez röntgenu. Natreli a sme povedali, že však dobre, že tu bude ok. Tvárilo sa to, že to je všetko na mieste, keď sme si to vyšetrili. Vyzeralo to ok. No ale keď sa nám to po dvoch troch dňoch stále nezdalo, tak sme s tým skočili na röntgen a zistili sme, že ten prst je zlomený. Ten ten úlomok sa nám síce podarilo vybrať a mysleli sme si, že sme safe a že všetko bude v poriadku. Až po nejakých troch mesiacov nastalo obdobie, že psík nám začal krívať, prestal krívať, začal krívať, prestal krívať. Nastalo naozaj veľmi ťažké a hlavne pre mňa psychicky náročné obdobie, kedy sme skoro pol roka nevedeli prísť na to, že čo tomu psíkovi je. Chodili sme po rôznych vyšetreniach na konzultácie, či už na Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach. Boli sme v Brne, chodili sme naozaj po konzultáciách hore dole a nevedeli sme naozaj prísť na problém. Až sme, až nám bolo doporučenie doporučené vyšetrenie scintigrafiou v Heřmanovom Městci, to je..

JD: Povedz nám, prosím, čo je to?

TH: To je CT sken kostí. A a ten odhalil, že že problémy už v danej chvíli nie, ten problém nie je jeden, ale tie problémy sú tri. Pretože tým, že ten psík permanentne kríval, pravdepodobne mu vadil ten poškodený kĺb, ktorý sa nezhojil dobre, respektíve tam pravdepodobne tým, že vypadla časť tej chrupky škrtala kostička o kostičku, tak mu to stále vadilo a on sa naučil chodiť po vnútornom prste. On tak vytáčal špeciálne lakeť a keď ho to nebolelo, tak vlastne nekrýval a keď keď potom už to mal preťažené, keď už to preťažil celé, tak potom kríval. Lenže ten problém sa preniesol hore na lakte a psík si zodrel celý mediálny kompartment toho lakťa. A skončilo to artroskopiu obidvoch lakťov a amputáciou toho posledného prsta, alebo teda tej pazúrovej kosti, pretože žiadna iná, žiadna iná možnosť nebola.

JD: Aký toto malo dopad na Canicross alebo na na disciplínu kolobežka so psom?

TH: No boli sme z toho dosť dosť špatní. Tak ako sa to zvykne povedať, ako sme to prežívali. Už ani nešlo o tie o tie peniaze lebo tie tie operácie teda neboli úplne že najlacnejšie a plus všetky tie vyšetrenia a cesty do Hradca Králové. Ale už keď sme to aj konzultovali s tým pánom doktorom, ktorý ktorý ho operoval, hovorí, že nevie, či to bude na vrcholový, na vrcholový teda šport, ale že určite nám vie povedať, že psík nebude krívať a bude sa, bude bez bolesti a bude sa mať fajn. Tak to sme si v tej chvíli riešili a sme sa dohodli, že začneme pomaličky trénovať a uvidíme. No ale tak, ako som povedal tým, že je to ten európsky saňový pes a v jeho hlave je prioritne, že ideme behať, ťahať a niekedy nazvime, že robiť neplechu, hocičo. Proste on dokáže po tom lese lietať. Keď nemáme loptičku, tak si zoberieme nejaký konár. Proste nejaká činnosť musí byť. Tak sme to pomaličky opatrne začali zaťažovať a v podstate sme sa na istú dobu presťahovali za snehom, aby sme, aby sme boli v Tatrách a aby sme celý ten tréningový proces robili na snehu, pretože ten povrch je mäkší podstatne. A priznávam aj mne sa na tých lyžiach tak ako som spomínal lepšie trénuje. Je to celé také príjemnejšie. No a pomaličky sme začali behať. Dali sme si, dali sme si nejaké, nejaké časové intervaly a obmedzenia a rýchlostné obmedzenia, aby aby sme niečo neprehnali. A snažil som sa ten tréningový plán pravidelne konzultovať s pánom doktorom v Hradci Králové a podarilo sa nám ho krásne dodržiavať. A psík behal a chvalabohu sa sa nič nedialo. Takže po nejakom po nejakej dvojmesačnej príprave, keď naozaj fakt išlo všetko hladko sme potom zase opäť s malou dušičkou sa premiestnili na povrch tvrdý a skúsili sme normálne v lese alebo teda na trávičke, ktoré stále teda akože ten povrch akože z tých mäkších. Ale len pre doplnenie ako na asfaltoch sa nepreteká, vždy ten povrch na asfalty sú zakázané v Canincrosse aj v aj v tomto mi vôbec. Takže môže byť nejaký kratučký priebeh cez asfalt, ale väčšinou sa po lesných poľných cestách beháva. Ale no pokiaľ sú suché, tvrdé, tak je to tvrdé. S tým snehom sa to nedá porovnať. Takže sme, takže sme málinko akože s malou dušou zmenili, zmenili povrch a tam to prebehlo relatívne, teda tiež tiež akože úplne v pohode. Tak sme sa začali, tak sme sa začali už konečne sme začali veriť, že možno na tých majstrovstvách sveta v tom Francúzsku predsa len teda odštartujeme. A aby to nebolo také jednoduché, tak na Veľkú noc, keď sme išli do Tatier, tak prišli trochu mínusové teploty a tým, že sme už nejako si neuvedomili, že ho treba obliecť, respektíve teda prišlo to ochladenie, také také také, nazvime že nárazové ochladenie. Tak som si povedal, že a však super však dáme ešte nejaký tréning, je chladno, je fajn všetko a prišli sme na tréning a ten pes sa stále jak to, to by si toho musel vidieť. Ja keď vyberiem postroj alebo on, keď vidí kolobežku alebo lyže, tak on proste jemu svietia oči. On začne vyskakovať, on začne vystrájať, lebo on už vie, že proste sa sa ide, ide na tréning alebo sa ide pretekať, rýchlo sa popozerá okolo seba, rýchlo si nájde miesto, kde sa rýchlo vyvenčí, aby už ho nič nemohlo obťažovať. On úplne on je úplne takto. No tak to všetko sa nachystalo. A on si stále nesie svoju odmenu, to je jeho loptička a on si ju nesie na tréning a tak zrazu tak akože stojí a hovorím, ho volám k sebe, že nech si dá postroj. A a on takto úplne zaseknutý na mňa pozerá a ja hovorím hups a asi dačo nebude dobre. Tak hovorím, že no daj mi loptičku a on. Tak som úplne teraz rozmýšľal, že hovorím asi mi chce niečo povedať. Hovorím, že asi ten tréning predsa len nedáme. Hovorím tak, hovorím dobre, tak som si ten postroj obliekol pre zmenu ja naspäť a hovorím, že kašlime na to, že poďme teda k autu. Pes zrazu ožil. Pochopil, že teda na tréning sa nejde a hodil som mu loptičku bol úplne celý celý akože natešený, takže som ho hneď zobral do auta. Išli sme do Košíc. Po ceste som rýchlo telefonoval do Hradca a spolužiakov, veterinárov, že čo by mohol byť problém, že všetci sme sa zhodli na tom, že pravdepodobne tie lakte zachladli. Pretože aj ľudia, ktorí majú artrózy, alebo teda sú po takýchto nejakých artroskopiach, tak sú veľmi hákliví na na počasie alebo na zmeny počasia, alebo hlavne na takýto chlad. Ja som si to v tej chvíli neuvedomil, že mi ho pravidelne od tých operácií sme ho pravidelne obliekali aby hlavne tie lakte teda boli v teple. A hovorím boli sme v Tatrách. Prišlo to náhle ochladenie a takto veľmi poviem to tak škaredo alebo pre nás prekvapivo zareagovalo to telo, ale rýchlo sme nabehli na nejaké laserové ošetrenia, na nejakú fyzioterapiu a snažili sme sa ho veľmi skoro dať dokopy. Ale musím povedať, že že sa nám to, chvalabohu podarilo a o tri dni pes sa cítil, že že je úplne fit, tak sme, tak sme dali ešte nejaké dva tréningy pred pred tým Francúzskom, že sme si potvrdili, že všetko je ok. Po tých tréningoch sme samozrejme ešte absolvovali všelijaké laserové ošetrenia a kompletné také fyzio kontroly, aby aby naozaj to všetko bolo ok. No a potom už nás čakalo len pobaliť sa a 2300 kilometrov ku Bretagne.

JD: A získať druhý titul majstra sveta v disciplíne kolobežka so psom.

TH: Áno, verili sme, že to tak bude. Popravde povedané, ja už som v tréningoch a po tých výkonoch, pretože tam mám aj takzvanú testovaciu trať, také to testovacie kolečko, kde som kde, kde viem porovnať tie výkony, aké, aké povedzme v tých testoch ten pes zašiel pred pred tým, tými majstrovstvami sveta vo Švédsku a aké ako to časovo zašiel teraz. Plus som do poslednej chvíle, naozaj týždeň pred pretekom som skladal novú kolobežku. Tú 29 - 29 spomínanú, ktorá nás mala ešte o niečo zrýchliť, pretože teda tá valivosť toho toho veľkého kolesa vzadu je predsa len o niečo lepšia a zároveň aj zotrvačnosť. Čiže som vedel, že aj tam by nám nejaké tie tie sekundičky mohli teda pristať k dobru. A a plus vo Francúzsku mala byť enormne technická a náročná trať, čo podotýkam aj bola. V živote som nič také ťažké nešiel. Mali sme na trati päť skokov, ktoré som nikdy v živote neskákal a ani sa štandardne asi naozaj nikdy, ja neviem, to bol snáď jediný a prvý šampionát, možno aj posledný alebo dufam, že posledný, kde sme, kde sme naozaj skákali vzduchom. A to som vedel, že by tým, že bude taká technicky enormne náročná, takže by nám to mohlo zapasovať a sadnúť, pretože tým, že už má amputovaný ten jeden pazúrik a tým pádom stále nevieme, že čo ho bude limitovať. Ten pán doktor, keď sme odchádzali z toho Hradca hovorí, že buď bude limit takzvaná maximálna rýchlosť. Len pre zaujímavosť, tí psi to majú niekde okolo štyridsaťsedem štyridsaťdeväť kilometrov ako ktorý. Ale títo tieto európske saňové psy, ktoré majú toho toho greyhounda, tak sa blížia k takýmto takýmto rýchlostiam maximálnym, že buď to bude limit tá maximálka, alebo to bude povedzme výdrž, ktorá by nás mohla limitovať v zime. Že bude mať problém, že mu budú tuhnúť tie lakte a v zime tým, že sa tí psy omnoho lepšie chladia, tak sa preteká až na pätnásť kilometrov. Takže tam tam ten tam ten zážitok je poviem, že že o to dlhší tu je taký koncentrovaný a rýchly a tam je tam je taký dlhší. Tam tam naozaj akože stráviš na tých na tých lyžiach 20, 25, 30 minút v závislosti od trate, ale tie tie vzdialenosti sú také. Takže takže nejaký ten limit, ale hovorím z tých z tých testov už sa mi zdalo, že že skôr že skôr akože to bude také, že bude to fajn a mohli by sme byť rýchli a tým, že na tej technickej trati nebudeme dosahovať tieto maximálne rýchlosti, takže by sme možno nemuseli trpieť na takéto tie naše obmedzenia. Čo nakoniec klaplo, chvalabohu.

JD: Tomáš. Chvalabohu, krásny príbeh, krásny výkon, krásny rozhovor. Ďakujem ti za to, že si mne a všetkým ostatným trošku priblížil aj Canicross, aj ten Dogtrekking, ale hlavne disciplínu kolobežka so psom, v ktorej si dvojnásobný majster sveta. Želám tebe aj Rúfusovi zdravie a kopec kopec podobných a možno aj lepších úspechov. Ďakujem ti veľmi pekne, že si bol dnes u nás v Shtoodiu.

TH: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie a za príjemný rozhovor.

Zverissimo vám prináša Pharmacopola, veterinárna distribučná spoločnosť. Pharmacopola pomáha tým, ktorí sa starajú o spokojný život našich miláčikov.